znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 303/04-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. K., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. B. N., B. B., vo veci porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/03 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. K.   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2004 doručená sťažnosť Ing. M. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 10/03.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol účastníkom konania (v procesnom postavení žalovaného v 1. rade) vedeného na Okresnom súde Brezno (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 4 C 131/98. Okresný súd rozhodol v tomto konaní rozsudkom sp. zn. 4 C 131/98 z 12. októbra 2001, ktorým určil, „... že kúpna zmluva V 1039/97 uzatvorená 17. 10. 1997, vložená pre katastrálne územie B. na LV č. 3723, v časti predmetu zmluvy: prevádzková budova č. s. 955 na parcele KN 2736/5 je neplatná“. Zároveň určil, že spoluvlastníkmi označenej nehnuteľnosti sú žalobcovia.

Uvedený   rozsudok   okresného   súdu   napadol   včas podaným odvolaním   sťažovateľ a žalovaný v 2. rade, o ktorom rozhodol Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   rozsudkom   sp.   zn.   16   Co   1148/02   z   27.   júna   2002   tak,   že   vo   výroku   o   určení neplatnosti kúpnej zmluvy napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobu zamietol a vo   výroku   o   určení   spoluvlastníctva   predmetnej   nehnuteľnosti   prvostupňový   rozsudok potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 10/03 z 5. marca 2004 odmietnuté v súlade s § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) OSP ako dovolanie   smerujúce   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   je   tento   opravný   prostriedok neprípustný. Prípustnosť dovolania podľa názoru dovolacieho súdu nebolo možné vyvodiť z ustanovenia § 238 ods. 1 a 3 OSP, ale ani z ustanovenia § 237 OSP. Preto riadiac sa úpravou dovolacieho konania sa napadnutým rozsudkom z hľadiska jeho vecnej správnosti nezaoberal.

Podľa   tvrdenia   sťažovateľa   najvyšší   súd   porušil   svojím   postupom   v   namietanom konaní   jeho   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ okrem iného v tom, že:

„V rozpore s § 157 ods. 2 O. s. p. je tzv. súhrnné zistenie, ktoré zakladá prakticky nepreskúmateľnosť rozhodnutia a čo porušuje čl. 46 ods. 1 ústavy i čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z odôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   musí   vyplývať   vzťah   medzi   skutkovými   zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. V prípade, kedy sú právne závery v extrémnom nesúlade s obsahom spisu a v ňom zistenými skutkovými   okolnosťami,   treba   také   rozhodnutie   považovať   za   stojace   v   rozpore   s   cit. článkami.   Takým   je   podľa   nás   i   uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   ktoré   len   rámcovo konštatuje neprípustnosť dovolania proti rozsudku odvolacieho súdu.“

Podľa sťažovateľa: „Zmena právneho náhľadu odvolacieho súdu na prejednávanú vec je vždy dôvodom konečného rozhodnutia preto, aby sa z hľadiska ústavnoprávneho otvorila možnosť pre účastníkov vyjadriť sa k nej (...), prípadne i predložiť nové dôkazy, ktoré z pohľadu dovtedajšieho posudzovania okresným súdom, neboli relevantné. Opačným postupom odvolací súd porušuje   zásadu   dvojinštantnosti občianskeho   súdneho konania, lebo by účastníkovi konania odoprel možnosť prieskumu správnosti nových, prípadne – z pohľadu súdu prvého stupňa – dosiaľ bezvýznamných, z hľadiska právneho posúdenia odvolacím   súdom   však   rozhodujúcich   skutkových   zistení.   Ani   túto   zmenu   v   rozhodnutí odvolacieho súdu NS SR nepostrehol a v dôsledku čoho ju ani nemohol posúdiť z hľadiska citovaných ustanovení o prípustnosti dovolania aj proti formálne potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu.“

Sťažovateľ napokon vyjadruje názor, že «Zo strany NS SR mala byť len taká ústavne konformná interpretácia ust. § 237 písm. f) O. s. p. – ku ktorej vade prihliada vždy ex officio – na základe ktorej mal v postupe odvolacieho súdu vidieť nesprávnosť, lebo účastníkovi konania   –   sťažovateľovi – bola odňatá   reálna   a   efektívna   možnosť   konať   pred súdom, spočívajúca   v   práve,   právne   i   skutkovo   argumentovať   voči   nesprávnemu   názoru a procesnému postupu odvolacieho súdu. Postup odvolacieho súdu, ktorý len vo všeobecnej rovine uviedol, že „v danom prípade prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z ust. § 238 ods. 1, 3 ani z ust. § 237 O. s. p.“ je preto neprimerane formalistický a vo svojich dôsledkoch porušujúcim základné právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru).»

Sťažovateľ navrhuje, aby vo veci jeho sťažnosti ústavný súd prijal tento nález:

„Právo Ing. M. K. na spravodlivý a zákonný proces, garantovaný čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, v konaní vedenom na NS SR pod sp. zn. 3 Cdo 10/03, porušené bolo. Uznesenie NS SR zo dňa 5. marca 2004, sp. zn. 3 Cdo 10/03 zrušuje a vec vracia NS SR na ďalšie konanie.

Ing. M. K. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 200.000,- Sk, ktorú sumu vyplatí NS SR v lehote do 2 mesiacov od právoplatného nálezu.

Ing. M. K. priznáva náhradu trov konania podľa vyhl. č. 163/2002 Z. z. § 13 ods. 8 za 3 úkony á 4 533, spolu 13 599,- Sk, 3 x režijný paušál á 136,- Sk spolu 408,- Sk, 19 % DPH v sume 2 661,30,- Sk. Celková náhrada trov konania predstavuje sumu 16 668,30 Sk, ktorú NS SR vyplatí na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. N. v lehote do 1 mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Zároveň žiada sťažovateľ priznať úhradu trov konania.

Ústavný súd si v rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti od okresného súdu   vyžiadal   kompletný   spisový   materiál   okresného   súdu   v   právnej   veci   sťažovateľa, t. j. spis sp. zn. 4 C 131/98, ktorý mu bol doručený 13. septembra 2004, a oboznámil sa s jeho obsahom.

II.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Vychádzajúc z čl. 127 ods. 1, ako aj ďalších súvisiacich ustanovení ústavy možno konštatovať,   že   systém   ústavnej   ochrany základných   práv a slobôd   je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne   („...   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd“)   a   právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané.

Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   spočíva   v   tom,   že   najvyšší   súd interpretoval neústavným spôsobom i § 237 f) OSP, pretože nesprávne vyhodnotil postup odvolacieho súdu, ktorým mu podľa jeho tvrdenia bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred odvolacím súdom, v dôsledku čoho mu nebolo umožnené právne i skutkovo argumentovať   voči   nesprávnemu   právnemu   názoru   a   procesnému   postupu   odvolacieho súdu.

Z   obsahu   dovolania   podaného   sťažovateľom   vyplýva,   že   ako   skutkové   dôvody a právny dôvod dovolania neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by mohli viesť k záveru, že mu   bola   odňatá   možnosť   konať   pred   odvolacím   súdom   tak,   ako   to   vyplýva   z   jeho sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu.   Potvrdzuje   to   nielen   obsah   jeho dovolania,   ale aj závery dovolacieho súdu, kde je uvedené:

„Vzhľadom na zákonnú (§ 242 ods. 1 O. s. p.), povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie   odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v   konaní,   postihnutom   niektorou   z procesných vád uvedených v § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa komplexne zaoberal otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, riadneho zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci   právoplatne   rozhodnutej alebo už prv začatého konania, nedostatku návrhu na začatie konania, hoci podľa zákona bol   potrebný,   prípad   odňatia   možnosti   účastníka   pred   súdom   konať   a rozhodovania vylúčeným   sudcom,   či   konania   súdom   nesprávne   obsadeným).   Dovolací   súd   existenciu niektorej z vyššie uvedených vád však v konaní nezistil a ani sám žalovaný 1/ ich existenciu netvrdil.“

Ak   sťažovateľ   v   dovolaní neuplatnil   v   konaní   pred   najvyšším   súdom   dôvody dovolania, ktoré uvádza v sťažnosti doručenej ústavnému súdu, nesplnil základný ústavný predpoklad na to, aby bola založená právomoc ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde. Podľa citovaných noriem ústavný súd poskytuje len vtedy ochranu základnému právu alebo právu podľa dohovoru, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd. Iný súd však musí mať na poskytnutie takej ochrany (ochranou nie je úspech v konaní   pred   takým   súdom)   podnet   predpísaný   zákonnou   úpravou   konania   pred   ním, v tomto   prípade   to   bolo   dovolanie,   ktorým   by   sťažovateľ   skutkovo   aj   právne   namietol odňatie možnosti konať pred dovolacím súdom. Sťažovateľ tak neurobil a tento nedostatok v   jeho   procesnom   úkone   –   dovolaní   nemožno   naprávať   alebo   nahrádzať   sťažnosťou v konaní pred ústavným súdom.

Na   tomto   závere   nemení   nič   to,   že   najvyšší   súd   sa   v   súlade   s   rozsahom   jeho prieskumnej   povinnosti   určenej   v §   242   ods.   1   OSP   z úradnej   povinnosti   vyrovnal   aj s dôvodmi zmätočnosti podľa § 237 OSP. Tento postup dovolacieho súdu totiž nemal oporu a základ v procesnej požiadavke sťažovateľa na preskúmanie postupu odvolacieho súdu v zmysle § 237 písm. f) OSP. Dovolací súd preto nemohol tento dôvod dovolania preskúmať v merite, ale bol obmedzený len na konštatovanie, že dovolateľ nevytýkal odňatie možnosti konať pred odvolacím súdom a najvyšší súd z úradnej moci takéto odňatie nezistil. Ústavný súd pripomína, že najvyšší súd konal o dovolaní v spore, t. j. v druhu civilného procesu, v ktorom zodpovednosť za výsledok konania spočíva predovšetkým na účastníkoch konania, ktorí sú povinní tvrdiť a dokazovať opodstatnenosť uplatneného nároku na súdnu ochranu, čo platí v celom rozsahu aj pre dovolacie konanie. Neunesenie tejto zodpovednosti sa nedá obísť tak, že účastník sporu sa namiesto na všeobecný súd obráti so sťažnosťou na ústavný súd a pritom na taký postup nebol žiaden ústavne akceptovaný dôvod.

Na tomto základe ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o   ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   uvedeného   zákona pre nedostatok svojej právomoci. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v návrhu na rozhodnutie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto uzneseniu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2004