znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 304/08-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť V. Z., K., zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 24/2002 a jeho rozsudkom   z 5. decembra 2006   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 6/2007 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. Z. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2008 telefaxom doručená sťažnosť V. Z. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“),   ako   aj   práv   podľa   čl. 6   ods. 2   a 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 24/2002 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2006   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 To 6/2007   a jeho   rozsudkom   z 23. apríla   2008   (ďalej aj „namietaný   rozsudok“).   Sťažnosť   bola   doplnená   predloženým   originálom   doručeným ústavnému súdu 18. septembra 2008.

Sťažovateľ uviedol, že krajský súd ho rozsudkom sp. zn. 2 T 24/2002 z 5. decembra 2006   spolu   s obžalovaným   v 2. rade   uznal   za   vinného   z toho,   že „v Košiciach   pod zámienkou,   že zabezpečia   sprivatizovanie štátneho podniku M.   K.   (...)   najprv v termíne do konca novembra 1996, potom v termíne do konca roka 1996 a po nedodŕžaní termínov, že   privatizačné   rozhodnutie   uvedeného   podniku   v prospech   M.   K.   a Ľ.   T.   zabezpečia v januári 1997, od uvedených vylákali a nechali so ako zálohu na zaplatenie prvých splátok sprivatizovaného   podniku   M.   K.   vyplatiť   v sídle   a. s.   I.   K.   (...)   v priebehu   mesiaca 2.800.000,- Sk a 1.200.000,- Sk a 1.800.000,- Sk, pričom dohodu nesplnili, peniaze nevrátili a   stanoviskami Fondu   národného majetku   SR   zo   dňa   13.   1°0.   1997   a 2.   9.   1998 bolo preukázané, že z ich podnetu sa žiadosť a privatizáciu podniku M. K. v archíve FNM SR nenachádza, čím M. K. a Ľ. T. spôsobili škodu vo výške 5.800.000,- Sk a teda spoločným konaním na škodu cudzieho majetku seba alebo iného obohatili tým, že uviedli niekoho do omylu a spôsobili činom uvedeným v odseku 1/ škodu veľkého rozsahu a tým spáchali trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 5 Trestného zákona, vo forme spolupáchateľstva podľa   § 9   ods. 2 Tr. zákona   a zo   to   súd   uložil obžalovanému V.   Z.   podľa § 250 ods. 5 Tr. zák. s použitím § 40 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody vo výmere 2 / dvoch rokov podľa   § 58   ods. 1   písm. a)   Tr. zák.   s použitím   § 59   ods. 1   Tr. zák.   súd   výkon   trestu podmienečne odkladá na skúšobnú dobu 3 (troch) rokov.“.

Zároveň   krajský   súd   uložil   obžalovaným   nahradiť   spoločne   a nerozdielne poškodeným škodu v sume 5 800 000 Sk.

Obhajca   obžalovaných   podal   proti   všetkým   výrokom   rozsudku   krajského   súdu na hlavnom pojednávaní uskutočnenom 5. decembra 2006 do zápisnice odvolanie, ktoré v lehote   na   podanie   odvolania   doplnil   písomným   podaním   doručeným   krajskému   súdu telefaxom 14. februára 2007 a predloženým originálom doručeným do podateľne krajského súdu 15. februára 2007.

Najvyšší   súd   uznesením   sp. zn.   1 To 6/2007   z 23. apríla 2008   odvolanie obžalovaných zamietol.

Sťažovateľ tvrdí, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 T 24/2002 z 5. decembra 2006 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 To 6/2007 z 23. apríla 2008, ako aj postupom, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí, boli porušené jeho označené práva.

Za porušenie svojich práv považuje sťažovateľ   to, že postupom najvyššieho súdu a krajského   súdu   podľa   neho „došlo   k porušeniu   základnej   zásady trestného   konania zakotvenej   v čl. 2   zákona   č. 141/1961   Zb.   Trestného   poriadku   účinného   do 31. 12. 2005 v pochybnostiach v prospech obvineného (in dubio pro reo), vzhľadom na skutočnosť, že vykonaným   dokazovaním   bolo   preukázané,   že   neexistuje   žiaden   príjmový   pokladničný doklad a ani iné písomné potvrdenie, ktoré by preukazovalo, že obžalovaní V. Z. a M. Z. prevzali sumu 5.800.000,- Sk od poškodených M. K. a Ľ. T. a z dôvodu, že poškodený M. K. a Ľ.   T.   v konaní   nepreukázali,   že   ako   súkromné   fyzické   osoby   disponovali   sumou 5.800.000,- Sk   v rozhodnom   období,   kedy   malo   dôjsť   k   odovzdaniu   peňažných   súm   v hotovosti   vo   výške   2.800.000,- Sk,   1.200.000,- Sk   a   1.800.000,- Sk,   spolu   v   sume 5.800.000,- Sk obžalovaným.

Podľa   rozhodnutia Najvyššieho súdu   SSR   z 28.1971.   sp. zn.   3 Tz 127/70   použitie zásady   in   dubio   pro   reo   (v   pochybnostiach   v   prospech   obvineného)   vyplývajúcej z ustanovenia § 2 ods. 2 Tr. poriadku prichádza do úvahy len vtedy, keď pochybnosti, ktoré vznikli v trestnom konaní o nejakej skutočnosti, trvajú aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dostupných dôkazov. Súd je preto povinný vykonať na hlavnom pojednávaní všetky dôkazy, ktoré   boli zhromaždené   v prípravnom konaní   a ktoré   majú vzťah k prejednávanej veci a v rozhodnutí sa s týmito dôkazmi vyrovnať (§ 220 ods. 3 Tr. por.).

Pochybnosti   o   pravdivosti   výpovedí   poškodených   Ľ.   T.   a M.   K.   a   pochybnosť o skutočnosti, že obžalovaní v 1. a 2. rade prevzali od poškodeného M. K. a svedka Ing. J. B. nejakú finančnú čiastku trvali naďalej aj po vykonaní a zhodnotení všetkých dôkazov v čase vydania napadnutého rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 T 24/02-431 zo dňa 5. 12. 2006.

V konaní vednom na Krajskom súde v Košiciach po tom, čo Najvyšší súd Slovenskej republiky   v   uvedenej   veci   uznesením   2 To 48/2004   zo   dňa   22. 3. 2005   zrušil   rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 T 24/02 -220 zo dňa 8. 12. 2003, ktorým Krajský súd v Košiciach oslobodil obžalovaných v 1. a 2. rade spod obžaloby Krajského prokurátora podľa   § 226   písm. a)   Trestného   poriadku   účinného   do   31. 12. 2005,   lebo   nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý sú obžalovaní stíhaní, nebol v trestnom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach vykonaný žiaden dôkaz,   ktorý by odôvodňoval zmenu   právneho   názoru   Krajského   súdu   v   Košiciach   oproti   jeho   predchádzajúcemu rozhodnutiu zo dňa 8. 12. 2003, a v tom vidí sťažovateľ arbitrárnosť a neodôvodnenosť napadnutého   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   2 T 24/02-431   zo   dňa 5. 12. 2006.

Základné   zásady   trestného   konania   sú   právne   princípy,   na   základe   ktorých   je vybudované trestné konanie v Slovenskej republike a majú svoj základ v ústavnej úprave a vychádzajú z nej.

V § 2 ods. 4 základných zásad zákona č. 141/1961 Zb. Trestného poriadku účinného do   31. 12. 2005   je   upravená   zásada   prezumpcie   neviny,   ktorá   vychádza   z   úpravy ustanovenej v čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 40 ods. 2 Listiny Základných práv a slobôd a v čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Podľa tejto zásady každý, proti komu sa vedie trestné stíhanie, sa považuje za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Prezumpcia neviny znamená, že nedokázaná vina má rovnaký dôsledok a význam ako dokázaná nevina, a teda obvinený nie je povinný svoju nevinu dokazovať. Zo zásady prezumpcie neviny vyplýva pravidlo   pri   dokazovaní   in   dubio   pro   reo   (v   pochybnostiach   v   prospech   obvineného), ak zostanú dôvodné pochybnosti o skutkovej otázke, ktoré nemožno odstrániť vykonaním ďalších dostupných dôkazov, treba rozhodnúť v prospech obvineného, čomu zodpovedajú dôvody oslobodenia   spod obžaloby,   najmä   dôvody   uvedené   v § 226 písm. a)   a písm. c) zákona č. 141/1961 Zb. Tr. poriadku účinného do 31. 12. 2005. Obvinenému musí byť vina preukázaná,   obvinený nie je povinný dokazovať žiadnu skutočnosť, a to ani skutočnosť svedčiacu v jeho prospech, odsudzujúci rozsudok môže byť pritom vydaný len v prípade, ak nie sú žiadne dôvodné pochybnosti o vine obvineného.“.

Ďalším argumentom sťažovateľa je, že napadnuté rozhodnutie krajského súdu „bolo vydané   na   základe nezákonne   získaného   dôkazu   zvukovej   nahrávky   uskutočnenej   bez súhlasu obžalovaného V.   Z.   a   obsah tejto zvukovej   nahrávky,   aj   keď nesvedčil   priamo v neprospech obžalovaného V. Z., bol vyhodnotený v jeho neprospech.

Orgány   činné   v   trestnom   konaní   vyhodnotili   v   neprospech   obžalovaných v 1. a 2. rade   zvukový   záznam   predložený   poškodeným   Ľ.   T.,   vyhotovený   Ing.   M.   M. z telefonického   rozhovoru,   ktorý   sa   mal   údajne   uskutočniť   medzi   svedkom   Ing.   M.   M. a obžalovaným V. Z.

Uvedený zvukový záznam, ktorého prepis sa nachádza na č. listu 127 až 129 spisu, je nezákonne získaný dôkaz. V prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom, ak došlo k porušeniu zásady stíhania zo zákonných dôvodov, je to podstatnou chybou v dokazovaní a má   to   za   následok,   že   taký   dôkaz   je   absolútne   neúčinný   a   nemožno   naň   v   konaní a pri rozhodovaní prihliadať. Zvukový záznam telekomunikačnej prevádzky bol vykonaný bez príkazu sudcu pre prípravné konanie, resp. bez toho, aby sudca pre prípravné konanie potvrdil príkaz vydaný prokurátorom v lehote 24 hodín, ak išlo o vec, ktorá neznesie odklad, a príkaz sudcu pre prípravné konanie nebolo možné získať (§ 115 ods. 2) a vyhotovený v rozpore s § 11 Občianskeho zákonníka bez súhlasu obžalovaného V. Z., čo potvrdil svedok Ing.   M.   M.   na   hlavnom   pojednávaní,   kedy   na   otázku   položenú   zo strany   náhradného obhajcu,   či   bol   uvedený   zvukový   záznam   vyhotovený   so   súhlasom   obžalovaného   V.   Z. odpovedal, že nie.

Postup   orgánov   činných   v   trestnom   konaní,   ktorí   uvedený   zvukový   záznam po ukončení vyšetrovania zaradili medzi dôkazy, o ktoré opreli obžalobu, bol nezákonný a taktiež svedčí o zaujatosti orgánov činných v trestnom konaní, ktoré viedli vyšetrovania v rozpore s § 2 ods. 1 Trestného poriadku účinného do 31. 12. 2005.

Postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   ktorý   oprel   rozsudok   sp. zn.   2 T 24/2002 zo dňa 5. decembra 2006 o nezákonne získaný dôkaz zvukovej nahrávky došlo k porušeniu zásady   stíhania   len   zo   zákonných   dôvodov,   ktorá   nadväzuje   na   hmotnoprávnu   zásadu nullum crimen sine lége (žiadny trestný čin bez zákona), ktorá je upravená v čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 39 Listiny Základných práv a slobôd.“.

Podľa sťažovateľa v danom prípade došlo aj k porušeniu jeho práva na obhajobu ustanoveného   v   § 2   ods. 13   zákona   č. 141/1961   Zb.   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný zákon“), ako aj v čl. 50 ods. 3 ústavy a čl. 40 ods. 3 listiny a tiež v čl. 6 ods. 3 dohovoru.

Sťažovateľ ďalej vytýka krajskému súdu, ako aj najvyššiemu súdu, že neprihliadli na skutočnosti týkajúce sa dosiahnutého vzdelania, postavenia v zamestnaní a vykonávanie funkcií   v štatutárnych   a   kontrolných   orgánoch   u poškodených,   ktoré   svedčia   v jeho prospech, a pri hodnotení dôkazov sa s týmito skutočnosťami nevysporiadali.

Sťažovateľ   analyzujúc   skutkovú   a právnu   kvalifikáciu   trestného   činu   podvodu zastáva   názor,   že   v predmetnom   trestnom   konaní   nebolo   preukázané,   že   v okolnostiach daného prípadu došlo k naplneniu objektívnej stránky, ale ani subjektívnej stránky trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1 a 5 Trestného zákona. V ďalšej časti sťažnosti poukazuje na viaceré nedostatky ako v postupe orgánov činných v trestnom konaní, tak aj všeobecných súdov,   keď   napr.   prvostupňový   súd   ani odvolací   súd   neskúmali,   do   akej   výšky   mohla vzniknúť škoda poškodeným, ktorú si v trestnom konaní uplatnili, a do akej výšky mohla vzniknúť   škoda   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   ktorá   si   škodu   v trestnom   konaní neuplatnila.   Odôvodnenie   oboch   napadnutých   rozhodnutí   sťažovateľ   považuje za nedostatočné, keď podľa neho sa krajský súd ani najvyšší súd nevysporiadali s viacerými podstatnými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ konkretizuje.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej takto rozhodol:

1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v trestnom konaní vedenom proti V.   Z. pod sp. zn.   1 To 6/2007   a   uznesením   sp. zn.   1 To 6/2007   zo   dňa   23. 4. 2008   a Krajský   súd v Košiciach v trestnom konaní vedenom proti V. Z. pod sp. zn. 2 T 24/2002 a rozsudkom Krajského   súdu   v   Košiciach   sp. zn.   2 T 24/2002   zo   dňa   5. 12. 2006,   porušili   právo sťažovateľa V. Z. podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 39 a čl. 40   ods. 2,   ods. 3   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl. 6   ods. 2,   ods. 3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   1 To 6/2007   zo   dňa 23. 4. 2008 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 T 24/2002 zo dňa 5. 12. 2006 zrušuje a vec Krajskému súd v Košiciach, aby v nej znovu nej konal a rozhodol.

3. Sťažovateľovi   V.   Z.   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 100.000,- Sk (slovom jednostotisíc slovenských korún), ktoré sú mu Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach povinný spoločne a nerozdielne vyplatiť do 60 dní od doručenia tohto nálezu.

4. Najvyšší súd Slovenskej republiky a Krajský súd v Košiciach sú povinní spoločne a nerozdielne sťažovateľovi V. Z. zaplatiť náhradu trov konania vo výške 5.812,- Sk (slovom päťtisícosemstodvadsať   slovenských   korún)   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa Mgr. M. D. advokátky do 60 dní od doručenia tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie   upravené predovšetkým   v   § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Relevantné   znenie   príslušných   článkov   ústavy,   listiny   a dohovoru   upravujúcich základné práva, ktorých porušenie sťažovateľ namieta, je takéto:

Podľa čl. 49 ústavy a čl. 39 listiny len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom   a aký trest,   prípadne iné   ujmy na právach   alebo majetku možno   uložiť za   jeho spáchanie.

Podľa čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 40 ods. 2 listiny každý, proti komu sa vedie trestné konanie,   považuje   sa   za   nevinného,   kým   súd   nevysloví   právoplatným   odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.

Podľa   čl. 50 ods. 3 ústavy   a   čl. 40 ods. 3 prvej   vety   listiny   obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.

Podľa   čl. 6   ods. 3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu,   má   tieto minimálne práva:

a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu;

b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;

c) obhajovať sa   osobne   alebo s pomocou   obhajcu   podľa   vlastného   výberu,   alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d) vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;

e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdom alebo týmto jazykom nehovorí.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 24/2002 a jeho rozsudkom z 5. decembra 2006

Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ napadol v prvom rade postup krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 T 24/2002 a jeho rozsudok z 5. decembra 2006.

Vzhľadom   na   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl. 127   ods. 1   ústavy,   z ktorého vyplýva, že právomoc ústavného súdu   je daná iba vtedy,   ak o ochrane základných   práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

O odvolaní proti uvedenému rozsudku krajského (ako súdu prvého stupňa) rozhodol najvyšší súd ako odvolací súd rozsudkom sp. zn. 1 To 6/2007 z 23. apríla 2008, ktorým odvolanie sťažovateľa, ako aj druhého obžalovaného zamietol. Preto bolo potrebné sťažnosť podanú proti rozhodnutiu krajského súdu odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

2.   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   postupom   najvyššieho   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 To 6/2007 a jeho rozsudkom z 23. apríla 2008

Podstatou   námietok   sťažovateľa   je   aj   tvrdenie,   že v označenej   trestnej   veci   je rozhodnutie založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho právo na obhajobu a že rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Takýto   postup   najvyššieho   súdu   považuje   sťažovateľ   za   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a podľa čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3 listiny, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 2 a 3 dohovoru.

Ústavný súd skúmal, či sťažovateľ mal, resp. stále má k dispozícii účinný opravný prostriedok alebo iný právny prostriedok, ktorý mu zákon účinne poskytuje na ochranu jeho uvedených práv, a na použitie ktorého je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Ústavný   súd   vyjadruje   názor,   že takýmto   účinným   opravným prostriedkom   je   v danom prípade   dovolanie   ako   mimoriadny   opravný   prostriedok   podľa   § 368   a   nasl.   zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“). Ústavný súd dospel k uvedenému záveru vychádzajúc z príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku   upravujúcich   tento   mimoriadny   opravný prostriedok, a to najmä so zreteľom na okruh oprávnených osôb na jeho podanie, dôvody, prípustnosť a iné atribúty regulujúce podanie dovolania a rozhodovania o ňom (§ 368 a nasl. Trestného   poriadku).   Sťažovateľ   sa   v sťažnosti   nezmienil   o tom,   či   tento   mimoriadny opravný prostriedok využil.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 369 ods. 2 Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 a) generálny prokurátor proti ktorémukoľvek výroku, b) obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.Podľa § 369 ods. 5 Trestného poriadku v prospech obvineného, s jeho výslovným písomným súhlasom, môže dovolanie podať aj príbuzný obvineného v priamom pokolení, jeho súrodenec, osvojiteľ, osvojenec, manžel alebo druh. Ak je obvinený mladistvý, osoba pozbavená spôsobilosti na právne úkony alebo osoba, ktorej spôsobilosť na právne úkony je obmedzená, môže i proti vôli obvineného za neho v jeho prospech podať dovolanie aj jeho zákonný zástupca alebo jeho obhajca.

Podľa   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva   v prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu.

Podľa § 566 ods. 3 Trestného poriadku dovolanie podľa tohto zákona možno podať len   proti   rozhodnutiam,   ktoré   nadobudli   právoplatnosť   po   nadobudnutí   účinnosti   tohto zákona.

Podľa   § 371   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo   na obhajobu. Ďalším   dôvodom,   kedy   možno podať   dovolanie   podľa   ustanovenia   § 371   ods. 1   písm. g)   Trestného   poriadku,   je,   že rozhodnutie   bolo   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom.   Napokon   podľa   § 371   ods. 1 písm. g)   prvej   vety   Trestného poriadku   možno dovolanie podať, ak je rozhodnutie založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   uzavrel,   že   podľa   platnej   právnej   úpravy trestného   procesu   pred   všeobecnými   súdmi,   podľa   postupov   a judikatúry   všeobecného súdnictva   sú   ich   závažné   procesné   pochybenia   (vrátane   tých,   ktoré   uviedol   sťažovateľ vo svojej sťažnosti) dôvodom na podanie dovolania podľa § 368 a nasl. Trestného poriadku.

V danej veci treba uviesť, že označený mimoriadny opravný prostriedok ešte stále umožňuje sťažovateľovi (za predpokladu, že tak dosiaľ neurobil) účinne namietať všetky závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie jeho označených práv. Z toho vyplýva, že je   to   v prvom   rade   všeobecný   súd,   ktorý   je   oprávnený   aj   povinný   poskytnúť   ochranu základnému právu sťažovateľa podľa čl. 49 a čl. 50 ods. 2 a 3 ústavy a čl. 39 a čl. 40 ods. 2 a 3   listiny,   ako   aj   právu   podľa   čl. 6   ods. 2   a 3   dohovoru,   porušenie   ktorých   namieta, a nie ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti.   Právomoc   ústavného   súdu   je   pri   ochrane   tohto základného   práva   každého   účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   subsidiárna a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (obdobne   napr. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 64/02). Uplatnenie právomoci ústavného súdu pri ochrane označených práv   sťažovateľa   zároveň   predpokladá,   že   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu   týmto právam   v súlade   s ústavnoprocesnými   princípmi,   ktoré   upravujú   výkon   ich   právomoci ako opravných súdov.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol   pre   nedostatok   právomoci na jej prerokovanie.

Pretože sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   a priznanie finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008