znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/09-49

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   10.   decembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza prerokoval sťažnosť C. P. – samostatne hospodáriaceho roľníka, B., zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo C. P. – samostatne hospodáriaceho roľníka, podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj jeho právo   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 p o r u š e n é   b o l i.

2. Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obdo   25/2007 zo 6. augusta 2008 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť C. P. – samostatne hospodáriacemu roľníkovi, trovy konania v sume 265,92 € [slovom dvestošesťdesiatpäť eur a deväťdesiatdva centov (8 011,11 Sk)] na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. J. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. októbra 2008   doručená   sťažnosť   C.   P.   –   samostatne   hospodáriaceho   roľníka,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. J. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 329/2006 z 22. februára 2007 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008.

V   podaniach   doručených   ústavnému   súdu   15.   januára   2009,   23.   januára   2009 a 28. januára 2009 sťažovateľ rozšíril svoju argumentáciu na podporu ním predložených návrhov.

Z   obsahu   sťažnosti   a   pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľ   sa   ako   žalobca domáhal v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 22 Cb 35/05 proti obchodnej spoločnosti S., a. s., B. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), a   obchodnej   spoločnosti   L.,   a.   s.,   L.   (ďalej   „žalovaná   v   2.   rade“   alebo   „žalovaná“), zaplatenia   peňažnej   sumy   3 866,64   €   (116 486,40   Sk)   s príslušenstvom.   Z   dôvodu vyhlásenia konkurzu na majetok žalovanej v 1. rade sťažovateľ zobral proti nej žalobu späť a okresný súd uznesením z 3. novembra 2005 konanie proti žalovanej v 1. rade zastavil.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 22 Cb 35/05 z 18. apríla 2006 zaviazal žalovanú v 2. rade zaplatiť sťažovateľovi sumu 3 827,76 € (115 315 Sk) s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu sťažovateľa zamietol.

Sťažovateľ   uviedol,   že   písomné   vyhotovenie   prvostupňového   rozsudku   bolo doručené obom sporovým stranám takto:

„- sťažovateľ (žalobca), p. C. P., zastúpený advokátom JUDr. J. F., prevzal rozsudok v pondelok dňa 29. 5. 2006 (doručenka sa nachádza v súdnom spise).

- žalovaná firma L., zastúpená advokátkou p. JUDr. I. B., prevzala rozsudok v piatok dňa 26. 5. 2006 (doručenka sa nachádza v súdnom spise).“

Sťažovateľ ďalej uviedol, že «pätnásťdňová odvolacia lehota (v zmysle § 204 ods. 1 OSP a obsiahnutá v poučení cit. rozsudku) pre žalovanú stranu uplynula 10. 6. 2006 (čo je sobota). Preto žalovaný v zmysle § 57 OSP mal poslednú možnosť podať riadny opravný prostriedok dňa 12. 6. 2006 (teda v pondelok – najbližší pracovný deň). Nestalo sa tak. Žalovaná strana odvolanie v uvedenej lehote nepodala. Prvostupňový súd následne správne vyznačil právoplatnosť tangovaného rozsudku dňom 14. 6. 2006, lebo pre žalobcu uplynula 15-dňová lehota skončením dňa 13. 6. 2006 (v utorok). Prvým najbližším spoločným dňom pre obe sporové strany, v ktorom už nebolo prípustné ani možné podať riadny opravný prostriedok je deň 14. 6. 2005 (čo je streda). Prvostupňový súd – v sú1ade s § 62 a § 63 Spravovacieho poriadku (vydaného ako vyhl. č. 543/2005 Z. z.) – ešte počkal na možné doručenie   pošty   a   rozsudok   dňa   19.   6.   2006   (teda   v   pondelok)   opatril   doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Tu k žiadnej procesnej chybe neprišlo. Prvostupňový súd postupoval správne. Dokonca súd dňa 20. 6. 2006 vydal pokyn o založení súdneho spisu do archívu.   Tým   bola   daná   vec   právoplatne   skončená   a   tak   to   bolo   aj   v   súdnom   spise vyznačené.

Dňa 20. 6. 2006 administratívna pracovníčka OS Bratislava III urobila tzv. úradný záznam – hoci písomnosť takéhoto druhu ani platný OSP ani cit. Spravovací poriadok nepozná   –   a   teda   jeho   právna   validita   je   nulová.   Obsahom   je   informácia   JUDr. I. B., advokátky   podľa   plnej   moci   zastupujúcej   žalovaného   (L.),   že   ona   má   od   11.   5.   2006 vypovedanú plnú moc od žalovaného (firmy L.). Musíme sa tu zastaviť aj pri terminológii, lebo je relatívne významná. Advokátka JUDr. I. B. jasne hovorí o výpovedi plnej moci sine §   33b   ods.   1   písm.   c)   Občianskeho   zákonníka,   a   to   ku   dňu   11.   5.   2006.   Uvedená pracovníčka OS Bratislava III, ale najmä involvovaná advokátka postupovala v zmysle § 42 ods. 1 OSP – právne relevantné podanie urobila advokátka dňa 23. 6. 2006. Oznámila súdu, že:

- sa dohodla so svojim mandantom (v predmetom kontexte žalovanou firmou L.) na skončení splnomocnenia, a to k 11. 5. 2006. Nehovorí teda o žiadnej výpovedi plnej moci v zmysle § 33b ods. 1 písm. c) Občianskeho zákonníka, ani o odvolaní plnej moci v zmysle § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka, ale o akejsi sui generis „dohode o ukončení splnomocenstva“. Advokátka pripojila písomnú dohodu z 11. 5. 2006, ktorá ale termínuje údajné skončenie jej splnomocnenia k 1. 5. 2006. Musíme uviesť, že JUDr. I. B. a firma L. sa mohli platne dohodnúť na skončení zmluvy (dohody) o poskytovaní právnych služieb. Splnomocnenie   advokátky   JUDr. I. B.   na   zastupovanie   L.   v   predmetnej   veci   je   však samostatný   vzťah   advokáta   a   klienta,   ktorý   nezaniká   automaticky   spolu   s   dohodou o skončení   platnosti   zmluvy   o   poskytovaní   advokátskych   právnych   služieb.   Občiansky zákonník upravuje zánik plnomocenstva v § 33b ods. 1 a samozrejme dohodu ako spôsob zániku plnej moci zákon nepozná. Udelenie plnej moci je plne v moci toho, kto sa rozhodol nechať sa zastupovať a na skončení splnomocnenia sa s nikým nemusí dohodnúť, on prosto a jednoducho plnú moc odvolá. Trochu sťaženú pozíciu má advokát. Zákon o advokácii ho totiž viaže: kým mandant nemusí vôbec vysvetľovať prečo sa rozhodol odvolať plnú moc, advokát má dané zákonné limity pre vypovedanie plnej moci. Oznámenie o skončení plnej moci, ktoré teda JUDr. I. B. adresovala Okresnému súdu Bratislava III dňa 22. 6. 2006 (a ktoré bolo doručené na OS BA III dňa 23. 6. 2006) je právne irelevantné, nie je totiž isté či prišlo aj k odvolaniu plnej moci. Opakujeme, že ukončenie zmluvy o právnej pomoci nie je bezpodmienečne viazané na ukončenie splnomocnenia.

-   Advokátka   JUDr.   I.   B.   sa   súčasne   vo   svojom   liste   snažila   súdu   vysvetliť,   že rozsudok OS Bratislava III č. 22 Cb 35/2005 z 18. 4. 2006 ona síce dostala doručený dňa 26. 5. 2006, ale jej mandant – firma L. – napriek jej akejsi inej dohode s touto firmou – súdu neoznámil túto skutočnosť (teda skončenie splnomocnenia). Otázkou na tomto mieste je, ako JUDr. I. B. vedela či sa takáto písomnosť (skončenie splnomocnenia zo strany firmy L.) v súdnom spise nachádza alebo nenachádza a čo ju viedlo, s takým výrazným odstupom času, k náhlej aktivite a komunikácii so súdom. Otázkou zostáva aj, čo urobila JUDr. I. B. s rovnopisom rozsudku, jej doručeným dňa 26. 5. 2006.».

Sťažovateľ   v   tejto   súvislosti   argumentuje,   že «podľa   §   33b   ods.   6   Občianskeho zákonníka   –   ak   splnomocnenec   (advokát)   vypovie   plnomocenstvo   (tak   ako   sa   to   podľa tvrdenia JUDr. I. B. malo údajne stať 11. 5. 2006) – podčiarkujeme že advokát plnú moc vypovedá,   klient plnú moc odvoláva – je splnomocnenec (advokát) povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ (jeho mandant) alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni nástupcovia. Aj podľa § 22 ods. 5) zákona o advokácii je advokát povinný do 15 dní od doručenia oznámenia klientovi (splnomocniteľovi, mandantovi) o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia. To neplatí, ak klient oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá. Advokátka JUDr. I. B. teda mala voči svojmu klientovi (žalovanej firme L.) povinnosť kontaktovať sa s ním a zadovážiť si relevantné stanovisko či podať alebo nepodať   odvolanie.   Ak   by   aj   advokát   (ktorého   súd   v čase   doručenia   rozsudku   musel považovať za riadne splnomocneného) z akýchkoľvek dôvodov nepodal odvolanie, nie je to problém justície ani protistrany, ale len problém vzťahu advokát – klient (splnomocniteľ, mandant). Ani objektívne dôvody, či prekážky na strane žalovaného, či jeho advokátky (sine § 58 OSP) nemôžu tieto pravidlá bez ďalšieho prelomiť. Naviac podotýkame, že advokátka JUDr. I. B. bola prítomná na pojednávaní pred Okresným súdom Bratislava III dňa 18. 4. 2006 – keď došlo k vyhláseniu rozsudku – a teda musela vedieť, že jej bude súd predmetný rozsudok (obsahujúci jej už známy – pre jej klienta nepriaznivý – enunciát) doručovať. Žalovaná firma L.   vlastným listom z 22.   6.   2006 (doručeným súdu 23.   6.   2006) oznámila, že vyššie cit. Dohodou z 11. 5. 2006 ona skončila Zmluvu o poskytovaní právnych služieb s advokátkou JUDr. I. B. a súčasne svojim zastupovaním splnomocnila advokáta Doc. JUDr. Ľ. F., CSc. Súdne písomnosti žiadala žalovaná firma L. doručovať už novému advokátovi.

V pripojenom plnomocenstve pre advokáta Doc. JUDr. Ľ. F., CSc. je ale uvedený dátum   odvolania   plnej   moci   advokátke   JUDr.   I.   B.   –   15.   5.   2006.   Podčiarkujeme,   že skončenie Zmluvy o poskytovaní právnych služieb s advokátom a odvolanie plnej moci nie je to isté a samozrejme sa nemusí udiať k tomu istému dňu. Otázkou je ale či vôbec a platne došlo k zániku plnomocenstva udeleného JUDr. I. B. a či teda mohlo byť platne udelené plnomocenstvo novému advokátovi Doc. JUDr. Ľ. F., CSc., najmä s ohľadom na znenie § 24 OSP.

Ďalším listom z 27. 6. 2006 (doručeným súdu 30. 6. 2006) firma L.:

- požiadala o doručenie rozsudku OS Bratislava III č. k. 22 Cb 35/05 z 18. 4. 2006 na jej adresu (paradoxne a zjavne v ko1ízii s § 25 ods. 1 OSP a § 49 ods. 1 OSP, lebo údajne už   od   15.   5.   2006   mal   plnú   moc   pre   tangované   konanie   č.   22   Cb   35/2005   pred   OS Bratislava III v rukách advokát Doc. JUDr. Ľ. F., CSc.),

- súčasne oznámila, že plnomocenstvo pre JUDr. I. B. bolo ukončené dohodou k 11. 5. 2006 (sic !), a že o tom mala JUDr. I. B. informovať súd.

Pritom   chýba   doklad   o   tom,   že   by   žalovaná   firma   L.   doručila   odvolanie plnomocenstva JUDr. I. B., najmä keď ona sama o tom nevie a ona hovorí o vypovedaní plnej moci resp. skončení plnej moci „dohodou“. Nedoriešené teda vzhľadom na uvedené zostalo, k akému dňu a ako malo údajne zaniknúť plnomocenstvo udelené na zastupovanie JUDr. I. B. (keď advokátka a klient sa vyjadrujú rôzne a dokonca samotné L. menia svoje vyjadrenia v tejto otázke) a či platne mohlo byť udelené plnomocenstvo Doc. JUDr. Ľ. F., CSc. To všetko môže čosi popisovať a o čomsi hovoriť. Nie je ale prioritne smerodajné, či firma L. odvolala plnú moc advokátke, alebo či plnú moc vypovedala advokátka, resp. či sa „dohodli“ na skončení splnomocnenia. Nie je ani prioritne smerodajné, či sa to stalo k 1. 5. 2006, k 11. 5. 2006 alebo k 15. 5. 2006. Prioritne smerodajné nie je ani, či a odkedy mal nové splnomocnenie iný advokát. Celú situáciu totiž právne relevantne upravuje § 33b ods. 5 Občianskeho zákonníka a najmä § 28 ods. 3 OSP. Odvolanie plnomocenstva účastníkom (in concreto firmou L.) alebo jeho výpoveď zástupcom (advokátkou) sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili – oznámenie sa udialo 23. 6. 2006 – teda 11 kalendárnych   dní   po   márnom   uplynutí   odvolacej   lehoty   pre   advokátsky   zastúpeného žalovaného. Na tom nič nemení ďalšie, nadbytočné doručenie tangovaného rozsudku OS Bratislava III, č. k. 22 Cb 35/2005 zo dňa 18. 4. 2006 firme L. (tak ako sa stalo 12. 7. 2006), po ktorom žalovaná strana zaslala na OS Bratislava III oneskorené odvolanie (podaním z 20. 7. 2006, doručeným súdu dňa 24. 7. 2006).».

Sťažovateľ v okolnostiach prípadu zdôrazňuje skutočnosť, že „súd ešte dňa 26. 5. 2006 správne – v súlade s § 49 ods. 1 OSP a § 28 ods. 3 OSP – doručil rozsudok žalovanej strane (do rúk advokátky JUDr. I. B.) a výlučne toto doručenie je relevantné pre plynutie odvolacej lehoty“. V tejto súvislosti poukázal aj na judikát najvyššieho súdu č. 67/1995 Jo o právnych účinkoch opakovaného doručovania už raz riadne a v súlade s právnymi predpismi doručeného rozhodnutia súdu, ako aj na judikát č. 75/2004 Jo.

Za rozhodujúcu v predmetnej veci sťažovateľ považoval skutočnosť, že „žalovaná strana – v 15 dňovej lehote, predpísanej § 204 ods. 1 OSP a obsiahnutej v poučení rozsudku – nepodala odvolanie voči cit. rozsudku č. k.: 22 Cb 35/05. Prvostupňový súd preto správne vyznačil dňa 19. 6. 2006 na origináli rozsudku právoplatnosť dňom 14. 6. 2006 (uplynutím 15 dní, rátaných od dňa doručenia rozsudku poslednému z účastníkov, teda od 29. 5. 2006). Podanie žalovanej strany – ňou označené ako odvolanie – bolo Okresnému súdu Bratislava   III   doručené   až   24.   7.   2006   –   teda   jednoznačne   oneskorene,   po   uplynutí odvolacej lehoty, dokonca až 42 kalendárnych dní po zákonom neprekročiteľne fixovanej lehote! Krajský súd v Bratislave ale o oneskorene podanom odvolaní žalovanej strany vecne rozhodoval a dokonca spomenutý právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava III, č. k.: 22 Cb 35/05 z 18. 4. 2006 zmenil tak, že žalobu zamietol! To všetko napriek tomu, že spomenuté   fakty   jednoznačne   vyplývajú   zo   súdneho   spisu   a   naša   procesná   strana   na pojednávaní pred Krajským súdom v Bratislave dňa 22. 2. 2007 na problém upozornila, a to za   prítomnosti   viacerých   ďalších   identifikovateľných   osôb   (ktorí   ako   verejnosť   boli   na pojednávaní prítomní). Krajský súd tak postupoval priamo a hrubo v rozpore s § 103, § 104, § 159, § 206 ods. 1 a § 218 ods. 1 písm. a) OSP.“.

Sťažovateľ s poukazom na uvedenú argumentáciu, ako aj tvrdenie, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 Cob 329/2006 z 22. februára 2007, ktorým zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu sťažovateľa zamietol, „v rozpore s príslušnými hmotnoprávnymi i procesnoprávnymi   normami   výrazne   zasiahol   do   práv   a   právom   chránených   záujmov sťažovateľa“, podal   proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie.   Najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 jeho dovolanie zamietol.

Podľa   názoru   sťažovateľa „dovolací   súd   sa   riadne   nevysporiadal   s   otázkou právoplatnosti   prvostupňového   rozsudku   v   súvislosti   s   plynutím   lehoty   na   podanie odvolania ani zákonnou úpravou vzniknutej situácie (zmena advokáta oznámená súdu po doručení rozsudku a uplynutí odvolacej lehoty). Našu argumentáciu sme pritom podporili nielen zákonnými ustanoveniami, ale aj platnou judikatúrou. Najvyšší súd SR sa vo svojom rozhodnutí   minimalizoval   na   strohé   konštatovanie,   že   odvolanie   žalovaných   L.   nebolo podané oneskorene. Pritom nie je z odôvodnenia rozsudku NS SR zrejmé, ako a na základe ktorého ustanovenia súd dospel k takémuto záveru. Rozhodnutie NS SR je v tejto časti neurčité a teda nepreskúmateľné.“.

Sťažovateľ   tvrdí,   že „postupom   porušovateľa   (Krajského   súdu   v   Bratislave a Najvyššieho   súdu   SR)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa   domáhať   sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a tiež k porušeniu základného práva sťažovateľa domáhať sa súdnej ochrany v zmysle zákona. Konkrétne porušovateľ svojím postupom porušil ust. čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keď postupoval v hrubom rozpore s   platným   právom   a   procesnými   normami...   Porušovatelia   svojím   postupom   porušili   aj právo sťažovateľa priznané čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky... Ak konanie štátneho orgánu (v danom prípade Krajského súdu v Bratislave a NS SR) nie je v súlade so zákonom – teda ak štátny orgán nekoná v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon – dochádza k porušeniu ústavou zaručeného práva na súdnu alebo inú právnu ochranu.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:

1. Základné právo C. P... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods.1 v spojení s ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 22. 2. 2007 v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 Cob 329/2006 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. 8. 2008 v konaní vedenom pod sp. zn.: 4 Obdo 25/2007.

2.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozhodnutie   Krajského   súdu v Bratislave, zo dňa 22. 2. 2007, sp. zn.: 1 Cob 329/2006 a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 6. 8. 2008, sp. zn.: 4 Obdo 25/2007 a vec vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3.   C.   P...   sa   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   50.000,-   Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je spoločne a nerozdielne povinný Krajský súd   v   Bratislave   a   Najvyšší   súd   SR   vyplatiť   sťažovateľovi   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR sú spoločne a nerozdielne povinní uhradiť C. P..., trovy konania, tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu do troch dní od doručenia tohto nálezu na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. F., B.“

Ústavný   súd   si   ešte   pred   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   od najvyššieho   súdu   vyjadrenie   k   sťažnosti.   Vyjadrenie   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu sp. zn.   KP   8/09   z 9. júla   2009   bolo   ústavnému   súdu   doručené   20.   júla   2009. Podpredsedníčka najvyššieho súdu v ňom okrem iného uviedla:

„Podstatou sťažnosti je nesprávny postup Krajského súdu v Bratislave v odvolacom konaní,   keď   vecne   prejednal   odvolanie   žalovaného   a   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa zmenil   a   žalobu   zamietol,   hoci   odvolanie   bolo   podané   po   uplynutí   zákonnej   lehoty. Nesprávny   postup   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   ako   súdu   dovolacieho   vidí sťažovateľ v tom, že nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu nenapravil ale dovolanie sťažovateľa zamietol.

Odvolací   súd   sa   v   odôvodnení   rozsudku   otázkou   včasnosti   podania   odvolania nezaoberal,   zrejme   preto,   že   sťažovateľ   vo   vyjadrení   k   odvolaniu   ani   na   odvolacom pojednávaní   zmeškanie   odvolacej   lehoty   nenamietal.   Na   námietku   sťažovateľa   uvedenú v dovolaní, dovolací súd uviedol, že odvolanie bolo podané včas, keďže v čase doručenia rozsudku súdu prvého stupňa zástupkyni žalovaného už táto nebola splnomocnená na jeho zastupovanie. Lehotu na podanie odvolania preto treba počítať až od následného doručenia rozsudku priamo žalovanému.

I keď mi neprislúcha hodnotiť   vecnú správnosť rozhodnutia,   musím pripustiť,   že odôvodnenie záveru dovolacieho súdu, že odvolanie bolo podané včas, je neprimerané. Odôvodnenie   sa   dostatočne   nevyporiadava   s   ustanovením   §   28   ods.   3   O.   s.   p.,   podľa ktorého odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné len čo ich účastník alebo   zástupca   oznámili.   Sporné   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   bolo   zástupkyni žalovaného, advokátke JUDr. B. doručené 26. mája 2006. Zástupkyňa až 20. júna 2006, teda v čase keď už máme uplynula lehota na podanie odvolania a sporné rozhodnutie bolo právoplatné,   súdu   telefonicky   oznámila,   že   jej   žalovaný   vypovedal   11.   mája   2006 plnomocenstvo. Písomne to súdu zástupkyňa i žalovaný oznámili až 23. júna 2006. Za tejto procesnej   situácie   bolo   rozhodnutie   žalovanému   účinne   doručené   26.   mája   2006,   bez ohľadu na to, že zastupovanie už predtým 25. mája 2006 zaniklo.

Ponechávam na úvahu ústavného súdu, či nesprávnym výkladom otázky doručenia a včasnosti   podania   odvolania   odvolací   a   dovolací   súd   zasiahli   do   základných   práv sťažovateľa spôsobom, ktorý je z ústavného hľadiska neospravedlniteľný a neudržateľný.“

Ústavný   súd   10.   septembra   2009   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008, prijal na ďalšie konanie   uznesením   č.   k.   IV.   ÚS   303/09-28.   Vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredsedníčka   najvyššieho   súdu   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   v   prípise doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2009 uviedla, že zotrváva na svojom stanovisku z 9. júla 2009 sp. zn. KP 8/09, ktoré podala ešte pred predbežným prerokovaním predmetnej sťažnosti senátom ústavného súdu.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   vo   vyjadrení   zo   6.   novembra   2009   doručenom ústavnému   súdu   11.   novembra   2009   k   stanovisku   podpredsedníčky   najvyššieho   súdu z 9. júla 2009 okrem iného uviedla, že „úplne presne a v súlade s platným právom je konštatované doručenie rozsudku OS BA III č. 22 Cb 35/2005 z 18. 4. 2006. Tento rozsudok bol účinne doručený k dispozícii žalovaného, teda L., a. s. dňa 26. 5. 2006. Odvolanie táto firma ale jednoznačne podala po uplynutí odvolacej lehoty.“.

II.

Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a právne   závery   zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00,   mutatis   mutandis II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali alebo samotných rozhodnutiach, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti, dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľa takýto návrh podať, právomoci o ňom konať a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02,   I.   ÚS   115/02, I. ÚS 46/03). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod. (I. ÚS 153/06).

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný príkaz konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy zaväzuje všetky orgány verejnej moci vrátane dovolacieho   súdu.   Tento   ústavný   príkaz   zaväzuje orgány   verejnej   moci   pri   ich akejkoľvek činnosti a zvlášť vtedy, ak výkonom svojich kompetencií poskytujú ochranu základným   právam   a   slobodám   fyzických   osôb   a   právnických   osôb   rešpektujúc pritom princípy právneho štátu (čl. 1 ods. 1 prvá veta ústavy).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v   platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika   ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,   ktorý   ustanovuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal výklad dotknutej právnej normy, ktorý je v súlade s ústavou, čo je základným predpokladom pre ústavne konformnú aplikáciu tejto právnej normy na zistený skutkový stav veci.

Ústavnosť konaní pred orgánom verejnej moci predpokladá aj to, že orgán verejnej moci,   pred   ktorým   sa   takéto   konania   uskutočňujú,   koná   zásadne   nestranne,   nezávisle a s využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu predmetného konania. Ústavný súd v tomto smere osobitne pripomína objektivitu takého postupu   orgánu   verejnej   moci   (mutatis   mutandis   II.   ÚS   9/00,   II.   ÚS   143/02).   Len objektívnym   postupom   sa   v   rozhodovacom   procese   vylučuje   svojvôľa,   ktorej nebezpečenstvo spočíva v potenciálnom uplatnení ničím (objektívne) nepodloženej úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   v   podmienkach právneho   štátu   okrem   iného   garantované   zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového základu   pre   rozhodnutie   (II.   ÚS   143/02,   III. ÚS   60/04,   obdobne   aj   II.   ÚS   9/00, III. ÚS 300/06).

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých dostupných a pritom legálnych zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj   v   tom,   že   takéto   rozhodnutie   obsahuje   (musí   obsahovať)   aj   odôvodnenie,   ktoré preukázateľne   vychádza   z   týchto   objektívnych   postupov   a   ich   uplatnenia   v   súlade s procesnými predpismi.

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní v napadnutej veci aj najvyšší súd ako dovolací súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v takej miere, ktorá je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná.

III.

Podstatou námietok sťažovateľa je tvrdenie, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 došlo k porušeniu jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čo odôvodnil tým, že napriek tomu, že žalovaná podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 22 Cb 35/05 z 18. apríla 2006 až 24. júla 2006, teda po uplynutí zákonom ustanovenej   lehoty,   krajský   súd   napadnutý   rozsudok   preskúmal   a   rozsudkom   sp.   zn. 1 Cob 329/2006 z 22. februára 2007 prvostupňové rozhodnutie v napadnutej zaväzujúcej časti zmenil tak, že žalobu sťažovateľa zamietol a zaviazal ho zaplatiť žalovanej náhradu trov   prvostupňového   i   odvolacieho   konania.   Podľa   názoru   sťažovateľa   krajský   súd postupoval v tomto prípade nesprávne, pretože odvolanie žalovanej mal odmietnuť ako podané oneskorene. S argumentáciou, že daný postup krajského súdu znamenal porušenie sťažovateľom   označeného   základného   práva,   podal   sťažovateľ   mimoriadny   opravný prostriedok   –   dovolanie,   využitím   ktorého   sledoval   reparáciu   spomínaného   postupu krajského súdu. Najvyšší súd však rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 25/2007 zo 6. augusta 2008 „dovolanie p. C. P. zamietol. Rozsudok Krajského súdu č. k.: 1 Cob 329/2006 zo dňa 22. 2. 2007 zostal teda v platnosti, hoci ním bol zmenený právoplatný rozsudok prvostupňového súdu.“.

Z   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   dovolací   súd   zamietol dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1 Cob 329/2006 z 22. februára 2007 [ktorým bol zmenený prvostupňový rozsudok tak, že návrh sťažovateľa na zaplatenie sumy 3 827,76 € (115 315 Sk) s príslušenstvom zamietol z dôvodu nedostatku pasívnej legitimácie   žalovanej].   Za   základnú   otázku   pre   posúdenie   správnosti   rozhodnutia napadnutého dovolaním najvyšší súd považoval „posúdenie obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve, na základe ktorého navrhovateľ nárok voči odporcovi uplatnil v tom zmysle, či odporcovi na základe dodatku č. 4 vznikla povinnosť sumu 115 315,- Sk, predstavujúcu kúpnu cenu za dodávku surového kravského mlieka dodaného navrhovateľom spoločnosti S., a. s. zaplatiť. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom prvostupňového súdu, že podľa obsahu dodatku č. 4, odporca k dlhu S., a. s. (odberateľa surového kravského mlieka) podľa §   531   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pristúpil,   na   základe   čoho   mu   vznikla   voči navrhovateľovi povinnosť dlh za spoločnosť S., a. s. zaplatiť. Dovolací súd sa stotožnil s posúdením obsahu   dodatku č.   4   ku kúpnej   zmluve,   že týmto   odporca mal v úmysle   za predpokladu, že navrhovateľ sa v budúcnosti stane dodávateľom kravského surového mlieka priamo   pre   odporcu,   uzavrieť   zmluvu   o   postúpení   pohľadávky,   na   základe   ktorej   by pohľadávku   navrhovateľa,   ktorú   mal   voči   spoločnosti   S.,   a.   s.   zaplatil.   Povinnosť   pre odporcu zaplatiť spornú pohľadávku navrhovateľa však z dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve jednoznačne nevznikla. Z obsahu dodatku č. 4 ku kúpnej zmluve nevyplýva, že odporca pristúpil k dlhu spoločnosti S., a. s. podľa ustanovenia § 531 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako sa domnieval dovolateľ. Z predložených dôkazov nie je sporné, že k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávky, na základe ktorej by odporcovi vznikla povinnosť záväzok zaplatiť sumu   115   315,-   Sk,   nedošlo.   Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   rozhodol správne, keď návrh ako nedôvodný z titulu nedostatku pasívnej legitimácie zamietol.“.

V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   sa   najvyšší   súd   okrem   iného   zaoberal   aj prípustnosťou   podaného   dovolania   v   tejto   veci   v nadväznosti   na   zásadnú   argumentáciu sťažovateľa obsiahnutú v podanom dovolaní.

Vo vzťahu k sťažovateľom uvádzaným argumentom, že „v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 písm. d) OSP, teda v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo“, najvyšší súd dospel k záveru, že „dovolanie nie je prípustné ani voči ustanoveniu § 237 písmeno   d)   OSP“, dôvodiac   tým,   že „vo   veci   nebolo   predtým   právoplatne   rozhodnuté a odvolací súd nepochybil, keď odvolanie voči prvostupňovému rozhodnutiu neodmietol ako oneskorene podané. Fakt, že právna zástupkyňa odporcu v čase doručenia prvostupňového rozhodnutia   už   nebola   odporcom   splnomocnená,   sporný   nie   je,   a   preto   keď   lehota   na podanie   odvolania   bola   posudzovaná   od   dátumu   doručenia   prvostupňového   rozsudku priamo   odporcovi,   bola   posudzovaná   správne   a   išlo   o   podanie   odvolania   v   zákonom stanovenej lehote.“.

Sťažovateľ   vytýka   najvyššiemu   súdu   pochybenie pri hodnotení   skutkového stavu a nadväzne na to právny záver, ku ktorému dospel. V súvislosti s tým poukazuje na to, že „dovolací súd sa riadne nevysporiadal s otázkou právoplatnosti prvostupňového rozsudku v súvislosti   s   plynutím   lehoty   na   podanie   odvolania   ani   zákonnou   úpravou   vzniknutej situácie (zmena advokáta oznámená súdu až po doručení rozsudku a uplynutí odvolacej lehoty)“. Vzhľadom na to označuje sťažovateľ argumentáciu najvyššieho súdu v tejto časti ako „neurčitú a teda nepreskúmateľnú“.

V   predmetnej   veci   je   z   obsahu   súvisiaceho   súdneho   spisu   zrejmé,   že   rozsudok okresného súdu sp. zn. 22 Cb 35/2005 z 18. apríla 2006 bol právnej zástupkyni žalovanej JUDr.   I.   B.   doručený   26.   mája   2006.   V   zákonnej   15-dňovej   lehote   právna   zástupkyňa žalovanej   odvolanie   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   nepodala.   Až   20.   júna   2006 telefonicky a následne prípisom z 22. júna 2006 doručeným okresnému súdu 23. júna 2006 oznámila ukončenie plnej moci udelenej jej žalovanou, a to k 11. máju 2006. Súčasne požiadala   okresný   súd   o   doručenie   predmetného   rozsudku   okresného   súdu   priamo žalovanej.   O   doručenie   prvostupňového   rozsudku   rovnako   požiadala   aj   žalovaná,   a   to prípisom z 27. júna 2006 doručeným okresnému súdu 30. júna 2006. Na základe uvedeného okresný súd doručoval rozsudok priamo žalovanej, ktorá ho prevzala 12. júla 2006 a 24. júla 2006 podala odvolanie proti rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2006 (prostredníctvom nového právneho zástupcu doc. JUDr. Ľ. F., CSc., na základe plnej moci z 15. mája 2006).

Podľa   §   33b   ods.   6   Občianskeho   zákonníka   ak   splnomocnenec   vypovie plnomocenstvo (tak ako sa to v okolnostiach daného prípadu podľa tvrdenia JUDr. B. malo údajne stať 11. mája 2006), je splnomocnenec (advokát) povinný urobiť ešte všetko, čo neznesie odklad, aby splnomocniteľ (jeho mandant) alebo jeho právny nástupca neutrpel ujmu na svojich právach. Úkony takto urobené majú rovnaké právne účinky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, pokiaľ neodporujú tomu, čo zariadil splnomocniteľ alebo jeho právni nástupcovia.

Aj podľa § 22 ods. 5 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších   predpisov   je   advokát   povinný   do   15   dní   od   doručenia   oznámenia   klientovi (splnomocniteľovi, mandantovi) o odstúpení od zmluvy o poskytovaní právnych služieb v zastupovanej veci vykonať všetky neodkladné úkony, ak klient neurobí iné opatrenia. To neplatí, ak klient oznámi advokátovi, že na splnení tejto povinnosti netrvá.

Podľa   §   28   ods.   3   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   odvolanie plnomocenstva účastníkom alebo jeho výpoveď zástupcom sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámili; voči iným účastníkom konania sú účinné, len čo im ich oznámil súd.

Podľa   aplikovateľnej   judikatúry   najvyššieho   súdu „opakované   doručenie   už   raz riadne a v súlade s právnymi predpismi doručeného rozsudku je nadbytočným úkonom, bez právneho významu; nemožno s ním preto spájať právne účinky doručenia rozsudku. To znamená, že po ďalšom doručení toho istého rozsudku účastníkovi nezačne plynúť nová lehota na odvolanie a včasnosť odvolania treba skúmať len z hľadiska dodržania lehoty, ktorá   začala   plynúť   dňom   nasledujúcim   po   prvom   doručení   rozsudku.“ (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 2 So 111/94 z 29. septembra 1994).

V danom prípade odvolávanie sa najvyššieho súdu na skutočnosť (ktorú považoval za nespornú), že právna zástupkyňa žalovanej v čase doručenia prvostupňového rozhodnutia už nebola žalovanou splnomocnená, nemôže postačovať na prijatie záveru (preukázaného mimo rozumných pochybností), že lehota na podanie odvolania bola správne posudzovaná od dátumu doručenia prvostupňového rozsudku priamo žalovanej a táto podala odvolanie v zákonom ustanovenej lehote.

Ústavný súd posudzujúc obsah zásadnej argumentácie sťažovateľa, ktorú uplatnil aj v dovolacom   konaní,   ako   aj dotknutej   časti   spisovej   dokumentácie   dospel   k   záveru,   že najvyšší   súd   sa   vysporiadal   s   otázkou   včasnosti   podania   odvolania   žalovanou   ústavne nekonformným spôsobom, čoho dôsledkom bolo, že bez ústavne akceptovateľných dôvodov neprihliadol   na ustanovenie §   28 ods.   3 OSP,   podľa   ktorého   odvolanie alebo výpoveď plnomocenstva sú voči súdu účinné, len čo ich účastník alebo zástupca oznámili. Sporné rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo zástupkyni žalovanej, advokátke JUDr. B., doručené 26. mája 2006. Právna zástupkyňa až 20. júna 2006, teda v čase, keď už márne uplynula lehota   na   podanie   odvolania   a   sporné   rozhodnutie   bolo   právoplatné,   súdu   telefonicky oznámila,   že   jej   žalovaná vypovedala   11.   mája   2006   plnomocenstvo.   Písomne   to   súdu zástupkyňa i žalovaná oznámili až 23. júna 2006. Za tejto procesnej situácie možno podľa názoru ústavného súdu považovať rozsudok okresného súdu za riadne a účinne doručený žalovanej 26. mája 2006 bez ohľadu na to, že zastupovanie už predtým 11. mája 2006 zaniklo.

Za   daných   okolností   považoval   ústavný   súd   výklad   uplatnený   v   napadnutom rozsudku najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu vo vzťahu k otázke právnych účinkov doručenia   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   a nadväzujúceho   hodnotenia   včasnosti   podania odvolania   za   ústavne   neakceptovateľný   a   neudržateľný.   Na   tomto   základe   ústavný   súd rozhodol,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy, ústavný súd odvolávajúc sa na svoju doterajšiu judikatúru (napr. IV. ÚS 119/07 alebo IV. ÚS 383/08) k tomu uvádza, že tieto články ústavy majú charakter ústavných princípov, ktoré sú povinné rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní ústavy. Tieto články ústavy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho rozhodovania o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných ústavou podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   a   preto   ústavný   súd   nepovažoval   za   potrebné   vysloviť   porušenie   týchto článkov   ústavy   vo   výrokovej   časti   tohto   nálezu.   Vzhľadom   na   uvedené   v   tejto   časti sťažnosti nevyhovel. Rovnako ústavný súd nevyhovel sťažnosti aj v časti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie čl. 46 ods. 4 ústavy, s poukazom na skutočnosť, že toto ustanovenie ústavy   nemá   bezprostredný   vzťah   k   ústavne   neakceptovateľnej   interpretácii   príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorá spôsobila zásah do ústavou garantovaného základného práva na súdnu ochranu.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 prvej vety ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil,   že   napadnutým   rozsudkom   najvyššieho   súdu   bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zrušiť tento rozsudok podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a vrátiť vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu jej opätovného prerokovania a rozhodnutia v dovolacom konaní (bod 2 výroku tohto nálezu).

V ďalšom postupe bude najvyšší súd viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v II. a zvlášť v III. časti tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd bude tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa čl. 127 ods. 1 ústavy boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   aj   o   priznanie   finančného   zadosťučinenia   v   sume   1 659,70   € (50 000 Sk) z dôvodov uvedených a vysvetlených v sťažnosti.

Z citovaného textu ústavy a zákona o ústavnom súde vyplýva, že toto zadosťučinenie sa   môže,   ale   nemusí   priznať.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   priznanie   finančného zadosťučinenia je namieste predovšetkým vtedy, keď nemožno dosiahnuť a dovŕšiť ochranu porušeného základného práva iným ústavou a zákonom upraveným spôsobom, a tiež vtedy, ak bola sťažovateľovi neústavným postupom alebo rozhodnutím spôsobená reálna ujma. Podľa názoru ústavného súdu je v danom prípade ochrana práv sťažovateľa, ktorej sa touto sťažnosťou   domáhal,   účinne   poskytnutá   tým,   že   ústavný   súd   napadnutý   rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a na jej dovŕšenie postačujú v tomto   konaní   vyslovené   a   pre   najvyšší   súd   záväzné   právne   názory   ústavného   súdu. Ústavný súd preto sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie nepriznal.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   súvislosti   s   jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   J.   F.   v   konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z   návrhu   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   ich   vyčíslil   sumou   223,46   € [vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2007 v sume 632,54 € (úkony právnej služby boli vykonané v roku 2008)], a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), t. j. 2-krát po 105,42 € a 2-krát po 6,31 € za   miestne   telekomunikačné   výdavky   a   miestne   prepravné.   Keďže   právna   zástupkyňa sťažovateľa je platiteľkou dane z pridanej hodnoty, podľa § 18 ods. 4 vyhlášky ústavný súd rozhodol o zvýšení uvedenej odmeny o daň z pridanej hodnoty 19 % v sume 42,46 €, t. j. priznal úhradu trov konania v celkovej sume 265,92 €.

Trovy   konania   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právnej   zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2009