znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/08-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. G., Belgicko, zastúpenej advokátom JUDr. J. G., N., vo veci namietaného porušenia čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva   podľa   čl. 22   ods. 1   a   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v spojení   s čl. 8   ods. 1   a   2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   v Bratislave   v konaní vedenom pod sp. zn. OPn 7603/06 a jej uznesením z 13. marca 2007, upovedomením Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne sp. zn. Vn 72/07 z 11. júna 2007 o odložení podnetu, ako aj   oznámením   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky,   vojenskej   súčasti   sp. zn. Hn 91/07 z 5. októbra 2007 o odložení podnetu a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 10. decembra 2007 doručená sťažnosť Ing. J. G. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie čl. 2   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   čl. 22   ods. 1   a   2   ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   a   čl. 46   ods. 1   ústavy   v spojení   s čl. 13   dohovoru   postupom   Vojenskej obvodovej prokuratúry v Bratislave (ďalej len „vojenská obvodová prokuratúra“) v konaní vedenom pod sp. zn. OPn 7603/06 a jej uznesením z 13. marca 2007, upovedomením Vyššej vojenskej   prokuratúry   v Trenčíne   (ďalej   len   „vyššia   vojenská   prokuratúra“)   sp. zn. Vn 72/07   z 11.   júna   2007   o odložení   podnetu,   ako   aj   oznámením   o odložení   podnetu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, vojenskej súčasti (ďalej len „hlavná vojenská prokuratúra“) sp. zn. Hn 91/07 z 5. októbra 2007.

V úvode sťažnosti sťažovateľka uviedla, že 23. septembra 2002 došlo k hromadnej dopravnej nehode, pri ktorej zahynuli dve osoby a sťažovateľka utrpela ťažké ublíženie na zdraví. Dňa 1. októbra 2002 vydala dozorová prokurátorka Okresnej prokuratúry Nitra (ďalej   len   „dozorová   prokurátorka“)   písomný   pokyn   vyšetrovateľovi   Okresného   úradu vyšetrovania Policajného zboru Nitra (ďalej len „vyšetrovateľ“) na vznesenie obvinenia proti   sťažovateľke   za   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví   z nedbanlivosti.   Vyšetrovateľ na základe tohto pokynu vzniesol 2. októbra 2002 uznesením sp. zn. ČVS: OUV-1028/30- NR-2002 SŠ   vzniesol   obvinenie   proti   sťažovateľke.   Podľa   sťažovateľky   od začiatku skúmania   príčin   dopravnej   nehody   z 23.   septembra   2002   existovali   nezvratné   dôkazy vylučujúce   zavinenie   nehody   sťažovateľkou.   Pokyn   vydala   dozorová   prokurátorka   len z dôvodu potreby zamedziť vycestovaniu sťažovateľky do cudziny a nezákonne blokovať jej možnosť   slobodne   sa   pohybovať,   čo   výslovne   v pokyne   aj   uviedla.   Trestné   stíhanie sťažovateľky trvalo bez stanovenia konkrétneho zavineného konania pri dopravnej nehode až do 15. októbra 2005, keď nadobudlo právoplatnosť uznesenie vyšetrovateľa Okresného úradu   vyšetrovania   Policajného   zboru   Levice   sp. zn.   ČVS: OUJP-849/20-LV-2002 z 27. septembra 2005, ktorým bolo trestné stíhanie sťažovateľky zastavené.

Sťažovateľka ďalej uviedla, že 31. júla 2007 podala Úradu špeciálnej prokuratúry Slovenskej republiky podnet na preskúmanie nezákonného postupu viacerých prokurátorov, vyšetrovateľov, ako aj súdneho znalca. Dňa 20. septembra 2006 „uznesením vyšetrovateľa PZ   sp. zn.   PPZ-67/BPK-Z-2006   bolo   začaté   trestné   stíhanie   za   trestný   čin   zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ c/ ods. 2 písm. c/ Tr. zák.“ na tom skutkovom základe, že dosiaľ nezistený prokurátor Okresnej prokuratúry Nitra pri výkone svojej   právomoci   v rámci   prokurátorského   dozoru   vo   veci   dopravnej   nehody   v čase od 23. septembra 2002 do 10. decembra 2002 vydal 1. októbra 2002 nezákonný pokyn, ktorým   vyšetrovateľovi   uložil   vzniesť   obvinenie   sťažovateľke   pre   trestný   čin   ublíženia na zdraví z nedbanlivosti, a to bez existencie konkrétnych skutočností a dôkazov, pričom sa ním mala docieliť potreba zamedzenia vycestovania sťažovateľky do zahraničia

Predmetný   podnet   bol   v časti   týkajúcej   sa   jedného   z vyšetrovateľov   odstúpený Ministerstvu   vnútra   Slovenskej   republiky,   Úradu   inšpekčnej   služby   Policajného   zboru, Inšpekčný odbor Západ, Bratislava, ktorý uznesením sp. zn. ČVS: UIS-185/IOZ-SV-2006 z 31.   októbra   2006   podnet   sťažovateľky   v tejto   časti   odmietol, „nakoľko   nie   je   dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa §-u 197 ods. 2 Trestného poriadku“.

V uvedenom uznesení sa ďalej uvádza, že „na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa... je potrebné, aby páchateľ konal v úmysle spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech konaniami v ňom uvedenými. Úmysel spôsobiť inému škodu a zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech   ako   možný   motív   a ako   zložka   subjektívnej   stránky,   ktorá   iniciuje   konanie páchateľa smeruje ku každému neoprávnenému zvýhodneniu materiálnej alebo imateriálnej povahy, na ktoré by páchateľ alebo iná osoba nemala právo.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní vyšetrovateľa PZ absentuje práve takýto úmysel spôsobiť inému škodu alebo zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, nakoľko škoda v ponímaní tohto zákonného ustanovenia nevznikla.

Vzhľadom   k zisteným   skutočnostiam   je   zrejmé,   že   podanie   obsahuje   skutočnosti, ktoré vylučujú, že bol trestný čin spáchaný.“.

„Vzhľadom na zjavne nezákonné vedené konanie s cieľom napomôcť evidentnému páchateľovi trestného činu“ podala sťažovateľka proti uvedenému uzneseniu 9. novembra 2006 sťažnosť vojenskej obvodovej prokuratúre. Dňa 13. marca 2007 prokurátor vojenskej obvodovej prokuratúry uznesením sp. zn. OPn 7603/06 jej zamietol sťažnosť, pretože nie je dôvodná, čo odôvodnil najmä tým, že sa „nepodarilo preukázať, že by vyšetrovateľ konal vyslovene v úmysle škodiť obvinenej“.

Z dôvodu „zjavne   nízkej   kvality   použitých   argumentov“ podala   sťažovateľka 29. apríla 2007 podnet vyššej vojenskej prokuratúre na preskúmanie uvedeného uznesenia vojenskej obvodovej prokuratúry, v ktorom opätovne argumentovala, že sa „v doterajšom konaní   príslušné   orgány   nevysporiadali   a nezaoberali   základnou   otázkou   týkajúcou   sa zneužívania   právomoci   verejného   činiteľa   v súvislosti   s protizákonným   postupom podozrivého Š. pri obstarávaní telekomunikačných údajov“.

Ďalej sťažovateľka uviedla: „Dňa 11. 6. 2007 pod sp. zn. Vn 72/07-8 prokurátor Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne   ma   upovedomil,   že   v   dovtedajšom   postupe   orgánov   také   porušenie   zákona, na ktoré   by   bolo   potrebné   reagovať   prijatím   prokurátorského   opatrenia,   preto   podnet odložil.

Dňa   13. 7. 2007   s   vyššie   uvádzaných   dôvodov   som   opakovaným   podnetom o preskúmanie   rozhodnutí   a   postupu   prokurátorov   požiadala   Hlavného   vojenského prokurátora SR.

Oznámením zo dňa 5. 10. 2007 sp. zn. Hn 91/07-8, ktoré mi bolo prostredníctvom splnomocnenca doručené dňa 11. 10. 2007 (dňom doručenia rozhodnutia, ktorým štátny orgán   –   prokuratúra   konštatuje,   že   nezistil   porušenie   zákona   už   niet   ďalšej   možnosti na dosiahnutie   zmeny   ako   táto   ústavná   sťažnosť)   mi   bolo   oznámené,   že   všetky prechádzajúce   rozhodnutia   a   postupy   nižších   orgánov   v   predmetnej   veci   sú   zákonné, a podnet ako nedôvodný sa odkladá!“

Sťažovateľka k sťažnosti pripojila aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Tz 9/2006 z 20. júna 2006, ktorým bolo rozhodnuté, že vo   veci   došlo   k porušeniu   zákona   v jej   neprospech.   Podľa   záverov   najvyššieho   súdu dozorová   prokurátorka   nezákonným   písomným   pokynom   z 1.   októbra   2002   uložila vyšetrovateľovi   vzniesť   voči   sťažovateľke   obvinenie,   pričom   skutočným   dôvodom   tohto kroku   bola   požadovaná   potreba   zamedziť   možnosti   vycestovania   sťažovateľky   do zahraničia. Hoci vyšetrovateľ uznesenie o vznesení obvinenia vydal, neobsahovalo skutkové okolnosti viažuce sa k zavineniu sťažovateľky. Toto uznesenie, ktoré nebolo založené na existencii konkrétnych skutočností predpokladaných Trestným poriadkom, ale na dozorovou prokurátorkou požadovanej potrebe zamedziť vycestovaniu sťažovateľky, bolo nezákonné. Proti uzneseniu podala sťažovateľka sťažnosť, ktorá sa však v spise nenachádza a nebolo o nej nikdy rozhodnuté. Z uvedeného rozsudku taktiež vyplýva, že vyšetrovateľ nedoručil právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   uznesenie   o vznesení   obvinenia   a ani   mu   neumožnil zúčastniť sa výsluchu obvinenej uskutočneného 9. októbra 2002, čím podľa najvyššieho súdu „mal sťažovateľ porušiť u obvinenej ústavné ako i Dohovorom garantované právo na obhajobu   a právo   na spravodlivý   súdny   proces   v otázke   dvojinštančnosti   trestného konania“. Vyšetrovateľ   ďalej   formou   dožiadania   na   mobilného   operátora   požiadal o vydanie údajov o uskutočnenej telekomunikačnej činnosti z telefónneho čísla sťažovateľky, pričom tieto údaje boli získané protiprávne. Najvyšší súd taktiež skonštatoval, že nešlo o porušenie   zákona   takým   spôsobom,   ktoré   by   malo   vplyv   na   správnosť   a zákonnosť rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sťažovateľky.

S poukazom na uvedené, sťažovateľka žiada vydať tento nález:

1.   Prokuratúra   Slovenskej   republiky   postupom   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry v Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Opn 7603/06,   tým,   že   prokurátor   uznesením zo dňa   13. 3. 2007   zamietol   sťažnosť   sťažovateľky   zo   dňa   9. 11. 2006   podanú   proti uzneseniu policajta Úradu inšpekčnej služby PZ Bratislava sp. zn. UIS-185/IOZ-SV-2006 z 31. 10. 2006, a následným konaním prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry v Trenčíne, ktorý pod zn. Vn 72/07-8 dňa 11. 6. 2007 odložil môj podnet, a odložením môjho podnetu Hlavným vojenským prokurátorom v Bratislave v konaní zn. Hn 91/07-8 zo dňa 5. 10. 2007, ktorý mi bol doručený dňa 11. 10. 2007, keďže nezabezpečila účinné úradné vyšetrenie, nevznesenie   obvinenia   konkrétnemu   páchateľovi,   zámerné   nevykonávame   úkonov   podľa Trestného poriadku zameraných na dokazovanie podľa § 119 Tr. por. príslušnými orgánmi polície,   umožnenie   odmietnutie   podnetu   z   28. 9. 2006   policajným   orgánom,   opakované preskúmavanie   podnetov   so   závermi   o   ich   nedôvodnosti   bez   zisťovania   podstatnej skutočnosti   a   tak   vo   vedomom   neumožnení   prístupu   na   konanie   pred   nezávislým a nestranným súdom na vyslovenie neviny alebo vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči kpt. Mgr. S. Š. za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ c/,   ods. 2   písm. c/   Tr. zák.   účinného   do   31. 12. 2005   napriek   tomu, že   ako vyšetrovateľ PZ v trestnej veci vedenej pod sp. zn. OUV-1028/30-NR-2002 SŠ na Okresnom úrade vyšetrovania PZ v Nitre dňa 31. 9. 2002 bez súhlasu zákonného sudcu pre prípravné konanie   a   bez   návrhu   prokurátora   v   rozpore   s   ust.   § 88   ods. 1, 2   Tr. por.   si   písomne vyžiadal vydanie údajov o mojich uskutočnených telekomunikačných činnostiach v Oranqe Slovensko a. s. a takto získaný nezákonný dôkaz bol v trestnom konaní vedenom políciou SR proti Ing. J. G. za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Tr. zák. použitý v rámci   vypracovaného   znaleckého   posudku   Ing.   I.   J.   ako   príčina   dopravnej   nehody z 23. 9. 2002,   ktorá   mala   vzniknúť   v   dôsledku   môjho   telefonovania   počas   jazdy   a   tým vytvorenia   situácie,   ktorá   vyústila   do   dopravnej   zrážky   štyroch   vozidiel   s   následkom usmrtenia dvoch osôb a môjmu spôsobeniu ťažkej ujmy na zdraví

porušila základné práva Ing. J. G. podľa čl. 2 ods. 2 ústavy, čl. 22 ods. 1, 2 ústavy v spojení s čl. 8 ods. 1,   2 Dohovoru   a čl. 46   ods. 1   ústavy v spojení s čl. 13   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Uznesenie   prokurátora   Vojenskej   obvodovej   prokuratúry   v   Bratislave   zn. Opn 7603/06 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie, prikazuje sa mu, aby zrušil uznesenie policajta UIS 185/IOZ-SV-2006 zo dňa 31. 10. 2006 a vydal vo veci písomný pokyn na začatie trestného stíhania a vnesenie obvinenia konkrétnej osobe podľa § 206 ods. 1 Tr. por. a po skončení vyšetrovania podal obžalobu podľa § 234 ods. 1 Tr. por.“

Napokon požaduje priznanie finančného zadosťučinenia v sume 1 Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) v zásade každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Ústavný súd sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie označeného článku   ústavy   a   svojich   práv   podľa   ústavy   a dohovoru   postupom   vojenskej   obvodovej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. OPn 7603/06 a jej uznesením z 13. marca 2007 a postupom   vyššej   vojenskej   prokuratúry   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   Vn 72/07   a jej upovedomením o odložení podnetu z 11. júna 2007,   odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Podľa   § 38   ods. 3   zákona   č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o prokuratúre“) vyššia vojenská prokuratúra má postavenie krajskej prokuratúry a vojenská obvodná prokuratúra má postavenie okresnej prokuratúry.

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v   rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány.

Podľa ustanovenia § 34 ods. 1 zákona o prokuratúre podávateľ podnetu môže žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia ďalší opakovaný podnet v tej istej veci vybaví nadriadený prokurátor uvedený v odseku 1 len vtedy, ak obsahuje nové skutočnosti. Ďalším opakovaným podnetom sa rozumie v poradí tretí a ďalší podnet, v ktorom podávateľ podnetu prejavuje nespokojnosť s vybavením svojich predchádzajúcich podnetov v tej istej veci.

Podávateľ   podnetu   môže   žiadať   o   preskúmanie   zákonnosti   vybavenia   svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2 zákona o prokuratúre).

S   prihliadnutím   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   na   preskúmanie zákonnosti   napadnutého   postupu   a   uznesenia   vojenskej   obvodovej   prokuratúry   bola   v súlade   s   § 31   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   príslušná   vyššia   vojenská   prokuratúra a na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetu vyššou vojenskou prokuratúrou v konaní vedenom   pod   sp. zn.   Vn 72/07   bola   podľa   § 34   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   príslušná hlavná vojenská prokuratúra,   ktorá konala na podklade opakovaného podnetu.   Je teda nepochybné, že pred právomocou ústavného súdu tu stále existoval orgán verejnej moci, ktorý bol podľa zákona príslušný preskúmať postup uvedených orgánov prokuratúry.

Pri prerokovaní tejto časti sťažnosti ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity konania   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základných   práv   alebo   slobôd sťažovateľky, v dôsledku ktorého je o nich ústavný súd oprávnený konať len vtedy, keď sťažovateľ nemá k dispozícii účinný právny prostriedok nápravy pred iným orgánom štátu. Ústavný   súd   už   predtým   rozhodol,   že   nemá   právomoc   konať   o   návrhu   fyzickej   osoby na vyslovenie porušenia jej základných práv, ak im poskytuje ochranu právny poriadok použitím opravného alebo iného právneho prostriedku pred iným orgánom verejnej moci (obdobne napr. I. ÚS 1/97, II. ÚS 250/03, III. ÚS 51/07). Zistené skutočnosti viedli ústavný súd k záveru, že sťažnosť v tejto časti treba odmietnuť pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Zvyšnú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie označeného článku ústavy a svojich práv podľa ústavy a dohovoru oznámením hlavnej vojenskej prokuratúry sp. zn.   Hn 91/07   z 5. októbra 2007,   ústavný   súd   odmietol   z   dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr.   III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka tvrdí, že porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa   ktorého   každý   sa   môže   domáhať zákonom   ustanoveným   postupom   svojho   práva v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, spočíva v tom, že „prokuratúra...   nezabezpečila   účinné   vyšetrenie,   nevznesenie   obvinenia   konkrétnemu páchateľovi,   zámerné   nevykonávanie   úkonov   podľa   Trestného   poriadku   zameraných na dokazovanie...   umožnenie   odmietnutie   podnetu   z 28. 9. 2006   policajným   orgánom, opakované   preskúmavanie   podnetov   so   závermi   o ich   nedôvodnosti   bez   zisťovania podstatnej skutočnosti a tak vo vedomom neumožnení prístupu na konanie pred nezávislým a nestranným súdom na vyslovenie neviny alebo vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti voči kpt. Mgr. S. Š. za trestný čin zneužitia právomoci verejného činiteľa“.

Z čl. 46 ods. 1 ústavy vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom   aj   trestnoprávnej   ochrany   svojho   konkrétneho   práva   na   orgánoch   činných v trestnom konaní (obdobne napr. III. ÚS 58/00, III. ÚS 45/0, III. ÚS 284/07).

Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti konštatoval, že právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia   nepatrí   medzi   základné   práva   a   slobody   podľa   druhej   hlavy   ústavy   a   ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (napr. II. ÚS 42/00, I. ÚS 158/05, III. ÚS 284/07). Aj keď podľa § 2 ods. 3 Trestného poriadku je prokurátor povinný stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedel, posúdenie otázky, či sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností uvedených   v trestnom   oznámení   alebo   preverením   niektorých   skutočností   trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov,   prokurátorov).   Osobe,   ktorá   podala   trestné   oznámenie,   nevzniká   právo na začatie trestného stíhania.

Z čl. 46 ods. 1 ústavy v rámci práva na inú právnu ochranu sťažovateľke vyplýva aj právo   na   trestnoprávnu   ochranu.   Jeho   obsahom   je   oprávnenie,   aby   sa   orgány   činné v trestnom   konaní   jej   trestným   oznámením,   resp.   inými   podaniami   náležite   zaoberali. Porušiť toto právo by mohli napr. vtedy, keby podania sťažovateľky ignorovali alebo im nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. Keďže orgány činné v trestnom konaní   venovali   podaniam   sťažovateľky   primeranú   pozornosť,   nezasiahli   negatívne do podstaty jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a nezmarili jeho zmysel.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, III. ÚS 278/06) vyplýva, že nikto nemá právny nárok a ani ústavnoprávny nárok na to, aby jeho podaniu bolo   vyhovené.   Posúdenie   podnetu   je   vo   výlučnej   právomoci   prokurátora   (I. ÚS 98/97, II. ÚS 55/98). Sťažovateľ ako osoba, ktorá podala podnet a opakovaný podnet Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, má zákonné právo domáhať sa len toho, aby sa s jeho podaniami generálna prokuratúra riadne zaoberala. Z oprávnenia prokurátora na vykonanie opatrenia   však   nemožno   vyvodiť   právo   na   výsledok   vybavenia   podnetu,   ktorý   by zodpovedal predstave sťažovateľa (II. ÚS 168/03, III. ÚS 62/04, IV. ÚS 230/07).

V oznámení hlavnej vojenskej   prokuratúry   sp. zn. Hn 91/07   z 5.   októbra   2007   sa okrem iného uvádza: „na základe Vášho podania z 13. júla 2007... som opätovne preskúmal postup a rozhodnutia prokurátora vojenskej obvodovej prokuratúry... ako aj rozhodnutie prokurátora Vyššej vojenskej prokuratúry... a zistil som že tieto rozhodnutia sú zákonné. Vaša námietka, že rozsudkom Najvyššieho súdu vo veci Vašej mandantky je založená dôvodnosť   trestného   stíhania   proti   vyšetrovateľovi   v   tejto   veci,   je   neopodstatnená a nevyplýva to ani z rozsiahleho odôvodnenia rozsudku Najvyššieho súdu. Najvyšší súd síce poukázal na viaceré pochybenia vyšetrovateľa, ale súčasne neopomenul zdôrazniť pokyny dozorujúcej   prokurátorky,   ktorými   bol   vyšetrovateľ   viazaný.   Preto   v   nijakom   smere nemožno vyvodzovať úmysel vyšetrovateľa poškodiť Vašej mandantke vznesením obvinenia. Koniec koncov takémuto záveru nasvedčuje aj zastavujúce uznesenie vo veci jej trestného stíhania, hoci ako to Najvyšší súd poznamenal, mohlo ísť o priaznivejší dôvod pre ňu. S prihliadnutím k týmto skutočnostiam sa v plnej miere stotožňujem najmä s podrobným odôvodneným uznesenia prokurátora vojenskej obvodnej prokuratúry v Bratislave ako aj s dôvodmi odloženia Vášho   prvého podnetu   prokurátorom Vyššej   vojenskej   prokuratúry Trenčín.   Z   týchto   dôvodov   som   bol   nútený   aj   Váš   opakovaný   podnet   ako   nedôvodný zamietnuť. Len dodávam, že ak by sa každé pochybenie orgánu činného v trestnom konaní, či   súdu   malo   trestne   stíhať,   opravné   prostriedky   v   trestnom   procese   by   nemali   zmysel a stíhali by sme ďaleko väčší počet policajtov, prokurátorov a sudcov, než je skutočný počet páchateľov trestných činov.“

Ústavný súd konštatuje, že hlavná vojenská prokuratúra pri vybavovaní opakovaného podnetu   sťažovateľky   postupovala   v   súlade   s   príslušnými   ustanoveniami   zákona o prokuratúre. Je nepochybné, že sa jej podnetom zaoberala, pričom svoj názor na nastolený problém   zaujala   v oznámení   sp. zn.   Hn 91/07   z 5.   októbra   2007.   To,   že   po posúdení všetkých   okolností   prípadu   dospela   k   inému   záveru,   a tým   sa   odchýlila   od   očakávaní a predstáv sťažovateľky, ešte neznamená, že došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

3. V nadväznosti na tento záver ústavný súd odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť aj tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného práva podľa čl. 22 ods. 1 a 2 ústavy (na ochranu osobných údajov) a práv podľa čl. 8 ods. 1 a 2 dohovoru (na ochranu súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie), pretože absencia porušenia   ústavnoprávnych   princípov vyjadrených   v   čl. 46   až   čl. 48   ústavy vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti orgánu verejnej moci za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru (obdobne napr. IV. ÚS 116/05, III. ÚS 218/0, III. ÚS 284/07).

Ústavný súd sa stotožnil s konštatáciou uvedenou v uznesení ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 233/07 z 22. novembra 2007, ktorá sa týka tej istej sťažovateľky v skutkovo podobnej veci, že v rámci vyšetrovania trestného oznámenia bolo vykonané rozsiahle dokazovanie, ktorého výsledky boli dostatočným spôsobom vyhodnotené a bol z nich vyvodený právny záver, že k spáchaniu trestného činu nedošlo. Tieto závery sa nejavia ani ako arbitrárne, ale ani ako zjavne neopodstatnené. Preto nie je potrebné, aby ústavný súd do nich zasiahol.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   podľa   čl. 13   dohovoru   ústavný   súd poznamenáva, že podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa čl. 13 dohovoru vzťahuje iba na prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému   kráľovstvu,   rozsudok   z 27. apríla 1988,   séria A,   č. 131,   ods. 52).   V danom prípade však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru ústavný súd ďalej pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky   (dôsledky) použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m. m. II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03).

Právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru nemôže orgán verejnej   moci   porušiť   vtedy,   ak   koná   vo   veci   v súlade   s procesnoprávnymi   predpismi upravujúcimi jeho postupy v príslušnom konaní (m. m. IV. ÚS 36/04).

Skutočnosť,   že   sťažovateľka   nebola   v okolnostiach   danej   veci   úspešná,   nie   je podstatná,   keďže   účinnosť   prostriedkov   nápravy   pre   účely   čl. 13   dohovoru   nezávisí na istote,   že   bude   rozhodnuté   v prospech   sťažovateľa   (napr.   Vilvarajah   a   ďalší   proti Spojenému   kráľovstvu - 1991,   Soering   proti   Spojenému   kráľovstvu - 1989).   Preto napadnuté konanie nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s porušením jej   práva   mať účinné   právne   prostriedky   nápravy   pred národným   orgánom   podľa   čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vo vzťahu k tej časti, ktorou sťažovateľka namietala porušenie základného   práva   podľa   čl. 22   ods. 1   a   2   ústavy   a   práv   podľa   čl. 8   ods. 1   a   2   a čl. 13 dohovoru tak, že ju odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

K sťažovateľkou   namietanému   porušeniu   čl. 2   ods. 2   ústavy   ústavný   súd poznamenáva, že tento článok má charakter ústavného princípu, ktorý sú všetky orgány verejnej   moci   povinné   rešpektovať   pri   výklade   a   uplatňovaní   ústavy,   a   preto   je   vždy implicitnou   súčasťou   rozhodovania   ústavného   súdu,   t.   j.   aj   jeho   rozhodovania   o sťažnostiach   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy   (m.   m. IV. ÚS 119/07,   IV. ÚS 118/08).   Keďže predmetom tohto konania je rozhodovanie o porušení základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, možno v tomto konaní uvažovať o porušení čl. 2 ods. 2 ústavy len v spojení s porušením konkrétneho základného práva alebo slobody. Keďže v posudzovanom prípade to tak nie je, ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

V závere ústavný súd poznamenáva, že v odôvodnení sťažnosti sťažovateľka cituje viaceré články ústavy (napr. čl. 16 ods. 2, čl. 19 ods. 1) a dohovoru (čl. 3) a konštatuje aj ich porušenie. Vzhľadom na to, že ústavný súd je podľa čl. 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom sťažnosti (do ktorého sa uvedené nepremietlo) a sťažovateľka je zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, považoval to iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky (zrušenie uznesenie prokurátora vojenskej   obvodovej   prokuratúry,   priznanie   finančného   zadosťučinenia,   náhrada   trov právneho zastúpenia)

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008