znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 302/2010-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej Advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. P. P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   10   ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010, za účasti Krajského súdu v Košiciach, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obchodnej spoločnosti P., a. s., na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Rozsudok   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   3   Co/37/2010,   3   Co/38/2010 z 11. mája 2010 z r u š u j e   a vec mu v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti P., a. s., p r i z n á v a   úhradu trov konania v sume 303,31 €   (slovom   tristotri   eur   a   tridsaťjeden   centov),   ktorú   jej j e   Krajský   súd   v Košiciach p o v i n n ý   vyplatiť na účet jej právneho zástupcu Advokátskej kancelárie P., spol. s r. o., P., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou P., spol. s r. o., P., konajúcou prostredníctvom advokáta JUDr. P. P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn. 3 Co/37/2010,   3   Co/38/2010   z   11.   mája   2010   v   spojení   s   rozsudkom   Okresného   súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 9 C/99/2009 z 29. októbra 2009.Zo sťažnosti vyplýva, že okresný súd označeným rozsudkom v konaní o ochranu osobnosti rozhodol tak, že vyhovel žalobe JUDr. J. K. (ďalej len „žalobca“) o ochranu osobnosti a o zaplatenie nemajetkovej ujmy a uložil sťažovateľke

a) povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi tak, že v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku uverejní v denníku SME text: «P., a. s., B. sa ospravedlňuje obhajcovi JUDr. J. K. za výroky zverejnené v denníku SME zo dňa 19. augusta 2008 v článku „Sudca má dva metre na pašerákov“ a to textu: „J. K. pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej hranici. Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V. Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie“»,

b) povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v sume 25 000 €,

c) povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania v sume 2 057 €.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 potvrdil odvolaním   napadnutý   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   a   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:«Predmetné konanie pred   súdom   prvého stupňa   i pred   odvolacím   súdom   nebolo vedené v súlade s procesnoprávnymi predpismi a to už na Okresnom súde v Michalovciach a následne i v Spišskej Novej Vsi a rozsudok je vydaný i na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a teda i v rozpore s hmotnoprávnymi normami.

Máme za to, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, resp. že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené   v   hypotéze   právnej   normy   a   v   dôsledku   toho   nesprávne   aplikoval   vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).

Občianskoprávna   ochrana   osobnosti   fyzickej   osoby   prichádza   do   úvahy   iba   pri zásahoch do osobnosti chránenej všeobecným osobnostným právom, ktoré sú neoprávnené (protiprávne).

Neoprávneným je zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý je v rozpore s objektívnym právom, t. j. s právnym poriadkom.

Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Súčasne sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnuté na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Vyššie uvedené ústavné ustanovenia vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku SR ako demokratického právneho štátu.

Ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, pričom kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

Máme za to, že súd dostatočne nevzal pri rozhodovaní o veci náležitý zreteľ na ústavnoprávnu povahu tejto veci, t. j. na stret dvoch základných práv a to práva na ochranu osobnosti a práva na slobodu prejavu.

Súd nezohľadnil konkrétne okolnosti danej veci, dal neodôvodnene prednosť jednému základnému právu pred právom druhým a tým súd zasiahol do slobody prejavu nepatričným spôsobom.

Z   vykonaného   dokazovania   pred   súdom   sa   preukázalo,   že   nami   zverejnené informácie, ktoré sme čerpali z verejných (štátnych) zdrojov, boli pravdivé. Táto skutočnosť vyplýva zo samotného obsahu súdneho spisu a z pripojeného služobného spisu žalobcu. Pravdivosť   predmetných   štyroch   viet   uvedených   v   článku   a   týkajúcich   sa   žalobcu   sme preukázali, je zrejmá z obsahu súdneho spisu.

J. K. pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej hranici.

Táto skutočnosť je zrejmá i z obsahu samotného súdneho spisu. Číslo listu 114, kde je uvedené v oficiálnom dokumente Colného úradu, že ako colník bol zamestnaný od 15. 10. 1986, v služobnom pomere od roku 01. 07. 1998.

Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V. Táto informácia, aj keď nešlo o úplne presné uvedenie riadiacej funkcie, keďže bol naposledy pravdepodobne riadiacim pracovníkom s označením zaradenia – vedúci, nie je nepravdivá, je vecne správna, čo vyplýva aj z obsahu súdneho spisu, napr. výsluchu svedka J. K. – pojednávanie dňa 02. 09. 2009 – brat žalobcu, ktorý uviedol „Brat pôsobil na colnici ako riaditeľ. Celkovo bol colníkom 10 - 15 rokov“.

Podobne   tak   z   vyhlásenia   Colného   riaditeľstva   SR   (teda   štátnej   inštitúcie) prostredníctvom   SITA   (teda   opäť   štátnej   tlačovej   agentúry),   čo   sa   taktiež   nachádza v súdnom spise – „Colné riaditeľstvo SR považuje vyhlásenie bývalého riaditeľa pobočky Colného úradu vo V. J. K. za nedôveryhodné, nekorektné a účelové.“, či „Bývalý riaditeľ pobočky CU vo V...“

Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici. Táto   informácia   vyplýva   z   obsahu   súdneho   spisu   –   číslo   listu   117   –   Služobné hodnotenie colníka – „... v období dvoch mesiacov bolo zistených 5 porušení služobnej disciplíny colníkmi v takej miere, že ich bolo nutné prepustiť zo služobného pomeru.“ Podobne   tak   z   vyhlásenia   Colného   riaditeľstva   SR   (teda   štátnej   inštitúcie) prostredníctvom   SITA   (teda   opäť   štátnej   tlačovej   agentúry),   čo   sa   taktiež   nachádza v súdnom   spise   –  ...   už   prepustil   v   súvislosti   s   korupciou   a   neplnením   si   služobných povinností 21 colníkov.“

V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie. Táto   informácia   vyplýva   z   obsahu   súdneho   spisu   –   číslo   listu   116   –   Služobné hodnotenie   colníka   –   „Menovaný   svojim   opatrením   vytváral   možnosť   vzniku   korupcie, klientelizmu a možnosť protiprávneho konania colníkov.“

Podobne   tak   z   vyhlásenia   Colného   riaditeľstva   SR   (teda   štátnej   inštitúcie) prostredníctvom   SITA   (teda   opäť   štátnej   tlačovej   agentúry),   čo   sa   taktiež   nachádza v súdnom   spise   –   „...   nedosahoval   požadované   výsledky,   jeho   riadiaca   činnosť   bola nedostatočná a vytvárala priestor na korupciu“, alebo „... Dokonca je v ňom uvedené, že K. vytvoril možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a protiprávneho konania colníkov“. Nemožno sa žiadnym spôsobom stotožniť s odôvodnením rozhodnutia súdu, ktorý uviedol, že ak služobné hodnotenie bolo neskôr právoplatným rozhodnutím súdu zrušené, sú nami   uvedené   údaje   nepravdivé.   Služobné   hodnotenie   je   predsa   úradným   dokumentom, ktorého   pravdivosť   sa   predpokladá   priamo   zo   zákona.   Ak   došlo   rozhodnutím   NS   SR k „zrušeniu služobného hodnotenia žalobcu“, neznamená to bez ďalšieho, že tam uvedené skutočnosti   služobne   nariadenými   žalobcu,   sú   nepravdivé   a   že   sme   neuniesli   dôkazné bremeno pravdivosti tvrdenia len pre zrušenie tohto správneho rozhodnutia colného orgánu súdom. NS SR nikde neskonštatoval, že vecný obsah služobného hodnotenia bol nepravdivý, skonštatoval len, že ide o nezákonné rozhodnutie . V každom prípade sa však na predmetnú vec nemožno pozerať tak, že opisom služobného rozhodnutia colného úradu, či zverejnením jeho časti,   by malo dôjsť k difamujúcim výrokom vo vzťahu k žalobcovi.   Žalovaný bol predsa vydavateľ jedných z novín, ktoré toto uverejnili a nie autor služobného hodnotenia. Hodnotenie spracovalo a zverejnilo Colné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Máme za to, že práve na okolnosti konkrétne prejednávanej právnej veci nemožno súhlasiť s názorom súdu o dôvodnosti súdneho zásahu do slobody slova.

Posudzovanie predmetnej právnej veci súdom považujeme za nesprávne. Podľa   nášho   názoru   je   potrebné   vec   posúdiť   v   širšom   kontexte   a   vo   vzájomnej súvislosti   s   reálnym   dianím   sa   konkrétnej   situácie   a   konaním   zúčastnených,   nie   len separovane vo vzťahu k právu žalobcu.

Aj   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   –   sloboda   prejavu predstavuje jeden z najdôležitejších základov demokratickej spoločnosti a jednu z hlavných podmienok   pokroku   a   rozvoja   každého   jednotlivca.   Ako   taká   sa   vzťahuje   nie   len   na informácie   alebo   myšlienky   priaznivo   prijímané   či   považované   za   neškodné   alebo   za bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré zraňujú, šokujú alebo znepokojujú.

Je   povinnosťou   súdov   v   týchto   prípadoch   interpretovať   jednotlivé   zákonné ustanovenia v prvom rade z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavne garantovaných práv a slobôd.

Pri strete slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti treba dbať na to, aby s prihliadnutím   k   okolnostiam   konkrétneho   prípadu   jednému   z   týchto   práv   nebola neodôvodnene daná prednosť pred právom druhým. Je nevyhnuté skúmať mieru tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to v kontexte so slobodou prejavu a s právom na informácie a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv. Je nevyhnuté, aby prípadný zásah súdu bezprostredne súvisel s porušením chráneného základného práva. K zásahu však dochádza iba vtedy, ak prípadný zásah v konkrétnom prípade   presiahol   určitou   prípustnou   intenzitou   takú   mieru,   ktorú   už   v   demokratickej spoločnosti nemožno tolerovať.

Súd   v   odôvodnení   týkajúcom   sa   ospravedlnenia   iba   bez   ďalšieho   odkázal   na dokazovanie, ktorým malo byť preukázané, že údaje boli nepravdivé a že zverejnenie týchto údajov poškodilo meno žalobcu. Neuviedol, ako, kedy, či v akej miere, na základe akých dôkazov, či úvah súd dospel k takémuto záveru, a akým spôsobom má žiadané a súdom uložené   ospravedlnenie   napraviť   predmetný   stav   a   pod.   Rozhodnutie   je   v   tejto   časti nezrozumiteľné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Navyše služobné hodnotenie predsa urobil kompetentný orgán – Colné riaditeľstvo SR - v dobrej viere a s poznaním reálií na hranici, či colnici. S poznaním colníka, ktorého hodnotil v služobnom posudku. To, že Najvyšší súd SR toto hodnotenie označil ako celok za nezákonné, ešte bez ďalšieho neznamená, že je nepravdivé vo svojich jednotlivých častiach. Za   tejto   situácie   je   práve uloženie   občianskoprávnej sankcie   žalovanej vo forme povinnosti uverejniť ospravedlnenie protiústavným obmedzením práva na slobodu prejavu. Máme za to, že uverejnením označeného článku nedošlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných   práv   žalobcu,   keďže   článok   má   svoj   faktický   podklad   v   udalostiach opisovaných v ňom a nepresiahol vzhľadom na konkrétnu okolnosť neprípustnú mieru. Žalobca bol štátnym zamestnancom v služobnom pomere – colníkom – verejným činiteľom.

Politicky sa v tom čase angažoval (vystúpením na tlačovej besede politickej strany... mal podľa CR SR dokonca ako colník porušiť zákon), čo považovalo Colné riaditeľstvo SR za porušenie zákona,   o čom boli taktiež informované všetky média SR prostredníctvom hovorkyne CR SR.

V neposlednom rade je dôležité vec posúdiť aj z hľadiska spôsobu rozhodnutia súdu o ospravedlnení sa a forme tam uvedenej. Výrok rozsudku a spôsob uloženej povinnosti vo výroku rozsudku súdu považujeme za protiprávny a porušujúci naše práva.

Je   neprípustné,   aby   bola   súdom   uložená   povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie o obsahu   ako   to   urobil   súd,   najmä   ak   v   rozhodnutí   dokonca   konštatoval,   že   údaje o žalobcovi v prvých dvoch vetách sami o sebe neboli spôsobilé vyvolať ujmu. Nemožno potom súhlasiť s názorom súdu, že vyvolať ujmu mohli posledné dve vety, resp. len v spojení s ďalšími dvoma vetami.»

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka poukazuje na relevantnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) a Ústavného súdu Českej republiky (ďalej len „ÚS ČR“) a ďalej argumentuje najmä takto:

«Súd v ďalšej časti uviedol, že dokazovaním malo byť preukázané, že časť článku o žalobcovi mala vyvolať následky v rodinnom, profesionálnom i spoločenskom prostredí žalobcu.

Ktorá časť to bola a aké následky vyvolala zrejmé z rozhodnutia nie je. Navyše a najmä, nie je vôbec z rozhodnutia zrejmé na základe akých úvah súd dospel k sume 25.000,- Eur. Ani z rozhodnutia, prvostupňového súdu a ani z rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, z čoho súdy vychádzali, o aké skutkové dôkazy opreli svoje rozhodnutie, keď takúto náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi priznali.

Rozhodnutie aj v tejto časti trpí vadou, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. K   spôsobu   uplatnenia   si   nárokov   žalobcom   sme   sa   už   vyjadrili,   no   v   priebehu pojednávania sme súdu okrem iného dali do pozornosti i zákon, ktorý súd samozrejme pozná,   a   to   zák.   č.   167/2008   Z.   z.   Súd   sa   v   odôvodnení   s   touto   skutočnosťou   vôbec nezaoberal a z tohto dôvodu opätovne uvádzame, že platný právny poriadok v uvedenej právnej norme predpokladá riešenie prípadných nepresností v údajoch, či informáciách. Žalobca   mohol   zvoliť   v   záujme   bránenia   svojej   cti   i   iný   spôsob,   no   neurobil   tak pravdepodobne s poukazom na ust. § 5 ods. 2 cit. zák. podľa ktorého vydavateľ periodickej tlače   nezodpovedá   za   obsah   informácie,   ktorú   poskytol   orgán   verejnej   moci   (Colné riaditeľstvo   SR   ním   nepochybne   je),   alebo   právnická   osoba   zriadená   zákonom,   ak   je informácia uverejnená v agentúrnom spravodajstve (SITA). V takomto konaní by skutočne išlo o česť (§ 7 a 8), a spravodlivosť a nie o iba akýsi nárokovaný finančný profit. Vo   vzťahu   k   primeranosti   uloženej   povinnosti   nahradiť   nemajetkovú   ujmu v peniazoch uvádzame, že tu si naopak dovolíme dať do pozornosti reálnu prax súdov pri rozhodovaní   o   nemajetkových   ujmách   pri   obetiach   dopravných   nehôd,   či   pracovných úrazoch,   kde   súdy   vlastnou   praxou   ustálili   iné   a   nižšie   sumy.   Navyše   napríklad   pri obchodno-právnom spore, napr. pri „obyčajnej“ nezaplatenej faktúre za plnenie, či pri sporoch zo zmlúv o pôžičke, kde predmetom sporu je niekoľko málo desiatok EUR, súdy správne precízne,   úmorne a vyčerpávajúco vykonávajú dokazovanie vo veci,   aby mohli v súlade s preukázaným skutkovým stavom a zákonom spravodlivo vec posúdiť a následne rozhodnúť   i   odôvodniť,   v tejto veci   však súd bez riadneho dokazovania   a zdôvodnenia rozhodnutia zasiahol do majetkovej sféry žalovaného a uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 25.000,- EUR.

O žalobcovi v tomto konaní informovali i iné média – televízne a rozhlasové stanice, denníky, či týždenníky, čo dokonca v žalobe žalobca aj uviedol, no súd sa touto vecou nezaoberal, i keď s odkazom na zásadu konzumácie nároku (consumatio), tak urobiť v mal. O   žalobcovi   bola   verejnosť   informovaná   dokonca   aj   prostredníctvom   samotných sudcov z okolia žalobcu a ich stavovských spolkov v SR a pod. Ani túto skutočnosť súd nevzal   na   zreteľ   pri   vyhodnocovaní   tejto   právnej   veci.   Toto   považujeme   za   nesprávne a rozhodnutie za neúplné.

K vzniku občianskoprávnych sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú zásahom do osobnosti fyzickej osoby však musí byť ako predpoklad zodpovednosti splnená podmienka existencie   zásahu   objektívne   spôsobilého   vyvolať   nemajetkovú   ujmu   spočívajúcu   buď v porušení alebo len ohrození osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej a morálnej integrite, tento   zásah musí byť   neoprávnený   (protiprávny) a   musí   tu   existovať   príčinná   súvislosť medzi zásahom a vzniknutou ujmou na chránených osobnostných právach fyzickej osoby. Z vykonaného dokazovania navrhnutého žalobcom však nevyplýva, že by k tvrdenej ujme reálne došlo, výsluchy svedkov to nepreukázali, čo je zrejmé z obsahu súdneho spisu a žalobca teda ani v tejto časti neuniesol dôkazné bremeno. Súd napriek tomu rezignoval na spravodlivosť a žalobe i za takýchto okolností vyhovel.

Súd sa nedostatočne vysporiadal aj s tvrdeným „zásahom do profesionálnej“ sféry žalobcu,   keď   nevyhodnotil napríklad tú   súdu   známu   skutočnosť,   že samotný žalobca je súčasným   právnym   zástupcom   elity   okresov   M.   a S.,   mimo   iných   i   právnych   praktikov, profesionálov, teda právnikov, napr. JUDr. P. (bývalého prezidenta PZ SR) a podobne; či dokonca   sudcov,   napr.   JUDr.   S.   (donedávna   predsedu   jedného   z okresných   súdov)   a podobne,   kde   u   posledne   menovaného   ide   podľa   všeobecne   známeho   hodnotenia Ministerstva spravodlivosti SR o dokonca jedného z najlepšie hodnotených sudcov v celej Slovenskej   republike.   Teda   v   profesnej   oblasti   skutočne   nemožno   hovoriť   vo   vzťahu   k žalobcovi v tomto konaní k nejakému zásahu a zníženiu dôvery v jeho osobu.

Trovy konania zavinil žalobca. V predmetnej právnej veci bol žalobca vo väčšej časti žiadaného   nároku   neúspešný   (nárokoval   si   66.387,83   EUR,   bolo   mu   priznané   25.000,- EUR, teda pomer úspechu vo veci sa neprejavil v rozhodnutí o trovách konania). Navyše žalobca rozšíril bezprostredne pred posledným pojednávaním pred súdom prvého stupňa vo veci samej žalobu o ďalších viac ako 33.000,- Eur, na sumu 66.387,83 Eur, čo vôbec patrične neodôvodnil, nakoniec bol v tejto rozširujúcej časti v konaní neúspešný. Súd túto okolnosť pri rozhodovaní o trovách konania nezobral vôbec na zreteľ (aj keď príslušné zákonné ustanovenia O. S. P.   takéto situácie predpokladajú),   čo považujeme taktiež za nesprávne a nezákonné (nepreskúmateľné), keďže sa súd mal týmto zaoberať pri svojom rozhodovaní,   no   aj   pri   odôvodnení   svojho   rozhodnutia.   Z   časti   rozšíreného   návrhu pravdepodobne súd ani nevyrubil žalobcovi súdny poplatok, na čo bol zo zákona povinný. Odvolací súd sa touto časťou veci ani nezaoberal. Trovy konania predstavujúce zaplatený súdny poplatok by mal znášať žalobca. Podobne tak náklady predstavujúce nám vzniknuté trovy konania...

Máme s poukazom na vyššie uvedené za to, že nároky žalobcu na ospravedlnenie sa mu a na zaplatenie nemajetkovej ujmy v peniazoch nie sú dôvodné.

Dovoľujeme   si   pozornosť   upriamiť   i   na   spôsob   manipulácie   so   spisom,   resp. s podaným návrhom na začatie konania vo vzťahu k ústavnej zásade zákonného sudcu a vo vzťahu ku konaniu pred Okresným súdom v Michalovciach odo dňa podania žaloby na súd, do dňa prvého pojednávania vo veci, kde došlo k „výmene“ zákonného sudcu nie obvyklým spôsobom.   V   tejto   časti   veci   potom   nepovažujeme   za   dôležité,   vzhľadom   na   závažnosť pravdepodobného porušenia zákona súdom, že až následne, na základe našej námietky, došlo k postúpeniu veci na iný súd – Okresný súd Spišská Nová Ves.

Rozhodnutím súdu došlo aj k zásahu do nášho vlastníckeho práva, resp. do práva vlastniť majetok, keďže nám súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000,- EUR... Absencia   odpovedí   na   vyššie   uvedené   právne   otázky   znamená   neodôvodnenosť a arbitrárnosť súdneho rozhodnutia, nezlučiteľnú s obsahom základného práva na súdnu ochranu. Rozhodnutím tak bolo porušené i naše právo nerušene vlastniť a užívať majetok.»Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3 Co/37/2010 3 Co/38/2010 zo dňa 11.   05.   2010 spolu s Rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi,   sp.   zn.: 9 C/99/2009 zo dňa 29. 10. 2009

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu garantované čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na slobodu zastávať názory a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez   zasahovania   štátnych   orgánov garantované čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd,

- bolo porušené právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 (vetá prvá) Ústavy SR,

- bolo porušené právo sťažovateľa vlastniť majetok garantované čl. 20 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR.

Rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn.: 3 Co/37/2010 3 Co/38/2010 zo dňa 11. 05. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100,- EUR. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. IV. ÚS 302/2010-16 z 31. augusta 2010 ju prijal na ďalšie konanie v časti namietajúcej porušenie základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z   11.   mája   2010;   vo   zvyšnej   časti   sťažnosť   odmietol   z dôvodu   nedostatku   právomoci ústavného súdu.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľky a predseda krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda   krajského   súdu   v   prípise   k sťažnosti   č.   1   SprV/831/2010   doručenom ústavnému súdu 28. októbra 2010 okrem iného uviedol:

«Z obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľky, ako aj z dôvodov uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky,   ktorý sťažnosť (v časti)   prijal na ďalšie konanie vysvitá,   že sťažovateľka v nej uvádza to isté, čo aj počas konania na okresnom súde a aj v odvolaní proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 29. 10. 2009, č. k. 9 C 99/209-180. Poznamenávame, že okresný súd na tvrdenie účastníkov vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a svoje rozhodnutie založil na skutkových zisteniach, ktoré z tohto dokazovania vyplynuli.   Vykonané   dokazovanie   vyhodnotil   podľa   zásad   uvedených   v   §   132   O.   s.   p. a starostlivo prihliadol na všetko,   čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania.

Na zistený skutkový stav aplikoval aj správne zákonné ustanovenia. Výklad opodstatnenosti, zákonnosti a spravodlivosti výroku obsahuje odôvodnenie rozsudku okresného súdu (ktoré má rozsah 9 strán).

Sťažovateľka v   ústavnej sťažnosti   vyslovuje   nespokojnosť   s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 11. mája 2010, č. k. 3 Co 37/2010-246, osobitne s odôvodnením rozsudku.

Podľa nášho názoru odôvodnenie uvedeného rozsudku krajského súdu zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozsudku v ustanovení § 157 ods. 2 O. s. p. Keďže   sa   odvolací   súd   (Krajský   súd   v   Košiciach)   v   celom   rozsahu   stotožnil s odôvodnením prvostupňového rozsudku (Okresného súdu Spišská Nová Ves), mohol sa v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p., v odôvodnení rozhodnutia obmedziť len na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   rozsudku   súdu   prvého   stupňa,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody, čo aj urobil, poukazujúc na (ďalšiu) judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva Handisyde (správne Handy side

-poznámka spracovateľa) v. Spojené kráľovstvo.

Je nám známe, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné   zásady   spravodlivého   súdneho   procesu,   čo   jednoznačne   vyplýva   z   ustálenej judikatúry „ESĽP“.

Judikatúra tohto súdu, ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303- A, s. 12, Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997, Higgis v. Francúzsko z 19. 2. 1998). Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky sa vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie v náleze III. ÚS 119/03-30. Vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý   proces   je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo relevantné   otázky,   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).

Podľa nášho názoru v odôvodnení (ústavnou sťažnosťou) napadnutého rozhodnutia, odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Jeho rozhodnutie nepovažuje za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, ani ústavne nekonformné, lebo odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam.

Domnievame   sa,   že   iba   tá   skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   správnym   názorom všeobecných   súdov   (osobitne   s   názorom   Krajského   súdu)   nestotožňuje,   nemôže   viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu. Len pre úplnosť poznamenávame, že ťažko nájsť rozumný argument na obhajobu (ochranu) sťažovateľky (žalovanej v súdnom konaní), keď redaktor žalovanej pri písaní článku o žalobcovi v roku 2008 použije „informácie“ zo služobného hodnotenia (žalobcu) z rokov   2001 a   2002,   o ktorých vie,   že   boli znížené rozhodnutím   Najvyššieho   súdu   SR z 10. 9. 2002 ako nezákonné.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhujeme ústavnú sťažnosť odmietnuť.»

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 8. novembra 2010 uviedol, že nepovažuje za potrebné reagovať na stanovisko predsedu krajského súdu vzhľadom na skutočnosť, že „neprinieslo nič nové k veci samej“.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľky a predsedu krajského súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, keďže   dospel   k   názoru,   že   od   ústneho   pojednávania   nebolo   možné   očakávať   ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd v priebehu konania zistil, že sťažovateľka 28. augusta 2010 (t. j. po doručení   sťažnosti   ústavnému   súdu,   pozn.)   doručila   okresnému   súdu   dovolanie   proti namietanému   rozsudku   krajského   súdu,   o   ktorom   rozhodol   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 127/2010 z 8. decembra 2010 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. V nosnej časti odôvodnenia označeného uznesenia najvyššieho   súdu   ako   dovolacieho   súdu   sa   uvádza: „Nakoľko   prípustnosť   dovolania v danom prípade nemožno vyvodiť z ustanovenia § 238 O. s. p. a v dovolacom konaní neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v ustanovení § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol dovolanie žalovanej podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok   neprípustný.   Pritom,   riadiac   sa   právnou   úpravou   dovolacieho   konania, nezaoberal   sa   napadnutým   rozsudkom   odvolacieho   súdu   z   hľadiska   jeho   vecnej správnosti.“ Vzhľadom na skutočnosť, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní namietaným rozsudkom   krajského   súdu   nezaoberal   z   hľadiska   jeho   vecnej   správnosti,   nepovažoval ústavný súd uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 127/2010 z 8. decembra 2010 za prekážku   pre   samotné   konanie   a   rozhodnutie   ústavného   súdu   o sťažnosti,   ktorou sťažovateľka   namieta   porušenie   svojich   ústavou   a dohovorom   garantovaných   práv rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010.

Sťažovateľka   sa   predovšetkým   domáha,   aby   ústavný   súd   v   náleze   vyslovil,   že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru; namietaným rozsudkom krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 99/2009-180 z 29. októbra 2009 v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 25 000 €, a to   z   dôvodu,   že   uverejnením   inkriminovaného   článku   sťažovateľky   došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu, ktorý mal širokú publicitu.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa   čl.   26   ods.   2   prvej   vety   ústavy   každý   má právo   vyjadrovať svoje   názory slovom,   písmom,   tlačou,   obrazom   alebo   iným   spôsobom,   ako   aj   slobodne   vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a   prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky   bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľka uplatňuje proti rozsudku krajského súdu č. k. 3 Co 37/2010, 3 Co 38/2010 z 11. mája 2010 dve zásadné námietky:

1. krajský   súd   nezohľadnil   konkrétne   okolnosti   danej   veci,   dal   neodôvodnene prednosť jednému základnému právu pred druhým základným právom, a tým neprípustným spôsobom zasiahol do slobody prejavu (ďalej aj „prvá námietka sťažovateľky“);

2.   krajský   súd   priznanie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   žalobcovi   dostatočne neodôvodnil, a preto ako také (rozhodnutie, pozn.) trpí vadou nepreskúmateľnosti, rovnako je   nepreskúmateľné   rozhodnutie   o trovách   konania   (ďalej   aj   „druhá   námietka sťažovateľky“).

II.1   K prvej   námietke   sťažovateľky   (ku   konfliktu   medzi   slobodou   prejavu a právom na ochranu osobnosti)

II.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Kľúčovou   úlohou   ústavného   súdu   v   tomto   konaní   je   posúdiť,   či   krajský   súd namietaným   rozsudkom   ústavne   akceptovateľným   a   udržateľným   spôsobom   rozhodol vo veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka SME, v ktorom   bol   uverejnený   inkriminovaný   článok)   a   žalobcom   (advokátom),   u   ktorého uverejnením inkriminovaného článku, podľa záverov krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 99/2009-180 z 29. októbra 2009, došlo k zásahu do jeho osobnostných   práv   vzhľadom   na   to,   že „skutočnosti   uverejnené   žalovaným   o žalobcovi v predmetnom článku sú nepravdivé“ (s. 12 namietaného rozsudku krajského súdu, pozn.).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   podstatou   sporu,   ku   ktorému   sa   v sťažovateľkinej   veci ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou prejavu   sťažovateľky   a   právom   na   ochranu   osobnosti   navrhovateľa,   ktoré   je   taktiež garantované   tak   ústavou   (najmä   čl.   16   a   čl.   19),   ako   aj   dohovorom   (čl.   8).   Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných   práv   a   slobôd   (resp.   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodných   zmlúv   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách)   treba   riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m. PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu,   kým   uplatnením   jedného   práva   alebo   slobody   nedôjde   k   neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).

Podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   ktorú ústavný   súd   konštantne   zohľadňuje   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti,   sloboda   prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok   jej   rozvoja   a   sebarealizácie   jednotlivca.   Uplatňuje   sa   nielen   vo   vzťahu k „informáciám“   a   „myšlienkam“,   ktoré   sa   prijímajú   priaznivo,   resp.   sa   pokladajú   za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť   o   „demokratickej   spoločnosti“   (Handyside   v.   Spojené   kráľovstvo,   sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V   niektorých   situáciách   však   musí   sloboda   prejavu   ustúpiť.   Limitačné   klauzuly v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru   spoločnosti   („opatrenia   v demokratickej   spoločnosti   nevyhnutné“).   Dôvodom takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy nevynímajúc,   ústavný   súd   konštatuje,   že   pri   rozhodovaní   sporov   vo   veciach   ochrany osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj k tomu   aj   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Cdo   55/2008   z 25. februára   2009, www.supcourt.gov.sk).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   pripomína   tiež   povinnosť všeobecných   súdov   zohľadňovať pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   relevantnú   judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj z čl. 1 ods. 2 ústavy.

Keďže   sťažovateľke   bola   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   9   C   99/2009-180 z 9. októbra 2009 uložená povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a povinnosť zaplatiť mu náhradu   nemajetkovej   ujmy,   ktoré   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   potvrdil,   je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou garantovanej slobody prejavu sťažovateľky, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť,   či   v   danom   prípade   išlo   z   ústavného   hľadiska   o   akceptovateľné   obmedzenie slobody prejavu.

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   obmedzenie   akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej   spoločnosti   na   dosiahnutie   sledovaného   cieľa,   t.   j.   ospravedlňuje   ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľky na zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na ochranu osobnosti žalobcu, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku krajského súdu kľúčové   posúdiť,   či   bol   zásah   do   slobody   prejavu   sťažovateľky   primeraný,   t.   j.   či zodpovedal zásade proporcionality.

II.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   základné   podmienky   zásahu   do   slobody   prejavu sťažovateľky   boli   v   danom   prípade   splnené,   ústavný   súd   pristúpil   k   preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami práva na súkromie žalobcu. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr.   II.   ÚS   152/08,   II.   ÚS   326/09,   IV.   ÚS   107/2010),   ústavný   súd   vykonal   test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1.   Pri   posudzovaní   otázky   subjektu,   ktorý   mal   v danom   prípade   podľa   záverov krajského   súdu   neprípustným   spôsobom   zasiahnuť   do   žalobcovho   práva   na   ochranu osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádzal zo stabilizovanej judikatúry ESĽP, ktorý   subjekty   uplatňujúce   slobodu   prejavu   rozčleňuje   do   viacerých   skupín   z hľadiska dôležitosti   ich   prejavov pre výmenu názorov v demokratickej   spoločnosti.   Z   judikatúry ESĽP   jednoznačne   vyplýva,   že   privilegované   postavenie   z   hľadiska   ochrany   slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť   č. 21980/93).   Novinári   majú   (sociálnu)   povinnosť   poskytovať   informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie   dostať.   Novinárom   je   dokonca   umožnené   používať   určitú   mieru   preháňania a provokácie. Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority,   ale   hlavne   z dôvodu   presvedčivosti   jeho   argumentácie   (porovnaj IV. ÚS 107/2010). Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci   je   sťažovateľka   vydavateľkou   denníka   SME,   v   ktorom   bol   inkriminovaný   článok uverejnený. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“ slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

2. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry   negatívne   zasahujú,   resp.   môžu   zasahovať.   Hranice   akceptovateľnosti   šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“ občanov.

V   danom   prípade   inkriminovaná   časť   článku   obsahovala   informácie   týkajúce   sa JUDr. J. K. (žalobcu, pozn.) vykonávajúceho v čase uverejnenie článku povolanie advokáta, pričom kritika obsiahnutá v časti inkriminovaného článku sa týkala jeho pôsobenia ako colníka, resp. vedúceho pobočky Colného úradu V. (táto pobočka v tom čase organizačne patrila   pod   Colný   úrad   so   sídlom   v Č.,   pozn.), v období   pred   vykonávaním   povolania advokáta,   t.   j.   osoby   pôsobiacej   v tom   čase   v riadiacom   postavení   v rámci štátnozamestnaneckého pomeru, teda vo verejnej funkcii.

Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   zdôraznil,   že   poslaním   tlače   je   nepochybne   šíriť informácie   a   myšlienky   o   otázkach   verejného   záujmu,   pričom   zároveň   je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).

Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb   pôsobiacich   vo   verejnom   živote,   napr.   činnosť   politikov,   úradníkov,   sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (porovnaj nález ÚS ČR sp. zn. I. ÚS 453/03). Z uvedeného teda vyplýva, že aj advokát ako osoba patriaca do kategórie osôb verejných, ktorá sa výrazne angažuje v záležitostiach verejných, môže byť   objektom   kritiky   v   súvislosti   s   výkonom   svojho   povolania,   ktorej   hranice akceptovateľnosti sú oveľa širšie, ako u „bežných občanov“ (súkromných osôb); v danom prípade   o to   viac,   že   žalobca   bol   kritizovaný   za   svoju   činnosť   v období,   keď   pôsobil v štátnozamestnaneckom   pomere,   t.   j.   bol   kritizovaný   za   činnosť,   ktorá   tvorí   súčasť rozhodovacej   agendy   štátneho   orgánu   (colného   úradu).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poukazuje aj na právny názor ESĽP vyslovený vo veci Thoma v. Luxembursko, podľa ktorého „Zamestnanci verejnej správy vykonávajúci svoju   úradnú právomoc podliehajú, podobne ako politici, širšej akceptovateľnej miere kritiky ako súkromné osoby.“.

V okolnostiach posudzovanej veci je potrebné tiež brať do úvahy, že inkriminovaný článok   priniesol   v   prvom   rade   informácie   o   sudcovi   Okresného   súdu   Michalovce v súvislosti   s   jeho   rozhodovacou   činnosťou,   a   to   v   konaniach,   v   ktorých   ako   právny zástupca   vystupoval   práve   žalobca,   pričom   s prihliadnutím   na   podtitulok   článku a informácie   vyplývajúce   z neho   išlo   o   „sudcovho   advokáta“   („Slobodu   si   užívajú páchatelia,   ktorých   obhajuje aj sudcov advokát;...   Ukrajinca   zastupoval   obhajca J.   K., ktorý zastupuje v súdnych sporoch aj sudcu...“).

Ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že otázkou verejného záujmu je nesporne aj pôsobenie advokáta, ako osoby verejnej činnej, resp. verejne známej (osoby, ktorá právne zastupuje osoby verejne činné), pričom význam informovania o týchto otázkach sa podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom zvyšuje vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom slova   zmysle,   resp.   zabezpečenie   jej   riadneho   výkonu,   ktorý   nevyhnutne   musí   byť predmetom verejnej kontroly.

Vzhľadom na uvedené sa ústavný súd nemôže stotožniť so záverom krajského súdu, že   v danom   prípade „...   nejde   ani   o osobu   verejného   záujmu,   ktorá   je   stredobodom pozornosti verejnosti.“ (s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.), ktorý mal nepochybne nie zanedbateľný význam pre konečné rozhodnutie vo veci samej. Podľa názoru ústavného súdu žalobcu v danom prípade nepochybne nemožno považovať za „bežného občana“ (súkromnú osobu),   ale   naopak   osobu   verejne   činnú;   bolo   preto   povinnosťou   v predmetnej   veci konajúcich súdov túto skutočnosť zohľadniť pri svojom rozhodovaní.

Inkriminovaný článok, resp. jeho časť sa nepochybne týkala aj žalobcu, pričom táto časť bola aj podľa názoru ústavného súdu objektívne spôsobilá svojím obsahom vyvolať negatívny   zásah   do   jeho   osobnostnej   sféry,   keďže   výkon   jeho   profesie   advokáta   bol v nadväznosti na jeho predchádzajúce pôsobenie ako colníka spochybňovaný. Do úvahy je v tejto   súvislosti   potrebné   vziať to,   že   žalobca   bol   v článku,   resp.   inkriminovanej   časti článku   priamo   identifikovaný   menom   a   priezviskom,   ako   aj   to,   že   k jeho   priamej identifikácii došlo v denníku SME s celoslovenskou pôsobnosťou.

3. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľky (teda na to, ČO bolo obsahom inkriminovaného článku), ktorý mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných práv žalobcu. Inkriminovaná časť článku uverejneného v denníku SME 19. augusta 2008 pod názvom „Sudca má dva metre na pašerákov“ znie: „J. K. pôsobil 15 rokov ako colník na slovensko-ukrajinskej hranici. Naposledy ako riaditeľ Colného úradu V. Bolo to obdobie najväčšej korupcie medzi colníkmi na východnej hranici. V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie.“

Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovaného článku ako celku boli (ako už bolo uvedené) nepochybne veci dôležitého verejného záujmu.

Inkriminovaná časť článku sa týkala žalobcu, ktorý bol podrobený kritike v súvislosti s výkonom jeho funkcie „colníka“ a „riaditeľa colného úradu V.“ a s jeho prepustením „pre podozrenie   z   korupcie“.   Uvedené   možno   považovať   za   kritiku   žalobcu   v súvislosti s výkonom povolania advokácie v širšom slova zmysle. Išlo o veci, o ktorých sú novinári, masmédiá, a teda aj sťažovateľka v súlade so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti nepochybne povinní informovať, pričom verejnosť má právo takéto informácie dostať (získať). Sťažovateľka v danom prípade informovala o otázkach, ktoré súviseli s verejným životom, t. j. informovala o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Čo   sa   týka   osoby   žalobcu,   sťažovateľka   uverejnila   iba   informácie,   ktoré   úzko súviseli s podstatou veci, t. j. kritikou advokáta pri výkone jeho profesie v nadväznosti na jeho predchádzajúce pôsobenie ako colníka. Nie je sporné, že z inkriminovanej časti článku možno vyvodiť, že žalobca bol podrobený kritike, predmetom ktorej bolo jeho pôsobenie vo funkcii   „colníka“,   ako   aj   jeho   prepustenie   „pre   podozrenie   z   korupcie“.   Treba   ale zároveň vziať do úvahy, že informácie týkajúce sa žalobcu mali v kontexte celého článku úzku vecnú súvislosť s hlavným predmetom článku „Sudca má dva metre na pašerákov“, resp. viac približovali okolnosti daného prípadu. Aj táto skutočnosť má relevantný význam na posudzovanie a rozhodovanie vo veci ústavným súdom.

4.   Užitočným   kritériom   pri   posudzovaní   zásahu   do   slobody   prejavu   je   miesto zaznenia či   uverejnenia sporných   výrokov   (t.   j.   otázka   KDE   bol   inkriminovaný článok uverejnený). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený v denníku SME, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad. Rovnako nezanedbateľnou je aj skutočnosť, že   inkriminovaný   článok   je   (bol)   prístupný   širokej   verejnosti   prostredníctvom   internetu a internetovej stránky www.sme.sk. V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.

5. Vo vzťahu ku kritériu KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený, ústavný súd zo   spisu   vzťahujúceho   sa   na   namietané   konanie   zistil,   že   sťažovateľka   uverejnila inkriminovaný   článok   potom   (19.   augusta   2008,   pozn.),   ako   získala   informácie   v   ňom obsiahnuté štandardným spôsobom zo Slovenskej tlačovej agentúry (ďalej len „SITA“), z vyhlásení   Colného   riaditeľstva   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „colné   riaditeľstvo“) uverejnených   prostredníctvom   SITA   28.   januára   2002   a 29.   januára   2002   („Preverujú prostredie Colného úradu v Č.“, „Vyhlásenie J. K. je nedôveryhodné a zaujaté“, „Obvinil colníkov z V. z korupcie“, a zo služobného hodnotenia Colného úradu Č. (ďalej len „colný úrad“) z 29. júna 2001 (ďalej len „služobné hodnotenie žalobcu“).

V prospech   žalobcu,   a teda   v prospech   záveru   o neprípustnom   zásahu   do   jeho osobnostných   práv   v danom   prípade   nepochybne   svedčí   skutočnosť,   že   k uverejneniu inkriminovaného článku došlo s dlhším časovým odstupom od času získania uvedených informácií (po 7 rokoch, pozn.). Na druhej   strane treba vziať do úvahy, že uverejnená kritika   žalobcu bola vecne previazaná s obsahovým   zameraním celého   inkriminovaného článku. Zásadným v tejto súvislosti potom zostáva fakt, že jedným zo zdrojov, z ktorých vychádzala sťažovateľka pri písaní inkriminovanej časti článku, bolo služobné hodnotenie žalobcu, na základe ktorého bol žalobca rozhodnutím riaditeľa colného úradu zo 16. októbra 2001   (ďalej   len   „rozhodnutie   o   odvolaní“)   odvolaný   z funkcie   colný   špecialista a ustanovený   do   funkcie   samostatný   colný   referent.   Rozsudkom   najvyššieho   súdu sp. zn. 6 Sž 15/02 a 6 Sž 36/02 z 31. júla 2002 (ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“) však bolo rozhodnutie o odvolaní v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím colného riaditeľstva č. 47197/2001-890401   z 18. decembra   2001   zrušené   ako   nezákonné   (viac   k   tomu   pozri ďalej).

V   danom   prípade   nepochybne   išlo   v   inkriminovanom   článku   o   veci   dôležitého verejného záujmu, a to nielen preto, že v ňom bola uverejnená kritika advokáta ako verejnej osoby, ale aj preto, že kritika jeho osoby (aj keď dotýkajúca sa jeho pôsobenia vo funkcii colníka,   ktorú   vykonával   v   minulosti)   bola   sprostredkovaná   ako   vecne   súvisiaca   s jeho súčasným pôsobením v pozícii právneho zástupcu (advokáta) v súvislosti s konaním pred Okresným   súdom   Michalovce,   teda   pri   výkone   spravodlivosti,   ktorá   je   a musí   byť predmetom verejného záujmu. Uvedené je odrazom judikatúry ESĽP, podľa ktorej advokáti, čo je spojené prirodzene s výkonom ich povolania, by mali prispievať k riadnemu výkonu spravodlivosti   a   prostredníctvom   toho   sa   podieľať   na   zabezpečovaní   dôvery   širokej verejnosti   v takýto   výkon   (pozri   rozsudok   ESĽP   z   20.   mája   1998,   Schöpfer   proti Švajčiarsku § 29 – § 30).

6. Z hľadiska kritéria AKO boli informácie o žalobcovi v inkriminovanej časti článku formulované,   ústavný   súd   vzal   do   úvahy   judikatúru   ESĽP,   v zmysle   ktorej   treba   pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišovať medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj   subjektívny   charakter   vylučuje   dôkaz   pravdy,   musí   vychádzať   z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

V   danom   prípade   boli v   inkriminovanom   článku   informácie   týkajúce   sa   žalobcu uverejnené formou faktov, ktoré krajský súd ako súd odvolací vyhodnotil ako „nepravdivé“ (s. 12 rozsudku krajského súdu, pozn.).

K tomuto   záveru   krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   okrem   iného uviedol:

«Nasledujúca veta: V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie je pravdu skresľujúce tvrdenie. Ani v služobnom hodnotení žalobcu zo dňa 29. júna 2001 sa neuvádza to, že by žalobca bol podozrivý z korupcie, v tomto hodnotení bolo uvedené iba, že „žalobca svojím opatrením vytváral možnosť vzniku korupcie, klientelizmu a možnosť protiprávneho konania colníkmi.“ Toto služobné hodnotenie žalobcu však bolo právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zrušené a označené ako nezákonné. Napokon redaktor žalovaného, pri písaní   článku   o žalobcovi   až   v roku   2008   použil   informácie   zo   zrušeného   služobného hodnotenia z rokov 2001 a 2002 bez toho, aby si overil ich pravdivosť.»

Pri   zverejnení   informácií   difamačného   charakteru   nemožno   správanie   toho,   kto takéto   informácie   šíri,   považovať   za   legitímne   v prípade,   že   tento   nepreukáže,   že   mal rozumné dôvody spoliehať sa na pravdivosť difamačnej informácie, ktorú šíril, a ďalej ak preukáže, že podnikol dostupné kroky k tomu, aby si overil pravdivosť informácie, a to v miere a intenzite, v ktorej mu bolo overenie prístupné, a konečne pokiaľ sám nemal dôvod neveriť, že difamačná informácia je nepravdivá. Zverejnenie takejto informácie nemožno považovať za rozumné, ak si šíriteľ informácie neoverí jej pravdivosť otázkou o osoby, ktorej   sa   informácia   týka,   a nezverejní   jej   stanovisko,   s výnimkou   nemožnosti   takéhoto postupu alebo tam, kde to nebolo nutné (Rozhodnutie Snemovne lordov z 28. 10. 1999 vo veci   Reynolds   v.   Times   News   Papers   Limited   citované   v náleze   ÚS   ČR   sp.   zn. I. ÚS 453/03).

Pre zváženie legitímnosti zverejnenej informácie je dôležité rovnako skúmať motív toho, kto informáciu zverejňuje. Legitimitu zverejnenej informácie nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že motívom bolo poškodiť osobu informáciou, ktorej sám šíriteľ neveril, pokiaľ ju poskytol bezohľadne bez toho, aby sa staral, či je pravdivá, alebo nie (nález ÚS ČR I. ÚS 453/03).

Len v prípade, že ide o kritiku osoby verejnej, ktorá nemá vecný základ a pre ktorú nemožno nájsť žiadne odôvodnenie, je potrebné považovať za kritiku neprimeranú. Pritom je potrebné hodnotiť celý prejav (literárny či publicistický), nikdy nie iba vytrhnutý výrok alebo   vetu   [m.   m.   rozhodnutie   ÚS   ČR   sp.   zn.   I.   ÚS   453/03,   rovnako   Amicus   Curiae stanovisko Benátskej Komisie zo 17. marca 2004, CDL-AD (2004) 011].

Vychádzajúc z citovaných právnych názorov sa   ústavný súd zaoberal otázkou, či krajský   súd   postupoval   ústavne   akceptovateľným   spôsobom,   keď   vyhodnotil   tvrdenie „V roku 2001 ho prepustili aj pre podozrenie z korupcie“ za pravduskresľujúce a ako také, ktoré   v spojení   s ďalšími   skutočnosťami   spôsobilo „neoprávnený   zásah   do   práva   na ochranu   osobnosti“ (s.   12   rozsudku   krajského   súdu).   Ústavný   súd   v   tejto   súvislosti považoval   za   významnú   skutočnosť,   že   denník   Korzár,   ktorého   vydavateľkou   je sťažovateľka, uverejnil 27. augusta 2002 článok „Najvyšší súd dal za pravdu colníkovi z V.“   zaoberajúci   sa   práve   rozsudkom   najvyššieho   súdu,   ktorý   sa   týkal   „služobného hodnotenia“ žalobcu.

Aj   napriek   tomu,   že   úlohou   sťažovateľky   bolo   pri   náležitej   opatrnosti   overiť   si pravdivosť zdroja informácií, teda v danom prípade „služobného hodnotenia“, o to viac, že informácia o jeho nezákonnosti bola predmetom článku denníka, ktorého vydavateľkou je samotná sťažovateľka, považoval ústavný súd za podstatné poukázať aj na obsah rozsudku najvyššieho súdu z 31. júla 2002 a až v tejto súvislosti formulovať svoj postoj k ústavnej akceptovateľnosti   záveru   krajského   súdu   o pravduskresľujúcom   tvrdení   sťažovateľky uverejnenom v príslušnej časti inkriminovaného článku.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   6   Sž   15/02,   6   Sž   36/02   z   31.   júla   2002   zrušil rozhodnutie riaditeľa colného úradu zo 16. októbra 2001 o odvolaní žalobcu z funkcie colný špecialista   –   vedúci   PCÚ   5361   M.   Colného   úradu   Č.   dňom   16. októbra   2001   a   jeho menovaní počnúc 17. októbrom 2001 do funkcie samostatného colného referenta PCÚ 5361 M. colného úradu v spojení s rozhodnutím colného riaditeľstva č. 47197/2001-890401 z 18. decembra   2001.   Ústavnému   súdu   neprináleží   v súvislosti   s rozhodovaním   o sťažnosti sťažovateľky   posudzovať   vecnú   správnosť   a už   vôbec   nie   ústavnú   akceptovateľnosť označeného rozsudku najvyššieho súdu, avšak v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci bolo potrebné, aby sa ním ústavný súd bližšie zaoberal práve s ohľadom na záver krajského súdu o pravduskresľujúcom tvrdení sťažovateľky.

Označeným rozsudkom najvyššieho súdu bolo odvolanie žalobcu a jeho menovanie do inej funkcie zrušené z dôvodu, že „služobné hodnotenie“, ktoré bolo podkladom na ich vydanie, bolo vyhodnotené ako nezákonné, a to na základe jeho formálneho nedostatku, keďže nebolo schválené z dôvodu, že „na strane 7 však chýba dátum a podpis príslušného nadriadeného námestníčky JUDr. V. T., ktorým by uvedené rozhodnutie schválil“. Ďalším nedostatkom služobného hodnotenia bolo podľa rozsudku najvyššieho súdu „i nedostatočné zistenie   skutkového   stavu   rozhodnutia   o   hodnotení...“ spočívajúce „v náležitom nevysporiadaní   sa správnych orgánov s námietkou žalobcu o tom,   či vypracovala   jeho služobné   hodnotenie   priama   nadriadená   alebo   ho   vypracoval   vyšší   nadriadený,   teda riaditeľ colného úradu“. Z odôvodnenia označeného rozsudku najvyššieho súdu možno vyvodiť, že najvyšší súd sa „služobným hodnotením“ po vecnej stránke nezaoberal, teda neposudzoval   vecnú   (ne)správnosť   jednotlivých   hodnotiacich   záverov   uvedených   v samotnom služobnom hodnotení, odhliadnuc od toho, že ho „spochybnil ako celok“ na základe „vážnych   pochybností   o   jeho   objektívnosti“ z   dôvodu,   že „predchádzajúce služobné   hodnotenie“ žalobcu   bolo   veľmi   dobré,   ako   aj   z   dôvodu,   že   podľa   zistení najvyššieho súdu boli „pracovné a osobné vzťahy“ medzi žalobcom a riaditeľom colného úradu „napäté“. Minimálne záver najvyššieho súdu spochybňujúci objektívnosť služobného hodnotenia z dôvodu napätých vzťahov medzi žalobcom a riaditeľom colného úradu sa javí ústavnému súdu protirečivý najmä s ohľadom na konštatovanie (ne)zákonnosti služobného hodnotenia najvyšším súdom práve z dôvodu jeho neschválenia riaditeľom colného úradu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd zastáva názor, že ak krajský súd formuloval záver o nelegitímnosti zásahu do ochrany osobnosti aj z dôvodu, že sťažovateľka poskytla podľa jeho názoru pravduskresľujúce informácie, keď uviedla, že „V roku 2001 ho prepustili aj pre   podozrenie   z   korupcie“,   pričom   tento   záver   odôvodnil „zrušujúcim   rozsudkom najvyššieho súdu“, ktorým bola vyslovená nezákonnosť služobného hodnotenia, tak k nemu dospel prinajmenšom zjednodušene, bez náležitého vyhodnotenia súvisiacich skutočností (predovšetkým vecného obsahu služobného hodnotenia). V okolnostiach daného prípadu samotné zrušujúce rozhodnutie najvyššieho súdu v konečnom dôsledku po vecnej stránke totiž   nespochybňuje   tvrdenie   obsiahnuté   v služobnom   hodnotení   o   možnosti   vzniku korupcie   tým,   že „menovaný   svojím   opatrením   vytváral   možnosť   vzniku   korupcie, klientelizmu   a   možnosť   protiprávneho   konania   colníkov“. Nezanedbateľným   v   tejto súvislosti je aj fakt, že s prihliadnutím na striktne gramatický výklad inkriminovanej vety, táto nevedie k záveru, že samotný žalobca bol „prepustený“ pre podozrenie z korupcie, ktorej sa mal dopustiť sám (osobne), ale „len“ vytváral možnosť takéhoto konania zo strany iných. Uvedený záver vyplynul z tvrdenia   obsiahnutého v služobnom hodnotení,   podľa ktorého žalobca nezabezpečil rotáciu colníkov v rámci hraničného priechodu tak, aby bola „eliminovaná   možnosť   vytvárania   nežiaducich   vzťahov   medzi   colníkmi   a   cestujúcou verejnosťou a aby sa predišlo klientelizmu a v konečnom dôsledku korupcii colníkov...“.

V tejto   súvislosti   preto   nemalo   byť   rozhodujúce   pre   formulovanie   záveru o uverejnení pravduskresľujúcich   skutočností   zo strany vo veci   konajúcich   všeobecných súdov to, či bol „sám“ žalobca alebo „jeho podriadení“ potrestaní pre porušenie služobnej disciplíny   z dôvodu   korupcie,   a to   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   samotné   tvrdenie sťažovateľky v inkriminovanom článku z toho nevychádza („podozrenie z korupcie“, nie korupcia ako taká, pozn.).

Do   pozornosti   preto   ústavný   súd   dáva   samotné   služobné   hodnotenie,   pre vypracovanie   ktorého   boli   podkladom   nielen   zistené   porušenia   služobnej   disciplíny a prepustenie zo služobného pomeru podriadených žalobcu, ale aj napr. jeho nedostatočná kontrolná činnosť, ktorá bola podložená konkrétnymi zisteniami kontrolných orgánov (napr. pri   správnosti   vyrubovania   dane   z pridanej   hodnoty   na   základe   protokolu   o výsledku kontroly   č.   j.   1094/00   zo   17.   júla   2000,   ako   aj   porušenie   ustanovení   o uskladňovaní v colnom sklade samotným žalobcom na základe protokolu o výsledku kontroly z 28. marca 2001),   ktorých   nezákonnosť   najvyšší   súd   nespochybnil   a na   ktoré   krajský   súd   a priori neprihliadal.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti sa ústavnému súdu javí záver krajského súdu o neprimeranom   zásahu   do   práva   na   ochranu   súkromia   žalobcu   ako   prinajmenšom nedostatočne   vyargumentovaný,   teda   taký,   ktorý   nie   je   výsledkom   ústavne akceptovateľného   vyvažovania   ústavou   a dohovorom   garantovaného   práva   na   ochranu osobnosti so slobodou prejavu (taktiež garantovanou tak ústavou, ako aj dohovorom) pri náležitom uplatnení príslušného testu proporcionality, a to najmä z dôvodu nedostatočného skutkového zisťovania, ktoré malo za následok nesprávne právne posúdenie, pričom práve náležité vyhodnotenie vecných tvrdení obsiahnutých v služobnom hodnotení mohlo mať podľa názoru ústavného súdu zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.

Z   dôvodu,   že   dosiaľ   uvádzané   predbežné   závery   ústavného   súdu   postačujú na „spochybnenie“   ústavnej   akceptovateľnosti   namietaného   rozsudku   krajského   súdu, nebolo   už   potrebné   sa   bližšie   zaoberať   ďalšími   tvrdeniami   sťažovateľky,   a to   aj s prihliadnutím   na   záver   okresného   súdu,   že   údaje   o žalobcovi   v prvých   dvoch   vetách (žalobca pracoval na ukrajinskej hranici vo funkcii riaditeľa colného úradu, pozn.) nie sú sami osebe spôsobilé privodiť ujmu na právach chránených v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka.

II.1.3   Závery   ústavného   súdu   k   namietanému   porušeniu   slobody   prejavu v spojení so základným právom na súdnu ochranu

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery konštatoval, že v posudzovanej veci sťažovateľka, ktorá má ako vydavateľka denníka SME pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnila v tomto periodiku informácie o veciach dôležitého verejného záujmu (kritika advokáta ako verejne činnej osoby za jeho predchádzajúcu činnosť vo verejnej funkcii), ktorých nepravdivosť (resp. ich pravduskresľujúci charakter) nebola najmä s ohľadom na skutočnosti obsiahnuté v služobnom   hodnotení   (ktoré   neboli   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   6   Sž   15/02, 6 Sť 36/02 z 31. júla 2002 vyvrátené) v odôvodnení namietaného rozsudku krajského súdu presvedčivým, a teda ústavne akceptovateľným spôsobom preukázaná.

Za   daných   okolností   aj   pri   rešpektovaní   skutočnosti,   že   uvedenie   plného   mena a priezviska žalobcu priamo umožnili čitateľom denníka SME jeho identifikáciu, nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť právo na ochranu osobnosti žalobcu o to viac, že krajský súd v danom prípade uplatnil vo vzťahu k žalobcovi nesprávne východisko spočívajúce v tvrdení, že „... nejde ani   o   osobu   verejného   záujmu,   ktorá   je   stredobodom   pozornosti   verejnosti“,   hoci v skutočnosti   žalobcu   treba   podľa   názoru   ústavného   súdu   nepochybne   posudzovať   ako verejne   činnú   osobu,   ktorá   podlieha   širšej   miere   akceptovateľnej   kritiky   ako   súkromné osoby.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietaným rozsudkom krajského súdu   došlo   k neprípustnému   zásahu   do   slobody   prejavu   sťažovateľky   a jej   práva   na slobodné   rozširovanie   informácií   garantovaných   tak   prostredníctvom   čl.   26   ods.   1   a   2 ústavy, ako aj prostredníctvom čl. 10 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   namietala   nielen   porušenie   svojho   základného   práva   na   slobodu prejavu a slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Ústavný   súd   kladie   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   mimoriadny   dôraz   na rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (obdobne aj práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru),   pretože   tvoria v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany ústavou garantovaných práv (m. m. I. ÚS 56/01), pričom vychádza z konceptu materiálneho právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho ústavou garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti sa   stáva   arbitrárny   a   svojvoľný.   Opomenutie   vo   veci   relevantných   skutkových   alebo právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania, aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana v rámci odvolacieho konania, t.   j. ochrana, ktorej   sa   účastník konania domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania) z dôvodov,   ktorých   uplatnenie   umožňuje   procesné   právo;   v   danom   prípade   príslušné ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Podstatou   odvolania sťažovateľky bolo domáhanie sa ochrany jej ústavou a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na slobodné rozširovanie informácií.

Krajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 99/2009-180 z 29. októbra 2009, ktorým tento vo svojej podstate vyhovel žalobe žalobcu o ochranu osobnosti   tým,   že   sťažovateľke   uložil   povinnosť   uverejniť   ospravedlnenie   a   zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov konania, čo odôvodnil zo záveru, že sťažovateľka   neprípustným   spôsobom   zasiahla   do   osobnostných   práv   žalobcu,   pričom podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   tento   záver   krajského   súdu   javí   ako   nedostatočne vyargumentovaný   (vecne   nedostatočne   podložený),   a teda   prinajmenšom   predčasný a z ústavného hľadiska neakceptovateľný. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd podľa názoru   ústavného   súdu   neprípustným   spôsobom   zasiahol   do   ústavou   a   dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľky a jej práva na slobodné rozširovanie informácií v spojení s porušením jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keďže   práve   na   základe   namietaného   rozsudku   krajského   súdu   nadobudol   označený rozsudok okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť sťažovateľky ospravedlniť sa žalobcovi za uverejnenie inkriminovaného článku a povinnosť zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd rozhodol, že krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 3 Co/37/2010, 3 Co/38/2010 z 11. mája 2010 porušil základné právo sťažovateľky na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, ako aj jej právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2. K druhej námietke sťažovateľky (nepreskúmateľnosť priznania náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky a nepreskúmateľnosti rozhodnutia o trovách konania)

II.2.1. K priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy

V rámci   svojej   druhej   námietky   sťažovateľka   predovšetkým   tvrdí,   že   namietaný rozsudok   krajského   súdu   je   v časti   týkajúcej   sa   priznania   náhrady   nemajetkovej   ujmy nedostatočne   odôvodnený,   a preto   v tejto   časti   nepreskúmateľný.   Sťažovateľka   v tejto súvislosti   uvádza,   že „Ani   z   rozhodnutia,   prvostupňového   súdu   a   ani   z   rozhodnutia odvolacieho súdu nie je zrejmé, z čoho súdy vychádzali, o aké skutkové dôkazy opreli svoje rozhodnutie, keď takúto náhradu nemajetkovej ujmy žalobcovi priznali.“.

Krajský   súd   v odôvodnení   namietaného   rozsudku   vo   vzťahu   k problémom nastoleným druhou námietkou sťažovateľky uviedol:

„Odvolací súd sa stotožňuje aj so záverom súdu prvého stupňa, že došlo k značnej miere   k zníženiu dôstojnosti žalobcu v spoločnosti,   a preto   správne   priznal aj   právo   na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch – materiálnu satisfakciu. Súd prvého stupňa ju stanovil   s prihliadnutím   na   závažnosť   vzniknutej   ujmy   a na   okolnosti,   za   ktorých k porušeniu práva došlo. Výšku náhrady priznanej nemajetkovej ujmy nepovažuje odvolací súd za svojvoľnú, ale rešpektujúcu zákonné kritéria. I odvolací súd sa stotožňuje s výškou priznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 25.000,- eur a s dôvodmi, pre ktoré žalobu v prevyšujúcej   časti   zamietol.   Nie   je   totiž   možné,   aby   súd   pri   priznaní   výšky   náhrady nemajetkovej ujmy komparatisticky posudzoval prípady priznanej nemajetkovej ujmy súdom v iných prípadoch.“

S prihliadnutím   na   §   219   ods.   2   OSP   („Ak   sa   odvolací   súd   v celom   rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na   skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.“) považoval ústavný súd za   potrebné   poukázať   aj   na   relevantnú   časť   odôvodnenia   rozsudku   okresného   súdu č. k. 9 C 99/2009-180 z 29. októbra 2009 týkajúcu sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy; v tejto časti odôvodnenia označeného rozsudku okresného súdu sa uvádza:

„...   V konaní   pritom   bolo   preukázané   výsluchom   svedkov,   že   zverejnenie   týchto údajov poškodilo meno žalobcu v profesionálnej oblasti, znížilo jeho vážnosť a dôstojnosť v spoločnosti a tiež zasiahlo do jeho súkromného rodinného života. Bolo preukázané, že o korupcii v súvislosti so žalobcom sa hovorí aj v profesionálnej oblasti, v ktorej žalobca pôsobí. Tiež bolo výsluchmi svedkov preukázané, že známi žalobcu ho už vo svojom okolí neodporúčajú ako advokáta a tiež bolo preukázané, že vzťahy v rodine žalobcu sú narušené....   Dokazovaním   bolo   preukázané,   že   časť   článku   o žalobcovi   vyvolala   následky v rodinnom,   profesionálnom   i spoločenskom   prostredí   žalobcu.   Žalovaný   zverejnením celého mena žalobcu v súvislosti s korupciou, ktorej sa podľa článku mal žalobca dopustiť, postavil osobu žalobcu do profesionálne a spoločensky negatívneho svetla. Následky boli vyvolané a zvýšené aj tým, že už predtým v tlači bolo uvádzané celé meno a priezvisko žalobcu práve v súvislosti s jeho advokátskou praxou a teda jeho meno bolo známe nie len blízkemu   okruhu   ľudí,   ale   aj   širokej   verejnosti.   Korupcia   je   v spoločnosti   nežiaduci a negatívny jav a dávanie mena žalobcu do súvisu s korupciou tak bolo objektívne spôsobilé ohroziť   aj   jeho   česť,   vážnosť   a dôstojnosť   v spoločnosti.   Podľa   názoru   súdu   zásah žalovaného do osobnosti žalobcu s prihliadnutím na zverejnené skutočnosti v tlači by ako závažnú   ujmu   pociťovala   aj   každá   iná   osoba   v obdobnom   postavení   žalobcu.   Pri rozhodovaní o výške nemajetkovej ujmy súd tiež prihliadol na to, že v rodine žalobcu došlo k narušeniu   vzťahov.   Jeho   príbuzní,   ale   aj   známi   sa   stretávajú   vo   svojom   okolí s negatívnymi ohlasmi na žalobcu a preto radšej s ním prerušili resp. obmedzili kontakty. K porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom tlače a to denníka s celoslovenskou pôsobnosťou. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu mal teda širokú   publicitu.   Už   táto   samotná   skutočnosť   zakladá   nárok   domáhať   sa   náhrady nemajetkovej ujmy. Po zvážení uvedených skutočností súd priznal žalobcovi aj náhradu nemajetkovej ujmy a to vo výške 25 000,- eur. Súd má za to, že táto suma je vzhľadom k už uvádzaným skutočnostiam primeraná.“

Z   povahy   veci   vyplýva,   že   druhá   námietka   sťažovateľky   bezprostredne   súvisí so skutočnosťou, že krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver okresného   súdu   o   tom,   že   uverejnením   príslušnej   časti   inkriminovaného   článku sťažovateľka   neprípustným   spôsobom   zasiahla   do   práva   na   ochranu   osobnosti   žalobcu, pričom   vychádzal   najmä   zo   svedeckých   výpovedí,   z   ktorých   mal   krajský   súd,   ako   aj okresný súd za preukázané, že „časť článku o žalobcovi vyvolala následky v rodinnom, profesionálnom i spoločenskom prostredí žalobcu“, pričom krajský súd zároveň uviedol, že „K porušeniu práva žalobcu na ochranu osobnosti došlo prostredníctvom tlače a to denníka s celoslovenskou pôsobnosťou. Neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu mal teda širokú   publicitu.   Už   táto   samotná   skutočnosť   zakladá   nárok   domáhať   sa   náhrady nemajetkovej ujmy.“.

Pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka) musí mať súd preukázané, že sú tu okolnosti dokazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie   podľa   ustanovenia   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   (nemajetkovej povahy, pozn,.), a to predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a spoločnosti.

Podľa názoru ústavného súdu nie je odôvodnenie krajského súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy postačujúce, a to s prihliadnutím na strohé konštatovanie krajského súdu o širokej publicite neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu, pričom už táto skutočnosť podľa záveru krajského súdu „zakladá nárok domáhať sa náhrady nemajetkovej ujmy“. Finančné   zadosťučinenie   za   neoprávnený   zásah   do   práva   na   ochranu   osobnosti možno totiž priznať len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v značnej miere. O znížení dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Aj napriek tomu, že rozhodnutie o výške finančného zadosťučinenia patrí do sféry uváženia príslušného   všeobecného   súdu,   mal   by   súd   v každom   jednotlivom   prípade   vychádzať z úplného skutkového stavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská   (pozri   napr.   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky   sp.   zn. 30 Cdo 2005/2003 z 27. októbra 2003).

Z odôvodnenia krajského súdu a okresného súdu vo vzťahu k nároku na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a k jeho výške vyplýva, že svoje závery tieto súdy založili   predovšetkým   na   svedeckých   výpovediach   a   „širokej   publicite   neoprávneného zásahu“, pričom sa vôbec nezaoberali ďalšími dôležitými skutkovými okolnosťami, ktoré by mohli prinajmenšom spochybňovať ich v zásade jednoznačný záver o poškodení žalobcu aj v profesionálnej oblasti, t. j. vo sfére jeho profesijného uplatnenia ako advokáta. V tejto súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   predovšetkým   na   tvrdenie   sťažovateľky,   podľa   ktorej «Súd   sa   nedostatočne   vysporiadal   aj   s   tvrdeným   „zásahom   do   profesionálnej“   sféry žalobcu,   keď   nevyhodnotil napríklad tú   súdu   známu   skutočnosť,   že samotný žalobca je súčasným   právnym   zástupcom   elity   okresov   M.   a S.,   mimo   iných   i   právnych   praktikov, profesionálov, teda právnikov, napr. JUDr. P. (bývalého prezidenta PZ SR) a podobne; či dokonca   sudcov,   napr.   JUDr.   S.   (donedávna   predsedu   jedného   z okresných   súdov)   a podobne,   kde   u   posledne   menovaného   ide   podľa   všeobecne   známeho   hodnotenia Ministerstva spravodlivosti SR o dokonca jedného z najlepšie hodnotených sudcov v celej Slovenskej   republike.   Teda   v   profesnej   oblasti   skutočne   nemožno   hovoriť   vo   vzťahu k žalobcovi v tomto konaní k nejakému zásahu a zníženiu dôvery v jeho osobu.».

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje aj na judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na povesti (napr.   Tolstoy   Miloslavsky   v.   Spojené kráľovstvo),   pričom   pri   určovaní   výšky   náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko, Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo).

Rovnako tak nekorešponduje judikatúre ESĽP ani tvrdenie krajského súdu, že „Nie je...   možné,   aby   súd   pri   priznaní   výšky   náhrady   nemajetkovej   ujmy   komparatisticky posudzoval prípady priznanej nemajetkovej ujmy súdom v iných prípadoch.“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na právny názor ESĽP vyjadrený vo veci Público-Comunicacáo Social, S. A. v. Portugalsko, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti. Z hľadiska určovania výšky nemajetkovej ujmy ústavný súd navyše   upozorňuje   aj   na   ďalší   právny   názor   ESĽP   vyjadrený   napr.   vo   veci   Iltalehti a Karhuvaara   v.   Fínsko,   podľa   ktorého   pri   určovaní   výšky   náhrady   za   porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných   osobnostných   práv   by   nemala bez existencie   závažných   a dostatočných   dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia alebo násilné činy. Na tieto skutočnosti ústavný súd považoval za potrebné upozorniť preto, že v okolnostiach posudzovanej veci považuje výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi v sume 25 000 € za neprimerane vysokú, a to aj bez ohľadu na svoje závery k vecnej stránke predmetnej veci, t. j. k záveru, že krajský súd v danom prípade neprípustným spôsobom zasiahol   do   práva   sťažovateľky   na   slobodu   prejavu   a   práva   na   slobodné   rozširovanie informácií.

Podľa názoru ústavného súdu je preto aj záver krajského súdu vo vzťahu k nároku na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a k určeniu jej výšky nedostatočne vyargumentovaný, a teda   taký,   ktorým   ústavne   neakceptovateľným   spôsobom   zasiahol   do   ústavou a dohovorom   garantovanej   slobody   prejavu   sťažovateľky   a jej   práva   na   slobodné rozširovanie informácií v spojení s právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, integrálnou   súčasťou   ktorého   je   aj   právo   účastníka   konania   na   riadne   odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2.2 K rozhodnutiu o trovách konania

Sťažovateľka   v sťažnosti   k námietke   o nepreskúmateľnosti   rozhodnutia   o trovách konania uvádza:

„Trovy   konania   zavinil   žalobca.   V predmetnej   veci   bol   žalobca   vo   väčšej   časti žiadaného   nároku   neúspešný   (nárokoval   si   66.387,83   EUR,   bolo   mu   priznané   25.000,- EUR, teda pomer úspechu vo veci sa neprejavil v rozhodnutí o trovách konania). Navyše žalobca rozšíril bezprostredne pred posledným pojednávaním pred súdom prvého stupňa vo veci samej žalobu o ďalších viac ako 33.000,- EUR, na sumu 66.387,83 Eur, čo vôbec patrične neodôvodnil, nakoniec bol v tejto rozširujúcej časti v konaní neúspešný. Súd túto okolnosť pri rozhodovaní o trovách konania nezobral vôbec na zreteľ (aj keď príslušné zákonné ustanovenia O. S. P.   takéto situácie predpokladajú),   čo považujeme taktiež za nesprávne a nezákonné (nepreskúmateľné), keďže sa súd mal týmto zaoberať pri svojom rozhodovaní,   no   aj   pri   odôvodnení   svojho   rozhodnutia...   Trovy   konania   predstavujúce zaplatený súdny poplatok by mal znášať žalobca. Podobne tak náklady prestavujúce nám vzniknuté trovy konania.“

V časti napadnutého rozsudku krajského súdu s ohľadom na výrok o trovách konania tento uviedol:

„Vecne   správny   je   i výrok   o trovách   konania.   Čiastočné   zamietnutie   žaloby   na zaplatenie   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   je   dôvodom   na   rozhodnutie   súdu o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O. s. p. Súd prvého stupňa správne v súlade s ust. § 142 ods. 3 O. s. p. priznal žalobcovi plnú náhradu trov konania pozostávajúcu zo zaplateného   súdneho   poplatku   zo žaloby,   lebo   aj keď mal   účastník vo veci   úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania aj v prípade, ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu.“

Aj   pri   uplatnení   právnej   úpravy   náhrady   trov   konania   obsiahnutej   najmä v Občianskom súdnom poriadku je potrebné prihliadať na to, či sa základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy naplní reálnym obsahom (III. ÚS 166/09).

Podľa § 142 ods. 3 OSP aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku alebo od úvahy súdu...

V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že všeobecný súd musí vykladať a používať ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť základné právo na súdnu ochranu bez zákonného podkladu. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že všeobecné   súdy   majú   poskytovať   v   občianskom   súdnom   konaní   materiálnu   ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 OSP; obdobne IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04).

Krajský   súd   svoje rozhodnutie   o   priznaní   náhrady   trov   konania   vo   vzťahu k žalobcovi odôvodnil iba stručne (poukazom na to, že výška plnenia závisela od úvahy súdu podľa § 142 ods. 3 OSP), pritom ani neodkázal na „dôvody“ priznania náhrady nemajetkovej   ujmy   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku,   pričom   je   celkom nepochybné,   že   v okolnostiach   posudzovanej   veci   výrok   o trovách   konania bezprostredne   súvisí   s výrokom   o priznaní   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Z týchto dôvodov ho ústavný súd považuje za arbitrárne, resp. nedostatočne odôvodnené.

V   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   sa   odvolací   súd   taktiež   vôbec nezaoberal vzťahom medzi účastníkmi konania z hľadiska zásady úspechu v konaní, ako aj účelnosti trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva. Odvolací súd vo veci náhrady trov konania, ktoré účastníkovi priznal, bol povinný skúmať túto otázku a až z týchto zistení mal vyvodiť (a aj odôvodniť) svoj záver o nej. Trovy vynaložené   účastníkom   konania   v   spore   musia   byť   v   príčinnej   súvislosti   s   jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie   uplatneného   nároku   alebo   procesná   ochrana   proti   takému   nároku. Zistenia súdu v týchto otázkach sa nevyhnutne musia podľa názoru ústavného súdu premietnuť do odôvodnenia rozhodnutia.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   krajský   súd namietaným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj výrokom   o náhrade   trov   konania   v spojení   s výrokom   o priznaní   náhrady   nemajetkovej ujmy (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom sp. zn. 3 Co 37/2010, 3 Co 38/2010 z 11. mája 2010 porušil ústavou a dohovorom garantované práva a slobody sťažovateľky, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie, opatrenie   alebo   iný   zásah   zruší   a   vec   vráti   na   ďalšie   konanie,   ten,   kto   vo   veci   vydal rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní vo veci   sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu   vyjadrenými v časti   II tohto   nálezu.   Osobitne   bude   úlohou   krajského   súdu   po   vrátení   veci   vysporiadať   sa s právnym   názorom   ústavného   súdu,   podľa   ktorého   je   záver   krajského   súdu   o tom,   že sťažovateľka   uverejnila   o žalobcovi   nepravdivé,   resp.   pravduskresľujúce   informácie nedostatočne   a nepresvedčivo   odôvodnený,   a v tejto   súvislosti   primeraným   spôsobom vyhodnotiť vecné   skutočnosti   uvedené   v služobnom   hodnotení   žalobcu   a zohľadniť   pri novom rozhodovaní o veci ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať zásadný vplyv na právne posúdenie veci (okrem iného skutočnosť, že žalobcu v danom prípade treba podľa názoru ústavného súdu považovať za verejne činnú osobu). Zároveň bude úlohou krajského súdu zohľadniť v novom rozhodnutí na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu, ako aj ESĽP   v kontexte   s výhradami   uvedenými   v časti   II   tohto   nálezu,   a to   aj   vo   vzťahu k výrokom o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy a výrokom o náhrade trov konania.

IV.

Sťažovateľka   tiež   namietala,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   došlo   aj k porušeniu jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

IV.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavySťažovateľka   zároveň   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva   vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 3 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že „súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 25.000,- EUR“.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd namietaným rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa   krajský   súd   sám   vyrovnal   s   ochranou   označeného   základného   práva   hmotného charakteru.   Ústavný   súd   preto   sťažnosti   v   časti,   v ktorej   sa   sťažovateľka   domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 3 ústavy, nevyhovel, uprednostňujúc   právomoc   všeobecného   súdu   na   ochranu   subjektívnych   hmotných   práv účastníkov   konania   pred   ochranou   v   konaní   pred   ústavným   súdom,   t.   j.   zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov (bod 4 výroku tohto nálezu).

IV.2 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sťažovateľka uvádza: «Dovoľujeme   si   pozornosť   upriamiť   i   na   spôsob   manipulácie   so   spisom,   resp. s podaným návrhom na začatie konania vo vzťahu k ústavnej zásade zákonného sudcu a vo vzťahu ku konaniu pred Okresným súdom v Michalovciach odo dňa podania žaloby na súd, do dňa prvého pojednávania vo veci, kde došlo k „výmene“ zákonného sudcu nie obvyklým spôsobom.   V   tejto   časti   veci   potom   nepovažujeme   za   dôležité,   vzhľadom   na   závažnosť pravdepodobného porušenia zákona súdom, že až následne, na základe našej námietky, došlo k postúpeniu veci na iný súd – Okresný súd Spišská Nová Ves.»

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   uvedenú   námietku   nevzniesla   v namietanom konaní   pred   krajským   súdom,   ktorý   bol   v zmysle   princípu   subsidiarity   oprávnený   a aj povinný   o nej   rozhodnúť.   Z tohto   dôvodu   sa   s   touto   námietkou   ústavný   súd   nemôže zaoberať,   a preto   ani   v tejto   časti   návrhu   sťažovateľky   nevyhovel   (bod   4   výroku   tohto nálezu).

V.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka žiadala o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100 €.

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy prichádza do úvahy predovšetkým v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia,   prípadne   uvedením   do   pôvodného   stavu   (napr.   I.   ÚS   15/02,   I.   ÚS   139/02). V danom   prípade   ústavný   súd   z hľadiska   ústavnej   ochrany   považoval   za   dostatočné vyslovenie porušenia sťažovateľkou označených práv garantovaných ústavou a dohovorom, ako aj zrušenie namietaného rozsudku krajského súdu v spojení s vrátením veci na ďalšie konanie   krajskému   súdu,   a preto   požiadavke   sťažovateľky   o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   jej   právnym zastupovaním   v konaní pred   ústavným súdom   Advokátskou   kanceláriou   P.,   spol.   s r.   o. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a   c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   3   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % daň z pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (t. j. o sumu 48,43 €) predstavuje celkovú sumu 303,31 € (bod 3 výroku tohto nálezu).

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011