znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/07-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   P.,   P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. P. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. septembra 2007 doručená sťažnosť JUDr. P. P. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona podľa čl. 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 TdoVš 2/2007 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v namietanom konaní a zároveň sa domáha, aby ústavný súd prikázal najvyššiemu súdu „konať o veci dovolania“. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia v sume 100 000 Sk a úhradu trov konania.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   k namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   malo   dôjsť «nezákonným rozhodnutím NS SR č. k. 1 TdošVš 2/2007 (správne má byť 1 TdoVŠ 2/2007, pozn.) tým, že súd odmietol dovolanie obvineného, napriek tomu, že takéto právo mu dáva ustanovenie   § 368   ods. 1   Tr.   por.   Každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   stanoveným postupom   svojho   práva   pred   súdmi,   i inými   štátnymi   orgánmi   podľa   čl. 46   Ústavného zákona č. 460/1992 Zb. a dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle   § 1   ods. 1   zákona   č. 141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   /trestný poriadok/   v znení   neskorších   predpisov   účinného   do   31. 12. 2005   účelom   Trestného poriadku je upraviť postup orgánov činných v trestnom konaní..:

Špeciálny   súd   Pezinok   v konaní   č. k.   PK 2 Tš 15/2005   rozhodol,   že   mi   ukladá poriadkovú pokutu. Na odvolanie rozhodoval:

NS SR v konaní č. k. 1 Toš 60/2006 rozhodol, že pokutu potvrdzuje, Na dovolanie rozhodoval opäť NS SR tak, že dovolanie odmietol a s odôvodnenia citujem „Trestný poriadok síce nedefinuje pojem vec právoplatne skončená, ale z výkladu ustanovení   § 368   až   392,   ktoré   upravujú   inštitút   dovolania   je   možné   vyvodiť   záver,   že uvedený pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa merita veci, teda rozhodnutia, ktorými sa končí trestné stíhanie obvineného ako celok“.

Podľa môjho názoru, ako aj podľa názoru niektorých sudcov i sudcov NS SR, ktorých nebudem menovať   takáto veta nemá oporu v zákone.   V súčasnej   dobe v spojení   s týmto ustanovením   podľa   mojich   zistení   i na   NS   SR   sa   rozhodujú   veci   nemeritórne   skončené a to len   v senátoch,   ktoré   postupujú   v súlade   s ustanovením   zákona   a teda   v každom i nemeritórnom   rozhodnutí   skúmajú   porušenie   zákona   a o dovolaní   konajú   a toto neodmietajú.»

V ďalšej časti odôvodnenia svojej sťažnosti sťažovateľ uviedol: „Rozhodnutia vo veci pokuty, ktoré boli vydané či súdom špeciálneho súdu prvého stupňa, resp. odvolacieho a teraz dovolacieho súdu nekorešpondujú zo zákonom. Či súd prvého stupňa, ako aj súd druhého stupňa sa nezaoberali meritom veci, t. j. či som mal alebo   nemal   záujem   na   prieťahoch   v   konaní.   Nikto   sa   nezaoberal   mojim   zdravotným stavom. To, že rozhodnutia JUDr. H. sú tendenčné a namierené proti mojej osobe vyplýva z toho, že sa sťažoval na môjho ošetrujúceho lekára na Ministerstve zdravotníctva, Úrade pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, pričom odvšadiaľ mu dali záporné stanovisko k tomu čo od nich vyžadoval. Sudca sám zo svojej iniciatívy pred tým, ako mi uložil pokutu telefonoval môjmu ošetrujúcemu lekárovi a žiadal ho, aby tento povedal, na čo ja trpím. Lekár mu uviedol, že dôvodne som vypísaný v spojení so zdravotnými problémami. Nato hovorca   Špeciálneho   súdu   oznámil,   novinárom,   že   ja   trpím   na   problémy   v   spojení s chrbticou. Moje zdravotné problémy pretrvávajú. Na to bolo ďalšie pojednávanie, ktoré odročil, pričom novinárom oznámil, že na ďalšom pojednávaní spraví konfrontáciu /všetko v   denníku   S./.   Keďže   moje   zdravotné   problémy   pretrvávali,   bol   som   nepretržite   PN a napriek tomu mi sudca na ďalšom pojednávaní uložil ďalšiu pokutu a rozhodol bez toho, aby spravil konfrontáciu tak, ako to písali v novinách. Podľa denníka Nový čas rozhodol preto, že už bola podaná žaloba na NS SR zástupcom Dr. M. Dr. L., o určenie že Dr. M. neporušila zákon o advokácii.

Sudca poukazuje na výklad k ustanoveniu §....Do rozhodnutia však sudca neuviedol kto spravil výklad zákona.

Už v teórii trestného práva sme sa učili, kto môže vykonávať výklad zákonov. Mám za to,   že   v   tomto   prípade   nebol   spravený   výklad   zákona   a   preto   sú   sudcovia   povinní dodržiavať zákon a teda rozhodovať podľa zákona.

JUDr.   K.   J.,   ako   predseda   senátu   rozhodol,   že   moje   dovolanie   odmieta   na tom skutkovom základe, že i keď zákon mi umožňuje podať dovolanie z výkladu ustanovení § 368 až 392, ktoré upravujú dovolanie je možné vyvodiť záver, že ja voči takémuto rozhodnutiu nemôžem podať dovolanie.

Požiadal   som   i   predsedu   NS   SR,   aby   mi   doručil   výklad   tohto   ustanovenia. Bez odozvy.“

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   tvrdí,   že   senát   najvyššieho   súdu   postupoval pri rozhodovaní v danej veci nezákonne, čo opiera aj o to, že «Sám predseda senátu píše rozhodnutie formou úvahy „je možné vyvodiť“.

Ústava, ústavné zákony, ale ani Trestný poriadok však neumožňujú súdu rozhodovať na základe „úvah“, ale na základe zákona. V danom prípade som si položil otázku prečo sudca neuviedol napr. úvahu „nie je možné vyvodiť“».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z   tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutie všeobecného súdu, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m.   I. ÚS 37/95,   II. ÚS 58/98,   I. ÚS 5/00,   I. ÚS 17/01).   Ak   nie   sú   splnené   tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi základnými právami alebo slobodami, porušenie ktorých sa namieta, a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov prípadne postupom, ktorý im predchádzal.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   každý   má   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Podľa čl. 7 ods. 1 dohovoru nikoho nemožno odsúdiť za konanie alebo opomenutie, ktoré v čase, keď bolo spáchané, nebolo podľa vnútroštátneho alebo medzinárodného práva trestným činom. Takisto nesmie byť uložený trest prísnejší, než aký bolo možné uložiť v čase spáchania trestného činu.

Ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva, že   dovolanie (§ 368   a nasl.   Trestného poriadku)   je   mimoriadnym   opravným   prostriedkom   určeným   k náprave   procesných a hmotnoprávnych vád predpokladaných zákonom, pričom v zásade platí, že tento opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého a druhého stupňa ani   k   preskúmavaniu   nimi   vykonaného   dokazovania.   Dovolanie   je preto   len   skutočne výnimočným prielomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou stability právnych   vzťahov   a   právnej   istoty.   Ťažisko   dokazovania je totiž   v   konaní pred   súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací súd. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových zistení nemôže posudzovať   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený   bez   ďalšieho   prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti a bezprostrednosti v konaní o   dovolaní   sám   vykonávať;   na   objasnenie   potrebných   okolností   prípadne   potrebných na rozhodnutie   o dovolaní   môže   vykonať   dovolací   súd   len   potrebné   vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu (§ 379 ods. 2 Trestného poriadku).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej je na skúmanie   prípustnosti   návrhu   na   začatie   súdneho   konania,   jeho   opodstatnenosti, dodržania   zákonných   lehôt,   oprávnenosti   takýto   návrh   podať,   právomoci   o   ňom   konať a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán, ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, obsahuje v sebe právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie   o   ňom   ustanovuje   príslušný   procesný   kódex   (napr.   I. ÚS 105/07).   V   tejto súvislosti   ústavný   súd   poznamenáva,   že   uvedené   obdobne   platí   aj   ak   ide   o skúmanie prípustnosti návrhu na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Z pohľadu ústavného súdu treba uviesť, že zásadná otázka, ktorú sťažnosť nastoľuje, je   otázka   prípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   proti právoplatnému rozhodnutiu všeobecného súdu o uložení poriadkovej pokuty. Podľa názoru najvyššieho   súdu   strana   v trestnom   konaní   môže   dovolaním   napadnúť   iba   konečné rozhodnutie vo veci samej. Na druhej strane sťažovateľ vykladá ustanovenie § 368 ods. 1 Trestného   poriadku   o prípustnosti   dovolania   širšie,   lebo podľa   jeho   názoru   sa   vzťahuje aj na iné rozhodnutia, než vo veci samej.

Najvyšší súd (ako dovolací súd) v podstatnej časti odôvodnenia svojho uznesenia sp. zn.   1 TdoVš 2/2007   z 19.   júla   2007,   ktorým   odmietol   dovolanie   sťažovateľa   proti uzneseniu najvyššieho súdu (ako sťažnostného súdu) sp. zn. 1 Toš 60/2006 z 21. septembra 2006,   poukázal   okrem   iného   na   to,   že: „Trestný   poriadok   síce   nedefinuje   pojem   vec právoplatne skončená, ale z výkladu ustanovení § 368 až § 392, ktoré upravujú inštitút dovolania je možné vyvodiť záver, že uvedený pojem napĺňajú len rozhodnutia týkajúce sa merita   veci,   teda   rozhodnutia,   ktorými   sa   končí   trestné   stíhanie   obvineného   ako   celok. Odporovalo by zámeru Trestného poriadku, ak by mimoriadnym opravným prostriedkom

-dovolaním,   bolo   prípustné   napadnúť   aj   iné   rozhodnutia   súdov   prvého   alebo   druhého stupňa   nie   vo   veci   samej,   teda   tie,   ktoré   rozhodujú   len   o   čiastkových   otázkach,   napr. otázkach vedenia konania, vykonávacieho konania a pod.

Dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok má v trestnom procese výnimočné postavenie   a   bolo   by   nelogické   jeho   osobitný   štatút   narúšať   možnosťou   napadnúť   tiež parciálne   rozhodnutia,   ktorých   zákonnosť   a   dôvodnosť   je   posudzovaná   v   konečnom rozhodovaní   o   merite   veci.   Súdne   konanie   v   trestných   veciach   je   v   zásade   konanie dvojinštančné a zákon dáva iba v mimoriadnych prípadoch, presne stanovených, možnosť domáhať   sa   nápravy   prípadného   nezákonného   postupu   mimoriadnym   opravným prostriedkom. Rozhodnutia o uložení poriadkovej pokuty k týmto prípadom neprináležia. Pripustenie možnosti podávať dovolanie aj čo sa týka takýchto rozhodnutí o parciálnych otázkach   by   prinieslo   aj   neprimerané   predlžovanie rozhodnutia   vo   veci   samej,   najmä v komplikovaných   veciach   s   viacerými   obvinenými   a   v   prípade   väzobných   vecí   by znemožňovalo plynulé a rýchle vybavovanie prípadov, kde je obmedzená osobná sloboda obvinených.“

Ústavný súd konštatuje, že je plným právom najvyššieho súdu, ktorý je oprávnený rozhodovať   v trestných   veciach   v dovolacom   konaní,   vykladať   procesnoprávne   otázky súvisiace s dovolacím konaním. Keďže ide o inštitút zavedený zákonom č. 301/2005 Z. z. Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   s účinnosťou   od   1. januára 2006,   je pochopiteľné, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu je dosiaľ stále iba v začiatkoch. Podľa názoru   ústavného   súdu   však   závery   vyslovené najvyšším   súdom   v danej   veci   nemožno považovať   za   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne.   V   citovanej   časti   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody,   pre   ktoré   bolo   potrebné   dovolanie   sťažovateľa   odmietnuť,   a vysporiadal   sa s ďalšími   namietanými   skutočnosťami,   a   preto   ich   ústavný   súd   považuje   i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne konformné. Právne závery najvyššieho súdu v sťažnosťou napadnutom jeho uznesení nemožno označiť za vybočujúce z rámca platnej zákonnej úpravy a ústavný súd zastáva názor, že sú aj dostatočne zdôvodnené.

Ďalej   treba   poznamenať,   že   nejde   o ojedinelý   právny   názor   jedného   zo   senátov najvyššieho   súdu,   lebo   aj   iné   päťčlenné   dovolacie   senáty   najvyššieho   súdu   dospeli k obdobným   záverom   (napr.   sp. zn.   1 TdoVš 2/2006)   a navyše   je   tento   názor   (ako   to napokon   vyplýva   z odôvodnenia uznesenia najvyššieho   súdu sp. zn.   1 TdoVš 2/2007 z 19. júla 2007) „v súlade aj s rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo prijaté trestnoprávnym kolégiom dňa 8. decembra 2006, pod. č. Tpj 32/06“.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou. Aj keby   ústavný súd nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecnými súdmi,   mohol   by v zmysle   citovanej   judikatúry   nahradiť   napadnutý   právny   názor   najvyššieho   súdu   iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené, v okolnostiach   daného   prípadu   ústavný   súd   nezistil.   Ústavný   súd   preto   nemal   dôvod do výkladu   najvyššieho   súdu,   ktorý   inak   konal   plne   v medziach   svojich   ústavných právomocí, zasahovať.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom   prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   I. ÚS 27/04,   I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi namietaným konaním najvyššieho súdu a porušením označených práv sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj z iného pohľadu. Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením najvyššieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy a práva na uloženie trestu výlučne na základe zákona   podľa   čl. 7   dohovoru.   Treba   povedať,   že   uvedené   články   ústavy   sa   vzťahujú spravidla na konanie vo veci samej. V danom prípade však nešlo o konanie vo veci samej, ale o rozhodovanie o uložení poriadkovej pokuty.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007