znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., J., zastúpeného Advokátskou kanceláriou I., s. r. o., B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   I.   S.,   vo   veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 20   ods. 1   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp. zn.   4 Co/121/2011   z 23.   marca   2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2012 doručená   sťažnosť   P.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co/121/2011 z 23. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ ako žalobca v 2. rade sa spolu so svojou matkou ako   žalobkyňou   v   1. rade   (ďalej   aj   „žalobcovia“)   domáhali   určenia   vlastníckeho   práva k parcelám „KN 125 a KN 126 zapísaných na LV č..., vytvorených z pôvodnej mpč. 87/a a zapísanej   vo   vl.   č. 69   k. ú.   J...   a to   každý   v podiele   ½   a to   z dôvodu,   že   síce   otec sťažovateľa   spolu   s   matkou   boli   vedení   v pozemkovej   knihe   č. 69   ako   vlastníci   parcely č. 87/a (identifikovaná katastrom nehnuteľností ako parcela KN 125 a KN 126), no k daným parceliam bol vedený list vlastníctva na P. B. (pôvodného odporcu v súdnom konaní). V prospech   vlastníctva   sťažovateľa   a jeho   mamy   svedčila   kúpno-predajná   zmluva z roku 1948 schválená Okresným súdom v Bardejove a zapísaná v PK vložke, na základe ktorej   pozemok   nadobudol   otec   sťažovateľa   spolu   s mamou   sťažovateľa,   pričom   podiel po otcovi, vrátane podielu na daných parceliach prededil sťažovateľ v zmysle rozhodnutia Štátneho notárstva v B. D 284/79. V prospech daných vlastníkov svedčili aj pôvodne vedené LV č. 25, k. ú. J. vedené na ich meno.

V prospech odporcu svedčila notárska zápisnica o vydržaní nehnuteľností Nz 87/95, ktorá sa zapísala na neskôr vytvorený list vlastníctva č..., k. ú. J. Vzniklo tak duplicitné vlastníctvo, čím bol daný naliehavý právny záujem na určení vlastníctva k nehnuteľnosti.“.

Okresný súd Bardejov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k. 7 C 606/1997-52 z 11. augusta 1998 vyhovel žalobe žalobcov a určil ich vlastníctvo k sporným pozemkom majúc za preukázané, že podmienky na vydržanie neboli splnené, keďže konajúci notár spísal   osvedčenia   vyhlásenia   o vydržaní   nehnuteľností   bez toho,   aby   vypočul   žalobcov, ktorým svedčil tak zápis v pozemnoknižnej vložke, ako aj na liste vlastníctva č..., k. ú. J., v čase rozhodovania o vydržaní. Okresný súd v označenom rozsudku poukázal na ďalšie nedostatky   v postupe   konajúceho   notára,   ktorý   sa   stotožnil   s tvrdením   P.   B.   (ďalej aj „pôvodný žalovaný“), že zápis v prospech matky sťažovateľa a jeho otca bol urobený omylom. Notár konajúci vo veci vydržania taktiež bez predloženia relevantných dokladov vychádzal z tvrdenia pôvodného žalovaného, že tento všetko zdedil po svojom otcovi, ktorý mal byť podľa neho vlastníkom sporných nehnuteľností.

Krajský   súd   na   odvolanie   pôvodného   žalovaného   zrušil   označený   prvostupňový rozsudok,   pričom   nariadil   doplniť   dokazovanie   výsluchom   ďalších   svedkov   a zároveň nariadil identifikovať pôvodnú pozemnoknižnú parcelu č. 87/a.

Okresný súd po doplnení dokazovania (vrátane nariadenia znaleckého dokazovania, ktorého   výsledkom   bol   záver,   že   pozemky   KN 125   a 126   vznikli   z pôvodnej pozemnoknižnej   parcely   č. 87/a)   rozhodol   vo   veci   v poradí   druhým   rozsudkom č. k. 7 C 606/1997-382   z 27.   júna   2011,   ktorým   žalobu   sťažovateľa   a M.   B.   (ďalej aj „žalobkyňa   v 2. rade“)   [s ktorou   ako   s dedičkou   (spolu   so   sťažovateľom)   po   smrti žalobkyne v 1. rade pokračoval v konaní] zamietol s odôvodnením, že zo strany pôvodného žalovaného došlo k vydržaniu sporných nehnuteľností podľa uhorského práva uplynutím vydržacej doby najneskôr v roku 1961. Namiesto pôvodného žalovaného vstúpil na základe uznesenia okresného súdu č. k. 7 C/606/1997-358 z 27. apríla 2011 do konania jeho syn (ďalej   aj „žalovaný“,   v citáciách   aj „odporca“),   na ktorého pôvodný   žalovaný previedol sporné nehnuteľnosti darovacou zmluvou zo 7. apríla 2008.

Sťažovateľ namieta, že «prístup, ktorý zvoli okresný súd a ktorý potvrdil ak odvolací súd bez primeraného vysporiadania sa s predpokladom vydržania (dobromyseľnosťou), je veľmi nebezpečný, narušujúci právnu istotu a ochranu vlastníctva. Užívaním nehnuteľnosti po určitú dobu bez toho, že by som vedel osvedčiť, na základe čoho som dobromyseľný (zjavne by nemal stačiť, že to užívali moji predkovia, keď títo neboli vlastníci), by sa menili vlastnícke vzťahy. P. B... tvrdil v konaní, že pozemky užíval od roku 1944, teda v čase, keď ešte patrili jeho rodine (ujovi a tete), no v roku 1948 nastala vlastnícka zmena. P. B... mala začať plynúť vydržacia doba od roku 1944, teda ešte v čase, keď pozemok vlastnili jeho ujo a teta!   On   teda   pracoval   na ich   pozemku,   no   podľa   súdu   už   vtedy   bol   dobromyseľný, nakoľko pozemky obrábal, že mu patria, čo je nepochopiteľné...

Súdy tak potvrdili chyby, ktoré spravil notár pri vydaní zápisnice o vydržaní. Notár bol povinný získať stanovisko dotknutých osôb, ktorým svedčil zápis na LV č..., k. ú. J. aj v PK vložke, ak mal rozhodnúť o vydržaní, čo neurobil, len sa stotožnil s tým, že ten zápis je omyl. Ak odporca P. B. tvrdil, že pozemky vlastnil A. B., potom J. B., tak dané tvrdenie nemalo najmenšiu oporu zo zápisov „B Vlastníci“ v PK vložke.».

Na odvolanie sťažovateľa a žalobkyne v 2. rade krajský súd napadnutým rozsudkom rozsudok   okresného   súdu   č. k.   7 C 606/1997-382   z 27.   júna   2011   podľa   § 219   ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku ako vecne správny potvrdil.

Sťažovateľ v závere zhrňuje zo svojho pohľadu kľúčovú argumentáciu poukazujúc na to, že „ak je zákonnou požiadavkou vydržania dobromyseľnosť a prvostupňový súd sa s jej   naplnením   nevysporiada,   je   povinnosťou   odvolacieho   súdu   odstrániť   danú   vadu. Odvolací súd rieši len otázku trvania držby, no nie predpoklad dobromyseľnosti. V našom prípade   tak   možno   vytknúť   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   jeho   arbitrárnosť a neodôvodnenosť. Ani odvolací súd nezdôvodnil, ako mohol byť už pri vstupe do držby v roku 1944 odporca p. B... dobromyseľný, keď vtedy pozemky vlastnili jeho teta a ujo, ktorí ich následne predali. Súdy opomenuli riešiť otázku, na základe čoho mal p. B. titul, ktorým mohlo   vzniknúť   vlastníctvo.“. V nadväznosti   na   uvedené   sa   sťažovateľ   odvoláva aj na závery judikatúry súdov Slovenskej republiky k problematike oprávnenosti držby.

Sťažovateľ preto navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné právo sťažovateľa P. K. na ochranu vlastníctva v zmysle čl. 20 ods. 1 na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   bolo   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Prešove   zo   dňa   23. 3. 2012,   č. k. 4 Co/121/2011 porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 23. 3. 2012, č. k. 4 Co/121/2011 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podmienky   konania   o sťažnostiach   sú   upravené   v § 20   a   § 49   až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o organizácii Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo osobitnej   podmienky   je dôvodom   na odmietnutie   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom   súde.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na prerokovanie   ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Podľa   § 55   zákona   o ústavnom   súde   vychádza   ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

Ak   ide   o   základné   práva   a   slobody,   ústava   rozdeľuje   ochranu   ústavnosti   medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil. Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01,   III. ÚS 35/2010). Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli rozhodujúce aj v okolnostiach tohto prípadu.

Podľa   čl. 20   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom aj na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.V kontexte   svojej   doterajšej   judikatúry   sa   ústavný   súd považuje za oprávneného zasahovať   do   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   len   v prípade,   ak   by   aplikácia právnych noriem v danom konkrétnom prípade zo strany všeobecného súdu bola dôsledkom interpretácie, ktorá by extrémne vybočila z princípov zaručených v siedmom oddiele druhej hlavy   ústavy,   a zároveň   by   ju   bolo   možné   kvalifikovať   ako   aplikáciu   práva   majúcu za následok porušenie základných práv alebo slobôd.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,   odôvodnenie   ktorých   je   úplne   odchylné   od   veci   samej   alebo   aj   celkom nelogické   so   zreteľom   na   preukázané   skutkové   a právne   skutočnosti   (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Ústavný súd v posudzovanom prípade predovšetkým zisťoval aj to, či nejde o návrh zjavne neopodstatnený.

Podstatou námietok sťažovateľa je polemika so skutkovými zisteniami a právnymi závermi ku ktorým dospeli tak prvostupňový súd, ako aj súd odvolací v konaní o opravnom prostriedku oproti ním zastávanému právnemu názoru.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené v tomto konaní preto skúmal, či rozsudok krajského súdu   sp. zn. 4 Co/121/2011   z 23.   marca 2012   vydaný v odvolacom   konaní je z ústavného hľadiska udržateľný a akceptovateľný.

V prvej časti odôvodnenia krajský súd uviedol rozhodujúce skutočnosti, ktoré tvorili základ faktickej a právnej argumentácie rozhodnutia (záverov) okresného súdu zhrňujúc, že okresný   súd   poukázal   na   výsledky   vykonaného   dokazovania,   ako aj „na kúpnopredajnú zmluvu   zo   dňa   28. 3. 1947,   ktorá   bola   uzavretá   medzi   predávajúcimi   P.   B.   a H.   B... a maloletými kupujúcimi P. K., zastúpeným poručníkom otcom A. K. a M. P. (pôvodnou žalobkyňou),   zastúpenou   poručníkom   otcom   J.   P.,   predmetom   ktorej   boli   okrem   iného aj nehnuteľnosti zapísané v pôvodnej pozemnoknižnej vložke č. 69, k. ú. J. bez uvedenia parcelného čísla, kde každý z kupujúcim nadobudol 1/2 z celku. Kúpnopredajná zmluva bola   schválená   rozhodnutím   Poručenského   súdu   v B.   pod   sp. zn.   Nc 1/173/48   zo   dňa 22. 3. 1948, na základe ktorého bolo vložené vlastnícke právo v prospech kupujúcich na pozemnoknižnú vložku č. 69 s uvedením parcelného čísla a to mpč. 87/a.“.

Z dedičského spisu sp. zn. D 284/1979 po nebohom P. K... vyplýva, „že predmetom dedenia bol aj podiel 1/2 z celku z nehnuteľnosti zapísanej v pozemnoknižnej vložke č. 69, mpč. 87/a, ktorú zdedil žalobca v 1. rade. Z notárskeho zápisu Notárskeho úradu JUDr. J. Č. sp. zn. N 86/1995, Nz 87/1995 vyplýva, že dňa 11. 5. 1995 bolo vydané osvedčenie vyhlásenia   o   vydržaní   nehnuteľností   zapísaných   na   LV   č...   k. ú.   J.,   pozemkov   parc. č. KN 125 a 126 v prospech pôvodne žalovaného. Následne bol záznam vykonaný Správou katastra B. pod sp. zn. Z 597/95 dňa 25. 5. 1995.“.

V neposlednom   rade   okresný   súd   vyhodnotil   aj   závery „znaleckého   posudku vypracovaného znalcom Ing. Š. T. č. 3/2010, ktorých správnosť v konaní nikto nenapádal vyplýva, že pozemky parc. č. C KN 125 a 126 vznikli z EN 55/2, pozemok parc. č. C KN 127 z EN 55/1, všetky z kmeňového pozemku parcely EN 55, ktorá je identická s mpč. 87/a. Ďalej znalec konštatoval, že pozemky parc. č. C KN 271 a 272, zakreslené v geometrickom pláne Geodézie a. s. P., pobočky B. č. 00222585-063/95 zo dňa 19. 4. 1995, nie sú totožné s pozemkami parc. č. C KN 125 a 126. Tieto vznikli z mpč. 34 a 35 a nachádzajú sa 75 m ďalej,   ako   pozemky   parc.   č. KN 125   a   126.   Zo znaleckého   posudku   ďalej   vyplýva,   že vlastnícke práva k mpč. 87/a evidované v pozemkovej knihe pozemnoknižnej vložke č. 69 v prospech   žalobcov   sa   rozchádzajú   s evidenciou   držby   a užívania.   Ďalej   znalec konštatoval,   že   zo   zachovaných   súpisov   pozemkov   a   evidenčných   listov   z   roku   1982 na Správe katastra B., v ktorých sa držba a užívanie evidovali v evidencii EN spôsobených nesprávnym   zákresom   domu   H.,   pozemok   parc.   č. C KN 127   užívali   žalobcovia   a užívateľom   pozemkov   parc.   č. C KN 125   a 126   bol   P.   B.   a A.   S.   Znalec   poukázal   na existenciu   značných   rozdielov   v   evidovanej   výmere   pozemkov   mpč. 87/a,   87/b   oproti výmerám určených graficky z pozemnoknižnej mapy, ako aj existenciu rozdielov v držbe pozemkov   parc.   č. KN 127   a KN 125   a   126   od dávnej   minulosti.   Tieto   chyby   mali   za následok nesprávne založenie LV č... v prospech žalobcov.“.

K otázke   dobrej   viery,   t. j.   dobromyseľnosti   oprávneného   držiteľa   okresný   súd uviedol,   že „Existencia dobrej   viery,   t. j.   dôvod   na   presvedčenie   držiteľa   sa   posudzuje objektívne.   Ustanovenie   § 130   ods. 1   Občianskeho   zákonníka   vyžaduje,   aby   oprávnený držiteľ bol v dobrej viere so zreteľom na všetky okolnosti. Dobromyseľnosť oprávneného držiteľa musí vyplývať z posúdenia všetkých okolností, za ktorých došlo k držbe a za ktorých držba   prebiehala.   Dobromyseľnosť   oprávneného   držiteľa   podľa   stredného   Občianskeho zákonníka, ako aj súčasného Občianskeho zákonníka musela, resp. musí byť daná počas celého   plynutia   vydržacej   doby.   Podľa   uhorského   práva   sa   vyžadovala   pri   nastúpení do držby   a   v   pochybnostiach   platila   vyvrátiteľná   právna   domnienka,   že   ide   o   držbu oprávnenú. Ďalej súd poukázal na platné zákonné podmienky, ktoré platili v uhorskom práve   na   Slovensku   do   31. 12. 1950,   kedy   pre   vydržanie   sa   vyžadovala   dobromyseľná nepretržitá doba s trvaním 32 rokov, ako aj držobná spôsobilosť nadobúdateľa, spôsobilosť nehnuteľnosti na vydržanie a dobromyseľnosť, ktorá sa predpokladala, uchopenie držby, nepretržitosť   držby v trvaní vyžadovanej zákonom.   Ďalej   podľa stredného Občianskeho zákonníka, t. j. zákona č. 141/1950 Zb. sa pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním nehnuteľnosti   vyžadovala   držba   v   trvaní   desiatich   rokov.   Vydržacie   doby,   ktoré   začali plynúť   pred   1. 1. 1951   podľa   predtým   platného   uhorského   práva   sa   skončili   najneskôr uplynutím   vydržacej   doby   platnej   pre   vydržanie   nehnuteľnosti,   t. j.   k   1. 1. 1961   (§ 566 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb.).“.

Okresný súd ďalej analyzoval právnu úpravu vydržania s poukazom na „Občiansky zákonník platný v súčasnosti, t. j. zákon č. 40/1964 Zb., ktorý v pôvodnom znení vydržanie neupravoval,   a   preto   bolo   potrebné   vychádzať   z   toho,   že   po   1. 4. 1964   nebolo   možné vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudnúť vydržaním a to ani vtedy, ak vydržacia doba začala plynúť pred 1. 4. 1964. Až zavedením zákona č. 131/1982 Zb. s účinnosťou od 1. 4. 1983   bol   novelizovaný   Občiansky   zákonník,   na   základe   ktorého   bolo   možné nadobudnúť   vlastnícke   právo   vydržaním   počas   nepretržitej   desaťročnej   držby   pozemku fyzickou osobou. Citovaný zákon zaviedol aj princíp započítateľnosti doby držby pred jeho účinnosťou s tým, že vydržacia doba však neskončila skôr, než za rok po jeho účinnosti, t. j. 31. 3. 1984   (§ 865   ods. 3   Občianskeho   zákonníka).   Novela   Občianskeho   zákonníka zavedená zákonom č. 509/1991 Zb. s účinnosťou od 1. 1. 1992 obnovila tradičné dôsledky spojené s vydržaním a podľa prechodného ustanovenia § 872 ods. 6 Občianskeho zákonníka možno do vydržacej doby   podľa   ust.   § 134   započítať aj   dobu   držby uskutočnenej   pred 1. 1. 1992.“.

Okresný   súd   upriamil   pozornosť   na   to,   že   pôvodný   žalovaný „vo   vyhlásení o vydržaní nehnuteľností pred notárom JUDr. J. Č. uviedol, že sporné nehnuteľnosti užíva od roku 1944 tak, ako ich užívali jeho právni predchodcovia. Tomuto tvrdeniu z časového hľadiska zodpovedá aj jeho výpoveď v konaní pred súdom prvého stupňa, v ktorej uviedol, že na uvedených nehnuteľnostiach pracoval ako 12-ročný a otec mu zomrel, keď mal on 13 rokov. Pôvodný žalovaný sa narodil v roku 1931. Skutočnosť, že pôvodne žalovaný, ako aj jeho právni predchodcovia sporné nehnuteľnosti užívali, vyplýva predovšetkým z výpovedí svedkov   H.   B.,   M.   H.   a M.   S.,   ktorá   okrem   iného   uviedla,   že   žalobcovia   sporné nehnuteľnosti neužívali ani do roku 1950. Naproti tomu stojí tvrdenie pôvodnej žalobkyne, že sporné nehnuteľnosti od roku 1948 do roku 1965 užívali so svojím manželom a svokrom a tvrdenie žalobcu v 1. rade, ktorý si pamätá, že sporné nehnuteľnosti do roku 1965 užívali oni. Ich tvrdenia však boli vyvrátené svedeckými výpoveďami svedkov P. K. a A. H.Navyše súd uviedol, že tvrdenia pôvodnej žalobkyne a žalobcu v 1. rade považoval za tvrdenia nepodložené, ktoré samé osebe nemôžu byť podkladom pre prijatie záveru o pravdivosti nimi   tvrdených   skutočnostiach.   Naopak   z   výsledkov   vykonaného   dokazovania   mal   súd preukázané, že sporné nehnuteľnosti užívali právni predchodcovia žalovaného a pôvodne žalovaní.

Ďalej   súd   poukázal   na   to,   že   je   síce   pravdou,   že   v   roku   1948   došlo   k   prepisu sporných   nehnuteľností   na   základe   odplatného   prevodu   na   pôvodnú   žalobkyňu   a   jej manžela,   avšak   vzhľadom   na   vtedajšie   pomery   v   obci   J.   museli   poručníci   pôvodnej žalobkyne a jej manžela, ktorí za nich podpisovali kúpnopredajnú zmluvu, ako aj samotná pôvodná   žalobkyňa   a   jej   manžel   vzhľadom   na   ich   vtedajší   vek   vedieť,   že   sporné nehnuteľnosti sú v držbe pôvodne žalovaného. To malo za následok, že nedošlo k prerušeniu vydržacej   doby.   Súd   poukázal   aj   na   záver   znaleckého   posudku,   z   ktorého   vyplýva,   že žalobcovia   užívali   iný   pozemok   ako   sú   sporné   nehnuteľnosti,   kde   naopak   sporné nehnuteľnosti   v   dávnej   minulosti   užívali   právni   predchodcovia   pôvodne   žalovaného. Tomuto tvrdeniu nasvedčuje aj výpoveď svedkyne M. H. Na svedecké výpovede vypočutých svedkov M. S., A. K., Z. T., P. G. a pôvodne vypočutého svedka, teraz žalovaného súd neprihliadal, lebo neuviedli žiadne relevantné skutočnosti. Súd skonštatoval, že zo strany pôvodne   žalovaného   došlo   k   nadobudnutiu   vlastníckeho   práva   vydržaním   k   sporným nehnuteľnostiam,   pretože   boli   splnené   všetky   podmienky   vydržania   podľa   platného uhorského   práva,   lebo   vydržacia   doba   uplynula   najneskôr   1. 1. 1961   podľa   stredného Občianskeho   zákonníka.   Z   tohto   dôvodu   súd   prvého   stupňa   žalobu   ako   nedôvodnú zamietol.“.

V ďalšej   časti   odôvodnenia   sa   krajský   súd   zaoberal   odvolaním   žalobcov,   ktorí namietali   nesprávne   skutkové   zistenia,   v dôsledku   čoho   navrhli   zmeniť   napadnutý prvostupňový rozsudok a žalobe vyhovieť, poukazujúc na zistený skutkový stav vyplývajúci z výsledkov   vykonaného   dokazovania   a zdôrazňujúc,   že „až   vypracovaním   znaleckých posudkov sa zidentifikovalo, že parcely 125, 126 sú len časťou 87/a a to tou časťou, ktorú odporca niekedy pokosil, pričom ale vedel veľmi dobre, že vlastníkmi sme my a nikdy si nemohol   myslieť,   že   vlastníctvo   nadobudol...   Ničím   nie   je   preukázané,   že   svedkovia vypovedali o parcele 125, 126. My tvrdíme, že svedkovia vypovedali o pôvodnom pozemku mpč. 87/b, ktorá je v susedstve 87/a.“.

Žalobcovia napokon vo svojom odvolaní zdôraznili, že držba nemôže mať prednosť pred vlastníctvom, ktoré je prioritné a chránené ústavou.

Krajský súd svoje faktické a právne závery, ku ktorým dospel po konštatovaní, že „Súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav, ako aj správne právne vec posúdil (§ 153 ods. 1 OSP). Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením uvedeným súdom prvého stupňa“, odôvodnil takto:

„Namietané   nesprávne   skutkové   závery   súdu   prvého   stupňa   preto   neboli opodstatnené.   Súd vyhodnotil jednotlivé vykonané dôkazy v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcou z ust. § 132 O. s. p. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.   Je   vecou   vnútorného   presvedčenia   a   myslenia   konajúceho   sudcu   a   pri hodnotení dôkazov súd hodnotí, ktorý dôkaz považoval za pravdivý a vierohodný a ktorý výsledok dôkazu nepovažoval za pravdivý. Správne súd vychádzal zo záveru znaleckého posudku   Ing.   T.   č. 3/2010,   ktorý   odstránil   nejasnosti   vyplývajúce   z   tzv.   kontrolného znaleckého   posudku   vypracovaného   Ing.   K.   č. 22/2007.   Tiež   súd   správne   vyhodnotil   aj svedecké   výpovede   vypočutých   svedkov,   ktoré   považoval   za   vierohodné   a   preukazujúce tvrdenie žalovaných o tom, že sporné nehnuteľnosti užíval právny predchodca žalovaného a následne pôvodne žalovaný P. B...

Súd   prvého   stupňa   správne   poukázal   aj   na   ustanovenie   § 130   Občianskeho zákonníka,   týkajúce   sa   oprávnenej   držby   s   tým,   že   pri   pochybnostiach   o   držbe   sa predpokladá,   že je oprávnená.   K uplatnenej   námietke,   že držba nemôže požívať väčšiu ochranu ako vlastníctvo zaručené ústavou, odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 130 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého oprávnený držiteľ má rovnaké práva ako vlastník.   Význam   oprávnenej   držby   spočíva   aj   v   zákonnej   možnosti   jej   premeny na vlastnícke právo, prípadne právo zodpovedajúce vecnému bremenu. Táto premena sa uskutočňuje zo zákona prostredníctvom inštitútu   vydržania vyplývajúceho z ustanovenia § 134   Občianskeho   zákonníka   za   predpokladu   splnenia   zákonných   podmienok   pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním.

Z týchto dôvodov odvolací súd nepovažoval odvolanie žalobcov za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 219 ods. 2 O. s. p.“

Ústavný súd na základe obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku dospel k názoru, že   krajský   súd   sa   vysporiadal   s   vecou   v rozsahu,   ktorý   postačuje   na   konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o tom,   že   z tohto   aspektu   je   plne   realizované   právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). K obdobným záverom dospel pri interpretácii čl. 6 ods. 1 dohovoru i Európsky súd pre ľudské práva, ktorý napr. vo veci Torija v. Španielsko (sťažnosť č. 18390/91) konštatoval, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy uviesť dôvody pre svoje rozhodnutia..., čo však na druhej strane neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý   argument   účastníka   bola   daná   podrobná a vyčerpávajúca odpoveď v rozsahu uspokojujúcom samotného sťažovateľa. Rozsah tejto povinnosti sa môže líšiť podľa povahy rozhodnutia… Otázka, či súd nevyhovel požiadavke odôvodnenia   vyplývajúcej   z čl. 6   ods. 1   dohovoru,   môže   byť   zodpovedaná   iba s prihliadnutím na okolnosti prípadu.

Z ústavnoprávneho   hľadiska   preto   niet   dôvodu,   aby   sa   spochybňovali   závery napadnutého   odvolacieho   konania   a rozhodnutia.   Odôvodnenie   napadnutého   rozsudku krajského súdu má oporu vo vykonanom dokazovaní a obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, čo napokon vyplýva aj z citovaných častí jeho   odôvodnenia.   Takto   koncipované   odôvodnenie   neumožňuje   vyslovenie   názoru,   že v ňom   absentujú   natoľko   závažné   skutočnosti,   ktoré   by   podporili   tvrdenie   sťažovateľa o neodôvodnenosti a arbitrárnosti výkladu a záverov krajského súdu, a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Ústavný súd stabilne judikuje, že „Ak všeobecný súd reagoval na procesné úkony účastníka primeraným, zrozumiteľným a ústavne udržateľným spôsobom v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu a štádia civilného procesu, v ktorom účastník   uplatňuje   svoje   nároky   alebo   sa   bráni   proti   ich   uplatneniu,   nemôže   dôjsť k porušeniu   základného   práva   na   spravodlivý   proces.“   (m. m.   IV. ÚS 329/04, III. ÚS 30/06).

Pretože postup krajského súdu v namietanom konaní a ani na jeho základe vydaný rozsudok   nevykazujú   podľa   názoru   ústavného   súdu   znaky   svojvôle   a   sú   dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osobe na prijatie eventuálneho záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97)   rešpektuje   názor,   podľa   ktorého   nemožno   právo   na   súdnu   ochranu (resp. na spravodlivý   proces)   stotožňovať   s procesným   úspechom,   z čoho   vyplýva,   že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou   inštanciou   v systéme   všeobecného   súdnictva.   Vzhľadom   na   to   sťažnosťou napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   posudzoval   iba   z hľadiska   možnej   kolízie so sťažovateľom   označenými   právami   garantovanými   ústavou   a dohovorom. Pre   oblasť dokazovania z toho vyplýva zásada, že ústavný súd sa v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy zaoberá sťažnosťou len vo vzťahu ku skutočnostiam, ktoré sa týkajú tvrdení sťažovateľa o zásahu do jeho základných práv alebo slobôd, avšak nevykonáva dokazovanie vo   veci   samej,   ktoré   by   v končenom   dôsledku   mohlo   viesť   k inému   meritórnemu rozhodnutiu, než k akému dospel všeobecný súd.

Podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku je odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania.

V nadväznosti na to ústavný súd podčiarkuje, že konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemôže byť prostriedkom, ktorý by nahradzoval konanie pred príslušnými orgánmi verejnej moci a v ktorom by sa umožnilo prihliadnuť na nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať vplyv na právoplatné rozhodnutie, proti ktorému sťažnosť smeruje, pritom ale neboli uplatnené vo veci samej. Pokiaľ ide o námietky sťažovateľa uplatnené v sťažnosti ústavnému súdu, ktoré sú založené na tom, že „ak je zákonnou požiadavkou vydržania   dobromyseľnosť   a   prvostupňový   súd   sa   s jej   naplnením   nevysporiada,   je povinnosťou   odvolacieho   súdu   v zdôvodnení   svojho   rozhodnutia   odstrániť   danú   vadu“, a pretože odvolací súd sa s otázkou dobromyseľnosti nevysporiadal, je jeho rozhodnutie neodôvodnené a arbitrárne, ústavný súd z pripojeného odvolania žalobcov proti rozsudku okresného   súdu   sp. zn.   7 C   606/1997   z 27.   júna   2011   nezistil,   že   by   bola   predmetná argumentácia   uplatnená   v odvolacom   konaní   (právna   zástupkyňa   žalobcov   sa   navyše na odvolacie konanie napriek riadnemu vykázaniu doručenia predvolania nedostavila).

Nevyužitie možnosti uplatniť argumentáciu, ktorá nebola zahrnutá do odvolania proti rozhodnutiu prvostupňového súdu v konaní pred všeobecnými súdmi, nemožno naprávať alebo nahrádzať sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom. Sťažovateľ preto, pokiaľ ide o túto časť jeho sťažnosti, nesplnil základný zákonný predpoklad jej prípustnosti podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (II. ÚS 193/06, IV. ÚS 100/07) v dôsledku nevyčerpania daného efektívneho procesného prostriedku na ochranu svojich práv, a preto ústavný súd vo vzťahu k tejto argumentácii odmietol sťažnosť pre jej neprípustnosť.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že argumenty   uvádzané v sťažnosti nenaznačujú možnosť vyslovenia porušenia (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04) základného práva sťažovateľa podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru v prípade prijatia sťažnosti na ďalšie konanie.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 20 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že porušenie práva priznaného týmto článkom ústavy nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc (I. ÚS 44/03). O prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl. 46   až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07).

Ústavný súd dospel k záveru, že označený rozsudok krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané   sťažovateľom   v sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd je na základe uvedených skutočností toho názoru, že v tomto prípade rozhodol krajský súd ústavne konformným spôsobom, a preto posúdil sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú   a z toho   dôvodu   ju   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (zrušenie   napadnutého   rozsudku   a priznanie   úhrady   trov konania) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012