znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 304/2012-48

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. J., S., zastúpeného M. a spol., s. r. o., B., konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   M.   M.,   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 256/2010 a jeho uznesením z 27. júla 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. J. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. októbra 2011 doručená sťažnosť Ing. J. J., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného M. a spol., s. r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   M.   M.,   ktorou   namieta porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva   vyjadriť   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dodatkový   protokol“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   6   Cdo   256/2010   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“) a jeho uznesením z 27. júla 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza: «Okresný   súd   Bratislava   I   (konajúc   ako   súd   prvého   stupňa)   zamietol   (v   celom rozsahu)   žalobu   sťažovateľa,   ktorou   sa   dožadoval   voči   A.   p.   –   A.,   a.   s.   (ďalej   aj   ako „odporca“) zaplatenia čiastky 2 851,22 EUR s prísl. a o trovách konaniach rozhodol tak, že na ich úhradu zaviazal sťažovateľa.

Krajský súd v Bratislave (konajúc ako súd odvolací) rozhodol o odvolaní sťažovateľa tak, že rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdil (Rozsudok Krajského súdu v B.,   spis.   zn.   12   Co   14/2009   zo   dňa   29.   06.   2010).   Proti   uvedenému   rozsudku   podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd napadnutým uznesením.

Podľa názoru sťažovateľa Najvyšší súd SR rozhodol na podklade záverov, ktoré sú arbitrárne a zjavne neopodstatnené a zároveň nimi neboli chránené označené základné práva a slobody, ktoré mali byť chránené v rámci všeobecného súdnictva.

A keďže podľa nášho presvedčenia Najvyšší súd SR ako „primárny ochranca práva“ (ktorý   je   prvotne   povolaný,   ale   aj   zodpovedný   za   ochranu   a   dodržiavania   základných ľudských práv a slobôd) zlyhal v oblasti ochrany subjektívnych práv sťažovateľa (ktorý má v danom   prípade   aj   ústavný   rozmer),   a   to   vydaním   rozhodnutia,   ktoré   vykazuje   znaky maximálnej miery arbitrárnosti a svojvôle, a ktoré nemá legitímny základ, a súčasne nim boli   porušené   aj   základné   práva   sťažovateľa,   tak   tieto   okolnosti   zakladajú   ingerenciu ústavného súdu v danej právnej veci.

Sťažovateľ v súlade s ustanovením § 50 ods. 1 písm. a) cit. zák. má za to, že Najvyšší súd SR vydaním napadnutého rozhodnutia ako aj konaním, ktoré mu predchádzalo porušil jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ako „Dohovor“), právo na rovnosť účastníkov podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 Ústavy SR ako aj čl. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. A.   Právo   na   prístup   k   súdu,   právo   na   kontradiktórne   súdne   konanie   a   právo na rovnosť účastníkov v konaní

Sťažovateľ   namieta,   že   napadnutým   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   jeho   práva na prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i k porušeniu   práva   na   kontradiktórne   súdne   konanie   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva na odôvodnenie rozsudku podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 6 ods. 1 Dohovoru ako i práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

A.1/ Nedoručenie vyjadrenia odporcu k dovolaniu sťažovateľa Sťažovateľ v dovolacom konaní podal dovolanie, ku ktorému sa písomne vyjadril odporca. Táto skutočnosť jasne vyplýva z napadnutého uznesenia.

V   dovolacom   konaní   nebolo   nariadené   dovolacie   pojednávanie,   a   dovolací   súd vyjadrenie   odporcu   k   dovolaniu   sťažovateľa   ani   nedoručil   sťažovateľovi   na   vyjadrenie. Bolo   mu   teda   znemožnené   reagovať   na   právnu   argumentáciu,   ktorú   uviedol   odporca v dovolacom   konaní.   Postupom   dovolacieho   súdu   bol   sťažovateľ   ukrátený   na   svojich procesných právach, a tým mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

V uvedenom postupe vidíme porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd, ako i porušenie čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, a to porušením práva na kontradiktórne súdne konanie.

Podstata   kontradiktórneho   súdneho   procesu   sa   zakladá   na   tom,   že   súd   nemôže rozhodnúť o tom, čo by nebolo predmetom diskusie.

Dávame do pozornosti aj najnovšie rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) Hudáková a ostatní proti Slovensku, číslo 23083/05 zo dňa 27. 04. 2010,   v   ktorom   ESĽP   konštatoval   porušeniu   článku   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane základných práv a slobôd (ďalej aj ako „Dohovor“) v prípade, v ktorom Najvyšší súd Slovenskej   republiky   konajúc   ako   súd   dovolací   nedoručil   na   vyjadrenie   stanovisko k dovolaniu   sťažovateľov,   v   čom   ESĽP   videl   porušenie   práva   na   kontradiktórne   súdne konanie.

S ohľadom na uvedené skutočnosti máme preto (bez akýchkoľvek pochybností) za to, že dovolací súd porušil právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konania podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, keďže vo veci nie je sporné, že:

a/   odporca   sa   vyjadril   k   dovolaniu   sťažovateľa   s   cieľom   ovplyvniť   rozhodnutie dovolacieho súdu,

b/ dovolací súd (ani odporca nezaslal toto vyjadrenie sťažovateľovi na vedomie, aby sťažovateľ mohol pred vydaním rozhodnutia na toto rozhodnutie primeraným spôsobom reagovať (o existencii tohto stanoviska sťažovateľ nemal žiadnu vedomosť).

V uvedenom postupe vidíme aj porušenie práva na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy SR ako i čl. 6 ods. 1 Dohovoru, keďže protistrana disponovala svojím vyjadrením, ktorým sťažovateľka nedisponovala (citované Rozhodnutie Hudáková a ostatní proti Slovensku, bod 30).

A.2/ Porušenie práva na odôvodnenie rozsudku Okresný súd i krajský súd a nakoniec aj Najvyšší súd SR sa v konaní nestotožnili s argumentáciou sťažovateľa, pričom však svoje stanoviská uvedené v rozhodnutiach riadne a presvedčivo neodôvodnili.

Dovolací súd (a najmä nižšie súdy) sa nevysporiadali s tým, kedy vznikla poistná zmluva.   Sťažovateľ   totiž   tvrdil   to,   že   zmluva   nevznikla,   nižšie   súdy   však   neuviedli, akceptáciou   akej   oferty   vznikla   zmluva   (t.   j.   to,   kto   bol   oferentom   a   kto   túto   ofertu akceptoval).

Takéto   odôvodnenie   je   nielen   nepostačujúce   a   veľmi   všeobecné,   ale   aj   vnútorne rozporuplné a nelogické.

Na základe týchto skutočností máme preto, že odôvodnenie súdov nižších inštancií nebolo   dostatočné,   vnútorne   rozporuplné,   nevysporiadalo   sa   s   podstatnými   argumentmi sťažovateľa, nespĺňalo kritéria, ktoré na neho kládla judikatúra Najvyššieho súdu SR ako i Ústavného súdu SR, a preto možno uzavrieť, že napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo zákonné a spravodlivé, a preto je aj z ústavného hľadiska neudržateľné.

B. Právo vlastniť majetok - čl. 20 Ústavy, čl. 1 k Protokolu č. 1

Sťažovateľ namieta aj porušenia práva vlastniť majetok a právo na pokojné užívanie majetku, ktoré súvisí s právom na prístup k súdu, nakoľko sťažovateľ mal právo na pokojné užívanie   svojho   majetku,   ktoré   mu   však   bolo   odopreté   postupom   všeobecného   súdu. Porušenie vidíme vtom, že na základe napadnutého rozsudku bol pozbavený svojho práva na   pohľadávku,   ktorú   evidoval   proti   navrhovateľovi,   pričom   tieto   finančné   prostriedky mohol   využívať   pre   svoje   vlastnú   potrebu.   Všeobecný   súd   tým   zasiahol   do   jej   práva na pokojné užívanie majetku, pričom porušenie tohto práva nesledovalo žiaden legitímny cieľ a bolo prejavom svojvôle a arbitrárnosti.»

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa Ing. J. J. podľa čl. 20, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a   základných   slobôd   a   čl.   1   Protokolu   č.   1   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 6 Cdo 256/2010 zo dňa 27. 07. 2011 a konaním, ktoré mu predchádzalo, porušené bolo.

2.   Zrušuje   sa   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 6 Cdo 256/2010 zo dňa 27. 07. 2011 v celom rozsahu a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť sťažovateľovi Ing. J. J. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania na účet jeho právneho zástupcu M. a spol., s. r. o.“

V   súvislosti   s   prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti   vzniesol   predseda najvyššieho súdu námietku predpojatosti proti všetkým sudcom IV. senátu ústavného súdu, ktorému   bola   vec   sťažovateľa   pridelená   na   rozhodnutie   podľa   platného   rozvrhu   práce. O tejto   námietke   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením   č.   k.   I.   ÚS   162/2012-18 z 18. apríla   2012   tak,   že   sudcov   IV.   senátu   z rozhodovania   o sťažnosti   sťažovateľa nevylúčil. Do času rozhodnutia o námietke predpojatosti ústavný súd o sťažnosti nemohol rozhodovať.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím   príslušného   orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľ   sťažnosťou   napáda   postup   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 6 Cdo 256/2010 a jeho uznesenie z 27. júla 2011, ktorým tento ako dovolací súd odmietol dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 14/2009 z 29. júna 2010, ktorým tento ako odvolací súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C 153/2005 z 13. marca 2008,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   o určenie   absolútnej   neplatnosti   poistenej   zmluvy č. 6088539   zo   4.   novembra   1999   uzatvorenej   medzi   sťažovateľom   (navrhovateľom) a odporcom a o zaplatenie sumy 2 851,22 € s príslušenstvom.

II.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods.   3   ústavy   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 27. júla 2011

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

V súlade s čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Porušenie označených základných práv podľa ústavy a práva podľa dohovoru podľa tvrdenia sťažovateľa malo spočívať v tom, že

- najvyšší súd mu nedoručil vyjadrenie odporcu v rámci dovolacieho konania, keďže tento sa „vyjadril k dovolaniu s cieľom ovplyvniť rozhodnutie dovolacieho súdu“, a

- najvyšší súd nedostatočne odôvodnil sťažnosťou napadnuté uznesenie, keďže sa „nevysporiadal s tým, kedy vznikla poistná zmluva“, čím „napadnuté rozhodnutie ako celok nebolo zákonné a spravodlivé, a preto je aj z ústavného hľadiska neudržateľné“.

V súvislosti   s námietkou,   že   najvyšší   súd   nedoručil   sťažovateľovi   na   vyjadrenie v rámci   dovolacieho   konania   vyjadrenie   odporcu   k jeho   dovolaniu,   ústavný   súd na okresnom súde zistil, že vyjadrenie odporcu k dovolaniu sťažovateľa z 22. novembra 2010   bolo   doručené   okresnému   súdu   23.   novembra   2010.   Následne   je   na   č.   l.   153 predmetného   spisu   uvedený   príkaz   zákonnej   sudkyne   súdnej   kancelárie,   podľa   ktorého „... 2. Rovnopis vyjadrenia z č. 1. 146-150 doruč –M. a spol. s r. o., B.. Potom doruč spolu so   spisom   –   NSSR   –   Doručenku   dopošli“.   Z citovaného   vyplýva,   že   zákonná   sudkyňa prikázala   doručiť   rovnopis   vyjadrenia   odporcu   k dovolaniu   právnemu   zástupcovi sťažovateľa, pričom zo spisu (v ňom obsiahnutej doručenky, pozn.) zároveň vyplýva, že právny   zástupca   sťažovateľa   si   predmetné   vyjadrenie   odporcu   aj   prevzal   14.   decembra 2010, ale vyjadrenie k nemu nepredložil.

Podľa   §   240 ods.   1 prvej   vety   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej aj „OSP“) účastník   môže   podať   dovolanie   do   jedného   mesiaca   od   právoplatnosti   rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Z § 241 ods. 3 OSP vyplýva, že „ustanovenia § 209 a § 213 ods. 2 platia primerane“ aj pre dovolacie konanie.

Podľa § 241 ods. 4 OSP súd prvého stupňa vyzve toho, kto podal dovolanie, aby nesprávne,   neúplné   alebo   nezrozumiteľné   dovolanie   alebo   dovolanie,   ktoré   neobsahuje náležitosti podľa odseku 1, v určenej lehote doplnil alebo opravil. Ak sa aj napriek výzve súdu v lehote desiatich dní dovolanie neopraví alebo nedoplní, predloží súd prvého stupňa dovolanie na rozhodnutie dovolaciemu súdu.

Podľa § 209a ods. 1 OSP ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete, doručí   súd   prvého   stupňa   bezodkladne   odvolanie   ostatným   účastníkom,   a   ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili.

Podľa § 209a ods. 2 OSP len čo všetkým účastníkom uplynie lehota na podanie odvolania a vyjadrenia k odvolaniu, predloží súd vec bez zbytočného odkladu odvolaciemu súdu.

Podľa   §   45   ods.   2   OSP   údaje   uvedené   na   potvrdení   o doručení   písomnosti   sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak.

Z citovaných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku vyplýva, že úkony súvisiace s podaním dovolania zabezpečuje súd prvého stupňa, pričom k jeho povinnostiam patrí aj doručenie dovolania ostatným účastníkom konania a tiež vyžiadanie vyjadrenia k nemu od ostatných   účastníkov   konania   ešte   pred   predložením   dovolania   dovolaciemu   súdu. Občiansky   súdny   poriadok   síce   výslovne   neukladá   súdu   prvého   stupňa,   aby   doručil vyjadrenie ostatných účastníkov konania k dovolaniu aj dovolateľovi, ale túto povinnosť možno z obsahu ostatných povinností súdu prvého stupňa minimálne nepriamo odvodiť, keďže   jeho   všeobecnou   povinnosťou   je   doručiť   spis   dovolaciemu   súdu   so   všetkými podkladmi dôležitými pre jeho rozhodnutie v dovolacom konaní.

V posudzovanej   veci   okresný   súd   doručil   vyjadrenie   odporcu   k dovolaniu sťažovateľa jeho právnemu zástupcovi a až následne predložil spis najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu, čím mu nepochybne vytvoril priestor na to, aby sa k vyjadreniu odporcu k dovolaniu vyjadril, ak to v záujme ochrany práv svojho klienta považoval za potrebné. Dovolateľ – zastúpený kvalifikovaným právnym zástupcom – túto možnosť nevyužil.

Za daných okolností najvyšší súd rozhodoval o dovolaní sťažovateľa podľa spisu, z ktorého zjavne vyplývalo, že vyjadrenie odporcu k dovolaniu bolo doručené právnemu zástupcovi sťažovateľa (dovolateľa), ktorý sa k nemu ale nevyjadril.

V nadväznosti na posudzovanú námietku sťažovateľa ústavný súd poukazuje na svoj právny   názor   vyslovený   v   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorého   nedoručenie   vyjadrenia účastníka   konania   druhému   účastníkovi   konania   v zásade   vytvára   stav   nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS   335/06),   pričom   ale   pripustil,   že   v   niektorej   veci   môže   byť   absencia   stanoviska účastníka   konania,   ktorý   podal   opravný   prostriedok,   k   vyjadreniu   druhého   účastníka konania k tomuto opravnému prostriedku právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd   rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   (v   danom   prípade   o dovolaní)   nezaložil   svoje rozhodnutie na vyjadrení druhého účastníka k opravnému prostriedku (teda vtedy, keď jeho vyjadrenie k opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku), ale na svojich vlastných myšlienkových postupoch a záveroch.

Z obsahu   odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že v sťažovateľovej veci najvyšší súd ako dovolací súd zjavne nezaložil svoje rozhodnutie o odmietnutí   dovolania   na   vyjadrení   odporcu   k dovolaniu   sťažovateľa.   V danej   situácii nemožno považovať postup najvyššieho súdu, ktorý pred rozhodnutím o dovolaní nevyzval sťažovateľa, aby sa vyjadril k vyjadreniu odporcu k jeho dovolaniu (pričom mal navyše vedomosť o tom, že okresný súd toto vyjadrenie právnemu zástupcovi sťažovateľa doručil, pozn.),   za   taký,   ktorý   by   mohol   mať za   následok   porušenie   sťažovateľom   označených základných práv podľa ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže dovolací súd dovolanie   odmietol   ako   neprípustné   bez   nariadenia   pojednávania   na   základe   svojich vlastných myšlienkových postupov a záverov, t. j. bez ohľadu na obsah vyjadrenia odporcu k dovolaniu. Ústavný súd na podporu uvedeného právneho záveru poukazuje aj na svoju doterajšiu   judikatúru,   podľa   ktorej   v   prípade   dovolacieho   súdu   ako   tretej   inštancie všeobecného   súdnictva   môžu   byť   podmienky   na   prístup   k   súdnej   ochrane   ustanovené prísnejšie ako pri súde prvého alebo druhého stupňa, čo je napokon dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (III. ÚS 72/01).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi namietaným postupom najvyššieho súdu a sťažovateľom označenými základnými právami podľa   ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká príčinná   súvislosť,   ktorá   by   signalizovala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich   porušenie   po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto vo vzťahu tejto námietke sťažnosť sťažovateľa   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, podľa ktorej najvyšší súd napadnuté uznesenie nedostatočne   odôvodnil,   keďže   sa   v ňom   podľa   jeho   tvrdenia   nevysporiadal   s otázkou existencie poistného vzťahu založeného poistnou zmluvou, ústavný súd považoval v prvom rade za potrebné poukázať na skutočnosť, že najvyšší súd napadnutým uznesením dovolanie sťažovateľa odmietol pre neprípustnosť, teda nezaoberal sa vecnou správnosťou rozsudku krajského   súdu   č.   k.   12   Co   14/2009-131   z 29.   júna   2010,   proti   ktorému   dovolanie smerovalo.

K námietke   nedostatočného   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu č. k. 12 Co 14/2009-131 z 29. júna 2001, ktorá podľa sťažovateľa mala za následok odňatie možnosti   konať   pred   súdom   a zakladala   tak   podľa   jeho   tvrdenia   prípustnosť   dovolania podľa § 237 písm. f) OSP, najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).

V preskúmavanej veci dovolateľ napadol dovolaním rozhodnutie odvolacieho súdu vydané vo forme rozsudku, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O. s. p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O. s. p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu vo veci samej, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého   by   odvolací   súd   vyslovil   prípustnosť   dovolania,   pretože   ide   o   rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, ani o rozsudok, ktorým by bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým by súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4.

Ak súdne konanie trpí niektorou z vád vymenovaných v ustanovení § 237 O. s. p., možno   dovolaním   napadnúť   aj   rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je   inak   dovolanie z hľadiska § 238 O. s. p. neprípustné. Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p., dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či nie je daná prípustnosť dovolania v zmysle tohto zákonného ustanovenia, teda či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti   byť   účastníkom   konania,   riadneho   zastúpenia   procesné   nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad absencie   návrhu   na   začatie   konania,   hoci   bol   podľa   zákona   potrebný,   prípad   odňatia možnosti účastníkovi pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným. Osobitne sa zaoberal námietkou dovolateľa, že konanie trpí vadou uvedenou v § 237 písm. f) O. s. p.

Žalobca v dovolaní tvrdil, že postupom prvostupňového i odvolacieho súdu mu bola odňatá možnosť konať pred súdom nedostatočným odôvodnením týchto rozhodnutí, keď sa v nich   súdy   vôbec   nevysporiadali   s   argumentáciou   dovolateľa   ohľadne   namietaného neoboznámenia   žalobcu   s   osobitnými   poistnými   podmienkami   pred   uzavretím   poistnej zmluvy a s námietkou prijatia plnenia žalovanou z absolútne neplatnej poistnej zmluvy, čím sa mala žalovaná bezdôvodne obohatiť.

Odňatím možnosti   konať pred súdom sa rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva,   napr.   právo   na   doplnenie   alebo   opravu   nesprávneho,   neúplného   alebo nezrozumiteľného podania,   právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy,   navrhovať dôkazy,   vyjadrovať   sa   k   vykonaným   dôkazom,   vykonávať   svoje   práva   a   povinnosti prostredníctvom zvoleného zástupcu a pod.

Povahu odňatia možnosti konať pred súdom môže mať aj nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia   odvolacieho   i   prvostupňového   súdu   týkajúce   sa   objasnenia   dôležitých skutkových okolností a s tým súvisiacich právnych záverov.

V   posudzovanej   veci   však   rozsudky   súdov   nižších   stupňov   nie   sú   takouto   vadou postihnuté.   Podľa   názoru   dovolacieho   súdu   oba   rozsudky   zodpovedajú   požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. na riadne a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,   primeraným   spôsobom   opísal   priebeh   konania,   stanoviská   procesných   strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu.

Odvolací súd sa v dôvodoch svojho rozhodnutia v zmysle § 219 ods. 2 O. s. p. obmedzil na skonštatovanie správnosti skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa. Dospel v zhode so súdom prvého stupňa k záveru, že zmluva bola uzavretá platne v súlade s ustanovením   §   792   ods.   1   OZ   (súčasťou   návrhu   na   uzavretie   zmluvy   boli   Všeobecné poistné podmienky pre životné poistenie, ktoré mal žalobca k dispozícii a boli pripojené aj Zmluvné   dojednania   o   indexácii   poistného).   V   odôvodnení   rozhodnutia   zdôraznil, že k uzavretiu právneho úkonu došlo až doručením akceptu zo strany žalovanej, teda tzv. poistky, kde sa garantovalo žalobcovi len zaplatenie základného poistného plnenia vo výške 447   086,--   Sk   bez   čiastkových   výplat   poistnej   sumy.   Nezistil   teda   neurčitosť,   prípadne nezrozumiteľnosť právneho úkonu. V prípade nejasností žalobca mohol žiadať o vysvetlenie poistného   poradcu,   s   ktorým   jednal   pri   návrhu   na   uzavretie   poistnej   zmluvy,   čo   však neurobil. Oba súdy tiež poukázali na možnosť žalobcu od zmluvy v dvojmesačnej lehote odstúpiť, čo tiež žalobca neurobil.

Podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   každý   má   právo   domáhať   sa zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   slobôd   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ale právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté   v   súlade   s jeho   požiadavkami   a   právnymi   názormi   (I.   ÚS   50/04).   Z   práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre   rozhodnutie   (I.   ÚS   46/05).   Súd   sa   z   tohto   dôvodu   nemusí   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   zaoberať   úplne   všetkými   dôvodmi   a   argumentmi   procesných   strán   - postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07).“

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   poukázať   aj na podstatnú časť odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 12 Co 14/2009 z 29. júna 2010, v ktorom sa najmä uvádza:

„Krajský   súd   v Bratislave   ako   súd   odvolací   (§   10   ods.   1   O.   s.   p.)   preskúmal a prejednal   vec   v zmysle   §   212   ods.   1   O.   s.   p.   a dospel   k záveru,   že   nie   je   dôvod   ani na zmenu, ani na zrušenie rozhodnutia prvostupňového súdu. Prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav veci (§ 120 O. s. p.), vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie   patričným   spôsobom   odôvodnil   (§   157   O.   s.   p.),   na   ktoré   odôvodnenie poukazuje i odvolací súd (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

K tomuto   názoru   dospel   odvolací   súd   po   tom,   ako   sa   podrobne   oboznámil s výsledkami dokazovania na prvostupňovom súde, ako aj s jeho skutkovými a právnymi závermi. Odvolací súd len zdôrazňuje, že návrh na uzavretie životného poistenia č. 520419, ktorý podpísal navrhovateľa dňa 22. 10. 1999, nebol zmluvou, ale k uzavretiu zmluvy došlo až doručením akceptu zo strany odporcu, teda tzv. poistky, kde sa nenachádzali čiastkové výplaty poistnej sumy, a to prvá výplata po 10 rokoch v sume 323 139,- Sk, druhá výplata po 15 rokoch v sume 395 913,-Sk, posledná výplata po 20 rokoch v sume 537 652,-Sk, ktoré sú uvedené v návrhu na uzavretie životného poistenia č. 520419. Samotná zmluva tak bola uzavretá   v zmysle   akceptu,   kde   sa   garantovalo   len   zaplatenie   základného   poisteného plnenia vo výške 447 086,-Sk. V návrhu na uzavretie poistenej zmluvy bola navyše uvedená poznámka, z ktorej vyplýva, že hodnoty nie sú garantované vzhľadom na to, že skutočné hodnoty podielu na dodatkovom zisku a dodatkovej hodnoty závisia od vývoja ekonomiky. V prípade   nejasností   navrhovateľa   mohol   žiadať   o vysvetlenie   poistného   poradcu,   ktorý s ním priamo jednal pri návrhu na uzavretie poistnej zmluvy. V konečnom dôsledku však po akceptácii   návrhu   zo   strany   navrhovateľa   (tzv.   poistka)   nedošlo   k dohode   o výplate čiastkových súm poistnej sumy. Navrhovateľ mal následne lehotu dvoch mesiacov na to, aby odstúpil   od   zmluvy,   kedy   si   už   mohol   preskúmať   všetky   prílohy   a osobitné   zmluvné podmienky.   V osobitných   poistných   podmienkach   v článku   5   je   presne   upravené   právo na podiel na dodatkovom zisku. Taktiež boli pripojené aj zmluvné dojednania o indexácii poistného.   Celkové   obdobie   poistenia   navrhovateľa   bolo   od   23.   10.   1999   (začiatok poistenia) do 23. 7. 2003 (posledný dátum splatnosti), keby bol navrhovateľ plne poistený a v prípade nastania poistnej udalosti by bola poisťovňa povinná mu zaplatiť dohodnuté poistné   plnenie.   V prípade,   ak   by   mu   odporca   musel   vrátiť   celú   hodnotu   zaplateného poistného, vzniklo by na strane navrhovateľa bezdôvodné obohatenie, nakoľko mal poistné krytie   po   celú   dobu   platnosti   zmluvy.   Navrhovateľ   v tomto   konaní   namietal,   že poistná zmluva zo dňa 4. 11. 1999 je v rozpore s dobrými mravmi, je neurčitá, nezrozumiteľná, čo je dôvodom na skúmanie absolútnej neplatnosti poistnej zmluvy podľa § 39 OZ. Navrhovateľa nenamietol nerovnaké postavenie zmluvných strán pri uzatváraní poistnej zmluvy, čo je základom   tzv.   nečestných   podmienok   v spotrebiteľských   zmluvách,   a tieto   nezistil pri posudzovaní poistnej zmluvy ani odvolací súd. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil.“

V nadväznosti na citované považoval ústavný súd za potrebné poukázať aj na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej (vzhľadom na svoje ústavné postavenie) vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Vychádzajúc z citovanej časti namietaného uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd sa v ňom ústavne konformným spôsobom zaoberal dovolacou námietkou,   ktorú   sťažovateľ   uplatnil   vo   svojom   dovolaní,   týkajúcou   sa   nedostatočného odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   12   Co   14/2009,   ktoré   podľa   sťažovateľa spôsobilo odňatie možnosti konať pred súdom, pričom právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu právnych noriem, ktoré najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní aplikoval. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné a nesignalizuje takú príčinnú súvislosť medzi ním a sťažovateľom označenými právami, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   aj vo vzťahu k tejto námietke odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavom súde.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v napadnutom konaní a jeho uznesením z 27. júla 2011

Sťažovateľ ďalej namietal, že postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cdo 256/2010 a jeho uznesením z 27. júla 2011 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd podľa svojej stabilizovanej judikatúry (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne   nemôže   byť   sekundárnym   porušovateľom   základných   práv   a   práv   hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (ako aj právo podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.   O   prípadnom   porušení   označeného   základného   práva,   resp.   iného   práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) preto možno uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu ani postup,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   vo   vzťahu   k   dôvodom   uvedeným   v   sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by signalizovali, že v danom prípade došlo k porušeniu ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z čl. 46 až čl. 48 ústavy, tak potom nemožno uvažovať ani o tom, že   by napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   aj   v tejto   časti   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012