znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 302/2011-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť MVDr. G. K., V., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co/51/2011 a jeho uznesením z 1. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MVDr. G. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2011 doručená   sťažnosť MVDr.   G.   K.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., ktorou namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co/51/2011 a jeho uznesením z 1. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa voči obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., domáha práva na ochranu osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 250 000 €, konanie o jeho žalobe je vedené na Okresnom súde Veľký Krtíš (ďalej len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   1 C/83/2010.   Okresný   súd   rozhodol   uznesením   č.   k.   1 C/83/2010-260 z 3. decembra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“) tak, že sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov. O odvolaní sťažovateľa proti tomuto uzneseniu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 13 Co/51/2011-285 z 1. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil.

V súvislosti s napadnutým uznesením krajského súdu sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Odporca nedal vo svojom rozhodnutí relevantnú odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa.   Ponechal   úplne   bez   povšimnutia   vek   a   zlý   zdravotný   stav   sťažovateľa. V dôvodoch napadnutého rozhodnutia uvádza nepravdivé údaje, keď označuje sťažovateľa za   vlastníka   poľnohospodárskych   a   lesných   pozemkov   a   bytu   v P.,   keď   sťažovateľ   je   v skutočnosti   len   spoluvlastníkom   označených   nehnuteľností.   Zmieňuje   sa   o   príjme sťažovateľa, ktorý mal pred viac ako štyrmi rokmi pred podaním žaloby a nezobral vôbec do   úvahy,   že   sťažovateľ   je   od   roku   2007   poberateľom   starobného   dôchodku.   Odporca opomenul,   že   poľnohospodárske   a   lesné   pozemky   majú   nízku   hodnotu   a   ani   nežiadal vyčíslenie ich hodnoty.

Nemôže byť v súlade s princípmi právneho štátu, spravodlivosti a práva na súdnu ochranu priznanú čl. 46 ods. 1 Ústavy..., taký postup všeobecných súdov keď žalobcovi vnucujú, aby rozpredal svoj majetok a zaplatil súdny poplatok, inak sa súdnej ochrany nedočká.

Sťažovateľovi bol vyrubený... súdny poplatok vo výške 7.566,- EUR, ktorého výška 23,86x prevyšuje minimálnu mzdu upravenú na 317,- EUR od 01. 01. 2011.

Súdny poplatok predstavuje takmer ročný starobný dôchodok sťažovateľa (presne 11,64 x prevyšuje mesačný dôchodok).

Tým, že sa odporca stotožnil s dôvodmi súdu prvého stupňa vlastne vyslovil názor, že pri skúmaní rozsahu majetku sa skúma aj majetok osoby, ktorá nie je účastníkom konania (manželka sťažovateľa) a občan má speňažiť svoj majetok vrátane bytu a takto si zabezpečiť finančné prostriedky na zaplatenie súdneho poplatku. V konečnom dôsledku si sťažovateľ musel požičať finančnú hotovosť na zaplatenie súdneho poplatku, pretože hrozilo zastavenie konania pre nezaplatenie súdneho poplatku.

Súd prvého stupňa písomne požiadal dňa 12. 01. 2011 (po rozhodnutí z 03. 12. 2010) o oznámenie výšky úspor sťažovateľa s uvedeným čísiel účtov. Sťažovateľ požadované údaje s poslednými výpismi z účtu zaslal dňa 20. 01. 2011. Odporca napriek tvrdeniu, že vec prejednal (?) sa s listinným dôkazom, ktorý bol predložený na výzvu súdu prvého stupňa v dôvodoch rozhodnutia vôbec nevysporiadal....

Podľa názoru sťažovateľa z ustanovenia § 138 ods. 1 O. s. p. možno vyvodiť, že je v záujme účastníka konania... preukázať, že spĺňa zákonom ustanovenú podmienku, podľa ktorej jeho pomery odôvodňujú priznanie oslobodenia. Sťažovateľ túto podmienku splnil.... krajský súd sa pri rozhodovaní v otázke súdneho poplatku dôsledne nevyrovnal s konkrétnymi   okolnosťami   prípadu   sťažovateľa   a   vychádzal   iba   z   formálnej   citácie príslušných ustanovení právnych predpisov o úprave súdnych poplatkov....

Sťažovateľom napadnuté rozhodnutie odporcu nedáva odpoveď na otázky nastolené v odvolaní   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého   stupňa.   Vôbec   nehodnotí   dôkaz   predložený sťažovateľom dňa 20. 01. 2011 na výzvu súdu prvého stupňa po jeho rozhodnutí a ktorý jasne preukazuje hotovostné finančné možnosti sťažovateľa....

Sťažovateľ zastáva názor, že rozhodnutie napadnuté ústavnou sťažnosťou v časti jeho odôvodnenia trpí vadou, ktorá je v podstate porušením základného práva... [podľa] čl. 46 a nasl. Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru... Podľa konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva... a ústavného súdu SR... treba za porušenie práva na spravodlivé súdne konanie   považovať   aj   nedostatok   riadneho   a   vyčerpávajúceho   odôvodnenia   súdneho rozhodnutia.

... s... uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný či čiastočný nedostatok dôvodov rozhodnutia, ale napr. aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácií nevyplývajú a napokon i len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť tieto zistenia vyvodené.“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„... Základné právo MVDr. G. K... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/51/2011-285 z 01. 03. 2011 porušené bolo.

.... Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/51/2011-285 z 01. 03. 2011 zrušuje a prikazuje vo veci znovu konať a rozhodnúť.

... MVDr. G. K. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,-EUR..., ktoré je Krajský súd v Banskej Bystrici povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacoch od právoplatnosti tohto nálezu.

...   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   v   lehote   jedného   mesiaca   od právoplatnosti nálezu nahradiť trovy konania MVDr. G. K. na účet právnej zástupkyne... tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného súdu SR.“

Návrh   na   priznanie   finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil „pretrvávajúcim pocitom   neistoty,   ktorý   vyplýva zo   situácie,   keď   má   faktický   a   právny záujem na ochrane svojich osobnostných práv a všeobecné súdy mu vytvárajú prekážky pri dostupnosti ústavou priznaného právna súdnu ochranu. Stav vytvorený odporcom pociťuje ako krivdu a nespravodlivosť aj vo vzťahu k jeho doterajšiemu spôsobu života a vo vzťahu k výsledkom jeho celoživotnej práce v prospech spoločnosti. Nepovažuje za spravodlivé keď v záujme dosiahnutia ochrany svojich osobnostných práv si vo veku 65 rokov musel zobrať nemalú pôžičku, ktorou nepriamo dokonca zaťažil aj svoju rodinu.“.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu za zjavne neopodstatnenú možno považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. Za zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05).

Právomoc   ústavného   súdu   konať   a   rozhodovať   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená   právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v   prípade,   ak   by   účinky   výkonu   tejto právomoci   všeobecným   súdom   neboli   zlučiteľné   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   V   nadväznosti   na   to   nie   je   ústavný   súd   zásadne   oprávnený preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   predmetom   kontroly   zo   strany   ústavného   súdu   len   vtedy,   ak   by   ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).

V   sťažnosti   sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu ako odvolacieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 Co/51/2011 a jeho uznesením z 1. marca 2011.

Krajský   súd   ako   odvolací   súd   skúmal   vecnú   správnosť   napadnutého   uznesenia okresného súdu, ktorým tento nevyhovel žiadosti sťažovateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom uviedol:

„V   dôsledku   podaného   odvolania   krajský   súd   vec   prejednal   v   medziach   daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil z týchto dôvodov.

Okresný   súd   rozhodol   na   základe   dostatočne   zisteného   skutkového   stavu,   tento správne právne posúdil a preto odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia. Uznesenie okresného súdu potvrdil.

K veci dodáva, že zistené majetkové pomery žalobcu neodôvodňujú jeho oslobodenie od   súdnych   poplatkov.   Je   vlastníkom   poľnohospodárskych   a   lesných   pozemkov   (podľa zápisov na listoch vlastníctva - číslo listu 231-252 spisu) vo výmere 83 ha 1745 m2, ako poslanec Národnej rady Slovenskej republiky mal hrubý príjem 134 336,59 eura (v rokoch 2002 - 2006, číslo listu 279 spisu), je tiež vlastníkom bytu v P....

V tomto štádiu konania preto nie je dôvod prihliadať na to, či žalobca je schopný zaplatiť   súdny   poplatok   z   návrhu,   ak   je   len   na   ňom,   akú   náhradu   nemajetkovej   ujmy požaduje. V opačnom prípade by totiž žalobca neniesol žiadnu zodpovednosť za to, že ju uplatnil v neadekvátnej sume. Navyše, ani podľa odvolacieho súdu súdny poplatok v sume 7 566 eur (číslo listu 45 spisu) nie je v takej sume, aby ho žalobca nebol schopný zaplatiť.“

Odôvodnenie uznesenia krajského súdu nemožno posudzovať izolovane a je potrebné ho   skúmať   vo   vzájomnej   súvislosti   s   odôvodnením   uznesenia   okresného   súdu   (m.   m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 331/09, IV. ÚS 342/2010). Z toho dôvodu je pre ústavný súd relevantné skúmať aj odôvodnenie uznesenia okresného súdu.

Okresný súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho uznesenia z 3. decembra 2010 poukazuje na skutkové zistenia týkajúce sa pomerov sťažovateľa:

„Z vyplneného potvrdenia o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch na oslobodenie od súdnych poplatkov (čl. 219) vyplýva, že žalobca je dôchodcom, ako dôvody pre ktoré žiada oslobodiť od súdnych poplatkov uvádza vek a zdravotný stav.... Žalobca ako iné okolnosti, ktoré by mohli vplývať na oslobodenie od súdnych poplatkov označil Bechtererovú nemoc, vysoký krvný tlak a operáciu dolných končatín manželky na následky úrazu....

Zo Správy Katastra V. (čl. 230-254) vyplýva, že žalobca je vlastníkom početného hnuteľného majetku a to na LV 200, 214, 284, 291, 418, 518 v k. ú. B., LV 54, 737 v k. ú. L., LV 724, 736, 844, 851, 874, 893, 921, 1003, 1052, 1129, 1130, 1191, 1220, 1367 z k. ú. O. a L V 608 z k. ú. L V 596 z k. ú. T.

Z   obsahu   správy   z   Okresného   riaditeľstva   PZ   v L.   (čl.   87   spisu)   vyplýva,   že navrhovateľ   je   držiteľom   motorového   vozidla   Rover   75   2,5   V6   kategórie   AA   sedan. Z obsahu   listín   Registrového   súdu   (Okresného   súdu   B.)   vyplýva,   že   zakladateľmi spoločnosti   M.,   a.   s.   v čase založenia M.,   a.   s.,   boli   žalobca a jeho manželka   (čl.   89) Základné imanie zakladajúcej spoločnosti bolo rozdelené na 10 ks akcií na meno v listinnej podobe, pričom menovitá podoba jednej akcie na meno predstavovala 10 000,- Sk.... výška základného   imania   podľa   aktuálneho   platného   výpisu   predstavuje   81   7234,28,-   Eur. Menovitá   hodnota   akcie   predstavuje   sumu   331,93,-   Eur.   Podľa   prezenčnej   listiny   zo zasadnutia valného zhromaždenia akcionárov (čl. 115 spisu) je navrhovateľ držiteľom 50 akcií v hodnote 500 000,- Sk. Rovnako manželka žalobcu K. K. je držiteľkou 50 akcií v rovnakej hodnote. Z výpisu obchodného registra (čl. 137 spisu) ďalej vyplýva, že manželka žalobcu   K.   K.   je   konateľkou   spoločnosti   S.   spoločnosť,   s.   r.   o.   Spoločníkom   uvedenej spoločnosti je žalobca s výškou splateného vkladu 16 596,- Eur (500 000,- Sk). Zo správy z Geodetického   a   Kartografického   ústavu   B.   súd   zistil,   že   spoločnosť   M.,   a.   s.   vlastní početná nehnuteľností evidované u Správy katastra V. v k. u. M. a k. ú. Z. (čl. 145 až 194 spisu). Zo správy z Geodetického a Kartografického ústavu B. (čl. 142) ďalej vyplýva, že žalobca   je   spolu   s   manželkou   vlastníkom   bytu   číslo   4   a   6   s   rozlohou   147   +   87   m2 evidovaného na LV č. 6200 k. ú. P. Manželka žalobcu je spoluvlastníkom bytového domu a bytu č. 2 evidovaného u Správy katastra K.,   katastrálneho územia Z.   evidovaných pod súpisným číslom 4757 na parcele 5558/1 v podiele 2/12 s rozlohou bytu 214 m2. (čl. 143 spisu)   Manželka   žalobcu   je   spoluvlastníčkou   početnej   ornej   pôdy   a   lesných   pozemkov evidovaných na LV č. 1265 v k. ú. Z. (čl. 143 a čl. 144).“

Okresný súd na takto zistený skutkový stav aplikoval § 138 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a uviedol:

„Z obsahu spisu nesporne vyplýva, že zo strana žalobcu je možné konštatovať, že sa podaním domáha ochrany osobnosti a náhrady nemajetkovej ujmy spojenej so zásahom do jeho osobnostných práva. V prípade návrhu žalobcu, ktorý je riadne označený a spĺňa náležitosti v zmysle kritérií § 79 ods. 1 a 2, § 42 ods. 3 O. s. p. je možné konštatovať, že postup   žalobcu   nemožno   považovať   za   zrejme   bezúspešne   a   svojvoľné   uplatnenie   resp. bránenie   práva.   Z   predložených   a   súdom   zistených   skutočnosti   ohľadne   majetkových a osobných   pomerov   vyplýva,   že   žalobca   je   vlastníkom   a   spoluvlastníkom   početného nehnuteľného   majetku,   spolu   s   manželkou   je   žalobca   vlastníkom   akcií   obchodnej spoločnosti, ktorú vzhľadom na vlastníctvo početného nezaťaženého nehnuteľného majetku nemožno považovať za majetok, ktorý by nebol speňažiteľný. Výška súdneho poplatku za konanie predstavuje sumu 7 556,- Eur (položka 7b sadzobníka súdnych poplatku ako 3 % výšky   z   uplatnenej   nemajetkovej   ujmy)   Podľa   názoru   súdu   nie   je   vzhľadom   na   jeho majetkové   pomery   bezpochyby   preukázané,   že   osobné,   rodinné   a   majetkové   pomery nedovoľujú žalobcovi zaplatiť súdom požadovaný súdny poplatok. Žalobca preukázal, že má zdravotné   problémy,   no   z   jeho   strany   nebolo   hodnoverne   preukázané,   že   vzhľadom   na majetkové pomery jeho výdavky spojené s liečbou by neumožnili využiť majetok v jeho vlastníctve resp. spoluvlastníctve k zaplateniu súdneho poplatku.“

Základom argumentácie sťažovateľa je jeho nesúhlas s právnym názorom krajského súdu   ako   odvolacieho   súdu,   pričom   argumentuje   najmä   tým,   že   sa   krajský   súd nevysporiadal   s   konkrétnymi   okolnosťami   prípadu,   neodpovedal   na   všetky   odvolacie námietky sťažovateľa a svoje uznesenie riadne neodôvodnil.

Podľa § 138 ods. 1 OSP na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   ak   to   pomery   účastníka   odôvodňujú   a   ak   nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Konanie podľa § 138 ods. 1 OSP sa začína na návrh účastníka, ktorý musí preukázať, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov a že v jeho prípade nejde o svojvoľné   alebo   zrejme   bezúspešné   uplatňovanie   alebo   bránenie   práva.   Navrhovateľ v konaní podľa § 138 ods. 1 OSP je povinný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 OSP) a je povinný k žiadosti pripojiť listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva (§ 79 ods. 2 OSP). Tento účastník je zodpovedný za výsledok konania, ktorý je závislý   od   skutkových   zistení   a   ním   navrhnutých   a   súdom   vykonaných   dôkazov.   Ak dostatočne   nepreukáže   svoje   tvrdenia   o   tom,   že   spĺňa   predpoklady   na   oslobodenie   od súdnych   poplatkov   (neunesie   dôkazné   bremeno),   súd   jeho žiadosť   zamietne (resp.   tejto žiadosti nevyhovie).

Z   odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu   vyplýva,   že   návrhu   sťažovateľa   na ustanovenie   zástupcu   nevyhovel   z   dôvodu,   že „zistené   majetkové   pomery   žalobcu neodôvodňujú   jeho   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov“,   v   tejto   súvislosti   prihliadol   na vlastníctvo „poľnohospodárskych a lesných pozemkov... vo výmere 83 ha 1745 m2“ a tiež na to, že sťažovateľ ako „poslanec Národnej rady Slovenskej republiky mal hrubý príjem 134 336,59 eura (v rokoch 2002-2006...), je tiež vlastníkom bytu v P.“. Krajský súd takto dospel k záveru, že zistené majetkové pomery sťažovateľa neodôvodňujú oslobodenie od súdnych   poplatkov.   Krajský   súd   sa   tiež   v   celom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením napadnutého   uznesenia   okresného   súdu.   Podľa   odôvodnenia   predmetného   uznesenia okresného súdu hlavným dôvodom na nepriznanie oslobodenia od súdnych poplatkov bol záver, že „nie je vzhľadom na jeho majetkové pomery bezpochyby preukázané, že osobné, rodinné   a   majetkové   pomery   nedovoľujú   žalobcovi   zaplatiť   súdom   požadovaný   súdny poplatok“. Okresný   súd   tento   záver   založil   na   zistení,   že   sťažovateľ „je   vlastníkom početného [ne]hnuteľného majetku...   je držiteľom motorového vozidla Rover 75 2,5 V6 kategórie AA sedan... spolu s manželkou vlastníkom bytu číslo 4 a 6 s rozlohou 147 + 87 m2... manželka žalobcu je spoluvlastníkom bytového domu a bytu č. 2... je spoluvlastníčkou početnej ornej pôdy a lesných pozemkov...“. Okresný súd prihliadol tiež na skutočnosť, že sťažovateľ je akcionárom v akciovej spoločnosti („Podľa prezenčnej listiny zo zasadnutia valného   zhromaždenia   akcionárov   (čl.   115   spisu)   je   navrhovateľ   držiteľom   50   akcií v hodnote   500   000,-   Sk...“) a   spoločníkom   v   spoločnosti   s   ručením   obmedzeným („Spoločníkom uvedenej spoločnosti je žalobca s výškou splateného vkladu 16 596,- Eur (500   000,-   Sk...“). Pokiaľ   ide   o   zdravotný   stav   sťažovateľa,   okresný   súd   uviedol,   že sťažovateľ „preukázal, že má zdravotné problémy, no z jeho strany nebolo hodnoverne preukázané,   že   vzhľadom   na   majetkové   pomery   jeho   výdavky   spojené   s   liečbou   by neumožnili využiť majetok v jeho vlastníctve resp. spoluvlastníctve k zaplateniu súdneho poplatku“.

Z   postupu   okresného   súdu   a krajského   súdu   a   jeho   uznesení   je zrejmé,   že   tieto všeobecné   súdy   prerokovali   žiadosť   sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov a sťažovateľovi poskytli možnosť preukázať, že jeho pomery odôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov. Na základe zistených skutočností dospeli k záveru, že zistené majetkové pomery sťažovateľa neodôvodňujú oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom sťažovateľ nepreukázal, že náklady v súvislosti s jeho nepriaznivým zdravotným stavom sú také, že by mu neumožňovali zaplatiť predmetný súdny poplatok.

Ústavný   súd   na   základe   uvedeného   konštatuje,   že   postup   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   v   spojení   s   postupom   okresného   súdu   pri   rozhodovaní   o   žiadosti sťažovateľa   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   nie   je   svojvoľný,   teda   arbitrárny,   je v súlade s procesnoprávnymi predpismi (napr. § 120 ods. 1 a § 138 ods. 1 OSP) a krajský súd ako odvolací súd v spojení s okresným súdom   svoje závery primerane odôvodnili. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v ktorej konštatoval, že postup súdneho orgánu, ktorý koná v súlade s procesnoprávnymi a hmotnoprávnymi predpismi konania v občianskoprávnej alebo trestnoprávnej veci, nemožno považovať za porušenie základného práva na súdnu ochranu (prípadne porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) postupom a rozhodnutím krajského súdu.

Neobstojí námietka sťažovateľa, že vzhľadom na výšku jeho starobného dôchodku a stav peňažnej hotovosti na účte v banke nemôže zaplatiť predmetný súdny poplatok bez toho, aby si nepožičal peniaze, prípadne nepredal časť svojho majetku. Zo znenia § 138 ods. 1 OSP vyplýva, že sa skúmajú celkové pomery žiadateľa o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom sa prihliada nielen na jeho aktuálne zárobkové pomery, ale aj na celkové majetkové pomery, pričom do majetkového substrátu účastníka všeobecné súdy správne zahrňujú nielen peňažné prostriedky, ale aj majetok v inej forme. Z toho dôvodu postup krajského   súdu,   ktorý   prihliadol   na   všetok   majetok   sťažovateľa   pri   posudzovaní   jeho žiadosti,   nemožno   hodnotiť   ako   arbitrárny,   a   tak   v   rozpore   so   základným   právom sťažovateľa podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy   a   právom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Znaky svojvôle, prípadne zjavnej neodôvodnenosti nevykazuje ani postup krajského súdu, ktorý potvrdil   záver   okresného   súdu,   že   sťažovateľ   dostatočne   nepreukázal,   že   jeho   výdavky spojené s nepriaznivým zdravotným stavom mu vo vzťahu k jeho majetkovým pomerom znemožňujú zaplatiť vyrubený súdny poplatok.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že okresný súd skúmal aj majetok osoby, ktorá nie je účastníkom konania, táto námietka je čiastočne relevantná. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu dôsledne nerozlišuje,   ktoré majetkové hodnoty   sú   výlučným vlastníctvom   sťažovateľa a   ktoré sú spoločne   vlastnené   s   jeho   manželkou.   Taktiež   nie   je   zrejmé,   či   spoločne   vlastnené majetkové   hodnoty   sú   v   podielovom   spoluvlastníctve   (§   137   a   nasl.   Občianskeho zákonníka) alebo sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej aj „BSM“) (§ 143 a nasl.   Občianskeho   zákonníka).   Napriek   tomuto   nedostatku   v   odôvodnení   napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu všeobecné súdy   zistili   majetkové   pomery   sťažovateľa   do   tej   miery,   že   aj   v   prípade   hodnotenia majetkových   pomerov   sťažovateľa   pre   neho   v   tom   najpriaznivejšom   režime   (všetky majetkové   hodnoty   sťažovateľa   sú   v   podielovom   spoluvlastníctve   s   jeho   manželkou, prípadne v BSM) sú   zistenia aj podľa názoru   ústavného súdu   dostatočné pre záver, že u sťažovateľa   nie   sú   dané   dôvody   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   preto   ani vo vzťahu   k   týmto   skutočnostiam   nie   je   možné   považovať   závery   krajského   súdu   za arbitrárne alebo zjavne neodôvodnené.

Ústavný   súd   v tejto   situácii   zdôrazňuje,   že   zisťovanie   majetkových   pomerov manželky   sťažovateľa   bolo   relevantné   s   prihliadnutím   na   prípadné   bezpodielové spoluvlastníctvo sťažovateľa a jeho manželky a tiež na zákonný princíp zásadne rovnakej životnej   úrovne   manželov   spojený   so   vzájomnou   vyživovacou   povinnosťou   medzi manželmi (napr. § 18, § 71 ods. 1 a 2 zákona č. 36/2005 o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnuté uznesenie krajského súdu obsahuje minimum odôvodnenia, čím malo dôjsť k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa ktorej, pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby   odôvodnil   svoje   rozhodnutie,   čo   však   neznamená,   že   sa   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany   bola   daná   podrobná   odpoveď.   Otázku,   či   súd   splnil   svoju   povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov ESĽP možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku, ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   je   aj   právo   na   odôvodnenie zodpovedajúce   zákonu,   ktorého   štruktúra   je   rámcovo   upravená   v   §   157   ods.   2   OSP a aplikuje sa aj na uznesenie (§ 167 ods. 2 OSP). Táto norma sa uplatňuje aj v odvolacom konaní v rozsahu, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 211 ods. 2 OSP). Odlišnú úpravu k § 157 ods. 2 OSP pre odvolacie konanie obsahuje § 219 ods. 2 OSP, podľa ktorého ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v   odôvodnení   obmedziť   len   na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.   Odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   v   opravnom   konaní   teda   nemá   odpovedať na každú námietku alebo argument uvedený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na   doplnenie   dôvodov   prvostupňového   rozhodnutia,   ktoré   sa   preskúmava   v   odvolacom konaní. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je vzhľadom na predmet konania dostatočné a v spojení s odôvodnením uznesenia okresného súdu záver krajského súdu   nemožno   považovať   za   zjavne   neodôvodnený;   záver   krajského   súdu   je   logický a vyplýva   z   výkladu   platnej   právnej   úpravy.   Skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym názorom   krajského   súdu   ako odvolacieho   súdu   nestotožňuje, nemôže   sama osebe   viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným.

Sťažnosť   sťažovateľa   je   preto   zjavne   neopodstatnená   pre   nedostatok   príčinnej súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   a   uznesením   krajského   súdu   a   namietaným porušením základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom   na odmietnutie   sťažnosti   ako celku   stratilo   opodstatnenie   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011