znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 302/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o., so sídlom T., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 34 Cb 53/99   z 8. novembra 2005   a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 2 Obo 1/2006 z 28. júna 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra 2006 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti L., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 34 Cb 53/99 z 8. novembra 2005 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Obo 1/2006 z 28. júna 2006 (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedla,   že   sa návrhom z 8. februára 1999 domáhala na krajskom súde určenia neplatnosti právneho úkonu –   kúpnej   zmluvy   uzatvorenej   19. decembra 1997   medzi   Fondom   národného   majetku Slovenskej   republiky   a spoločnosťou   K.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   aj   „kúpna   zmluva“),   a to z dôvodu jej ochrany, pretože uvedeným právnym úkonom jej mala byť spôsobená škoda. Krajský súd návrh sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 34 Cb 53/99 z 15. mája 2002 v celom rozsahu zamietol.

Na základe odvolania sťažovateľky najvyšší súd uznesením z 12. júna 2002 uvedený prvostupňový rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súd sa v predmetnom zrušovacom uznesení nestotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že   na   strane   sťažovateľky   neexistuje   v danej   veci   naliehavý   právny   záujem   na   určení neplatnosti označenej kúpnej zmluvy. Najvyšší súd zároveň vyslovil názor, že meritórne rozhodnutie vo veci by sa javilo zrejme predčasným, „a to najmä vo vzťahu na prebiehajúci súdny   spor   vedený   na Krajskom   súde   v Bratislave   pod   spisovou   značkou   35 Cb 17/96 vedenom medzi sťažovateľom a FNM SR o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom vyššie spomínanej zmluvy č. 1931/1997“.

Po vrátení veci krajský súd následne rozsudkom sp. zn. 34 Cb 53/99 z 8. novembra 2005 návrh sťažovateľky opätovne zamietol, pričom dôvodom zamietnutia návrhu bolo to, že sa sťažovateľke nepodarilo preukázať naliehavý právny záujem v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Podľa sťažovateľky bolo odôvodnenie   rozsudku   krajského   súdu   vzhľadom   na   skutkovú   a právnu   náročnosť prerokovávanej   veci   nepresvedčivé,   čím   bolo   porušené   ustanovenie   § 157   ods. 2   OSP. Sťažovateľka   nesúhlasila   s názorom   o   neexistencii   jej   naliehavého   právneho   záujmu na určení   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   vysloveným   v uvedenom   rozsudku   krajského   súdu tvrdiac, že naliehavý právny záujem spočíva v charaktere právneho úkonu, od ktorého sa odvíja jej postavenie v ďalšom konaní, a preto podala proti tomuto rozsudku odvolanie.

Sťažovateľka ďalej cituje z jej prednesu na odvolacom pojednávaní pred najvyšším súdom, v ktorom uviedla:

„Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 12. 2005 č. 33 Cb 48/99-248 v právnej veci navrhovateľa L.,   s. o. o. proti odporcovi K., s. r. o. o určenie neplatnosti právneho úkonu, zápisnice o odovzdaní a prevzatí vecí zahrnutých do predmetu predaja podľa zmluvy č. 318/1993 spísanej medzi navrhovateľom a odporcom dňa 28. 02. 1998, vrátane   ich   súčastí,   súpisu   preberaného   majetku   a   inventúrneho   súpisu,   ktorým   bol navrhovateľ poškodený o cca 40,000.000,- Sk bol návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietnutý   (v   súčasnosti   prebieha   na   NS   SR   pod   sp. zn.   1 Obo 118/2006   odvolacie konanie).   Podľa   názoru   Krajského   súdu   úkonom   spísania   zápisnice   nedošlo   k   zmene vlastníckeho   práva   konkrétne   vydávaných   vecí   a   teda   takéto   konanie   nemožno   nazvať právnym úkonom. Na základe uvedeného právneho názoru možno konštatovať, že právnym úkonom,   ktorým   prešlo   vlastnícke   právo   k   veciam   uvedeným   v   predmetnom   zápise na spoločnosť K., s. r. o. bola práve zmluva o predaji podniku č. 1931/1997.

Uvedená skutočnosť mení postavenie navrhovateľa najmä vo vzťahu ku súdnemu sporu medzi FNM SR a spoločnosťou L., s. r. o. o náhradu škody v sume 14,930.558,- Sk, ktorá   mala   byť   spôsobená   FNM   SR   v   súvislosti   s   odstúpením   od   zmluvy   č. 318/1993 a následným   odovzdaním   vecí   zahrnutých   do   predmetu   predaja   podľa   zmluvy.   Spor   je vedený na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 33 Cb 9/99. Táto skutočnosť nemohla tvoriť   odvolací   dôvod   voči   rozsudku   napadnutom   v   tomto   konaní,   nakoľko   rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 12. 2006 č. 33 Cb 48/99-248 bol navrhovateľovi doručený až dňa 27. 02. 2006.

Podľa   ustanovenia   § 19a   ods. 7   zákona   č. 92/1991   Zb.   rozdiel   medzi   hodnotou privatizovaného   majetku   v   čase   účinnosti   zmluvy   o   predaji   podniku   alebo   jeho   časti a hodnotou majetku v čase jeho prevzatia fondom si zúčastnené strany navzájom finančne vyrovnajú do šiestich mesiacov od podpísania zápisnice o prevzatí majetku fondom. Pri rešpektovaní názoru krajského súdu vyslovenom v konaní č. 33 Cb 48/99, teda že zápisnica o odovzdaní a prevzatí vecí nie je právnym úkonom a že právnym úkonom, ktorým bol navrhovateľ značne poškodený je zmluva o predaji podniku č. 1931/1997, je týmto daný naliehavý   právny záujem navrhovateľa   na určení   neplatnosti   zmluvy o   predaji podniku č. 1931/1997 v zmysle ustanovenia § 80 písm. c) O. s. p. Určením neplatnosti tejto zmluvy by   bo!   navodený   právny   stav,   ktorý   by   mal   za   následok   spísanie   novej   zmluvy,   resp. zápisnice, avšak v súlade so skutočným stavom a príslušnými právnymi predpismi (najmä zákonom   o   účtovníctve   platnom   v   tom   čase   č. 563/1991   Zb.,   zákonom   č. 92/1991   Zb.) a následné finančné vyrovnanie v zmysle § 19a ods. 7 cit. zákona. Bez určenia, že zmluva predaji   časti   podniku   č. 1931/1997   je   neplatná,   sa   postavenie   navrhovateľa   v   ďalších sporoch   stáva   neisté.   Navyše,   navrhovateľ   už   nebude   mať   možnosť   účinne   brániť v uvedenom prebiehajúcom spore o náhradu škody.

Stanovená   kúpna   cena   predmetného   podniku   podľa   zmluvy   o   predaji   podniku č. 1931/1997 (podkladom pre stanovenie tejto ceny bol zápis o odovzdaní vecí) absolútne nezodpovedá vyššie uvedeným právnym predpisom a zásadám poctivého obchodného styku. Na   jednej   strane,   spoločnosť   L.,   s. r. o.   bola   povinná   predmetný   majetok   odovzdať spoločnosti K., s. r. o. v účtovných hodnotách, často krát nulových, avšak na druhej strane škoda, za ktorú spoločnosť L., s. r. o. zodpovedá FNM SR je vyčíslená vo všeobecnej cene. Ak by sa postupovalo v súlade s príslušnými právnymi predpismi, majetok by sa odovzdal časovej cene a časová cena by bola zo strany spoločnosti K., s. r. o. zaplatená FNM SR, žiadna škoda by vzniknúť nemohla.

V danom prípade by však FNM SR bol povinný vrátiť spoločnosti L., s. r. o. investície do zhodnotenia predmetu predaja vo forme finančného vyrovnania.“

Z uvedeného podľa sťažovateľky vyplýva, že určenie neplatnosti kúpnej zmluvy má pre   ňu   podstatný   význam,   pretože   zásadným   spôsobom   zasahuje   do   jej   práv   a právom chránených záujmov.

Nadväzne   na   to   najvyšší   súd   rozsudkom   sp. zn.   2 Obo 1/2006   z 28. júna 2006 potvrdil odvolaním sťažovateľky napadnutý rozsudok krajského súdu sp. zn. 34 Cb 53/99 z 8. novembra 2005.   Sťažovateľka   tvrdí,   že   najvyšší   súd   sa   v odôvodnení   napadnutého rozsudku nevysporiadal so všetkými ňou uvádzanými skutočnosťami a svoje rozhodnutie založil   výhradne   na   názore   o neexistencii   naliehavého   právneho   záujmu   na   strane sťažovateľky. V súvislosti s tým najvyšší súd vyslovil názor, že „naliehavý právny záujem na   podaní   žaloby   možno   nepochybne   zistiť   len   u vlastníka“. Tento   názor   sťažovateľka odmieta poukazujúc na to, že „Bez určenia neplatnosti predmetného právneho úkonu, teda zmluvy   o predaji   podniku   č. 1931/1997,   ktorej   súčasťou   jej   aj   súpis   odovzdávaného a preberaného majetku sa sťažovateľ nemôže účinne domáhať ochrany svojich práv“.

Na základe uvedených skutočností dospela sťažovateľka k názoru, že „krajský súd, resp. najvyšší súd nesprávne aplikovali ustanovenie § 80 písm. c) O. s. p. na prejednávanú vec“.

Podľa   sťažovateľky   došlo   v konaní   vedenom   krajským   súdom   k viacerým nedostatkom   (procesným   pochybeniam),   čo   malo   za   následok   nesprávne   rozhodnutie vo veci samej. S spojitosti s tým dáva sťažovateľka do pozornosti skutočnosť, že najvyšší súd napriek zisteniu, že „zdôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu nie je výrazom celkového   posúdenia   a vyhodnotenia   skutkového   stavu   a následkom   toho   nie   je   celkom presvedčivé, ako vecne správne ho potvrdil“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sa   sťažovateľka   prostredníctvom   svojho splnomocneného   právneho   zástupcu   domáha,   aby   ústavný   súd   nálezom   rozhodol,   že „rozhodnutím   Krajského   súdu   v Bratislave   zo   dňa   08. 11. 2005,   č. k.   34 Cb 53/99 a rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 06. 2006, č. k. 2 Obo 1/2006 boli porušené práva zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a tieto rozhodnutia zrušil“.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 100   000   Sk   za   neoprávnený   zásah   do   jej   práv   a poškodenia   mena.   Napokon   požaduje aj priznanie úhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá   povinnosť súdu   o veci   konať a rozhodnúť (napr.   II. ÚS 88/01),   ako aj konkrétne   procesné   garancie   v súdnom   konaní.   Obdobne   čl. 6   ods. 1   dohovoru   zahŕňa „právo na súd“, to znamená právo začať konanie na súde v „občianskoprávnych veciach“ ako jeden z jeho aspektov. K nemu pristupujú záruky ustanovené čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o organizáciu, zloženie súdu a vedenie procesu. Kvalita procesu zahrnutá v práve na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru je zabezpečovaná zárukami procesného a inštitucionálneho charakteru (III. ÚS 136/03).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu nie je ústavný súd súčasťou systému všeobecných   súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto právomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov,   alebo   v prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci všeobecným   súdom   nie   sú   zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03).

Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 34 Cb 53/99   z 8.   novembra   2005,   nebola   v danej   veci   vylúčená   právomoc   všeobecných súdov.

Sťažovateľka sa ochrany svojich práv mohla podľa Občianskeho súdneho poriadku účinne domáhať a aj sa domáhala využitím riadneho opravného prostriedku – odvolania. Najvyšší   súd bol   teda   v rámci   odvolacieho   konania vedeného pod   sp. zn.   2 Obo 1/2006 súdom, ktorý rozhodoval (v zmysle čl. 127 ústavy) o ochrane práv a slobôd sťažovateľky, porušenie ktorých v sťažnosti podanej ústavnému súdu namieta.

Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia práv sťažovateľky v podobe odvolania smerujúca   voči   rozhodnutiu   krajského   súdu   bola   predmetom   rozhodovania   najvyššieho súdu.   V rámci   tejto   procedúry   najvyšší   súd   ako   súd   odvolací   rozhodnutie   súdu   prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v rozsudku z 28. júna 2006.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo v jeho právomoci preskúmanie postupu krajského súdu preto, lebo jeho preskúmanie   na   základe   podaného   odvolania   patrilo   do   právomoci   najvyššieho   súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu najvyššieho súdu (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05). Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti rozsudku krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

V právomoci ústavného súdu zostalo, ako už bolo uvedené, následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o odvolaní sťažovateľky (rozsudkom sp. zn. 2 Obo 1/2006 z 28. júna 2006) sú zlučiteľné s označenými článkami   ústavy   a   dohovoru.   Ústavný   súd   sa   pritom   zaoberal   iba   účinkami   výkonu právomoci najvyššieho súdu vo vzťahu k sťažovateľke ako navrhovateľke v posudzovanej veci.

Po   oboznámení   sa   s obsahom rozsudku   najvyššieho   súdu   sp. zn.   2 Obo 1/2006 z 28. júna 2006 dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd svoje rozhodnutie síce stručne, ale napriek tomu náležite odôvodnil, keď sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi prvostupňového súdu.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   každý   má   právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde.   Právo   na   prístup   k súdnej ochrane však nemá absolútnu   povahu. Účelom   čl. 46   ods. 1 ústavy   je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane a k súdu ako k orgánu verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc podľa   čl. 142   ústavy.   Právo   zaručené   čl. 46   ods. 1   ústavy   umožňuje   každému,   aby   sa po splnení   predpokladov   ustanovených   zákonom   stal   účastníkom   súdneho   konania. Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe (právnickej aj fyzickej) umožniť   stať   sa   účastníkom   konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj povinnosťami,   ktoré   z tohto   postavenia   vyplývajú.   Súčasťou   konštantnej   judikatúry ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) je aj právny názor, že právo na súdnu ochranu sa však nestotožňuje s procesným úspechom.

Ústavný súd je, ako   už bolo   uvedené,   oprávnený a povinný posúdiť   neústavnosť konania,   resp.   rozhodovania   všeobecných   súdov,   t. j.   či   v konaní   pred   nimi   nedošlo k porušeniu   ústavnoprávnych   princípov   konania   (čl. 46   až   50   ústavy).   Táto   právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia a povinnosti hodnotiť názory všeobecných súdov, ku ktorým tieto dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov, ak tento   výklad   a použitie   zákonov   neporušujú   uvedené   ústavnoprocesné   princípy (II. ÚS 54/02). Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielen že neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník konania.

Podľa záverov najvyššieho súdu sťažovateľka nepreukázala existenciu naliehavého právneho   záujmu   na   určovacej   žalobe.   Ústavný   súd   sa   však   nestotožňuje   s názorom vysloveným najvyšším   súdom   v namietanom rozsudku,   podľa   ktorého možno naliehavý právny   záujem   na   podaní   žaloby   zistiť   len   u vlastníka.   Na   druhej   strane   ale   nemožno konštatovať, že naliehavý právny záujem na určení neplatnosti právneho úkonu má každý, kto túto neplatnosť tvrdí.

Posúdenie   existencie   naliehavého   právneho   záujmu   podľa   § 80   písm. c)   OSP najvyšším súdom by sa však v okolnostiach danej veci mohlo stať predmetom prípadnej kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 17/01).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   ale   výklad   najvyššieho   súdu   vyúsťujúci v podstate do záveru, že ani prípadné určenie neplatnosti kúpnej zmluvy by neovplyvnilo právne postavenie sťažovateľky vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktoré boli predmetom tejto zmluvy,   nemožno   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Skutočnosť,   že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   najvyššieho   súdu   svojím   vlastným.   O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu posúdenie existencie naliehavého právneho záujmu sťažovateľky najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje a na jeho meritórne   preskúmanie   preto   ústavný   súd   nie   je   oprávnený.   Záver   o neexistencii naliehavého právneho záujmu na strane sťažovateľky v danej veci nemá preto ústavný súd dôvod spochybňovať.

Z obsahu   predloženej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   vidí   porušenie   jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie v spôsobe, akým sa najvyšší súd (a pred ním krajský súd) vysporiadali s vykonanými dôkazmi v rámci ich hodnotenia a následného vyvodenia zodpovedajúcich skutkových a právnych záverov v ich meritórnych rozhodnutiach.

Z namietaného rozsudku najvyššieho súdu, aj s prihliadnutím na obsah rozhodnutia súdu prvého stupňa je pritom podľa názoru ústavného súdu zjavné, že tento sa podstatnými námietkami sťažovateľky zaoberal.

Podľa   relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   rozsudku   odvolací   súd z predloženého   spisového   materiálu   zistil,   že „žalobca   sa   návrhom   došlým   súdu   dňa 9. 2. 1999   domáhal   určenia   neplatnosti   zmluvy   č. 1931/1997   o   predaji   podniku   medzi žalovaným v 1.   rade a 2.   rade.   Teda účelom sporu bolo vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy č. 1931/1997 medzi žalovaným v 1. rade a 2. rade a tým obnova práv žalobcu z jeho kúpnej   zmluvy   č. 318/1993,   ktorú   uzavrel   so   žalovaným   v 1.   rade.   Uviedol,   že   vo   veci prebieha   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp. zn.   35 Cb 17/96   spor   o   určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a tvrdil, že do právoplatného rozhodnutia tohto sporu nemal žalovaný v 1. rade právo meniť vlastníka.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí zo dňa 21. 5. 2003 sp. zn. 6 Obo 228/02,   na   ktoré   sa   žalobca   vo   svojom   odvolaní   odvoláva   sa   síce   nestotožnil a názorom súdu prvého stupňa, že na strane žalobcu v skúmanej veci nebol daný naliehavý právny záujem na určení, že kúpna zmluva č. 1931/1997 o predaji podniku uzavretá medzi žalovaným v 1. a 2. rade je neplatná, odporučil však v tejto súvislosti súdu prvého stupňa zvážiť, či nie sú dané podmienky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ OSP do právoplatného skončenia sporu vedeného na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 35 Cb 17/96, ktoré môže mať podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zásadný význam a dopad aj na konanie a rozhodnutie v predmetnej veci.

Súd   prvého   stupňa   v   súlade   s   týmto   usmernením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   uznesením   zo   dňa   14. 7. 2004   č. k.   34 Cb 53/99-234   prerušil   konanie   vo   veci do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   Krajskom   súde   v   Bratislave   pod   sp. zn. 35 Cb 17/96.

Spor   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti   vedený   medzi   tými   istými účastníkmi ako v predmetnom spore na Krajskom sude v Bratislave pod sp zn. 35 Cb 17/96 skončil zamietnutím návrhu rozsudkom zo dňa 12. 2. 2004, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 11. 10. 2004.

O tuto skutočnosť oprel sud prvého stupňa napadnuté rozhodnutie, v ktorom vyslovil, že   sa   žalobcovi   nepodarilo   preukázať   naliehavý   právny   záujem   na   určení   neplatnosti zmluvy č. 1931/1997 o predaji podniku časti medzi žalovaným v 1. a 2. rade

Podľa názoru odvolacieho sudu toto zdôvodnenie vecne správneho rozhodnutia súdu prvého   stupňa   nie   je   výrazom   celkového   posúdenia   a   vyhotovenia   skutkového   stavu a následkom tohto nie celkom presvedčivé. Je nesporné, že žalobca sa domáha vyslovenia neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 1997 medzi žalovaným v 1. rade a v 2. rade týkajúcej sa časti podniku, ktorú predtým sám nadobudol kúpou od žalovaného v 1. rade v roku 1993. Je tiež nesporné, že žalovaný v 1. rade od zmluvy uzavretej so žalobcom platne odstúpil, čo potvrdil právoplatný rozsudok Krajského sudu v Bratislave vo veci sp. zn. 35 Cb 14/96. Z tejto skutočnosti vyplynulo, že žalovaný v 1. rade opätovne nadobudol vlastnícke práva k časti podniku, ktoré zmluvou č. 318/1993 previedol na žalobcu a žalobca teda prestal byť vlastníkom, následkom tohto stratil aktívnu legitimáciu v sporoch, ktoré môže viesť len vlastník   veci.   Nepochybne,   že   len   u   vlastníka   možno   zistiť   naliehavý   právny   záujem na podaní žaloby, ale konštatovanie nedostatku vlastníckeho pravá ma širší rozsah i dopad. Na tomto základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 OSP potvrdil“.

Zo záverov citovaného odôvodnenia nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Ústavný súd sa vzhľadom na uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery   najvyššieho   súdu   v predmetnej   veci   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označenými článkami ústavy a dohovoru.

Právo sťažovateľky na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy   posudzované   so   zreteľom   na   konkrétny   prípad   (porovnaj   napríklad   Georgidias v. Grécko z 29. mája 1999, Recueil III/1997). Ústavný súd zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva však neskúma, či sú dôvody uvedené v rozhodnutí vecne správne (Van de Hurk   v.   Holandsko   z 19. apríla 1994,   A,   č. 288,   § 61,   správa   Komisie   vo   veci   Fouquet v. Francúzsko,   Recueil   I/1996,   s. 29).   Je   vecou   ústavnej   zodpovednosti   celej   sústavy všeobecných súdov, aby chránili zákonnosť spôsobom, ktorý je vecne správny, primerane odôvodnený a nie je arbitrárny.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Preto nemôže nahrádzať postupy a rozhodnutia všeobecných súdov spôsobom, akým to požaduje sťažovateľka, a tak preberať na seba ústavnú zodpovednosť všeobecných súdov za ochranu zákonnosti podľa § 1 OSP, ak   sa   táto   ochrana   poskytla   bez   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   ustanovených v čl. 46 až 50 ústavy, ktorých ustálený výklad vyplýva z doterajšej judikatúry ústavného súdu. K tomu   treba   dodať,   že   vo všeobecnosti   úlohou   súdnej   ochrany   ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred   skutkovými   a právnymi   omylmi   všeobecných   súdov,   ale   chrániť   ich   pred   takými zásahmi   do ich   práv,   ktoré   sú   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné (m. m. napr. I. ÚS 230/04).

Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   možno hovoriť vtedy,   ak namietaným postupom   orgánu štátu   vôbec nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to pre   nedostatok   vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo. Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť   porušenia   označeného   práva,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí na ďalšie konanie (napr. II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Pretože ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v danom prípade   sú   zlučiteľné   so   sťažovateľkou   označenými   právami   podľa   ústavy   a   dohovoru, sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti   najvyššiemu   súdu   odmietol   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007