znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 302/08-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. K., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. M. B., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   13 C 150/2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. D. K. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. augusta 2008 doručená sťažnosť Mgr. D. K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedol,   že   je „právny   nástupca navrhovateľky   v 8.   rade   neb.   M.   K.   (...),   ktorá   sa   domáhala   svojím   návrhom   zo dňa 15. 1. 1996   zaplatenia   sumy   1 886 986,70 Sk   s prísl.   doručeným   odporcovi - prvostupňovému   súdu   dňa   17. 1. 1996...   Napriek   tomu,   že   od   jeho   podania   uplynulo do dnešného dňa 12 rokov, nebolo právoplatne skončené...“.

Sťažovateľ   ďalej   podrobne   opísal   priebeh   napadnutého   konania   ako   pred prvostupňovým, tak aj pred odvolacím súdom a dovolacím súdom. Uviedol, že okresný súd rozsudkom z 27. decembra 2007 v jeho právnej veci rozhodol. Proti tomuto rozsudku bolo zo strany žalovaných v 1.- 4. rade, ako aj zo strany žalobcov podané odvolanie. Podľa sťažovateľa ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo o ňom rozhodnuté.

Na základe v sťažnosti uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Právo Mgr. D. K. (...), priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   v   konaní   vedenom   na   Okresnom   súde v Žiline, pod sp. zn. č. k. 13 C 150/2005, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

Mgr. D. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000.- Sk (slovom: päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 1. rade - Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi Mgr. D. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Mgr. D. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000.- Sk (slovom: päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 2. rade - Krajský súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi Mgr. D. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Mgr. D. K. na účet právnej zástupkyne, JUDr. M. B. (...), a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Z § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo   stav   takú   možnosť   reálne   nepripúšťajú   (IV. ÚS 16/04,   II. ÚS 1/05,   II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

V sťažnosti je výrazne oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20   ods. 3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom   na   začatie   konania.   Viazanosť ústavného   súdu   návrhom   sa   vzťahuje   najmä   na návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže   rozhodnúť   len   o tom,   čoho   sa   sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich   práv   [(čl. 2   ods. 2   ústavy)   napr. m. m.   III. ÚS 2/05,   II. ÚS 19/05)], keď   navyše znenie   petitu   sťažnosti   vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľa   nemá ústavný   súd   dôvod   spochybňovať. Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania o sťažnosti iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Týmito pravidlami sa ústavný súd spravoval aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa. V danom prípade to znamenalo, že ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť iba z hľadiska možného porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, t. j. v rozsahu korešpondujúcom s návrhom na rozhodnutie vo veci samej (petitom). Napokon aj v splnomocnení sťažovateľa pre advokátku je taktiež uvedené, že ju splnomocňuje „vo veci sťažnosti na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline pod č. k. 13 C 150/2005 na Ústavnom súde SR“.

Pokiaľ sa sťažovateľ v petite sťažnosti domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia aj voči Krajskému súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“), avšak bez toho, aby výslovne navrhol vysloviť, že jeho práva boli porušené aj týmto súdom, treba uviesť, že takýto   postup   ústava   a ani   zákon   o ústavnom   súde   neumožňujú.   Priznanie   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   totiž   viazané   na   vyhovenie   sťažnosti   a deklarovanie,   že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené základné práva alebo slobody, prípadne ľudské práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom (čl. 127 ods. 2 ústavy, § 54 ods. 4 zákona o ústavnom súde).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   namietajúcej   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádzal ústavný súd zo svojej doterajšej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty   (III. ÚS 61/98).   Zároveň zo stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy   ústavný   súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte môže dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte môže trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že „proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   bolo podané odvolanie jednak zo strany žalovaných v 1.-4. rade dňa 15. 2. 2008 a jednak zo strany žalobcov dňa 12. 2. 2008 a napriek tomu, že od podania odvolaní uplynula opätovne lehota 6 mesiacov, do dnešného dňa o podaných odvolaniach nebolo rozhodnuté odporcom v 2. rade (krajský   súd,   pozn.). Z uvedeného   vyplýva,   že   v čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu   sa   vec už nachádzala na krajskom súde.   Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní   vedenom   okresným   súdom,   ktorý   vo   veci   samej   v čase   podania   sťažnosti   už v merite   veci   nekonal.   Z uvedeného   dôvodu   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným spôsobom   ovplyvňovať   priebeh   namietaného   konania   ani   spôsobovať   prieťahy   v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV.ÚS 46/07). Sťažnosť sťažovateľa bolo preto v tejto časti   potrebné   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne neopodstatnenú.

Tie   isté   závery   platia   aj   k namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (o priznaní   trov   právneho   zastúpenia,   ako   aj   finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008