znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/2014-31

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   septembra   2014 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka,   zo   sudkyne   Jany   Baricovej   a   sudcu Rudolfa   Tkáčika   prerokoval   prijatú   sťažnosť   Š. E.,   J. E.,   A. B.   a   V. F.,   zastúpených advokátom JUDr. JCLic. Tomášom Majerčákom, PhD., Južná trieda 28, Košice, vo veci namietaného   porušenia   ich   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   ich záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 258/94 (pôvodne vedenej pod sp. zn. 15 C 790/94) a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Š. E., J. E. a A. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd   postupom   Okresného súdu   Košice   I v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15 C 258/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 1 C 790/94) v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 69/07 z 21. júna 2007   p o r u š e n é   b o l o.

2. Základné právo V. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 790/94)   p o r u š e n é   b o l o.

3. Š. E., J. E. a A. B. p r i z n á v a každému z nich finančné zadosťučinenie v sume po 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. V. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť   mu   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Košice I   j e   p o v i n n ý   uhradiť Š. E., J. E., A. B. a V. F. trovy konania   v   sume   552,08   €   (slovom   päťstopäťdesiatdva   eur   a osem   centov)   na   účet   ich právneho   zástupcu   JUDr.   JCLic   Tomáša   Majerčáka,   PhD.,   Južná   trieda   28,   Košice, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. IV. ÚS 368/2013-12   z 23.   mája   2014   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Š. E., J. E., A. B. a V. F. (ďalej spolu len „sťažovatelia“),   ktorou   namietali porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 258/94 (ktorá bola pôvodne vedená pod sp. zn. 15 C 258/94). Pokiaľ ide o sťažovateľov Š. E., J. E. a A. B. bola sťažnosť prijatá, len pokiaľ ide o obdobie po právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. IV.   ÚS   69/07   z 21.   júna   2007,   ktorým   už bolo   ústavným   súdom   vyslovené   porušenie označených práv v napadnutom konaní okresného súdu.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že napadnuté súdne konanie trvá od roku 1994, teda 20 rokov, a stále nie je právoplatne skončené. Okresný súd ani po vydaní nálezu ústavného súdu   sp. zn.   IV.   ÚS   69/07   z   21.   júna   2007   neodstránil   stav   právne   neistoty   a „ďalej dochádza k porušovaniu práva na prerokovanie bez zbytočných prieťahov, nakoľko ani po siedmich rokoch od rozhodnutia Ústavného súdu nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej, teda stav právnej neistoty trvá“. Sťažovatelia v sťažnosti zároveň poukazujú na traumu, ktorú im mal spôsobiť okresný súd tým, že 20 rokov nemohli nehnuteľnosti užívať, resp. ich predať za trhovú hodnotu. Preto návrhom vo veci samej žiadajú, aby ústavný   súd   svojím   rozhodnutím   vyslovil   porušenie   ich   základného   práva,   prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov, sťažovateľom Š. E., J. E. a A. B. priznal finančné zadosťučinenie v sume po 7 000 €, sťažovateľovi V. F. v sume 20 000 € a na účet ich právneho zástupcu priznal úhradu trov konania v sume 552,08 €.

Okresný súd vo svojom vyjadrení sp. zn. 1 SprV 240/2014 z 18. júla 2014 vo vzťahu k sťažovateľovi   V. F.,   ktorý   sa   stal   účastníkom   konania   1.   apríla   2004,   v prvom   rade poukázal   na   svoje   vyjadrenie   z 22.   mája   2007   k sťažnosti   Š. E.,   J. E.   a A. B. z 29. marca 2007, ktoré predchádzalo vydaniu nálezu sp. zn. IV. ÚS 69/07 z 21. júna 2007. Následne opísal úkony vykonané vo veci od vydania uvedeného nálezu ústavného súdu a uviedol tieto závery:

„Vec   nie   je   právne   náročná,   je   však   náročná   po   stránke   skutkovej,   nakoľko po spojení vecí na spoločné konanie sa rozšíril okruh účastníkov na 125 (122 žalobcov a 3 žalovaní). K predĺženiu konania prispeli aj zmeny v osobe zákonného sudcu.

Sťažnosť na prieťahy v konaní za obdobie, počas ktorého bolo konanie prerušené, považujeme   za   nedôvodnú,   keďže   počas   prerušenia   konania   lehoty   podľa   Občianskeho súdneho poriadku neplynuli (§111 O.s.p.).“

Keďže sťažovatelia v podaní doručenom 5. augusta 2014 a okresný súd vo svojom vyjadrení   z 18.   júla   2014   súhlasili   s upustením   od   ústneho   pojednávania   v danej   veci, ústavný súd po oboznámení sa s obsahom sťažnosti, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj   obsahom   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   15 C 258/94   (pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. 15 C 790/94)   dospel   k   záveru,   že   od   tohto   pojednávania   nemožno   očakávať   ďalšie objasnenie veci, a po upustení v danej veci od ústneho pojednávania, rozhodol podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.

Pokiaľ ide o úkony okresného súdu realizované vo veci do vydania nálezu ústavného súdu   sp. zn.   IV.   ÚS   69/07   z 21.   júna   2007,   ústavný   súd   sa   pridŕža   zistení   opísaných v označenom   náleze a záverov   z nich   vyvodených   a v   plnom   rozsahu   na   ne   poukazuje. Pri preskúmavaní   postupu   okresného   súdu   vo   veci   sa   preto   ústavný   súd   sústredil predovšetkým   na   úkony   vykonané   vo   veci   okresným   súdom   po   právoplatnosti   nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 69/07 z 21. júna 2007. Preverením súdneho spisu, ktorý si na tento   účel   od   okresného   súdu   zapožičal,   ústavný   súd   zistil   vykonanie   nasledujúcich úkonov vo veci:

Dňa 16. mája 2008 vykonal okresný súd vo veci pojednávanie, ktoré bolo odročené na 3. jún 2008, avšak neskôr preložené na 11. august 2008. Na pojednávaní vykonanom 11. augusta   2008   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok   č.   k.   15   C   790/1994-243,   ktorý   bol písomne vyhotovený a zaslaný účastníkom konania 21. októbra 2008. Dňa 29. októbra 2008 bolo   právnym   zástupcom   sťažovateľov   doručené   odvolanie   proti   označenému   rozsudku okresného   súdu,   následne   10.   novembra   2008   bolo   doručené   aj   odvolanie   obchodnej spoločnosti..., a 11. novembra 2008 odvolanie mesta Košice. Dňa 18. novembra 2008 boli okresným   súdom   vykonané   prípravné   úkony   spojené   s podaním   dovolania   (vyrubenie súdnych poplatkov, výzvy účastníkom na vyjadrenie k odvolaniu) a 24. novembra 2008 okresný súd vydal uznesenie, ktorým rozhodol o pripojení geometrického plánu k rozsudku okresného súdu.

Dňa 19. januára 2009 bola vec s podanými odvolaniami predložená Krajskému súdu v Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“),   ktorý   okresnému   súdu   spis   29.   júla   2010   vrátil po tom,   ako   rozsudok   okresného   súdu   č.   k.   15   C   790/1994-243   z 11.   augusta   2008 v spojení s uznesením č. k. 15 C 790/1994-279 z 24. novembra 2008 svojím uznesením č. k. 3 Co 15/2009-316   z 25.   júna   2010   zrušil   a   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie konanie.

Dňa 28. septembra 2011 bol spis pridelený na konanie sudkyni okresného súdu Z. Ć., ktorá pokynom z 5. októbra 2011 upravila kanceláriu na doručenie uznesenia odvolacieho súdu účastníkom konania. Dňa 10. januára 2012 bola vec opätovne pridelená pôvodnej sudkyni JUDr. B. z dôvodu ukončenia jej stáže na ústavnom súde. Následne bolo vo veci 10. apríla 2012 nariadené ďalšie pojednávanie na 18. máj 2012, ktoré však okresný súd odročil na neurčito z dôvodu potreby vykonania ďalších dôkazov. Uznesením z 8. augusta 2012 o spojení veci bola vec sťažovateľov spojená s vecou vedenou pod sp. zn. 15 C 258/94 a od toho času je vedená pod uvedenou spisovou značkou. Uznesením č. k. 15 C 258/1994-394 zo 4. decembra 2012 bolo následne konanie prerušené až do skončenia súvisiacej veci vedenej pod sp. zn. 35 C 164/2012.

Po prerušení konania bola 18. januára 2013 vec pridelená na konanie sudkyni A. M. (z dôvodu stáže sudkyne JUDr. B. na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky) a 6. februára 2013 bola pridelená na konanie sudcovi B. B. (z dôvodu preloženia sudkyne JUDr. M. na krajský súd). Pokynmi z 12. júna 2013, 4. decembra 2013 a 20. decembra 2013 zákonný sudca zisťoval stav konania vedeného pod sp. zn. 35 C 258/2012.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná, čo je v zásade to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (obdobne III. ÚS 127/03, IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup   samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľov.

1. Pokiaľ ide okritérium zložitosť veci, ústavný súd v zásade rovnako ako v náleze č. k. IV. ÚS 69/07-23 z 21. júna 2007 konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom   je   žaloba,   ktorou   sa   sťažovatelia   (v procesnom   postavení   žalobcov)   domáhajú odstránenia neoprávnenej stavby, resp. alternatívne zriadenia vecného bremena. Vzhľadom na nutnosť nariadenia znaleckého dokazovania, ako aj so zreteľom na vstupovanie ďalších účastníkov   do   konania   v   súvislosti   s právnym   nástupníctvom   po zomrelých   žalobcoch možno   napadnuté   konanie   považovať   po vecnej   stránke   za zložitejšie.   Samotnú   vecnú zložitosť,   na   ktorú   poukázal   vo   svojom   vyjadrení   aj   predseda   okresného   súdu,   však nemožno dávať do súvislosti s dlhotrvajúcou nečinnosťou okresného súdu opísanou v ďalšej časti tohto nálezu.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľov v preskúmavanej veci, ústavný súd nezistil takú významnú okolnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľov pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom. Faktom je, že okrem pôvodných žalobcov niektorí   sťažovatelia   vstúpili   do   prebiehajúceho   konania   ako   právni   nástupcovia po smrti svojich   právnych   predchodcov,   avšak   ústavný   súd   už   v súvislosti   so   zmenou účastníkov   konania   v predchádzajúcej   judikatúre   uviedol,   že   „navrhovatelia   môžu uplatňovať   právo   na   konanie   bez   zbytočných   prieťahov   aj   pre   štádium   konania,   ktoré predchádzalo zmene účastníkov“ (napr. IV. ÚS 403/04).

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci. V tejto   súvislosti   predovšetkým   konštatuje,   že   celkové   trvanie   napadnutého   konania   je už samo osebe neprimerané. Ďalej ústavný súd zistil, že aj po právoplatnosti nálezu č. k. IV. ÚS 67/07-23 z 21. júna 2007, t. j. po 7. auguste 2007, bol okresný súd krátkodobo nečinný,   a to   až   do   28.   apríla   2008.   Taktiež   bol   nečinný   v období   od   29.   júla   2010 do 28. septembra   2011   (1   rok   a   2   mesiace)   a   od   7.   októbra   2011   do   10.   apríla   2012 (6 mesiacov). Uvedená nečinnosť okresného súdu nie je ničím ospravedlniteľná, pretože počas minimálne jedného roka okresný súd nevykonával, t. č. už v 20-ročnej veci, úkony, ktoré   mali   smerovať   k   odstráneniu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   sťažovatelia   ako navrhovatelia   v predmetnej   veci   počas   súdneho   konania   nachádzali,   čo   je   základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K uvedenej nečinnosti, a teda k zbytočným prieťahom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov,   ale   v dôsledku   postupu   súdu.   Ústava   v   čl.   48   ods.   2   pritom   zaväzuje predovšetkým súdy ako garantov spravodlivosti, aby prijali príslušné opatrenia umožňujúce prerokovanie veci – a teda vykonanie spravodlivosti – bez zbytočných prieťahov.

Z dôvodu prerušenia napadnutého konania pred okresným súdom (od právoplatnosti uznesenia   okresného   súdu   č.   k.   15   C   258/1994-394   zo   4.   decembra   2012)   sa   nemôžu v prerušovanom konaní vykonávať žiadne procesné úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty   účastníkov,   a tým   ani   k   naplneniu   účelu   označených   práv,   až   kým   nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v uvedenom uznesení. Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   sa   nečinnosť   súdu   v dôsledku   existencie odôvodnenej   prekážky   jeho   postupu,   tak   ako   to   je   v danom   prípade,   neposudzuje   ako zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   3/00,   III. ÚS 42/02, I. ÚS 65/03).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   dôvodnosti   namietaného porušenia   základného   práva   sťažovateľov   Š. E.,   J. E.   a A. B.   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj za obdobie po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV. ÚS 69/07-23 z 21. júna 2007 (prvý bod výrokovej časti uznesenia). S   prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   porušenie   označených   práv   sťažovateľa   V. F. dosiaľ konštatované nebolo a dôvody opísané v tomto náleze, ako aj v náleze ústavného súdu č. k. IV. ÚS 69/07-23 z 21. júna 2007 o ich porušení možno vztiahnuť aj na prípad sťažovateľa V. F., ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 258/94 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 15 C 790/94) tak, ako to vyplýva z druhého bodu výrokovej časti tohto nálezu.

Aj napriek týmto zisteniam a záverom ústavný súd v zhode so svojou judikatúrou (III. ÚS 158/07, III. ÚS 74/2010) neprikázal okresnému súdu, aby vo veci konal, pretože táto   povinnosť   mu   už   bola   uložená   radom   predchádzajúcich   nálezov   ústavného   súdu vydaných   v danej   veci,   resp.   v súvisiacich   veciach   (II.   ÚS   95/06,   II.   ÚS   96/06, II. ÚS 255/06, IV. ÚS 44/07 a iné). Príkaz konať vo veci bez zbytočných prieťahov sa teda vzťahuje aj na vec sťažovateľov v súčasnosti vedenú pod sp. zn. 15 C 258/94 (pôvodne vedenú pod sp. zn. 15 C 790/94).

IV.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.

Podľa   § 56   ods. 5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovatelia Š. E., J. E. a A. B. požadovali priznať finančné zadosťučinenie v sume po   7   000   €   každému   z   nich   a   sťažovateľ   V.   F.   v   sume   20   000   €.   Žiadané   finančné zadosťučinenie   odôvodňovali   stavom   dlhodobej   právnej   neistoty   (20   rokov),   frustrácie, nemohúcnosti a bezmocnosti.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je pre sťažovateľov dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd preto, vychádzajúc   zo   zásad   spravodlivosti   a   s prihliadnutím   na   všetky   okolnosti   zisteného porušenia   práv,   najmä   vzhľadom   na   nezvyčajne   dlhé   a stále   právoplatne   neskončené konanie   hraničiace   s denegatio   iustitie, uznal   za   odôvodnené   priznať   sťažovateľom aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia ústavy a zákona o ústavnom súde. Uvedené   finančné   zadosťučinenie   pre   sťažovateľov   Š. E.,   J. E.   a A.   B.   ustálil   v   sume 1 000 €, keďže porušenie ich práv v období do právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. IV.   ÚS   69/07-23   z 21.   júna   2007   bolo   reparované   uvedeným   nálezom,   ktorým   boli uvedeným sťažovateľom priznané pomerne vysoké satisfakcie.

Pokiaľ ide o sťažovateľa V. F., ústavný súd mu ako finančné zadosťučinenie priznal sumu   3   000   €,   prihliadajúc   pritom   na   celkovú   dĺžku   napadnutého   konania,   ako   aj na ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   môžu   navrhovatelia   uplatňovať   právo   na konanie bez zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré predchádzalo zmene účastníkov, za predpokladu,   že   sa   títo   stali   účastníkmi   konania   po   svojich   právnych   predchodcoch v dôsledku univerzálnej sukcesie (m. m. I. ÚS 197/05, II. ÚS 91/07, III. ÚS 319/2011). Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené   vo výroku   tohto rozhodnutia v treťom a štvrtom bode výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania sťažovateľov,   ktoré im vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom JUDr. JCLic Tomášom   Majerčákom,   PhD.   Sťažovatelia   si   vo   svojej   sťažnosti   uplatnili trovy právneho zastúpenia v sume 552,08 €, a to za dva úkony právnej služby.

Podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   v odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o priznaní   trov   konania   vychádzal   z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2013, ktorá činila sumu 804 €. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby potom predstavuje sumu 134 € a paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) sumu 8,04 €. Úhradu trov konania preto ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) pri zohľadnení spoločného zastupovania štyroch sťažovateľov, a to v súlade s § 1 ods. 3, § 9, § 11 ods. 3, § 13 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.   o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení neskorších predpisov v celkovej sume 552,08 € (2 x 4 x 50 % zo sumy 134 € + 2 x 8,04 €), ktorú ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľov v lehote   2   mesiacov   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   (§   31a   zákona   o   ústavnom   súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. septembra 2014