znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 302/09-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť E. K., S., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 141 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves č. k. 2 C 105/2006-116 zo 4. októbra 2007 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6 Co 360/2007, 6 NcC 40/2008 z 11. novembra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. K. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. augusta 2009   doručené   podanie   E.   K.,   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   označené   ako „Porušenie základného   ľudského   práva   na   spravodlivý   súd   podľa   čl.   36   Listiny   základných   práv a slobôd a čl. 46, 141, 48/2 Ústavy SR súdmi SR“. Na základe obsahu posúdil ústavný súd podanie sťažovateľa ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 141 ústavy rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 C 105/2006-116   zo   4. októbra   2007   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 360/2007, 6 NcC 40/2008 z 11. novembra 2008.

Zo   sťažnosti   a z   priloženej   dokumentácie   vyplýva,   že   okresný   súd   namietaným rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal náhrady škody proti žalovanej Ž., a. s., z dôvodu premlčania uplatnených práv a z dôvodu nesplnenia kritérií pre vznik žalobou   uplatnených   práv.   Sťažovateľ   namietaný   rozsudok   okresného   súdu   napadol odvolaním,   v ktorom   tiež namietal, že   vec   na prvom   stupni prejednávala a rozhodovala sudkyňa   JUDr.   V.   D.,   u ktorej   sú   dané   okolnosti   vylučujúce   ju   z prejednávania a rozhodovania veci (deň pred vynesením namietaného rozsudku uplatnil sťažovateľ voči tejto sudkyni námietku zaujatosti, pozn.).

Krajský súd namietaným rozsudkom rozhodol, že sudkyňa V. D. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej okresným súdom pod sp. zn. 2 C 105/2006, a zároveň   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   napadnutý   odvolaním,   pričom   účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol dovolaním, ktoré odôvodnil tým, že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. V konkrétnostiach   sťažovateľ   v dovolaní   namietal   najmä   nevykonanie   ním   navrhnutých dôkazov (nevypočutie ním navrhnutých svedkov), ako aj postup krajského súdu po vznesení námietky zaujatosti voči sudkyni prvého stupňa. O dovolaní sťažovateľa rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd uznesením č. k. 3 Cdo 98/2009-172 z 18. júna 2009 tak, že dovolanie odmietol.

V sťažnosti   adresovanej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   vo   vzťahu   k namietanému rozsudku   okresného   súdu   namieta   predovšetkým   skutočnosť,   že   vo   veci   rozhodovala sudkyňa, ktorá mala byť z rozhodovania vylúčená, keďže „systematicky a účelovo celé roky zneužíva   zásadu   voľného   výkladu   a odmieta   pozvať   mnou   navrhovaných   svedkov   na výsluch“, a to   napriek   tomu,   že   predchádzajúci   rozsudok   okresného   súdu č. k. 2 C 105/2006-84   z 1. februára   2007   bol   zrušený   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 6 Co 94/2007-103   z 19.   júna   2007   z dôvodu   nepreskúmateľnosti   pre   nedostatok dôkazov,   pričom   sťažovateľ   na   pojednávaní   predložil „menný   zoznam   aj   s adresami v písomnej forme svedkov, ktorých žiadam vypočuť. Sudkyňa to opätovne odmieta. Vady konania nie sú odstránené! Zámer jasný.“.

Vo   vzťahu   k namietanému   rozsudku   krajského   súdu   sťažovateľ   popri   nesúhlase s rozhodnutím o nevylúčení sudkyne JUDr. V. D. z prejednávania a rozhodovania jeho veci poukazuje najmä na protichodnosť jeho rozhodnutí z 19. júna 2007 a zo 4. októbra 2007, keďže „... tá istá predsedníčka Odvolacieho súdu JUDr. A. T., ktorá dňa 19. 6. 2007 tento rozsudok pre závažné vady zrušila, tentokrát tento rozsudok s tými istými vadami konania prvostupňového súdu už potvrdzuje a ešte tá istá osoba rozhoduje o námietke zaujatosti zo dňa 3. 10. 2007. Veď je to nezákonné. To chce niekto mi nahovoriť, že sudkyňa JUDr. A. T. len tak sama od seba vyniesla dva úplne protichodné rozsudky v tej istej veci s tými istými vadami v konaní? Veď je to choré...“.

K uzneseniu   najvyššieho   súdu   č.   k.   3 Cdo   98/2009-172 z 18.   júna 2009,   ktorým rozhodol   o jeho   dovolaní   proti   namietanému   rozsudku   krajského   súdu,   sťažovateľ v sťažnosti   uvádza,   že   s ním „absolútne   nesúhlasím   a odmietam ho   z dôvodu,   že   podľa môjho právneho názoru jeho znenie je účelové a má poslúžiť iba na podporu tých sudcov, ktorí mi roky bránia sa dovolať spravodlivosti...“, pričom ale porušenie svojich základných práv týmto uznesením najvyššieho súdu sťažnosťou nenamieta.

Na základe argumentov uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„V súdnom konaní vo veci náhrady škody na Krajskom súde v Košiciach sp. zn. NcC 40/80 zo dňa 11. 11. 2008 a na Okresnom súde v Spišskej Novej Vsi č. k. 2 C 105/2006 zo dňa 4. 10. 2007 došlo na základe vád v zmysle § 221 ods. 1 písm. f, § 237 písm. f) O. s. p.,   v danej   veci   sa   naviac   konalo   napriek   vznesenej   námietke   zaujatosti   voči príslušnému   sudcovi   preto   došlo   k porušeniu   čl.   36   Listiny   základných   práv   a slobôd a čl. 46, 48 ods. 2, 141 Ústavy Slovenskej republiky. Konanie bolo neplatné a rozsudky zrušuje.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa   § 20   ods.   3 zákona o ústavnom   súde   je ústavný   súd viazaný návrhom   na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   pre   posúdenie   predmetnej   veci podstatné,   v akom   rozsahu   vymedzí   navrhovateľ   svoj   návrh   v petite   (návrhu   na rozhodnutie).   Z obsahu   sťažnosti   a predovšetkým   jej   petitu   (návrhu   na   rozhodnutie) vyplýva, že sťažovateľ sa domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 36 listiny v spojení s čl. 141 ústavy, ku ktorému malo   dôjsť   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   2   C   105/2006-116   zo   4.   októbra   2007 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 360/2007, 6 NcC 40/2008 z 11. novembra 2008.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   na   okresnom   súde   zistil,   že   namietaný   rozsudok   okresného   súdu v spojení s namietaným rozsudkom krajského súdu nadobudol právoplatnosť 12. januára 2009,   pričom   sťažovateľ   doručil   sťažnosť   ústavnému   súdu   až   24.   augusta   2009. Z uvedeného vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej podanie   dovolania   nepredstavuje   právnu   skutočnosť,   od   ktorej   začína   plynúť   lehota   na podanie sťažnosti ústavnému súdu podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde (mutatis mutandis I. ÚS 49/02, I. ÚS 134/03, I. ÚS 16/06), t. j. v danom prípade bolo z hľadiska plynutia tejto lehoty irelevantné, že sťažovateľ podal dovolanie a uznesenie najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu mu bolo doručené 7. júla 2009.

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   z dôvodu,   že   bola   podaná oneskorene.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   vyzývať   sťažovateľa   na doplnenie   jeho   sťažnosti,   ktorá   neobsahovala   všetky   náležitosti   ustanovené   zákonom o ústavnom   súde,   ani   zaoberať   sa   ďalšími   návrhmi   sťažovateľa   (návrh   na   zrušenie namietaných rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2009