znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 302/2012-32

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť M. P..., t. č. vo výkone väzby, zastúpeného advokátkou Mgr. M. D., R., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp. zn.   0 Tp 133/2011   z 21.   novembra   2011,   ako   aj uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo 7. decembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. januára 2012 doručená sťažnosť M. P. (ďalej len „sťažovateľ“) doplnená podaním doručeným 2. mája 2012, ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a   5   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 21. novembra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“ alebo „uznesenie   okresného   súdu   z 21.   novembra   2011“),   ako   aj uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo 7. decembra 2011 (ďalej   aj   „napadnuté   uznesenie   krajského   súdu“   alebo   „uznesenie   krajského   súdu zo 7. decembra 2011“).

Z   obsahu   sťažnosti,   z   jej   príloh,   ako   aj   zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že sťažovateľ [väzobne   stíhaný   od   25.   mája   2011   pre   zločin   krádeže   podľa   § 212   ods. 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona a iné] podal 27. októbra 2011 prostredníctvom svojej   obhajkyne   Generálnej   prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“)   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Keďže   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu generálna prokuratúra nechcela vyhovieť, predložila ju 16. novembra 2011 okresnému súdu spolu s návrhom sp. zn. XIV Gv 16/11 zo 14. januára 2011 na predĺženie lehoty trvania väzby sťažovateľa a ďalších spoluobvinených (ďalej len „návrh   generálnej   prokuratúry   na   predĺženie   väzby“).   Okresný   súd   uznesením z 21. novembra 2011 lehotu trvania väzby sťažovateľa predĺžil do 25. mája 2012 a zároveň jeho   žiadosť   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   zamietol.   Krajský   súd   uznesením zo 7. decembra   2011   sťažnosť   sťažovateľa   podanú   proti   uzneseniu   okresného   súdu z 21. novembra 2011 zamietol, pretože dospel k záveru, že nebola dôvodná.

Sťažovateľ je toho názoru, že uznesením okresného súdu z 21. novembra 2011, ako aj   uznesením   krajského   súdu   zo   7.   decembra   2011   bolo   porušené   jeho „právo... na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,

- pre porušenie princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí

- pre arbitrárnosť a svojvôľu ohľadom

1. vysporiadania sa s dvoma druhmi konania, možnosť ich zlúčenia

2. nedostatočnosť, zmätočnosť a arbitrárnosť odôvodnení rozhodnutí

3. porušenie základných zásad konania:

a) zásada náležitého zistenia skutkového stavu a zásada zákonnosti

b) zásada oficiality

c) zásada hospodárnosti a efektívnosti konania

d) zásada konať o väzobných veciach prednostne, bezodkladne a bez prieťahov“.

V súvislosti   s porušením   princípu   právnej   istoty   a predvídateľnosti   súdnych rozhodnutí   sťažovateľ   poukázal   na   spoluobvineného   J.   Ď.,   ktorý   bol   okresným   súdom prepustený na slobodu, pretože návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie väzby v jeho prípade   nebolo   vyhovené.   Okresný   súd   v tejto   väzobnej   veci   rozhodol,   že   sa „vo   veci vyskytujú prieťahy, nie je možné stotožniť sa s tvrdením prokuratúry, že potrebuje viac času na preštudovanie si spisu a vzhľadom na počet vyšetrovacích úkonov, ktoré boli vo veci vykonané   (3,   pričom   posledný   bol   vykonaný   v   mesiaci   september   2011)   nie   je   dôvod na predĺženie   lehoty   trvania   väzby“.   V prípade   sťažovateľa   došlo   k vykonaniu   dvoch úkonov   počas   celého   trvania   väzby,   a to   jeho   výsluchu   uskutočneného   7.   júla   2011 a previerky   na mieste   činu   uskutočnenej   20.   augusta   2011.   Od toho   času   neboli   podľa sťažovateľa vykonané žiadne iné úkony.

V súvislosti   s uvedeným   poukázal   sťažovateľ   na   judikatúru   ústavného   súdu a Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   týkajúcu   sa   predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípu, že v rovnakých podmienkach sa musí dať rovnaká odpoveď, a preto napadnuté uznesenie krajského súdu považuje za diskriminačné.

Za porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   považuje sťažovateľ   aj   to,   že   o   návrhu   generálnej   prokuratúry   na   predĺženie väzby,   ako   aj   o jeho   žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu   z 27.   októbra   2011 rozhodoval okresný súd spoločne. Sťažovateľ považuje „spojenie dvoch vecí, akými sú návrh prokurátora   na   predĺženie   trvania väzby so   žiadosťou sťažovateľa o prepustenie z väzby..., za ex legem neprípustné“.

K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ktorých   súčasťou   je   aj   právo   na   riadne   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia, sťažovateľ   opäť   poukazuje   na   judikatúru   ústavného   súdu   (napr.   III. ÚS 119/03),   ako aj judikatúru ESĽP (napr. Ruiz Torija proti Španielsko z 9. decembra 1994, Higgins proti Francúzsku   z 19.   februára   1998)   a konštatuje,   že   odôvodnenie   napadnutého   uznesenia krajského   súdu   je „zmätočné,   nezrozumiteľné   a   vykazuje   všetky   známky   arbitrárnosti. Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   sa   zrejme   určite   nedostatočne   oboznámil   s   vecou a nepostupoval   v   súlade   s   § 192   ods. 1   Trestného   poriadku,   ktorý   upravuje   rozsah preskúmavacej   činnosti   krajského   súdu   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti,   ktorý   vzhľadom na absenciu osobitnej úpravy v súvislosti so sťažnosťou proti rozhodnutiu o väzbe (§ 83 Trestného   poriadku),   treba   aplikovať   aj vo vzťahu   k   preskúmavaniu   tzv.   väzobných rozhodnutí prvostupňového (okresného) súdu, pričom podľa tohto zákonného ustanovenia pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia“.

Sťažovateľ za porušenie zásady oficiality ako jednej zo základných zásad trestného konania,   a tým   aj   za   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru považuje skutočnosť, že „Okresný súd Banská Bystrica svojím rozhodnutím sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa 21. 11. 2011 v podstate rozhodol, že väzba sa predlžuje do   25.   5.   2012.   Vo   veci konal   samosudca   ako sudca   pre   prípravné   konanie, pričom viedol a rozhodoval na neverejnom pojednávaní, čo je v príkrom rozpore s § 303 Trestného   poriadku.   O   ďalšom   trvaní   väzby   obvineného   rozhoduje   vecne   a   miestne príslušný súd. Takýmto súdom v prejednávanom prípade je v zmysle § 16 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku Okresný súd Banská Bystrica. Tento súd svojim rozhodnutím vydaným sudcom   pre   prípravné   konanie   po   neverejnom   zasadnutí   dňa   21. 11. 2011   rozhodol o ďalšom trvaní väzby pred uplynutím lehoty, do ktorej bola predĺžená väzba v prípravnom konaní, teda do 25. 5. 2012. Krajský súd v rozhodnutí uviedol, že boli splnené zákonné podmienky predĺženia lehoty väzby do 25. 02. 2012 v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2, 3 Tr. por. Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodoval ako odvolací orgán, sťažnostný súd o opravnom   prostriedku.   Zaoberal   sa   teda   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   dostatočne sťažnosťou sťažovateľa a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 21. 11. 2011 sp. zn. 0 Tp 133/2011, keď uviedol lehotu na predĺženie do 25. 2. 2012? Z tejto úvahy vyplýva ešte aj porušenie zásady oficiality zákonom garantovanej v § 2 ods. 10 Trestného poriadku.“.

Sťažovateľ v súvislosti s namietaným porušením zásady oficiality tvrdí, že okresný súd   opravil   návrh   generálnej   prokuratúry   na   predĺženie   väzby   a   bez   poskytnutia primeraného času na prípravu o nej hneď rozhodol. Vo veci došlo nielen k oprave číselného údaja – zmena počtu mesiacov väzby, keď návrh generálnej prokuratúry znel na predĺženie lehoty trvania väzby „o šesť mesiacov, teda do 25. 5. 2012“, pričom správne malo byť päť mesiacov, ale aj k doplneniu mena sťažovateľa v odseku 3 a odseku 4 textu odôvodnenia návrhu generálnej prokuratúry, pričom podľa sťažovateľa došlo aj k doplneniu návrhu, čím de facto došlo k zmene jeho obsahu.

V súvislosti s uvedeným sťažovateľ uvádza, že «v súlade s judikatúrou Ústavného súdu   SR   v   rozhodovacej   činnosti   všetkých   orgánov   aplikácie   práva   (vrátane   orgánov činných v trestnom konaní a súdov) dochádza k písomnému vyhotovovaniu ich rozhodnutí, ktoré je zverené konkrétnym fyzickým osobám v určitom právnom pomere k príslušnému orgánu. V tejto zložitej tvorivej duševnej činnosti založenej na myšlienkových procesoch a právnej subsumpcii konkrétneho skutkového deja môže dochádzať aj k rôznym omylom či pochybeniam.   Na   tento   účel   príslušné   procesné   poriadky   upravujú   pod   rôznymi označeniami   možnosť   opraviť   chyby   v   písomnom   vyhotovení   rozhodnutí,   pričom   však predmetnou opravou nemožno rozhodovať o veci „nanovo“ či meniť podstatu pôvodného rozhodnutia. Takéto pochybenia sú vo všeobecnosti neželané, ale zároveň sú príslušným procesným postupom odstrániteľné.

Postup vyšetrovateľa,   ktorý   v súlade   so   zákonom   ustanoveným   postupom   opravil uznesenie o vznesení obvinenia, je zákonný a ústavne konformný, ak ním nedošlo k takému zásahu, ktorý by menil podstatu skutku, ktorého sa sťažovateľ dopustil a pre ktorý mu bolo obvinenie   vznesené.   (Nález   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn.   I. ÚS 148/08 z 10. februára 2010) Mutatis mutandis postup je správny, zákonný a ústavne konformný, ak ním nedošlo k takému zásahu, ktorý by podstatne menil vec.».

Ďalej   sťažovateľ   zastáva   názor,   že   napadnutými   uzneseniami   okresného   súdu a krajského súdu došlo aj k porušeniu jeho „práva... na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, ods. 4, ods. 5 Dohovoru a čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5 Ústavy SR pre porušenie základného práva sťažovateľa na slobodu

1. absencia formálnych predpokladov

2. absencia materiálnych predpokladov pre väzbu v súlade s čl. 5 ods. 1 Dohovoru

3. porušenie rovnosti zbraní a práva na kontradiktórnosť procesu“.

Sťažovateľ k absencii formálnych predpokladov návrhu na vzatie do väzby uviedol, že tento návrh „vypracovala Generálna prokuratúra Slovenskej republiky dňa 26. 5. 2011. Zo spisu a z dostupných dokumentov nie je zrejmé, kedy tento bol doručený Okresnému súdu   Banská   Bystrica.   Podanie   nemá   náležitosti   požadované   zákonom   a judikatúrou. Podanie   doručené   na   súd   musí   obsahovať   podaciu   pečiatku   s   vyznačením   dátumu   a presného časového okamihu, aby bolo možné preskúmať, či tento úkon bol vykonaný v zákonnej lehote. Vyznačenie presného času musí preto byť v takýchto prípadoch vykonané spôsobom,   ktorý nepripúšťa nijaké pochybnosti.   Je to   tak tým viac,   že zadržaná osoba spravidla   nemá   žiadnu   možnosť   kontrolovať,   či   vyznačený   časový   údaj   zodpovedá skutočnosti, pretože pri podaní takéhoto návrhu nie je prítomná...

Sťažovateľ   má   za   to,   že   vyznačenie   presného   času   nie   je   vykonaný   spôsobom a predpisom, ktorý je daný podľa § 28 ods. 2 vyhlášky MS SR č. 543/2005 Z. z. o rokovacom a spravovacom poriadku okresných a krajských súdov.

Na návrhu na vzatí do väzby sťažovateľa nie je žiaden údaj na prvej strane, chýba odtlačok akejkoľvek pečiatky, akýkoľvek iný prípustný text. Na poslednej strane návrhu, pod textom, je rukou napísaný text: prevzaté osobne, dátum, čas a podpis sudcu a odtlačok veľkej   okrúhlej   pečiatky   súdu,   ktorý   sa   nachádza   naľavo   od   veľkej   okrúhlej   pečiatky. V súlade s prílohou č. 3 k vyhláške 543/2005 Z. z. sa veľká okrúhla pečiatka súdu používa: Súd   opatrí   prvopisy   a   rovnopisy   vyhotovení   súdnych   rozhodnutí,   listiny   o   poverení výchovou   a   zastupovaním   maloletého,   o   ustanovení   opatrovníka,   úradné   potvrdenie, doložku   o právoplatnosti   a   vykonateľnosti   rozhodnutí,   nariadenie   výkonu   trestu   a ochranných opatrení, príkaz na zatknutie a odvolanie tohto príkazu, príkaz na prijatie do väzby a príkaz na prepustenie z väzby alebo z výkonu trestu odňatia slobody, povolenie na návštevu obvineného vo väzbe, žiadosť o vypátranie pobytu osôb a odvolanie tejto žiadosti, výzva   na nastúpenie   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   výzva   na   nastúpenie   ochranného liečenia, opatrenie o ustanovení obhajcu, ako aj všetky písomnosti určené pre súdy alebo iné orgány v cudzine. V iných prípadoch sa môže veľká okrúhla pečiatka súdu používať, len ak   tak   ustanovuje   táto   vyhláška   alebo   osobitný   právny   predpis.   Ak   sa   listina   opatrí odtlačkom veľkej okrúhlej pečiatky, odtlačok sa spravidla umiestni dva až tri riadky pod textovým   stĺpcom   v   strede   papiera;   listina   sa   podpisuje   vpravo   od   odtlačku   okrúhlej pečiatky.“.

K absencii   materiálnych   predpokladov   väzby   sťažovateľ   poukázal   na   judikatúru ESĽP, z ktorej vyplýva, že «podozrenie musí byť dôvodné, pokiaľ ide o to, či bol spáchaný určitý konkrétny trestný čin, ako aj to, či ho spáchala konkrétna osoba.

Z rozhodnutí ESĽP vyplýva aj to, že na pozbavenie osobnej slobody podľa článku 5 ods. 1 písm. c) stačí na začiatku dôvodné podozrenie zo spáchaného trestného činu, ale krátko na to musia existovať aj ďalšie „vážne a dostatočné dôvody väzby“ (zabránenie v spáchaní   trestného   činu   alebo   úteku   po   jeho   spáchaní)   alebo   iný   dôvod   stanovený vnútroštátnym právom.».

Sťažovateľ je toho názoru, že v jeho trestnej veci „nikdy nebola splnená ani len conditio   sine   qua   non   pre   väzbu   a   to   existencia   dôvodného   podozrenia.   V   súlade s rozhodnutím ESĽP vo veci Fox, Campbell and Hartley vs. Spojené kráľovstvo dôvodné podozrenie   je   existencia   takých   informácií   a   skutočností,   ktoré   by   objektívneho pozorovateľa   presvedčili   o   tom,   že   dotknutá   osoba   mohla   naozaj   trestný   čin   spáchať. Dôvodnosť podozrenia, o ktoré sa musí zatknutie opierať je základným prvkom ochrany poskytovanej čl. 5 ods. 1 písm. c ) proti svojvoľnému zatknutiu a inému pozbaveniu slobody. V celom prípade proti sťažovateľovi svedčí len obv. Ď., ktorý vo svojej rozporuplnej, nejasnej a neurčitej výpovedi spomína aj meno sťažovateľa. Iné dôkazy vykonané vo veci v podstate svedčia len o spáchaní trestného činu resp. činov práve obv. Ď., ktorý vo veci svedčí.“.

Napokon namietané porušenie princípu rovností zbraní a práva na kontradiktórnosť procesu sťažovateľ odôvodnil   takto: „Najdôležitejším prvkom zásady rovnosti zbraní je právo   prístupu   do   vyšetrovacieho   spisu:   konkrétne,   možnosť   účinne   vyvrátiť   tvrdenia a dôvody, na ktorých prokurátor zakladá určité body spisu, predpokladá možnosť obhajoby vstúpiť do spisu.

Výsluch obvineného bol sťažovateľovi – právnemu zástupcovi oznámený 17. 11. 2011 v   čase   okolo   15,00   hod   telefonicky.   Termín   výsluchu   obvineného   bol   naplánovaný na 21. 11. 2011, 17. 11. 2011 bol deň pracovného pokoja, štvrtok, úkon bol naplánovaný na pondelok   ráno.   Ani   Okresný   súd   ani   Krajský súd v   Banskej   Bystrici sa nezaoberali a nevysporiadali sa s námietkou sťažovateľa o porušení práva na rovnosť zbraní a možnosť nahliadnuť do spisu...“

Sťažovateľ   podaním   z 29.   apríla   2012   poukázal   na   opakované   porušenie   jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom krajského súdu, ktorým mu malo byť odňaté právo vyjadriť sa k veci, a preto bol nútený vzniesť námietku zaujatosti voči senátu krajského súdu, ktorého predsedom je JUDr. A. P., a to opakovane (15. februára 2012 a 17. apríla 2012), pričom ani o jednej z týchto námietok nebolo podľa sťažovateľa rozhodnuté. Zároveň sa informoval o stave konania na ústavnom súde, pričom následným podaním zo 4. júna 2012 zopakoval svoju žiadosť, v ktorej súčasne poukázal na uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 19/2012 z 24. mája 2012, ktorým bol návrh jeho obhajkyne   označený   ako „Návrh   na   začatie   konania   podľa   článku   267   ods.   4   ZFEÚ o naliehavej predbežnej otázke“ vyhodnotený senátom krajského súdu ako sťažnosť podaná proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 133/2011 z 24. apríla 2012, s čím sa sťažovateľ nemôže stotožniť.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, ods. 4, ods. 5 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   a čl. 17   ods. 1,   ods. 3,   ods. 5 Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   3 Tpo 56/2011   zo   dňa 07. 12. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   3 Tpo 56/2011   zo   dňa 07. 12. 2011 zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.

3. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,- eur...

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

Sťažovateľ navrhol alternatívne vydať tento nález:„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa 07. 12. 2011 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa 21. 11. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, ods. 4., ods. 5 Dohovoru   o ochrane   ľudských práv   a základných   slobôd   a čl. 17   ods. 1,   ods. 3,   ods. 5 Ústavy   SR   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   3 Tpo 56/2011   zo   dňa 07. 12. 2011 a uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa 21. 11. 2011 porušené bolo.

3.  ... Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   3 Tpo 56/2011   zo   dňa 07. 12. 2011 a uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 0 Tp 133/2011 zo dňa 21. 11. 2011 sa zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.

4.Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,- eur...

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

A napokon sťažovateľ ako ďalšiu alternatívu navrhol vydať tento nález:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa 07. 12. 2011 porušené bolo.

2. Základné právo sťažovateľa na slobodu vyplývajúce z čl. 5 ods. 1, ods. 4, ods. 5 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl. 17   ods. 1,   ods. 3, ods. 5Ústavy SR uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 3 Tpo 56/2011 zo dňa 07. 12. 2011 porušené bolo.

3. Uznesenie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp. zn.   3 Tpo 56/2011   zo   dňa 07. 12. 2011 zrušuje a Krajskému súdu v Banskej Bystrici sa prikazuje, aby sťažovateľa prepustil bezodkladne z väzby na slobodu.

4. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   zaplatiť   finančné   zadosťučinenie sťažovateľovi vo výške 10.000,- eur...

5. Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

Sťažovateľ v petite sťažnosti okrem iného namieta aj porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru ako celku bez konkretizácie písmena [a) až f)] tohto článku. Ústavný súd bez vyzvania sťažovateľa na upresnenie petitu sťažnosti vychádzajúc z argumentácie v nej obsiahnutej dospel k názoru, že zrejme namieta porušenie práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Taktiež ústavný súd ustálil zrejmú nesprávnosť petitu sťažnosti, keď sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva aj podľa čl. 17 ods. 3 ústavy, pričom správne mal označiť čl. 17 ods. 2 ústavy.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z čl. 127 ústavy vyplýva, že ústava rozdeľuje ústavnú ochranu základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z príslušnej medzinárodnej zmluvy medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany týmto právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 ústavy).

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy, na ktorých   prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu ide vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu, resp. jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 80/2010).Podľa § 20 ods. 3 zákona je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov   výslovne   uvedených   v   tomto   zákone.   Viazanosť   ústavného   súdu   návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia vo veci samej sa domáha (§ 20 ods. 1 zákona   ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súd rozhodnúť len   o   tom,   čoho   sa   sťažovateľ   domáha   v   petite   svojej   sťažnosti,   a   vo   vzťahu   k tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkým v situácii, keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom   (m. m. II. ÚS 19/05,   III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).

V tejto súvislosti ústavný súd zdôrazňuje, že pri posudzovaní sťažnosti sťažovateľa vychádzal   z   uvedenej   zásady   viazanosti   petitom   návrhu   na   začatie   konania,   ako aj zo skutočnosti,   že   sťažovateľ   je   v   tomto   prípade   zastúpený   kvalifikovaným   právnym zástupcom, a preto prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie vo veci samej [práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 a čl. 6 ods. 1   dohovoru],   a to   v petite   sťažnosti   označeným   uznesením   okresného   súdu z 21. novembra 2011 a uznesením krajského súdu zo 7. decembra 2011.

Tvrdenia   o   porušení   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   krajského   súdu   v súvislosti   s podanými   námietkami   zaujatosti   proti   členom senátu krajského súdu, ktorý rozhodoval o jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 Tpo 4/2012 z 31. januára 2012, ako aj jeho výhrady voči uzneseniu krajského súdu sp. zn. 3 Tpo 19/2012 z 24. mája 2012 považoval ústavný súd iba za súčasť argumentácie sťažovateľa, ktorá sa nepremietla do petitu sťažnosti.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje. Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon... Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie nezákonné.

Podľa   čl. 5   ods. 5   dohovoru   každý,   kto   bol   obeťou   zatknutia   alebo   zadržania v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

1.   Pokiaľ   ide   o tú   časť   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   uznesením   okresného   súdu   z 21.   novembra   2011 a uznesením   krajského   súdu   zo   7.   decembra   2011,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že rešpektuje   prax   ESĽP,   podľa   ktorej   osobnú   slobodu   chráni   v zásade   čl. 5   dohovoru (napr. rozsudok De Wilde et al v. Belgicko z 18. júna 1971, AČ. 12, § 65, § 67, § 71, § 72, § 73, § 75, § 76, § 77 atď.), resp. čl. 17 ústavy, pretože predstavujú prísnejšiu a špeciálnu úpravu dodržania zásad spravodlivého procesu u osoby pozbavenej osobnej slobody, než aký má na mysli čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ustanovenia čl. 5 dohovoru a čl. 17 ústavy zahŕňajú hmotné a tiež procesné atribúty práva na osobnú slobodu vrátane práva na súdnu ochranu pri jej pozbavení, a preto na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe sú aplikovateľné tieto špeciálne ustanovenia o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 6 ods. 1 dohovoru o práve na spravodlivé súdne konanie alebo čl. 46 ods. 1 ústavy garantujúce základné právo na súdnu ochranu (obdobne napr. III. ÚS 155/09, III. ÚS 287/2010).

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. Vo vzťahu k námietkam sťažovateľa odôvodňujúcim porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 dohovoru   uznesením   okresného   súdu   z 21.   novembra   2011   ústavný   súd   poukazuje na čl. 127 ods. 1 ústavy, z ktorého vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť. Právomoc   ústavného   súdu   je   preto   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo   aj   využil),   o   ktorej   bol   oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc krajského súdu rozhodnúť o sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

3.   Ústavný   súd   sa   v   nadväznosti   na   uvedené   ďalej   venoval   už   len   preskúmaniu uznesenia krajského súdu zo 7. decembra 2011 z hľadiska dodržania záruk zakotvených v čl. 17   ods. 1,   2   a   5   ústavy   a   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a   ods. 4   a 5   dohovoru.   Napadnuté uznesenie   krajského   súdu   ústavný   súd   preskúmal   z hľadiska   námietok   prezentovaných sťažovateľom v jeho sťažnosti, ktorými odôvodňuje namietané porušenie označených práv.

Keďže argumenty, ktoré sťažovateľ viazal na námietky porušenia jeho práv podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   uznesením   okresného   súdu a krajského súdu, ako aj porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a 5 dohovoru napadnutým uznesením okresného súdu, sa z dôvodu odmietnutia sťažnosti v tejto časti stali bezpredmetnými, ústavný súd sa už ďalej nimi nezaoberal.

3.1   V spojitosti s namietaným porušením základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľ stručne konštatuje, že u neho absentuje dôvod preventívnej väzby podľa § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku.   Tvrdí,   že   jeho   väzba   je   nezákonná   vzhľadom na absenciu dôvodného podozrenia zo spáchania trestného činu a tiež že okresný súd opiera dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   výlučne   o   výpoveď   svedka   a neskôr obvineného Ď.

Z judikatúry ústavného súdu k čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru vyplýva,   že   osoba   vo   väzbe   je   oprávnená   na   preskúmanie   procesných   a   hmotných podmienok, ktoré sú predpokladom na jej „zákonnosť“, pričom požiadavka preskúmania hmotných podmienok väzby zahŕňa povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, alebo   prepustiť   osobu   z väzby   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (pozri III. ÚS 38/01, III. ÚS 79/02 a III. ÚS 135/04).

Z   judikatúry   ESĽP   vyplýva,   že   konanie   podľa   čl. 5   ods. 4   dohovoru   musí   mať charakter súdneho konania, ktoré okrem inštitucionálnych záruk nezávislosti a nestrannosti orgánu   rozhodujúceho   vo   veci   musí   poskytovať   garancie   procesnej   povahy   primerané povahe pozbavenia osobnej slobody dotknutej osoby v konkrétnom prípade (napr. rozsudok vo veci Assenov a iní c. Bulharsko z 28. októbra 1998, rozsudok vo veci Wloch c. Poľsko z 19. októbra 2000).

Neexistenciu   dôvodov   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku sťažovateľ namietal prostredníctvom svojej obhajkyne v sťažnosti z 23. novembra 2011 podanej proti uzneseniu okresného súdu z 21. novembra 2011. V písomnom odôvodnení sťažnosti poukázal na to, že tvrdenia generálnej prokuratúry uvedené v návrhu na predĺženie väzby sa na neho nevzťahujú, a preto nie je dôvod, aby bol ďalej držaný vo väzbe. Vyslovil tiež názor, že skutočnosti, ktoré v napadnutom rozhodnutí uvádza okresný súd, sú ničím nepodloženými domnienkami, a jediným dôkazom je výpoveď svedka a neskôr obvineného Ď.,   ktorého   dôveryhodnosť   spochybnil.   Proti   okresnému   súdu   ďalej   namietal,   že   spojil konanie o rozhodovaní o jeho žiadosti a prepustenie z väzby na slobodu s rozhodovaním o návrhu generálnej prokuratúry na predĺženie väzby a nevenoval jej dostatočnú pozornosť. V závere sťažnosti žiadal, aby ho krajský súd prepustil z väzby na slobodu.

Krajský súd uznesením zo 7. decembra 2011 sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu z 21. decembra 2011 zamietol, pretože dospel k záveru, že nie je dôvodná.

Krajský súd k tomuto záveru dospel po opísaní týchto rozhodujúcich skutočností:„Podľa   § 192   ods. 1/   Tr. por.   pri   rozhodovaní   o   sťažnosti   preskúma   nadriadený orgán správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť a konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia.

Po postupe v zmysle uvedeného ustanovenia krajský súd dospel k záveru, že sťažnosti obvinených   neboli   dôvodne   podané,   pretože   v   danom   prípade   boli   splnené   zákonné podmienky predĺženia lehoty ich väzby do 25.02.2012 v zmysle ustanovenia § 76 ods. 2, 3/ Tr. por. pri súčasnom trvaní väzobných dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Obvinení M. P. a J. B. boli vzatí do väzby uznesením sudcu pre prípravné- konanie Okresného   súdu   Banská   Bystrica   sp. zn.   0 Tp 133/2011   zo   dňa   28. 05. 2011   z   dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Väzba začala u obv. M. P. plynúť dňa 25. 05. 2011 o 06.20 hod. a u obv. J. B. dňa 25. 05. 2011 o 06.00 hod., pričom u oboch obvinených sa vykonáva v Ústave na výkon väzby v Banskej Bystrici.

V súvislosti s trvaním zákonného dôvodu preventívnej väzby u obvinených krajský súd   poukazuje   na   výsledky   doposiaľ   vykonaného   dokazovania,   z   ktorých   vyplýva,   že v danom prípade sa jedná o závažnú trestnú činnosť, pričom existuje dôvodné podozrenie, že tejto sa dopustili aj obvinení M. P. a J. B. Navyše obvinení sa mali predmetnej trestnej činnosti dopúšťať po dlhšiu dobu, a to s cieľom zabezpečiť si finančný prospech, nejednalo sa teda o jednorazovú aktivitu. Z výpovede spoluobvineného Ď. tiež vyplýva, že obvinení pripravovali   ďalšiu   krádeže   bankomatu   v J.,   k   uskutočneniu   ktorej   nedošlo   z dôvodu spozorovania príslušníka polície na mieste činu. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti – najmä samotnú povahu predmetnej trestnej činnosti preto krajský súd dospel k záveru, že dôvody preventívnej väzby sa u oboch obvinených nezmenili a trvajú aj v súčasnom štádiu trestného konania, pričom neboli spochybnené ani žiadnymi skutočnosťami, ktoré obvinení uviedli vo svojich sťažnostiach.

Pokiaľ ide o samotné predĺženie lehoty väzby, krajský súd po preštudovaní spisového materiálu   dospel   k   záveru,   že   prípravné   konanie   doposiaľ   nebolo   možné   ukončiť z objektívnych dôvodov, a nie v dôsledku nečinnosti orgánov činných v trestnom konaní, ktoré vo veci postupujú zákonným spôsobom bez prieťahov. V danom prípade ide o závažnú trestnú činnosť, ktorej objasňovanie je značne náročné, a to najmä vzhľadom na počet skutkov a obvinených. V súčasnosti je potrebné vykonať ďalšie procesné úkony, vrátane znaleckého dokazovania ohľadom zabezpečených vzoriek DNA a vo veci tiež boli vydané príkazy   na   odpočúvanie   a   záznam   telekomunikačnej   prevádzky,   ktorých   prepisy   boli vyhotovené dňa 04. 11. 2011, pričom sa jedná o pomerne rozsiahly materiál, ku ktorému je potrebné vypočuť obvinených, stotožniť hlasy, urobiť analýzu hovorov, a je tiež potrebný primeraný čas na preštudovanie spisového materiálu a na podanie obžaloby prokurátorom. V tomto smere okresný súd napadnuté uznesenie podrobne odôvodnil, pričom krajský súd sa s uvedenými dôvodmi stotožnil a v podrobnostiach na ne poukazuje. V danom prípade teda boli u obvinených M. P. a J. B. splnené všetky zákonné podmienky predĺženia väzby pri existencii zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por., pričom predĺženie lehoty   trvania   väzby   do   25. 05. 2012   je   aj   z   pohľadu   krajského   súdu   dostatočné a primerané, a v tejto lehote je reálne ukončenie prípravného konania.

Pokiaľ ide o žiadosť obv. M. P. o prepustenie z väzby na slobodu, senát krajského súdu sa v plnom rozsahu stotožnil s napadnutým uznesením, ktorým bola táto zamietnutá, keďže   zo   spisového   materiálu   nevyplývajú   žiadne   také   nové   skutočnosti,   ktoré   by odôvodňovali prepustenie obvineného z väzby na slobodu.

K námietkam obvinených uvedených v písomných dôvodoch sťažností, týkajúcich sa najmä samotného návrhu na predĺženie väzby a rozhodovania o ňom, krajský súd uvádza, že   tieto   nie   sú   dôvodné.   Predmetný   návrh   totiž   obsahuje   všetky   predpísané   náležitosti a okresnému   súdu   bol   doručený   na   rozhodnutie   v   zákonom   stanovenej   lehote,   pričom zo spisového materiálu nevyplývajú ani ďalšie skutočnosti namietané obvinenými.

V danom prípade teda boli splnené aj formálne podmienky rozhodovania o predĺžení väzby,   pričom   aj   doterajšia   dĺžka   trvania   väzby   u   oboch   obvinených   zodpovedná zákonnému ustanoveniu § 76 Tr. por...“

Ústavný   súd   stabilne   judikuje,   že   do   sféry   pôsobnosti   všeobecných   súdov   môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Taktiež platí, že ak všeobecný súd dospeje k záveru, že prepustením   obvineného na slobodu   by mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, taký záver nie je preskúmateľný ústavným súdom, ak inak nedošlo k porušeniu ústavoprocesných princípov, ktoré upravujú také obmedzenie osobnej   slobody,   akým   je   väzba   v   trestnom   konaní   (II. ÚS 76/02,   IV. ÚS 83/03, IV. ÚS 124/03).

Vychádzajúc z označeného rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu k sťažovateľovi existovalo dôvodné podozrenie zo spáchania závažnej trestnej činnosti a záver krajského súdu   o   existencii   dôvodu   väzby   bol   dostatočne   individualizovaný,   pričom   odôvodnenie ďalšieho trvania sťažovateľovej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku na základe uvedených zistení nemožno považovať za arbitrárne alebo zjavne nepodložené, ako to tvrdí sťažovateľ vo svojej sťažnosti podanej ústavnému súdu. Hoci všeobecné súdy mali údajnú trestnú   činnosť   sťažovateľa   preukázanú iba výpoveďou   obvineného Ď.,   čo sťažovateľ spochybňuje, ústavný súd nemá v súčasnosti žiadny dôvod na prehodnocovanie jeho   záverov,   keďže   trestné   konanie   ďalej   pokračuje   a   ústavný   súd   po preskúmaní uvedeného uznesenia krajského súdu (ale aj okresného súdu) je toho názoru, že existenciu zákonných dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku všeobecné súdy riadne   odôvodnili   a   ich   zistenia,   argumenty   a   závery   neodporujú   zásadám   právnej a formálnej logiky a nevykazujú ani znaky zjavnej jednostrannosti alebo svojvôle.

Ústavný   súd   zároveň   považuje   za   ústavne   akceptovateľné   aj   odôvodnenie napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   týkajúce   sa   zamietnutia   sťažnosti   sťažovateľa podanej   proti   uzneseniu   okresného   súdu   z 21. novembra   2011   v časti   jeho   žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, keď sa krajský súd stotožnil s napadnutým uznesením okresného   súdu.   Okresný   súd   v napadnutom   uznesení   okrem   iného   uviedol,   že od posledného   rozhodovania   o väzbe   sťažovateľa   nedošlo   k nijakej   zmene,   ktorá   by odôvodňovala jeho prepustenie na slobodu, a preto nemal dôvod meniť svoje stanovisko, pretože dôvody väzby u sťažovateľa trvajú tak, ako boli zistené pri jeho vzatí do väzby. Okresný súd k dôvodom preventívnej väzby v tom čase okrem iného uviedol, že „obvinení sa dopúšťali obzvlášť závažnej trestnej činnosti nie jednorázovo, ale opakovane a po dlhší čas, touto trestnou činnosťou si zabezpečovali zdroj príjmov a u obvineného J. Š. treba poukázať aj na jeho predchádzajúce odsúdenia za majetkovú trestnú činnosť. Výpoveďou spoluobvineného Ď. bola preukázaná príprava ďalšej krádeže bankomatu v J., ku ktorej prekazeniu,   resp.   neuskutočneniu   došlo   z dôvodu   spozorovania   na mieste   príslušníka polície, s čím korešpondujú aj listinné dôkazy nachádzajúce sa v spise vo zv. 1 na č. l. 251/1-251/2.   Všetky   tieto   okolnosti   vo svojom   súhrne   vyvolávajú   obavu,   že   v prípade ponechania obvinených na slobode hrozí reálna hrozba, že títo by v trestnej činnosti mohli pokračovať.“.

Z uvedeného   vyplýva,   že   krajský   súd   pri   rozhodovaní   vychádzal   aj   z charakteru trestnej činnosti, za ktorú je sťažovateľ spolu s ďalšími spolupáchateľmi trestne stíhaný, zatiaľ   v štádiu   prípravného   konania,   pričom   ich   konanie   je   kvalifikované   v rámci vzneseného obvinenia ako pokračovací obzvlášť závažný zločin krádeže z časti dokonaný a z   časti   v   štádiu   pokusu   podľa   § 212   ods. 2   písm. a)   a   ods. 4   písm. b)   a   § 14   ods. 1 Trestného   zákona.   Sťažovateľ   sa   mal   dopustiť   predmetnej   trestnej   činnosti   viacerými skutkami, trestnú činnosť podľa krajského súdu zrejme páchal na zabezpečenie bezprácneho zisku a prostriedkov na svoje živobytie, pritom už len z tejto skutočnosti vyplýva dôvodná obava, že pre prípad prepustenia z väzby na slobodu bude pokračovať v páchaní trestnej činnosti, a to aj takým spôsobom, ako sú spomínané skutky, pre ktoré bolo voči nemu vznesené obvinenie. Ide zjavne o rozsiahlu trestnú činnosť a zároveň obzvlášť závažnú, dokazovanie   je   pritom   náročné   z   hľadiska   časového   i   obsahového,   v súčasnosti s prihliadnutím   i na dôvody   predĺženia   lehoty   trvania   väzby.   Z   pohľadu   okresného a krajského súdu   preto nemožno väzbu vymedziť len na základnú lehotu   trvania väzby sťažovateľa a jeho spoluobvinených.

Sťažovateľ   taktiež   namieta,   že   bola   porušená   zásada   rovností   zbraní a kontradiktórnosti konania, pretože z dôvodu krátkosti času medzi oznámením o výsluchu sťažovateľa (štvrtok 17. novembra 2011 o 15.00 h) a uskutočnením výsluchu (pondelok 21. novembra 2011 o 9.00 h) právna zástupkyňa sťažovateľa, ako aj samotný sťažovateľ nemohli   preštudovať   spis   a krajský   súd   (a   ani   okresný   súd)   sa   v napadnutom   uznesení nevysporiadal s touto námietkou.

Je pravdou, že ani krajský, ani okresný súd nereagovali na túto námietku sťažovateľa, avšak zo zápisnice z výsluchu sťažovateľa uskutočneného 21. novembra 2011 vyplýva, že k tejto námietke sa vyjadril prokurátor generálnej prokuratúry, ktorý uviedol, že sťažovateľ si   právo   na   nazretie   do   spisu   môže   uplatniť   v ktoromkoľvek   štádiu   trestného   konania, aj pred   nariadeným   výsluchom,   avšak   generálna   prokuratúra   neeviduje   takúto   žiadosť sťažovateľa,   pričom   skonštatoval,   že   nevyužitie   tohto   práva   nemožno   vyhodnotiť   ako pochybenie okresného súdu. Na základe uvedeného považuje ústavný súd túto námietku sťažovateľa za nedôvodnú.

Ústavný súd k námietkam sťažovateľa smerujúcim k porušeniu jeho práva podľa čl. 5 ods. 1   písm. c)   dohovoru   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   konštatuje,   že   nemá právomoc na ich preskúmanie, pretože v súvislosti s právom byť vzatý do väzby a zostať vo väzbe iba na základe zákonného stíhania podľa Trestného zákona mal možnosť tieto okolnosti namietať najmä v konaní pred okresným súdom, v ktorom sa rozhodovalo o jeho vzatí do väzby 28. mája 2011, pričom jednotlivé hmotnoprávne a procesné záruky tohto konania sú obsiahnuté najmä v čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Ústavný   súd   preto   sťažnosť   aj v tejto   časti   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

S poukazom na to ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3.2   Sťažovateľ   napokon   namieta   porušenie   svojho   práva   podľa   čl. 5   ods. 5 dohovoru,   podľa   ktorého   kto   bol   obeťou   zatknutia   alebo   zadržania   v rozpore s ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. K porušeniu označeného práva malo dôjsť podľa sťažovateľa uznesením krajského súdu zo 7. decembra 2011. Sťažovateľ však nijako neodôvodnil, v čom má spočívať namietané porušenie označeného práva.

Ústavný   súd   k predmetnej   námietke   uvádza,   že   podľa   § 16   ods. 1   zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   zodpovednosti za škodu“)   ak   príslušný   orgán   neuspokojí   nárok   na   náhradu   škody   alebo   jeho   časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde (všeobecnom).

Reálne by preto prichádzalo do úvahy možné porušenie práva podľa tohto článku dohovoru   až po právoplatnom   rozhodnutí   všeobecného   súdu,   ktorým   by   sťažovateľovi nebolo priznané právo na odškodnenie.

Keďže   k takejto   situácii   nedošlo,   ústavný   súd   sťažnosť   aj   v tejto   časti   pri   jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože ústavný súd sťažnosť odmietol ako celok, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012