znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 302/2014-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť K. B., zastúpenej HKP Legal, s. r. o., Sasinkova 6, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. Petra Kuboviča, vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Lučenec v konaní vedenom   pod   sp. zn. 8 C 42/2012   a jeho   uznesením   z   26.   júna   2012   v znení   dopĺňacieho   uznesenia   č. k. 8 C 42/2012-42   z   24.   septembra   2012   a postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   15 Co 259/2012   a jeho   uznesením   z   18.   decembra   2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. decembra 2013 doručená sťažnosť K. B. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Lučenec   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 42/2012   a jeho uznesením   z   26.   júna   2012   v znení   dopĺňacieho   uznesenia   č. k.   8 C 42/2012-42 z 24. septembra   2012   (ďalej   len   „napadnuté   uznesenie   okresného   súdu“)   a postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 259/2012 a jeho uznesením z 18. decembra 2012 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh   a vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   vyplýva,   že sťažovateľka bola odporkyňou v konaní vedenom okresným súdom, v ktorom 28. septembra 2011 prevzala platobný rozkaz. Následne 25. apríla 2012 podala proti tomuto platobnému rozkazu (ktorý medzičasom nadobudol účinky právoplatného rozhodnutia) návrh na obnovu konania.

Okresný   súd   napadnutým   uznesením   zamietol   návrh   sťažovateľky   na   obnovu konania   s   poukazom   na   § 234   ods. 2   v   spojení   s   § 230   ods. 1   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“).   V odôvodnení   svojho   zamietajúceho   rozhodnutia   poukázal na skutočnosť,   že   sťažovateľka   podala   predmetný   návrh   25.   apríla   2012,   hoci   v návrhu uviedla, že o dôvode obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1 písm. a) a e) OSP sa dozvedela už   20.   marca   2011   od   Z.   Okresný   súd   v napadnutom   uznesení   poukázal   na   zákonom ustanovené   predpoklady   prípustnosti   tohto   mimoriadneho   opravného   prostriedku, predovšetkým   zdôraznil   obligatórnosť   dodržania   zákonných   lehôt   (subjektívnej a objektívnej). Návrh na obnovu konania zamietol s odôvodnením, že sťažovateľka podala návrh   po   uplynutí   prekluzívnej   subjektívnej   trojmesačnej   lehoty.   Vychádzajúc   z tvrdení sťažovateľky, okresný súd uzavrel, že o dôvode obnovy konania sa dozvedela 20. marca 2011,   ale   samotný   návrh   na   obnovu   konania   doručila   súdu   až   25.   apríla   2012,   teda po uplynutí   trojmesačnej   subjektívnej   lehoty.   Okresný   súd   ďalej   uviedol,   že   dňom uverejnenia zhrnutia rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie (ďalej aj „Súdny dvor“) v Úradnom vestníku Európskej únie sa stali známymi každému, koho sa týkajú (§ 2 ods. 1 zákona č. 416/2004 Z. z. o Úradnom vestníku Európskej únie v znení zákona č. 606/2004 Z. z.). Keďže sťažovateľka sa vo svojom návrhu odvolávala na rozhodnutia Súdneho dvora z roku 2000 a 2002, nepovažoval jej návrh aj z tohto dôvodu za podaný včas. Okresný súd dopĺňacím uznesením č. k. 8 C 42/2012-42 z 24. septembra 2012 rozhodol tiež o trovách konania   tak,   že   sťažovateľke   a   ani   odporcovi   náhradu   trov   konania   nepriznal.   Proti uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka v zákonom ustanovenej lehote odvolanie.

Krajský   súd   napadnutým   uznesením   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   v   znení dopĺňacieho uznesenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil. Z obsahu spisu zistil, že návrh na obnovu konania bol podaný osobne 25. apríla 2012, z čoho je zrejmé, že bol podaný v rámci 3-ročnej objektívnej lehoty, ktorej začiatok je zákonom ustanovený   od   právoplatnosti   napadnutého   rozhodnutia   (14.   októbra   2011).   Začiatok trojmesačnej   subjektívnej   lehoty   je ustanovený   subjektívnym momentom   dozvedenia   sa dôvodu   obnovy   konania,   resp.   subjektívnym   okamihom,   od   ktorého   sa   dôvod   obnovy konania mohol uplatniť. Poukázal tiež na to, že sťažovateľka v podanom návrhu na obnovu konania (č. l. 1 spisu) presne uviedla okamih, kedy sa o dôvode obnovy konania dozvedela, t. j. konkrétne 20. marca 2011, keď ju Z. odkázalo na stránku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj dostupné rozhodnutia Súdneho dvora. Krajský súd sa stotožnil sa s tvrdením sťažovateľky, že „subjektívny prvok každej lehoty je daný tým, že počítanie sa odvíja   od   subjektívne   daného   momentu   zistenia“. Zároveň   konštatoval,   že   súdu   prvého stupňa nemožno vytknúť nevykonanie dokazovania a nevypočutie sťažovateľky, pokiaľ ide o správnosť ňou uvádzaných dátumov. Uviedol, že nemal dôvod pochybovať o korektnosti uvedeného okamihu, t. j. kedy sa sťažovateľka dozvedela o konštantnej judikatúre Súdneho dvora,   ako aj   všeobecných   súdov   Slovenskej   republiky   týkajúcich   sa   ochrany   práv spotrebiteľa. V týchto súvislostiach vo vzťahu k dôvodu obnovy konania v zmysle § 228 ods. 1   písm. e)   OSP   navyše   uviedol,   že   nie   je   celkom   zrejmé,   ako   jednoznačne   určiť začiatok plynutia subjektívnej trojmesačnej lehoty v prípade, ak účastník konania napadol právoplatné rozhodnutie návrhom na obnovu konania z dôvodu jeho rozporu s rozhodnutím Súdneho dvora. Dospel k názoru, že od sťažovateľky nemožno spravodlivo požadovať, aby sledovala celú judikatúru Súdneho dvora a ďalších dvoch „komunitárnych súdov“, pričom rozsudky Súdneho dvora alebo súdu prvého stupňa pred 1. aprílom 2004 z prevažnej časti nie sú ani preložené do slovenského jazyka. V danom prípade však poukázal na to, že sťažovateľka   sama   určila,   že   sa   o   konštantnej   judikatúre   Súdneho   dvora   dozvedala 20. marca   2011.   V zmysle   podaného   návrhu   v   predmetnej   veci   koniec   trojmesačnej subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania pripadol na 20. jún 2011. Keďže však sťažovateľka doručila návrh na obnovu konania súdu prvého stupňa osobne 25. apríla 2012, súd prvého stupňa správne návrh na obnovu konania zamietol z dôvodu, že nebol podaný   v   zákonnej   lehote,   a   teda   včas.   Na   základe   uvedených   skutočností   napadnuté uznesenie v znení dopĺňacieho uznesenia ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.

Proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podala sťažovateľka dovolanie, ktorého prípustnosť a dôvodnosť odôvodnila poukazom na § 236 v spojení s § 237 písm. f) a § 241 ods. 2   písm. b)   a   c)   OSP,   ako   aj   tým,   že   rozhodnutie   krajského   súdu   je   v   rozpore s európskymi   normami   na   ochranu   spotrebiteľa   a   porušuje   základné   práva   spotrebiteľa podľa   čl. 38   Charty   základných   práv   Európskej   únie   (ďalej   len   „charta“).   K   odňatiu možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP malo dôjsť podľa jej názoru tým, že   ani   jeden   z vo veci   konajúcich   súdov   neodstraňoval   nejasnosti   uvedené   v   návrhu, na prerokovanie   veci   nenariadil   pojednávanie,   na   ktorom   by   sťažovateľku   konfrontoval v sporných   otázkach,   a formalisticky   vychádzal   iba   z   návrhu   (keďže   celé   odôvodnenie rozhodnutí súdov prvého stupňa a odvolacieho súdu poukazuje len na formálnu chybu). Sťažovateľka argumentuje aj tým, že súdy nižšieho stupňa mechanicky a bez akéhokoľvek zamyslenia sa či logického uvažovania vyhlásili, že sa o možnosti podať návrh na obnovu konania dozvedela 20. marca 2011, a nepozastavili sa nad tým, že platobný rozkaz prevzala 28. septembra 2011.   Namietala,   že   konštatovanie   súdu,   že   sťažovateľka   nedodržala subjektívnu lehotu na podanie návrhu, nie je správne. Za inú vadu konania [§ 241 ods. 2 písm. b)   OSP]   považovala   nepreskúmateľnosť   napadnutých   rozhodnutí   pre   nedostatok dôvodov,   nevykonanie   dokazovania   a   nesprávne   posúdenie   podmienky   nesplnenia subjektívnej lehoty. Porušenie práv garantovaných v čl. 38 charty a čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sťažovateľky ako spotrebiteľky spôsobili súdy podľa jej názoru tým,   že   neprihliadli   na   vysoký   záujem   európskeho   práva   na   ochrane   spotrebiteľa pred neprijateľnými   zmluvnými   podmienkami   tak,   ako   to   ukladá   kogentné   pravidlo obsiahnuté   v čl. 6   ods. 1 smernice   Rady   93/13/EHS   z   5.   apríla   1993   o   nekalých podmienkach   v spotrebiteľských   zmluvách a   početná   judikatúra   Súdneho   dvora.   Podľa názoru sťažovateľky krajský súd nesprávne vykladá čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, keďže mal povinnosť predložiť Súdnemu dvoru prejudiciálnu otázku, a v dôsledku jej nepredloženia porušil jej základné právo na zákonného sudcu podľa čl. 38 ods. 1 Listiny základných   práv   a   slobôd.   Sťažovateľka   preto   navrhla,   aby   dovolací   súd   napadnuté uznesenie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp. zn. 5 Cdo 212/2013   z 10.   októbra   2013   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   ako   neprípustné. V odôvodnení   svojho   uznesenia   zdôraznil,   že   obnova   konania   je   mimoriadny   opravný prostriedok,   ktorým   možno   za   podmienok   ustanovených   v   zákone   dosiahnuť   nápravu vo veci,   v   ktorej   nebol   skutkový   stav v pôvodnom   konaní zistený   úplne alebo správne. Po opise subjektívnej a objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania dospel k záveru, že: „Odvolací súd, ktorý svojím uznesením potvrdil uznesenie prvostupňového súdu bez nariadenia pojednávania, urobil tak v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 písm. c) O. s. p., podľa ktorého pojednávanie na odvolacom súde netreba nariaďovať, ak odvolanie smeruje   proti   uzneseniu.   Nenariadením   pojednávania   v   takom   prípade   sa   účastníkovi konania neodníma možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) O. s. p.

Z uvedeného vyplýva, že pokiaľ súd prvého stupňa nepredvolal účastníkov, nemohlo dôjsť v súvislosti s takýmto rozhodnutím k odňatiu možnosti dovolateľky konať pred súdom. Posudzujúc dovolanie dovolateľky z týchto rozhodujúcich hľadísk, nedá sa postupu nižších súdov vytýkať nesprávnosť predpokladanú v ustanovení § 237 písm. f) O. s. p. Pri svojom rozhodovaní   postupovali   súdy   nižších   stupňov   v   súlade   s   procesnými   zákonnými ustanoveniami.

Rovnako námietka navrhovateľky o postupe súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu o nevykonaní dôkazov, nie je dôvodná. Súd nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy. Nevykonanie dôkazov podľa návrhov   alebo   predstáv   navrhovateľky   nie   je   ani   postupom,   ktorým   by   jej   súd   odňal možnosť konať pred súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne   súdu,   a   nie   účastníkom   konania   (§ 120   ods. 1   O. s. p.).   Ak   súd   niektorý   dôkaz nevykoná,   môže   to   viesť   nanajvýš   k   jeho   nesprávnym   skutkovým   záverom,   a   teda   v konečnom dôsledku aj k nesprávnemu rozhodnutiu, nie však k zmätočnosti rozhodnutia...“ Najvyšší   súd   dospel   tiež   k   záveru,   že   nie   je   opodstatnená   ani   námietka   sťažovateľky týkajúca sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu. Zároveň posúdil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľky, že krajský súd mal požiadať Súdny   dvor   o odpoveď   na   prejudiciálnu   otázku   podľa   čl. 267   Zmluvy   o   fungovaní Európskej   únie,   keďže   podľa   jeho   názoru   v   danom   prípade   rozhodnutia   súdov   nižších stupňov nespočívajú na aplikácii alebo interpretácii práva Európskej únie.

Proti napadnutým uzneseniam okresného súdu a krajského súdu podala sťažovateľka sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy, ktorou   sa   domáha, aby ústavný   súd rozhodol,   že „postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15 Co 259/2012-45 zo dňa 18. 12. 2012 a Okresného súdu Lučenec č. k. 8 C 42/2012-27 zo dňa 26. 6. 2012“ bolo porušené jej základné   právo   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Ďalej navrhuje, aby ústavný súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie krajského súdu „sa zrušuje a vec   sa   vracia   Okresnému   súdu   Lučenec   na   ďalšie   konanie“. Zároveň   navrhuje,   aby ústavný   súd   uložil   okresnému   súdu   aj   krajskému   súdu   povinnosť   uhradiť   sťažovateľke primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1 000   €   a krajskému   súdu   aj povinnosť nahradiť trovy konania.

Sťažovateľka podobne ako v dovolaní aj v sťažnosti ústavnému súdu opakuje svoju hlavnú   námietku,   podľa   ktorej   tak   okresný   súd,   ako   aj   krajský   súd   pochybili, keď za rozhodujúci   okamih   pre   začatie   plynutia   lehoty   na   podanie   návrhu   na   obnovu konania   považovali   dátum,   ktorý   nesprávne   uviedla   v návrhu   na   obnovu   konania. Podľa sťažovateľky   je   nesprávnosť   tohto   dátumu   zjavná,   keďže   predchádza   vydaniu platobného rozkazu, ktorý napáda mimoriadnym opravným prostriedkom. A keďže okresný súd mal mať o tomto dátume pochybnosti, sťažovateľka zastáva názor, že ju mal vyzvať na ich   odstránenie,   resp.   nariadiť   pojednávanie,   na   ktorom   by   vykonal   dokazovanie vo vzťahu k určeniu okamihu, kedy začala plynúť subjektívna lehota na podanie návrhu na obnovu konania. Okrem toho podľa sťažovateľky neplatí pre judikatúru Súdneho dvora prezumpcia   ich   znalosti   publikáciou   obsahu   rozhodnutí   v Úradnom   vestníku   Európskej únie. Navyše sťažovateľka uvádza, že krajský súd jej odňal „právo konať pred súdom tým, že jej neumožnil sa vyjadriť   k zmene právneho posúdenia v odvolacom konaní a svojím rozhodnutím porušil jej právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami bez toho, aby vyvolal konanie o prejudiciálnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní európskej únie“.

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v ustanovení   § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Predmetom   sťažnosti   (vychádzajúc   z jej   petitu,   ktorým   je   ústavný   súd podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný) je tvrdenie sťažovateľky, že postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 42/2012   a jeho   uznesením z 26. júna 2012 v znení dopĺňacieho uznesenia č. k. 8 C 42/2012-42 z 24. septembra 2012 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Co 259/2012 a jeho uznesením z 18. decembra 2012 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje najmä na návrh výroku rozhodnutia, ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv [(čl. 2 ods. 2 ústavy) napr. m. m. III. ÚS 2/05, II. ÚS 19/05].

Zákonným   predpokladom   na   prijatie   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Podanie   sťažnosti   po   uplynutí   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). Zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, III. ÚS 209/09).

Ústavný súd z vyžiadaného súvisiaceho súdneho spisu zistil, že namietané konanie okresného súdu vedené pod sp. zn. 8 C 42/2012 v spojení s odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 15 Co 259/2012 bolo právoplatne skončené 3. januára 2013.V nadväznosti   na   uvedené   považuje   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky za oneskorene podanú, keďže mu bola doručená až 5. decembra 2013 (na poštovú prepravu podaná   2.   decembra   2013),   teda   po   uplynutí   zákonom   o ústavnom   súde   ustanovenej dvojmesačnej   lehoty,   a preto   ju   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde bez toho, aby sa zaoberal bližšie namietaným porušením jej v sťažnosti označených práv.

Nad   rámec   k tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   ak   by   mal   lehotu   na   podanie sťažnosti   proti   rozsudku   krajského   súdu   považovať   za   zachovanú,   a to   v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozsudok ESĽP z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 52, 53 a 54)], podľa ktorej dvojmesačná lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu   začne   plynúť   dňom   doručenia   rozhodnutia   o mimoriadnom   opravnom   prostriedku (dovolaní) a je považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu,   v tomto   prípade   vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   (obdobne   napr. I. ÚS 169/09,   I. ÚS 69/2010,   IV. ÚS 58/2001),   pri   posudzovaní   otázky   dodržania   lehoty na podanie   sťažnosti   musel   vychádzať   z doslovného   znenia   zákona   o ústavnom   súde a z toho, že ak sťažovateľ uplatnil mimoriadny opravný prostriedok – dovolanie, spôsobilý zabezpečiť ochranu jeho práv, avšak najvyšší súd ho následne odmietne ako neprípustné, mal namietať vo svojej sťažnosti aj postup dovolacieho súdu, čo však neurobil. Za splnenia uvedenej   podmienky,   aj   keby   došlo   k situácii,   že   ústavný   súd   pochybenie   v postupe a rozhodnutí dovolacieho súdu nezistí a porušenie práv sťažovateľa nevysloví, mohol by aj napriek   tomu   preskúmať   súčasne   rozhodnutie   odvolacieho súdu   (porov.   napr. III. ÚS 543/2012).

Ústavný   súd   bez   toho,   aby   sa   tým   osobitne   zaoberal,   už   len   poznamenáva,   že počítanie ustanovenej dvojmesačnej lehoty od doručenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 212/2013 z 10. októbra 2013 neprichádzalo v okolnostiach daného prípadu do úvahy, pretože toto rozhodnutie sťažovateľka svojou sťažnosťou nenapáda.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   v celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   návrhmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014