znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. A., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   15   C 64/2000,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co 383/2006, postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5   Cdo/350/2009   a postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   vo   veciach vedených pod sp. zn. GÚs 27/11 a sp. zn. VI/1 Pz 170/11 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2011 doručená sťažnosť M. A., N. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej uviedol:

„Pod sp. zn. 15C/64/2000, u Porušovateľa č. 1 (Okresný súd Bratislava I, pozn.) začal pracovnoprávny súdny proces o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru s pánom M. A. zo strany Ž. Stalo sa tak v jarných mesiacoch pred viac, ako 11 rokmi! Teda, ide   o   evidentnú   reštanciu   viac   ako   11   rokov,   bez   jediného   pojednávania,   čo   nemožno klasifikovať inak, než ako flagrantné porušovanie navrhovateľovho práva na hospodárnu súdnu ochranu bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, chráneného čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky. Porušovateľ č. 1 operoval vykonštruovanou litispendenciou, ku ktorej prilepil res iudicatae, cca 6 rokov trpel nečinnosť vo veci istého odvolania sa pána M.   A.,   a aby toho nebolo málo nie jedenkrát výdatne prejudikoval výsledok v prospech žalovaného zamestnávateľa, ktorým boli Ž., za podpory antiústavnej časti ustanovenia § 138   odsek   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   OSP). Porušovateľ č. 1 svojvoľne nepridelil pánovi M. A. advokáta pre dovolacie konanie, hoci pánovi M. A. náležalo toto pridelenie advokáta, keďže o to regulárne, dokonca priamo v dovolaní samotnom, písomne požiadal, nakoľko mu to kogentne ukladalo ustanovenie § 241 odsek 1 druhá veta OSP s výdatnou podporou ustanovenia § 30 OSP, a to na základe oslobodenia od súdnych poplatkov zo zákona.

Porušovateľ   č. 2   (Krajský   súd   v Bratislave,   pozn.) potvrdil   antizákonné   postupy Porušovateľa č. 1.

Porušovateľ   č.   3 (Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   pozn.) zastavil   Dovolacie konanie v dôsledku aplikácie diskriminujúceho antiústavného ustanovenia § 241 odsek 1 druhá veta OSP. Porušovateľ č. 4 (Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, pozn.) nepodal   Mimoriadne   dovolanie   pomocou   aplikácie   ďalšieho   diskriminujúceho antiústavného ustanovenia § 243f odsek 2 písm. b) a c) OSP.

Porušovateľ   č.   4   nerozpoznal,   alebo   nechcel   rozpoznať   v   diskriminujúcich a antiústavných   ustanoveniach   §§   138   +   241   OSP   diskriminujúce   a   šikanujúce   prvky, vhodné ako rapídny i markantný dôvod k podaniu návrhu na Ústavný súd v tomto duchu. A tak nevyšiel v ústrety spravodlivosti, podnet pána M. A. odložil. Viď prílohu č. 1. Pán M. A. z N. však tvrdí, že diskriminujúce a šikanujúce prvky, vhodné ako rapídny i markantný dôvod k Ústavno-súdnej intervencii, sú obsiahnuté aj v § 243f odsek 2 písm. b) a c) OSP. NOTA BENE! Veď, ak procesný úkon zastavenia konania nepodlieha kontrole, tak si môžu konania zastavovať trebárz i nezákonne, dokonca aj úmyselne, keďže zastavenie konania zo strany súdu vždy poteší jednu stranu, či nie!!!

Po vyžiadaní   si   spisov   od   porušovateľov   a   následnom   vykonaní   dokazovania NAVRHOVATEĽ - SŤAŽOVATEĽ navrhuje Ústavnému súdu Slovenskej republiky, priznať navrhovateľovi v zmysle čl. 127 odsek 3 Ústavy Slovenskej republiky primerané finančné zadosťučinenie,   TO   JEST   33.333,- €   do   3   dní   od   vynesenia   verdiktu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky prevodom na jeho účet vo VÚB.“

Z priloženej dokumentácie ústavný súd zistil, že uznesením sp. zn. 5 Cdo 350/2009 zo 14.   januára 2010 Najvyšší   súd Slovenskej   republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   zastavil konanie   o dovolaní   sťažovateľa   podanom   proti   uzneseniu   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   8   Co   383/2006   z   30.   novembra   2007;   zo   sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že označené uznesenie najvyššieho súdu nadobudlo právoplatnosť 24. marca 2010.

Z označeného uznesenia najvyššieho súdu je tiež zrejmé, že Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) rozhodol uznesením č. k. 15 C 64/2000-25 z 18. januára 2002 tak, že konanie pre prekážku súdneho konania – litispendenciu zastavil. Krajský súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 8 Co 383/2006 z 30. novembra 2007 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Sťažovateľ   priložil   k   sťažnosti   prvú   stranu   podania   adresovaného   Generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   označeného   ako „Podnet k podaniu mimoriadneho dovolania... Podnet k podaniu návrhu na Ústavný súd Slovenskej republiky... Trestné oznámenie“, ktoré bolo doručené Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) 14. marca 2011. Z textu tohto podania je zrejmé, že sa týka uznesenia „Najvyššieho (Dovolacieho) súdu v Bratislave zo dňa 14. 01. 2010, č. k. 5 Cdo/350/2009“, ktoré sťažovateľ „prevzal dňa 24. 03. 2010“.

Ďalšou   prílohou   sťažnosti   je   prípis   generálnej   prokuratúry   č.   VI/1   Pz   170/11-4 zo 17. marca   2011   a   prípis   generálnej   prokuratúry   č.   GÚs   27/11-4   z   10.   mája   2011 adresované sťažovateľovi.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene,   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby tento orgán verejnej moci porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Podľa   §   20 ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je ústavný súd   viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci,   o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov,   v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Aj   keď   v sťažnosti   nie   je   jednoznačne   vymedzený   návrh   na   rozhodnutie   (petit), ústavný súd z jej obsahu a priloženej dokumentácie vyvodil, že sťažovateľ sa ňou domáha vyslovenia   porušenia   základného   práva   na   prerokovanie   svojej   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   15   C   64/2000,   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 8 Co 383/2006, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 350/2009 a postupom generálnej prokuratúry vo veciach vedených pod sp. zn. GÚs 27/11 a sp. zn. VI/1 Pz 170/11; ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť v takto vymedzenom rozsahu.

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 64/2000 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 383/2006

Predmetom   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   14   C/27/2000   bolo rozhodovanie   o určení   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru   Ž.,   a.   s.   V predmetnej veci rozhodol okresný súd uznesením č. k. 15 C 64/2000-25 z 18. januára 2002 tak,   že   konanie   pre   prekážku   súdneho   konania   –   litispendenciu   zastavil.   Krajský   súd rozhodol o odvolaní sťažovateľa uznesením sp. zn. 8 Co 383/2006 z 30. novembra 2007 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistil,   že   sťažovateľ v predchádzajúcom období už namietal sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 64/2000 a postupom krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   8   Co   383/2006   a   jeho   uznesením z 30. novembra 2007, ktoré bolo právoplatne skončené 21. januára 2008.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa doručenej ústavnému súdu 18. marca 2008 rozhodol o namietanom porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach uznesením č. k. IV.   ÚS   214/08-11   z   31.   júla   2008   tak,   že   sťažnosť   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti vzhľadom na to, že pri posudzovaní sťažnosti už nemohlo dochádzať k porušovaniu označeného základného práva, pretože predmetné konania boli právoplatne skončené. Uznesenie ústavného súdu č. k. IV. ÚS 214/08-11 z 31. júla 2008 nadobudlo právoplatnosť 6. septembra 2008.

Predchádzajúce rozhodnutie ústavného súdu z 31. júla 2008 bráni, vzhľadom na § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, tomu, aby ústavný súd opätovne meritórne posudzoval možnosť porušenia základného práva sťažovateľa podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 64/2000 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 383/2006 a jeho uznesením z 30. novembra 2007, t. j. vylučuje rozhodovanie ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa, ktorou opakovane namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu a postupom   krajského   súdu   v označených   konaniach.   Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na právoplatné skončenie napadnutých konaní 21. januára 2008 sťažnosť spĺňa podmienky na jej odmietnutie aj podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 350/2009

Predmetom tejto časti sťažnosti je preskúmanie opodstatnenosti tvrdenia sťažovateľa, podľa ktorého postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Cdo 350/2009 malo   dôjsť   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do základných práv   sťažovateľa.   Uvedený   názor   vychádza   zo   skutočnosti,   že   táto   sťažnosť   zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu označený všeobecný súd o veci meritórne rozhodol pred jej podaním (II. ÚS 184/06), k namietanému porušovaniu týchto práv nečinnosťou tohto súdu v čase doručenia sťažnosti už nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06), ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorú ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Ústavný súd zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie zistil, že namietané dovolacie konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Cdo/350/2009 bolo právoplatne skončené 24. marca 2010. Sťažovateľ podal sťažnosť na poštovú prepravu 23. mája 2011. Znamená to,   že   najvyšší   súd   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   vo   veci   už   právoplatne rozhodol, a preto postupom najvyššieho súdu v tom čase už nemohlo dochádzať k porušeniu základného   práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   keďže   daný   procesný   stav   (právoplatné skončenie konania pred najvyšším súdom) vylučuje, aby najvyšší súd porušoval uvedené základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

Vzhľadom na to ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. GÚs 27/11 a vo veci vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 170/11

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie základného práva na prerokovanie svojej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry vo veci vedenej pod sp. zn. GÚs 27/11 a vo veci vedenej pod sp. zn. VI/1 Pz 170/11.

Dňa 14. marca 2011 podal sťažovateľ generálnej prokuratúre podnet „k podaniu mimoriadneho   dovolania“ proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   350/2009 zo 14. januára 2010, ktorým sa zároveň domáhal, aby generálny prokurátor podal návrh ústavnému súdu na konanie o súlade § 138 ods. 1 a § 241 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   vrátane   návrhu   na   pozastavenie   účinnosti   označených ustanovení.

a) Generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa zo 14. marca 2011 v časti smerujúcej proti označenému uzneseniu najvyššieho súdu zo 14. januára 2010 prípisom č. k. VI/1 Pz 170/11-4 zo 17. marca 2011, ktorý bol sťažovateľovi doručený 24. marca 2011. Označeným   prípisom   generálna   prokuratúra   podnet   sťažovateľa   odložila,   pričom   svoj postup v predmetnej veci odôvodnila takto:

«Mimoriadne dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu súdu, ktorým sa rozhodlo o podmienkach konania, o zastavení alebo o prerušení konania, alebo ktorými sa upravuje vedenie konania, o dovolaní alebo o mimoriadnom dovolaní (§ 243f ods. 2 písm. b) a c) Občianskeho súdneho poriadku).

Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že generálny prokurátor nemá oporu v zákone na podanie   mimoriadneho   dovolania   proti   označenému   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu   a   z tohto   dôvodu   Generálna   prokuratúra   Slovenskej   republiky   Váš   podnet   v   časti   „A“ odložila.»

b) Generálna prokuratúra vybavila podnet sťažovateľa zo 14. marca 2011 v časti, v ktorej   žiadal,   aby   generálny   prokurátor   podal   návrh   ústavnému   súdu   na   pozastavenie účinnosti § 138 ods. 1 a § 241 druhej vety OSP prípisom č. k. GÚs 27/11-4 z 10. mája 2011, ktorý   bol   sťažovateľovi   doručený   18.   mája   2011.   Označeným   prípisom   generálna prokuratúra podnet sťažovateľa v tejto časti tiež odložila, pričom svoj postup v predmetnej veci odôvodnila takto:

«Vašim podnetom, ktorý ste osobne podali 14. 3. 2011 na Generálnej prokuratúre SR,   sa   v   časti   B.   domáhate,   aby   generálny   prokurátor   podal   návrh   na   Ústavný   súd Slovenskej republiky na pozastavenie účinnosti ustanovení § 138 ods. 1 a § 241 druhá veta Občianskeho   súdneho   poriadku   z   dôvodov   diskriminácie   občanov   a   ich   odstránenie z právneho   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   ich   novelizáciu   v   záujme   odstránenia akýchkoľvek prvkov diskriminujúcich občanov tejto krajiny.

Na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie od súdnych poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde   o   svojvoľné   alebo   zrejme bezúspešne   uplatnenie   alebo   bránenie   práva.   Ak   nerozhodne   súd   inak,   vzťahuje   sa oslobodenie na celé konanie a má i spätnú účinnosť; poplatky zaplatené pred rozhodnutím a oslobodením sa však nevracajú (§ 138 ods. 1 OSP).

Jedným z druhov trov konania, ktoré musí znášať účastník, sú poplatky. Súd však môže   na   návrh   účastníka   priznať   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ktoré   je   však viazané   na   jeho   osobu,   pričom   základným   predpokladom   na   oslobodenie   sú   pomery účastníka a ďalej, nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešne uplatňovanie alebo vrátenie práva. V   dovolaní   sa   musí   popri   všeobecných   náležitostiach   uviesť,   proti   ktorému rozhodnutiu   smeruje,   v   akom   rozsahu   a   z   akých   dôvodov   sa   toto   rozhodnutie   napadá, prípadne ktoré dôkazy by sa mali vykonať na preukázanie dôvodov dovolania a čoho sa dovoláte?   domáha.   Dovolateľ   musí   byť   zastúpený   advokátom,   pokiaľ   nemá   právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná (§ 241 ods. 1, druhá veta OSP).

Prísna formálnosť dovolanie vyžaduje okrem iného aj zvýšenú odbornú náročnosť na jeho samotné vyhotovenie, keďže sa napadá rozhodnutie odvolacieho súdu. Zákon preto vyžaduje,   aby   dovolateľ   bol   zastúpený   profesijným   advokátom,   pokiaľ   sám   alebo   jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, nemá právnické vzdelanie. Za právnické vzdelanie z tohto hľadiska treba považovať ukončené vysokoškolské štúdium práva, a to bez ohľadu na formu, ak táto forma bola legislatívne uznaná.

Vo Vašom podaní bližšie nešpecifikujete, v čom Vami napadané ustanovenia OSP ako   diskriminujúce   občanov,   porušujú   Ústavu   SR,   resp.   ktoré   jej   články   alebo   Listiny základných práv a slobôd.

Generálny   prokurátor   je   podľa   §   13   ods.   1   písm.   a)   zák.   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre oprávnený podať Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania o súlade právnych   predpisov.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   keďže   neboli   zistené   podmienky   pre podanie   návrhu   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o   prokuratúre,   Generálna prokuratúra   Slovenskej   republiky   Váš   podnet   zo   14.   3.   2011   v   časti   „B“   odložila   bez prijatia ďalších opatrení.»

Podľa   §   32   ods.   3   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   prokuratúre“)   ak na vybavenie podnetu   je príslušný   iný prokurátor   alebo   iný   orgán,   prokurátor,   ktorý   prijal   podnet,   bez   zbytočného   odkladu, najneskôr do 10 dní od doručenia podnetu, postúpi podnet na vybavenie príslušnému orgánu alebo príslušnému prokurátorovi. Túto skutočnosť súčasne písomne oznámi podávateľovi podnetu.

Podľa § 33 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor je povinný vybaviť podnet do dvoch mesiacov od jeho podania. V odôvodnených prípadoch rozhodne o predĺžení tejto lehoty bezprostredne nadriadený prokurátor (§ 53 ods. 1).

Z príslušnej právnej úpravy a z uvedených prípisov generálnej prokuratúry, ktorým vybavila   podnet   sťažovateľa,   vyplýva,   že   ho   v obidvoch   častiach   vybavila   v   zákonom ustanovenej lehote (§ 33 ods. 1 a § 33 ods. 1 v spojení s § 32 ods. 3 zákona o prokuratúre).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   konaním,   iným   zásahom   alebo rozhodnutím do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Keďže podľa názoru ústavného súdu vzhľadom na už uvedené skutočnosti neexistuje priama   príčinná   súvislosť   medzi   napadnutými   prípismi   (upovedomeniami)   generálnej prokuratúry a namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ v súvislosti z označenými prípismi generálnej prokuratúry namieta len porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Z obsahu sťažnosti však vyplýva, že sťažovateľ s „neúspechom“ svojho podania spája aj porušenie svojho práva na inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   hoci   to   vo   svojej   sťažnosti   explicitne neuvádza. Ústavný súd preto nad rámec tohto rozhodnutia považoval za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ktorým   sa   domáhajú,   aby   generálny   prokurátor   podal   mimoriadne dovolanie   alebo   návrh   na   začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   pred   ústavným súdom, neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podá, nevzniká právo na jeho prijatie,   resp.   akceptovanie,   a teda   generálny prokurátor   nemá povinnosť takémuto podnetu vyhovieť. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť o tom, či podá, mimoriadne dovolanie, rovnako aj návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov ústavným súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti viackrát vyslovil, že oprávnenie na podanie mimoriadneho   dovolania   nemá   charakter   práva,   ktorému   je   poskytovaná   ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05). Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nevyužitím práva generálneho prokurátora podať mimoriadne dovolanie, ako aj nevyužitím práva generálneho prokurátora podať návrh na začatie   konania   o súlade   právnych   predpisov   nemôže   dôjsť   k   porušeniu   označeného základného práva sťažovateľa, a preto sťažnosti smerujúce k porušeniu základného práva na inú súdnu ochranu v súvislosti s nevyhovením takémuto podnetu ústavný súd považuje za zjavne neopodstatnené a odmieta ich z tohto dôvodu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.   Znamená   to,   že   sťažnosť   sťažovateľa   je   aj   z tohto   dôvodu   v tejto   časti   zjavne neopodstatnená.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi sťažovateľa (napr. návrhom na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011