znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/2010-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   25.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti P. J., P., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 NcC 2/2010 z 28. januára 2010, za účasti Krajského súdu v Prešove, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. J. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 NcC 2/2010 z 28. januára 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 NcC 2/2010 z 28. januára 2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Prešove j e   p o v i n n ý   uhradiť   P.   J.   trovy   konania   v   sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právnej zástupkyne advokátky JUDr. Z. M., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2010 doručená sťažnosť P. J., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. M., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy uznesením Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 NcC 2/2010 z 28. januára 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   jedným   zo   žalobcov   v   konaní o   vydanie bezdôvodného obohatenia vedenom Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 8 C 9/2009. Žalovaným v 2. rade je v uvedenom konaní Mesto P., ktoré zastupuje advokát JUDr. A. N. (ďalej aj „právny zástupca žalovaného v 2. rade“). Podľa rozvrhu práce   príslušného   súdu   bola   vec   pridelená   sudkyni   JUDr.   V.   G.   (ďalej   aj   „zákonná sudkyňa“).

Dňa   18.   januára   2010   vzniesol   sťažovateľ   proti   zákonnej   sudkyni   námietku zaujatosti.   Dôvodom   pochybnosti   sťažovateľa   o   nezaujatosti   menovanej   sudkyne   je skutočnosť, že „chodí s právnym zástupcom Mesta P., JUDr. N. na spoločné obedy, čoho bol svedkom aj jeden zo svedkov v konaní vedenom na Okresnom súde v Prešove, sp. zn. 8 C/258/2006. Uvedený svedok vypovedal v tomto konaní dňa 7. 4. 2009 a tam vlastne spoznal ako právneho zástupcu Mesta Prešov, JUDr. N., tak aj sudkyňu G.“.

O dôvodoch vylúčenia zákonnej sudkyne sa sťažovateľ dozvedel 15. januára 2010, keď ho dotyčný svedok informoval, že krátko potom, ako 7. apríla 2009 vypovedal v konaní pred okresným súdom, stretol v reštaurácii D. v P. na obede právneho zástupcu žalovaného v   2.   rade,   ktorý   mu na pojednávaní dával otázky, t.   j. advokáta   JUDr. A. N.,   spolu   so sudkyňou, ktorá viedla 7. apríla 2009 spomínané pojednávanie, teda so zákonnou sudkyňou.

Krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   3   NcC   2/2010   z   28.   januára   2010   rozhodol,   že sudkyňa   JUDr.   V.   G.   nie   je   vylúčená   z   prerokovávania   a   rozhodovania   veci   vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 9/2009. V odôvodnení tohto rozhodnutia krajský súd uviedol, že „zákonná sudkyňa, JUDr. V. G. vo vyjadrení k vznesenej námietke zaujatosti uviedla, že v predmetnej veci sa necíti byť zaujatá, nemá žiaden pomer k veci, k účastníkom ani k ich právnym zástupcom. Skutočnosti uvádzané žalobcom v 1. rade sú bezpredmetné, s právnym zástupcom žalobcu sa pozná z pracovnej činnosti, čo však nijakým spôsobom nemôže ovplyvniť jej postup vo veci ani rozhodovanie.“.

V   súvislosti   s   citovaným   sťažovateľ   poukazuje   na   skutočnosť, „že   námietka zaujatosti   nebola   vznesená   vo   vzťahu   sudkyne   k   právnemu   zástupcovi   žalobcu,   ale k právnemu zástupcovi žalovaného v 2. rade, s čím sa krajský súd doteraz nevyporiadal. Napriek tomu rozhodol, že JUDr. G. nie je z prejednávania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená.“.

Sťažovateľ tvrdí, že pre účely preskúmania dôvodnosti vylúčenia zákonnej sudkyne z rozhodovania   predmetnej   veci   si   vo   veci   konajúci   súd   nezaobstaral   žiadne   relevantné podklady pre vydanie napadnutého rozhodnutia, okrem vyjadrenia samotnej sudkyne.Podľa   názoru   sťažovateľa, „až   výpoveď   svedka,   o   skutkových   okolnostiach spoločných pracovných obedoch sudkyne s právnym zástupcom žalovaného v 2. rade, by zrejme mohla byť podkladom rozhodnutia o vznesenej námietke“.

Sťažovateľ aj s poukazom na ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) tvrdí, že krajský súd sa „nevysporiadal zákonným spôsobom s dôvodmi vznesenej   námietky   sťažovateľom.   Pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   nepreskúmal rozhodujúce otázky, uspokojil sa s tým, že prevzal subjektívne pocity sudkyne, aj to, vo vzťahu k právnemu zástupcovi samotného sťažovateľa, nie vo vzťahu k právnemu zástupcovi žalovaného v 2. rade, ku ktorému námietka smerovala.“.

Na tomto základe sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Sťažnosti sa vyhovuje.

2. Základné práva P. J., podľa článku 46 ods. 1, článku 47 ods. 3, článku 48 ods. 1, článku   144   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené článkom 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s článkom 1 ods.   1,   článkom 2 ods.   2 a článkom 152 ods.   4 Ústavy Slovenskej republiky, uznesením Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 3 NcC 2/2010, zo dňa 28. 1. 2010 porušené boli.

3. Uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 1. 2010, sp. zn. 3 NcC 2/2010, sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

4. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť P. J., trovy konania za 2 úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na ústavný súd, teda 2x (120,23 + 7,21) spolu 254,88 € v prospech advokátky JUDr. Z. M., Advokátska kancelária, P., č. účtu:... vedený v... do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.“

Ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   ústavný   súd   vyzval   predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti. Na výzvu ústavného súdu reagoval v prípise sp. zn. Spr 1091/2010 zo 14. júla 2010 predseda kolégia krajského súdu, v ktorom okrem iného uviedol:

„Účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený. V námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti súd neprihliadne. Na opakované námietky zaujatosti podané z toho istého dôvodu súd neprihliadne, ak už o nich rozhodol nadriadený súd; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Ak sa námietka zaujatosti týka len okolnosti ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v takomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. V   záujme   zabezpečenia   nezávislosti   a   nestrannosti   súdnictva,   vec   patriacu   do právomoci súdov prejednáva zákonný sudca, ktorým je sudca, ktorému bola vec pridelená na vybavenie v súlade s platným rozvrhom práce príslušného súdu. Tak ako sudca nemá právo vyberať si vec, ktorú bude rozhodovať, nemajú ani účastníci právo vyberať si sudcu zodpovedajúceho ich predstavám.   Sudca,   ktorému bola   vec pridelená,   je povinný v nej konať až do jej právoplatného skončenia. Vec môže byť odňatá len výnimočne nadriadeným súdom za splnenia zákonných podmienok.

Vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania vo veci predpokladá takú situáciu, že možno mať pochybnosti o tom, že sudca i pri vynaložení úsilia o objektívne posúdenie veci nemôže byť nestranný vo vzťahu k účastníkom, ich zástupcom alebo bude mať záujem na určitom meritórnom ukončení konania. Takúto situáciu predpokladá najmä príbuzenský vzťah   k   účastníkom   alebo   ich   zástupcom   priateľský   alebo   nepriateľský   pomer   k   týmto osobám, osobný alebo ekonomický záujem na určitom ukončení veci a podobne. Musí však ísť o okolnosti vyvolávajúce dôvodnú obavu, že by sudca nemohol objektívne a spravodlivo vec posúdiť.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 303/2010-24 z 31. augusta ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval predsedu krajského súdu a právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby oznámil, či chce doplniť vyjadrenie k sťažnosti obsiahnuté v prípise sp. zn. Spr 1091/2010 zo 14. júla 2010.

Predseda kolégia krajského súdu a právna zástupkyňa sťažovateľa ústavnému súdu oznámili,   že   netrvajú   na   tom,   aby   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne   pojednávanie. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od neho nebolo možné očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda kolégia krajského súdu ústavnému súdu oznámil, že krajský súd zotrváva na svojom pôvodnom vyjadrení k sťažnosti uvedenom v prípise zo 14. júla 2010. Právna zástupkyňa sťažovateľa nevyužila možnosť zaujať k vyjadreniu krajského súdu stanovisko.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podstatou   sťažnosti   sťažovateľa   je   tvrdenie,   že   krajský   súd   sa   v   namietanom uznesení,   ktorým   rozhodol,   že   zákonná   sudkyňa   nie   je   vylúčená   z prerokovávania a rozhodovania   veci   vedenej   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   8   C   9/2009,   ústavne neakceptovateľným spôsobom vysporiadal s dôvodmi ním vznesenej námietky zaujatosti proti zákonnej sudkyni, čím došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy.

Ústavný   súd   sa   vo   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   už   viackrát   zaoberal sťažnosťami,   v   ktorých   sťažovatelia   namietali porušenie   svojich   ústavou   garantovaných práv v súvislosti s rozhodovaním všeobecných súdov o námietkach zaujatosti vznesených sťažovateľmi   ako   účastníkmi   súdneho   konania   proti   zákonnému   sudcovi,   pričom   jeho judikatúra v porovnateľných veciach sa ustálila najmä na týchto východiskách:

1. Účelom čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru je okrem iného zaručiť prístup   k   súdu   a   rovnaké   právne   postavenie   v   konaní pred   súdom   každému,   kto   žiada o ochranu   tých   svojich   záujmov   chránených   právnym   poriadkom,   ktoré   štát   zveril   do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96). Článkom 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje predovšetkým   prístup   k   súdu,   pretože len v takom   prípade   sa   vytvárajú podmienky   na domáhanie sa práva na súdnu ochranu oprávnenou osobou. Súd musí mať ústavou výslovne určenú kvalitu. To znamená, že musí byť nezávislý a nestranný.

2. Z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru vyplýva právo účastníka súdneho konania   na   nestranný   súd,   ktorému   zodpovedá   ústavná   povinnosť   súdov   prerokovať a rozhodnúť   každú   vec   tak,   aby   voči   účastníkom   postupovali   nezaujato   a   neutrálne, žiadnemu   z   nich   nenadŕžali   a   objektívne   posúdili   všetky   skutočnosti   závažné   pre rozhodnutie   vo   veci.   Nestranný   súd   poskytuje   všetkým   účastníkom   konania   rovnaké príležitosti   na uplatnenie všetkých   práv, ktoré im zaručuje právny poriadok,   pokiaľ má právomoc o nich rozhodnúť (m. m. II. ÚS 71/97, III. ÚS 24/05, IV. ÚS 38/09). Obsahom práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom však nie je povinnosť súdu vyhovieť návrhu   oprávnených   osôb   a vylúčiť nimi   označeného sudcu   z   ďalšieho   prerokovávania a rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Obsahom   základného   práva   na   prerokovanie   veci nestranným súdom je len povinnosť súdu ústavne akceptovateľným spôsobom prerokovať každý návrh oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (m. m. I. ÚS 73/97).

3.   Základné   právo   na   prerokovanie   a   rozhodnutie   veci   nestranným   súdom   je v občianskom súdnom konaní garantované najmä prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   predmetnej   veci   pre   zaujatosť.   Z   uvedeného dôvodu možno sudcu vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného sudcu. Podrobnosti o rozhodovaní súdu o námietkach zaujatosti upravuje Občiansky súdny poriadok v § 14 až § 17.

4.   Nestrannosť   sa   obyčajne   definuje   ako   neprítomnosť   predsudku   (zaujatosti) a straníckosti.   V   judikatúre ESĽP,   na ktorú   nadväzuje aj judikatúra   ústavného súdu,   sa rozlišuje posudzovanie nestrannosti podľa subjektívneho hľadiska, to znamená na základe osobného   presvedčenia   a   správania   konkrétneho   sudcu   v   danej   veci,   a   tiež   podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00, IV. ÚS 38/09).

5. Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť. Sudca môže byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania, k ich právnym zástupcom, k svedkom a pod. Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie vyjadril v tom zmysle, že sa vnútorne necíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vzbudzujú pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach účastníkov konania a verejnosti (m. m. III. ÚS 24/05, III. ÚS 198/09).

6. Objektívna nestrannosť sa neposudzuje podľa subjektívneho hľadiska sudcu, ale podľa vonkajších objektívnych skutočností. V danom prípade platí tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale musí sa ako taký javiť aj objektívne v očiach účastníkov konania. Spravodlivosť nielenže má byť vykonávaná, ale sa musí aj javiť, že má byť vykonávaná (rozsudok ESĽP vo veci Delcourt v. Belgicko zo 17. januára 1970). V tomto smere i zdanie môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý   sudca, u ktorého existuje opodstatnená obava, že nie je celkom nestranný, pretože v stávke je dôveryhodnosť, ktorú musí súdna moc vzbudzovať v demokratickej spoločnosti a hlavne u účastníkov konania (rozsudok ESĽP vo veci Piersack v. Belgicko z 21. septembra 1982, alebo obdobne rozsudok ESĽP vo veci Padovani v. Taliansko z 26. februára 1993, m. m. tiež napr. nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 38/09).

Z   uvedených   východísk   vychádzal   ústavný   súd   aj   pri   posudzovaní   sťažnosti sťažovateľa, pričom pre svoje rozhodnutie považoval za podstatné tieto skutkové a právne okolnosti predmetnej veci:

1.   Podaním   doručeným   okresnému   súdu   18.   januára   2010   vzniesol   sťažovateľ námietku zaujatosti proti zákonnej sudkyni z dôvodu, že bola s právnym zástupcom M.esta P. – advokátom JUDr. A. N., na spoločnom obede, o čom sa dozvedel 15. januára 2010 od jedného zo svedkov vypovedajúcich v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 258/2006. Mesto P. je ako účastník konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 8 C 9/2009 (v postavení žalovaného v 2. rade, pozn.) zastúpené práve advokátom JUDr. A. N.

2.   Krajský   súd   ako   súd   príslušný   rozhodnúť   o   uvedenej   námietke   zaujatosti   pri rozhodovaní   vychádzal   z   vyjadrenia   zákonnej   sudkyne,   ktorá „k   vznesenej   námietke zaujatosti uviedla, že v predmetnej právnej veci sa necíti zaujatá, nemá žiaden pomer k veci, k   účastníkom   konania   ani   k   ich   právnym   zástupcom   Skutočnosti   uvádzané   žalobcom v 1. rade sú bezpredmetné, s právnym zástupcom žalobcu sa pozná z pracovnej činnosti, čo však nijakým spôsobom nemôže ovplyvniť jej postup vo veci ani rozhodovanie.“. Zo spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 9/2009, ktorý si ústavný súd pre účely objektívneho posúdenia veci vyžiadal vyplýva, že krajský súd si k rozhodnutiu o námietke zaujatosti vznesenej sťažovateľom nevyžiadal od okresného súdu žiadne iné podklady a ani sám nevykonal vo veci žiadne dokazovanie, t. j. pri rozhodovaní vychádzal len zo sťažovateľovho podania a vyjadrenia zákonnej sudkyne.

3.   V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   po   stručnom   uvedení sťažovateľovho   podania,   ktorým   vzniesol   námietku   zaujatosti,   a   vyjadrenia   zákonnej sudkyne k nemu a po všeobecnej interpretácii príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (najmä § 14 ods. 1 a 3) zdôraznil, že vec môže byť zákonnému sudcovi odňatá „len výnimočne nadriadeným súdom za splnenia podmienok uvedených v ustanovení § 14 ods. 1, § 15a, § 16 ods. 1 O. s. p., alebo s jeho súhlasom, predsedom súdu podľa § 15 O. s. p.“, a na tomto základe formuloval meritórny záver, podľa ktorého „Sudcu možno vylúčiť z prejednávania a rozhodovania veci len pre pomer k veci alebo k účastníkom konania, resp. k ich zástupcom, pokiaľ možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. V danom prípade   vychádzajúc   z   prehlásenia   zákonnej   sudkyne,   že   sa   vo   veci   necíti   byť   zaujatá, účastníkov   konania   nepozná   nie   je   s   nimi   v   žiadnom   vzťahu,   nie   je   možné   považovať vznesenú   námietku   zaujatosti   za   dôvodnú   pre   vylúčenie   sudcu   z   prejednávania a rozhodovania veci.

Z tohto dôvodu nadriadený súd nevyhovel námietke zaujatosti, lebo so zreteľom na pomer k veci, k účastníkom konania, resp. k ich zástupcom, nemožno mať pochybnosti o nezaujatosti zákonnej sudkyne.“.

4.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   ani   vo   vyjadrení   predsedu   kolégia   k   sťažnosti   zo 14. júla   2010   nie   sú   uvedené   žiadne   ďalšie   skutočnosti,   ktoré   by   bližšie   objasňovali namietané   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   rozhodol   o   nevylúčení   zákonnej   sudkyne z prerokovávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 8 C 9/2009.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatoval, že krajský súd sa v predmetnej veci pri rozhodovaní uspokojil so všeobecne formulovaným vyjadrením zákonnej sudkyne, že sa necíti byť zaujatá, čo výslovne vyjadril aj v odôvodnení namietaného uznesenia. Vyjadrenie zákonnej   sudkyne   je   síce   dôležité   z   hľadiska   posudzovania   subjektívnej   stránky   jej nestrannosti, ale nie je (aj vzhľadom na jeho obsah) postačujúce na to, aby len na jeho základe mohol krajský súd formulovať ústavne akceptovateľným spôsobom meritórny záver k objektívnej stránke nestrannosti zákonnej sudkyne.

Sťažovateľ vo svojej námietke poukázal na skutočnosť, ktorá by mohla signalizovať spochybnenie jej nestrannosti z hľadiska vonkajších, teda objektívnych okolností. Tvrdenie svedka, že zákonná sudkyňa bola na spoločnom obede s právnym zástupcom žalovaného v 2.   rade,   totiž   môže   podľa   názoru   ústavného   súdu   za   určitých   okolností   (v   prípade potvrdenia a príp. zistenia, že nešlo o ojedinelý prípad „nadštandardných“ vzťahov medzi zákonnou sudkyňou a právnym zástupcom žalovaného v 2. rade) vyvolať objektívnu obavu o   spochybnení   nestrannosti   zákonnej   sudkyne   v   očiach   sťažovateľa   ako   žalobcu v predmetnej   veci   a spochybniť aj jej tvrdenie,   že sa s právnym zástupcom   žalovaného v 2. rade   pozná   len   z pracovnej   činnosti.   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   podotýka,   že zákonná   sudkyňa   sa   vo   svojom   vyjadrení   vôbec   nevyjadrila   k   tvrdeniu   sťažovateľa (získaného od svedka), že s právnym zástupcom žalovaného v 2. rade skutočne bola na spoločnom obede. Ani krajský súd nepovažoval za potrebné overiť si túto skutočnosť, a to či už výsluchom dotyčného svedka, príp. aspoň vyžiadaním jeho vyjadrenia, alebo tiež napr. vyžiadaním si vyjadrenia právneho zástupcu žalovaného v 2. rade, príp. ďalších osôb, ktoré by sa ku vzťahu medzi zákonnou sudkyňou a právnym zástupcom žalovaného v 2. rade mohli   vyjadriť,   a   tým   prispieť   k   odstráneniu   pochybností   o   nezaujatosti   sudkyne   aj z objektívneho hľadiska.

Ústavný   súd   aj   vo   veci   sťažovateľa   rešpektuje   svoju   stabilizovanú   judikatúru, v zmysle ktorej vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   ani preskúmavať, resp. či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných   slobodách.   Do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Zároveň ale ústavný súd vychádza vo svojej ustálenej judikatúre z právneho záveru, podľa   ktorého   súčasťou   obsahu základného   práva   na spravodlivé   konanie   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (III. ÚS 209/04, m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Obdobne aj ESĽP v rámci svojej judikatúry zdôrazňuje, že právo   na   spravodlivý   proces   zahŕňa   aj   právo   na   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať   podrobnú   odpoveď.   Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997). Právo na spravodlivé súdne konanie nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval   na   každý   argument   prednesený   v   súdnom   konaní.   Stačí,   aby   reagoval   na   ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, Annuaire, č. 303-B).

V danom   prípade   krajský   súd   v odôvodnení namietaného uznesenia   nedal podľa názoru ústavného súdu uspokojivú odpoveď na kľúčovú otázku nastolenú sťažovateľom v ním vznesenej námietke zaujatosti, či medzi právnym zástupcom žalovaného v 2. rade a zákonnou sudkyňou existuje taký vzťah, ktorý by objektívne mohol spochybňovať jej nezaujatosť   (nestrannosť).   Odpoveď   na   túto   otázku   môže   ústavne   akceptovateľným spôsobom   krajský   súd   podľa   názoru   ústavného   súdu   sformulovať   až   po   doplnení dokazovania.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   rozhodol,   že   namietaným   uznesením   krajský   súd porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Ústavný súd rozhodol o tom, že krajský súd namietaným uznesením porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto zrušil uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 NcC 2/2010 z 28. januára 2010 a vrátil mu vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou krajského súdu v rámci opätovného prerokovania veci doplniť dokazovanie a na základe náležite zisteného skutkového stavu vo veci rozhodnúť tak, aby v uznesení o vylúčení, resp. nevylúčení zákonnej sudkyne boli uvedené relevantné dôvody na jej vylúčenie, resp. nevylúčenie.

V   ďalšom   postupe   je   krajský   súd   viazaný   právnymi   názormi   ústavného   súdu vyslovenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Krajský súd je tiež   viazaný   rozhodnutím   o   vrátení   veci   na   ďalšie   konanie,   ktoré   je   vykonateľné   jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy ústavný súd sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu). Vychádzal pritom z princípu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecného súdu, rozhodnutie   ktorého   je   v   konaní   tejto   o   sťažnosti   preskúmavané   (IV.   ÚS   303/04, IV. ÚS 64/2010).   Zrušením   namietaného   uznesenia   krajského   súdu   a   vrátením   veci   na ďalšie konanie sa totiž otvára možnosť, aby krajský súd po doplnení dokazovania a novým rozhodnutím   vo   veci   odstránil   pochybnosti   o   porušení   označených   základných   práv sťažovateľa. Navyše, záver o porušení základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa javí v okolnostiach preskúmavanej veci ako predčasný. O jeho prípadnom porušení by bolo možné totiž uvažovať len v prípade, ak by vo veci právoplatne rozhodla sudkyňa,   ktorá   mala   byť   z   ústavne   akceptovateľných   dôvodov   z   prerokúvania a rozhodovania predmetnej veci vylúčená.

Rovnako tak ústavný súd vo výrokovej časti tohto nálezu nevyslovil porušenie čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy. Ustanovenia čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2   ústavy   majú   charakter   všeobecných   ústavných   princípov,   ktoré   sú   povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho rozhodovania o porušovaní základných práv alebo slobôd garantovaných ústavou, a preto ústavný súd nepovažuje za potrebné túto skutočnosť explicitne vyjadrovať vo výrokovej časti svojich rozhodnutí. To isté v zásade platí aj o čl. 152 ods. 4 ústavy, ktorý má charakter generálneho   interpretačného   princípu,   ktorý   ústavný   súd   vždy   uplatňuje   pri   svojej rozhodovacej činnosti (m. m. IV. ÚS 383/08). Prostredníctvom čl. 144 ods. 1 ústavy sa garantuje nezávislosť sudcov, resp. sudcovského rozhodovania, pričom v danom prípade podľa názoru ústavného súdu neexistuje medzi obsahom tohto článku ústavy a podstatou sťažnosti   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   odôvodňovala   vysloviť   jeho   porušenie   vo výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol v súlade s § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastúpením v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. Z. M.. Ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to za každý úkon po 120,23 €, čo spolu s režijným paušálom 2-krát 7,21 € predstavuje sumu 254,88 €.Krajský súd je povinný uhradiť trovy konania podľa bodu 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. novembra 2010