znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/2014-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa)   a   sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   Pribinova   25,   Bratislava,   zastúpenej   advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD., Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vedené pod sp. zn. Rvp 23379/2013, sp. zn. Rvp 23381/2013 a sp. zn. Rvp 23382/2013 vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 365/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 614/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 623/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.,   vedené   pod   sp.   zn. Rvp 23379/2013, sp. zn. Rvp 23381/2013 a sp. zn. Rvp 23382/2013 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 23379/2013.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnené.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 17. decembra 2013   doručené   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ,   s.   r.   o.   (ďalej   len „sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16   Co   365/2013   a   jeho   uznesením   z 26.   septembra   2013,   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 16 Co 614/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn.   16   Co   623/2013   a jeho uznesením   z 26.   septembra   2013   (ďalej   len   „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo   sťažností   a   z   ich   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   v   konaniach   vedených na Okresnom   súde   Zvolen,   prípadne   na   Okresnom   súde   Revúca   (ďalej   len   „príslušné okresné   súdy“)   podala   námietky   zaujatosti.   Príslušné   okresné   súdy   uzneseniami   uložili sťažovateľke   povinnosť   zaplatiť   súdny   poplatok   za   vznesené   námietky   zaujatosti.   Proti uzneseniam príslušných okresných súdov podala sťažovateľka odvolania.

Príslušné   okresné   súdy   sťažovateľke   vyrubili   uzneseniami   za   podané   odvolania súdny   poplatok   podľa   položky   č.   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   [príloha   zákona Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a   poplatku   za   výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“)] za spracovanie hromadného podania.

Okresný   súd   Zvolen   vyrubil   sťažovateľke   uznesením   č.   k.   Spr   639/2013-7 z 27. mája 2013   súdny   poplatok   v   sume   164   € „za   spracovanie   hromadného   podania, pozostávajúceho zo 164 odvolaní proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku za vznesenú námietku zaujatosti, doručených súdu 14. 05. 2013“.

Okresný   súd   Zvolen   vyrubil   sťažovateľke   uznesením   č.   k.   Spr   HP   874/13-5 z 22. júla 2013   súdny   poplatok   v   sume   18   € „za   spracovanie   hromadného   podania z 26. 06. 2013,   týkajúceho   sa   podaní,   ktorých   zoznam   tvorí   prílohu   rozhodnutia o poplatkovej povinnosti“.

Okresný   súd   Revúca   vyrubil   sťažovateľke   uznesením   č.   k.   Spr-HP   20/2013-14 z 19. júla 2013 súdny poplatok v sume 1 080 € „za spracovanie hromadného podania, pozostávajúceho z 1 080 odvolaní proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku za vznesenú námietku zaujatosti, doručených súdu dňa 01. 07. 2013 o 12,30 hod.“.

Proti uzneseniam príslušných okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za   spracovanie   hromadného   podania   –   špecifikovaných   odvolaní   podala   sťažovateľka odvolania. Krajský súd svojimi napadnutými uzneseniami potvrdil rozhodnutia príslušných okresných súdov o povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného podania – špecifikovaných odvolaní.

Tvrdenie o porušení označených práv sťažovateľka odôvodňuje takto:«...   Povinnosť   úhrady   poplatku   za   úkony   súdu,   tak   ako   bola   stanovená   súdom v napadnutom uznesení, nemožno sťažovateľovi uložiť.

...   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   ktoré   podania   súd   vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločne hromadné podanie. Bez existencie akejkoľvek špecifikácie v tomto naznačenom smere nie je možné ukladať sťažovateľovi povinnosť úhrady poplatku za úkony súdu. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. súdne poplatky sa vyberajú za jednotlivé úkony alebo konanie súdov, ak sa vykonávajú na návrh a za úkony orgánov štátnej správy súdov a prokuratúry uvedené v sadzobníku súdnych poplatkov a poplatku za výpis z registra trestov, ktorý tvorí prílohu tohto zákona. Súd môže viazať povinnosť úhrady   len   ku   konkrétnemu   (jednotlivému)   úkonu   a   preto   v   uznesení   musí   špecifikovať akého konkrétneho úkonu sa úhrada týka.

...   Akokoľvek,   sťažovateľ   nenavrhol   súdu   vykonať   úkony.   Podľa   ust.   §   1   zákona č. 71/1992   Zb.   súdne   poplatky   sa   vyberajú   za   jednotlivé   úkony   alebo   konanie   súdov, ak sa vykonávajú na návrh. Poplatky sa môžu vyberať aj za konanie a úkony vykonávané bez návrhu   v   prospech   poplatníka,   ale   len   ak   je   to   v   sadzobníku   výslovne   uvedené.   V položke 20b nie je výslovne uvedené, že poplatok za spracovanie hromadného podania je možné   vyberať   bez   návrhu   poplatníka   na   vykonanie   úkonu   súdu.   Poznamenávame,   že poplatok z návrhu na začatie konania nie je možné zamieňať s poplatok za úkony súdu....   Z   napadnutého   uznesenia   vôbec   nie   je   zrejmé,   prečo   boli   podania   súdom vyhodnotené ako také, ktoré tvoria súčasť iných, viac než desiatich podaní podaných tým istým subjektom v ten istý deň. Táto skutočnosť musí byť v spojení s ust. § 42a OSP známa a musí byť nezameniteľné definovaná. Inak by hrozilo, že súd vyhlási akékoľvek podanie za súčasť hromadného podania a spoplatní ho. Tvrdíme, že podanie nie je hromadným podaním.

... Z napadnutého uznesenia tiež nie je zrejmé, či spoplatnené podanie je vo vzťahu k skupine podaní (hromadnému podaniu) podaním v poradí desiatym alebo iným a či má byť, alebo nemá byť spoplatnené. Spoplatnené totižto v spojení s ust. § 42a OSP nemôže byť podanie, ktoré je v poradí prvým až deviatym podaním.

...   Vyššie   uvedené   právne   závery   sú   v   súlade   s   publikovaným   rozhodnutím všeobecného významu, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. marca 2007, sp. zn. 4 Cdo 39/2007 cit: „Za súdne konania, ktoré nie sú uvedené v Prílohe zákona č. 71/1992 Zb. (Sadzobník súdnych poplatkov), sa súdne poplatky nevyberajú; v takomto prípade   poplatková   povinnosť   nevzniká   a   analogické   určenie   výšky   súdneho   poplatku neprichádza do úvahy“

... Napadnuté uznesenie neobsahuje podstatnú náležitosť tohto druhu rozhodnutia a tým   je   odôvodnenie.   V   zmysle   ust.   §   169   ods.   1   OSP   cit:   „v   písomnom   vyhotovení uznesenia   sa   uvedie,   ktorý   súd   ho   vydal,   ďalej   označenie   účastníkov   a   veci,   výrok, odôvodnenie, poučenie o odvolaní a deň a miesto vydania uznesenia.“ Výnimky z povinnosti uviesť v písomnom vyhotovení uznesenia odôvodnenie ustanovuje § 169 v odsekoch 2 a 3, pričom tam uvedené   podmienky   pri napadnutom uznesení   splnené   neboli.   Z   uvedeného dôvodu   je   napadnuté   uznesenie   nepreskúmateľné,   pre   úplnú   absenciu   dôvodov   jeho vydania. Keďže napadnuté uznesenie neobsahuje žiadne dôvody, skutkové a právne dôvody, ktoré   viedli   súd   k   jeho   vydaniu   sťažovateľ   nepozná   a   rozhodnutie   je   bez   odôvodnenia nepreskúmateľné.»

Sťažovateľka   v   sťažnosti   ďalej   namieta,   že   príslušné   okresné   súdy   mali prerušiť konanie podľa   § 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej aj „OSP“) z dôvodu, že „všeobecne záväzná právny predpis, konkrétne položka č. 20b Sadzobníka súdnych   poplatkov   (príloha   zákona   č.   71/1992   Zb.),   ktorý   sa   týka   veci,   je   v   rozpore s ústavou.   Porušovateľ,   alebo   súd   prvého   stupňa,   mali   v tomto   prípade   postúpiť   návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.“.

Sťažovateľka   následne   uvádza   podrobnú   argumentáciu   smerujúcu   k   záveru, že zavedenie   «poplatku   za   spracovanie   hromadného   podania   ústavne   nekonformne deformuje   záruku   základného   práva   na   prístup   k   súdu   osoby,   ktorej   postavenie   je   iné z dôvodu, že v jeden deň, pred jedným súdom podáva desať a viac návrhov. Táto osoba je zároveň z uvedeného dôvodu znevýhodňovaná a poškodzovaná vo svojej majetkovej sfére oproti iným osobám, ktoré realizujú podanie v ten istý deň, pred tým istým súdom v počte menšom   ako   desať   kusov.   To   všetko   je   ústavne   neprípustné   a   predstavujúce   porušenie základných justičných práv.

Žiadna právna úprava doposiaľ, teda ani zákon č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a ani zákon č. 145/1995 Z.   z. o správnych poplatkoch nepozná poplatok, ktorý by bol pomenovaný   „poplatok   za   spracovanie   podania“.   Osobitný   poplatok   za   spracovanie neexistuje.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol   nálezmi,   v   ktorých   vysloví,   že   postupom   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 365/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 614/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 623/2013 a jeho uznesením z 26. septembra 2013 (ďalej spolu aj „predmetné konania a uznesenia krajského súdu“) bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, označené uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti krajskému súdu na ďalšie konania a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých   nemá právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

II.1 K spojeniu vecí na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia)

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

V   zmysle   §   112   ods.   1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 23379/2013, sp. zn. Rvp 23381/2013 a sp. zn. Rvp 23382/2013, z ktorých vyplýva ich právna   a   skutková   súvislosť,   a   prihliadajúc   taktiež   na   totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a charakter   rozhodnutí   krajského   súdu,   proti   ktorým   tieto   sťažnosti   smerujú,   rozhodol ústavný súd, aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP, tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu (bod 2 výroku tohto uznesenia)

Sťažovateľka sťažnosťami namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, ktorými tento súd v odvolacom konaní potvrdil uznesenia súdu prvého stupňa o povinnosti sťažovateľky zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadných podaní – špecifikovaných odvolaní, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

V súvislosti s vecným preskúmaním napadnutých uznesení krajského súdu a postupu, ktorý   predchádzal   ich   vydaniu,   poukazuje   ústavný   súd   na   svoju   doterajšiu   judikatúru, v ktorej   opakovane   uvádza,   že   k   úlohám   právneho   štátu   patrí   aj   vytvorenie   právnych a faktických garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní,   ktoré   sú   dostupné   bez   akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým zákonom   ustanovených   prostriedkov   na   dosiahnutie   účelu   takých   procesných   postupov. Ústavný   súd   z   tohto   hľadiska   osobitne   pripomína   objektivitu   takého   postupu   orgánu verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese   vylučuje   svojvôľa   v   konaní   a   rozhodovaní   príslušného   orgánu   verejnej   moci. Objektívny   postup   orgánu   verejnej   moci   sa   musí   prejaviť   nielen   vo   využití   všetkých dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   domáhať sa   zákonom   ustanoveným postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, k súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Základné právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa stal po splnení predpokladov ustanovených   zákonom   účastníkom   súdneho   konania.   Ak   osoba   splní   predpoklady ustanovené   zákonom,   súd   jej   efektívne   umožní   (mal   by   umožniť)   stať   sa   účastníkom konania   so   všetkými   procesnými   oprávneniami,   ale   aj   povinnosťami,   ktoré   z   tohto postavenia vyplývajú.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však   nesmie   obmedziť   prístup   jednotlivca   k   súdu   takým   spôsobom   a   v   takej   miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len   vtedy,   ak   sledujú   legitímny   cieľ   a   keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené   spôsobom,   ktorý   predpisuje   zákon. Súčasne   má   každý   právo   na   to,   aby   sa   v   jeho   veci   vykonal   ústavne   súladný   výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná platná a účinná právna norma (IV. ÚS 77/02).

Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je   aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené   účastníkom   konania,   ale   len   na   tie,   ktoré   majú   pre   vec   podstatný   význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia.   Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).

Aj ESĽP vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že čl. 6 ods. 1 dohovoru zaväzuje súdy odôvodniť   svoje   rozhodnutia,   ale   nemožno   ho   chápať   tak,   že   vyžaduje,   aby   na   každý argument   strany bola daná   podrobná   odpoveď.   Rozsah   tejto   povinnosti   sa   môže meniť podľa povahy rozhodnutia. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, vyplývajúcu z čl. 6 ods. 1 dohovoru možno posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu. Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide   o   argument,   ktorý   je pre   rozhodnutie   rozhodujúci,   vyžaduje   sa   špecifická   odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, bod 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. 5. 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998).

Ústavný súd poukazuje na to, že čl. 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany ústavou garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). V súvislosti so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   treba mať zároveň   na zreteli aj čl. 46 ods.   4 ústavy, podľa   ktorého podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví zákon, resp. čl. 51 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sa možno domáhať práv uvedených okrem iného v čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú (I. ÚS 56/01).

Uvedené   východiská   bol   povinný   dodržiavať   v   konaní   a   pri   rozhodovaní o namietanej veci aj krajský súd, a preto bolo úlohou ústavného súdu v rámci predbežného prerokovania sťažností aspoň rámcovo posúdiť, či ich skutočne rešpektoval, a to minimálne v   takej   miere,   ktorá   je   z   ústavného   hľadiska   akceptovateľná   a   udržateľná,   a   na   tomto základe formulovať záver, či sťažnosti nie sú zjavne neopodstatnené.

Sťažovateľka   v   sťažnostiach   predovšetkým   namieta,   že   krajský   súd   nesprávne aplikoval   prílohu   (Sadzobník   súdnych   poplatkov   položka   20b)   zákona   o súdnych poplatkoch, čím malo dôjsť k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutých rozhodnutí krajský súd uviedol:«Platenie   súdnych   poplatkov   je   upravené   Zákonom   o   súdnych   poplatkoch,   ktorý stanovil, ktoré úkony a konania súdov sú spoplatnené súdnymi poplatkami (§ 1 ods. 1 a 2 Zákona o súdnych poplatkoch a Sadzobník súdnych poplatkov, ktorý je prílohou Zákona osudných   poplatkoch).   Ak   súdy   rozhodujú   opravách   a   povinnostiach   účastníkov   podľa Zákona   o   súdnych   poplatkoch,   rozhodujú   ako   samostatný   orgán   oprávnený   vykonať poplatkový úkon a pre konanie v týchto prípadoch primerane použijú Občiansky súdny poriadok (§ 14 Zákona o súdnych poplatkoch). Uvedené vyplýva aj z uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 26. augusta 2010 sp. zn. IV. ÚS 249/2010.

Podľa obsahu spisu okresný súd správne označil za poplatníka navrhovateľa, ktorý dňa 14. 05. 2013 podal na tamojší súd... (viac ako desať, pozn.) odvolaní proti uzneseniu o zaplatení   súdneho   poplatku   podľa   zoznamu,   ktorý   k   odvolaniam   pripojil   navrhovateľ a označil ako zoznam podaných odvolaní voči súdnemu poplatku za námietku zaujatosti... Potvrdenie   o   prijatí   hromadného   podania   v   zmysle   ust.   §   139a   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti SR č. 543/2005 Z. z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej v texte   len   „vyhláška“)   bolo právnemu zástupcovi   navrhovateľa   spolu   s vyššie uvedenou prílohou   (zoznamom   podaní,   ktoré   tvoria   hromadné   podanie)   doručené...   Tvrdenie navrhovateľa, že nie je zrejmé, ktoré podania súd vyhodnotil ako také, ktoré tvoria spoločné hromadné podanie bez akejkoľvek špecifikácie, preto nie je dôvodné. Navrhovateľovi bolo doručením   potvrdenia   o   prijatí   hromadného   podania   určitou   a   zrozumiteľnou   formou oznámené, za ktoré konkrétne podania, ktoré boli špecifikované spisovou značkou a tým, kedy   k prijatiu týchto podaní   došlo,   mu vznikla   poplatková   povinnosť.   V   úvodnej   časti napadnutého uznesenia bolo uvedené, že súdny poplatok sa týka hromadného podania... odvolaní voči uzneseniu na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku zaujatosti, doručených   súdu  ...   Uvedené   označenie   dostatočným   a   nezameniteľným   spôsobom identifikuje   podania,   ktoré   súd   posúdil   ako   hromadné   podanie   odvolateľa   podliehajúce súdnemu poplatku.

Navrhovateľ   správne   v   odvolaní   uviedol,   že   súd   môže   viazať   povinnosť   úhrady len ku konkrétnemu jednotlivému úkonu,   ktorý musí byť v uznesení špecifikovaný a túto povinnosť si okresný súd splnil. Z ustanovenia § 139 vyhlášky vyplýva povinnosť súdu podávateľovi návrhu vydať potvrdenie o prijatí podania s tým, že ak v zmysle ods. 2 tohto ustanovenia   bolo   súdu   doručené   podanie   poštou   alebo   v   rámci   hromadného   podania, potvrdenie o prijatí podania sa podávateľovi odovzdá pri prvom úkone súdu voči nemu. Uvedeným úkonom bolo práve uloženie povinnosti zaplatiť súdny poplatok za spracovanie hromadného   podania.   Náležitostí   potvrdenia   o   prijatí   hromadného   podania   upravuje § 139a   vyhlášky,   z ktorého   je   zrejmé,   že   uvedené   podanie   obsahuje   označenie   súdu, označenie účastníkov konania a údaj o ich počte v rozsahu, v akom sú tieto údaje zrejmé pri prevzatí   hromadného   podania   pred   jeho   spracovaním,   ako   aj   meno   a   priezvisko predsedu   súdu   alebo   ním   povereného   zamestnanca   súdu,   spisovú   značku,   dátum   a   čas prijatia hromadného podania (hodina a minúta) a podpis zamestnanca podateľne, ktorý hromadné podanie prijal. Predmetné potvrdenie o prijatí hromadného podania, ktoré tvorí súčasť tohto spisu, vyžadované náležitosti obsahuje.

Podľa § 139b vyhlášky spracovaním hromadného podania je zistenie počtu podaní tvoriacich hromadné podanie a spracovanie zoznamu podaní tvoriacich hromadné podanie v   členení   na   podania   tvoriace   hromadné   podanie   určené   na   odoslanie   inému   súdu a na podania   určené   na   zapísanie   do   príslušného   súdneho   registra.   Spracovaním hromadného   podania   je   ďalej   vykonanie   úkonov   podľa   odsekov   2   až   6   na   súde,   ktorý hromadné podanie prijal.

Podľa § 42a OSP tvorí hromadné podanie najmenej 10 podaní doručených tomu istému súdu tým istým účastníkom v jeden deň.

Podľa   položky   20b   Sadzobníka   súdnych   poplatkov   za   spracovanie   hromadného podania za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, je poplatok 1,- EUR.

Ustanovenia   §   42a   OSP   a   Zákona   o   súdnych   poplatkoch   v   sadzobníku   súdnych poplatkov nadobudli účinnosť dňa 28. 03. 2013 zákonom č. 64/2013 Z. z. a je teda zrejmé, že k vydaniu potvrdenia o prijatí hromadného podania a vyrubeniu poplatku došlo v súlade s   platným   predpisom.   Odvolateľom   citované   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn. 4 Cdo 39/2007 nie je priliehavé, lebo súd nepoužil analógiu a predmetom poplatkového úkonu   nie   je   súdne   konanie,   ale   úkon   súdu   (spracovanie   hromadného   podania)   podľa zákonom určenej položky 20b Sadzobníka súdnych poplatkov.

Z ustanovenia § 42a OSP vyplýva, že hromadné podanie tvorí najmenej 10 podaní doručených   tomu   istému   súdu   tým   istým   účastníkom   v   jeden   deň.   Okresný   súd   prijal... (viac ako   desať,   pozn.) odvolaní,   ktoré   boli   adresované   tomu   istému   súdu   tým   istým účastníkom v jeden deň, preto za každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, sa platí súdny   poplatok   za   jeho   spracovanie   vo   výške   1,-   EUR.   Výklad   navrhovateľa, že „spoplatnené   nemôže   byť   podanie,   ktoré   je   v   poradí   prvým   až   deviatym   podaním“, z právneho predpisu nevyplýva. Spoplatneniu podlieha každé podanie, ktoré tvorí hromadné podanie, keď kritérium hromadného podania určuje § 42a ods. 1 OSP. Všetky tieto kritériá boli u odvolateľa splnené, čo vyplýva zo zoznamu vecí tvoriaceho prílohu napadnutého uznesenia a tento zoznam predložil súdu aj samotný účastník konania. Vyberanie súdneho poplatku   za spracovanie   hromadného   podania   podľa   položky   20b   sadzobníka   súdnych poplatkov vyplýva priamo z povahy tohto podania, a to za jeho spracovanie podľa zákona, bez ohľadu, či spracovanie hromadného podania účastník navrhne.

Odvolací súd na záver konštatuje, že vo veciach súdnych poplatkov súd rozhoduje podľa § 167 OSP. vždy uznesením. Z napadnutého uznesenia je nepochybné, komu bola povinnosť zaplatiť súdny poplatok uložená, v akej výške a za aký úkon súdu. V posudzovanej veci navrhovateľ podal odvolanie proti uzneseniam vydaným v konaniach, ktoré uviedol v prílohe.   Z   uznesenia   okresného   súdu   je   zrejmé,   ktorý   súd   ho   vydal,   ďalej   obsahuje označenie   účastníkov   poplatkového   úkonu,   (ktorým   je   navrhovateľ   ako   podávateľ hromadného   podania   v   zmysle   ust.   §   139a   vyhlášky),   označenie   veci   (spracovanie hromadného podania − odvolaní proti uzneseniu o zaplatení súdneho poplatku podania zo dňa...), výrok, ktorým bola navrhovateľovi uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok a odôvodnenie vyjadrené určením položky sadzobníka súdnych poplatkov, na základe ktorej povinnosť zaplatiť súdny poplatok vyplýva.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   odvolací   súd   nepovažoval   odvolanie navrhovateľa   za   dôvodné   a   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu   ako   vecne   správne potvrdil.»

Na základe citovaného ústavný súd konštatuje, že krajský   súd sa   v napadnutých uzneseniach zaoberal a ústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal s odvolacími námietkami sťažovateľky, s ktorými sa nestotožnil, a preto predmetné uznesenia okresných súdov potvrdil ako vecne správne. Napadnuté uznesenia krajského súdu nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať za zjavne neodôvodnené a ani za arbitrárne, t. j. také, ktoré by boli založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu v zákone, resp. popierajú podstatu, zmysel a účel v napadnutom konaní aplikovaných ustanovení zákona o súdnych poplatkoch (položka 20b sadzobníka súdnych poplatkov).

Námietku sťažovateľky, že krajský súd mal prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP, nemožno akceptovať. Predpokladom uvedeného postupu je to, že súd dospeje k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. Krajský súd v napadnutých uzneseniach podáva výklad príslušných ustanovení, pričom je zrejmé, že nedospel k záveru o rozpore týchto ustanovení s ústavou, preto nebol povinný prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP.

V súvislosti s touto námietkou sťažovateľky poukazuje ústavný súd tiež na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej je ústavný súd v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   viazaný   prezumpciou   ústavnosti   právnej   normy,   ktorá   sa   má   (mala) na posudzovaný prípad aplikovať (porovnaj I. ÚS 39/96, I. ÚS 259/07, III. ÚS 225/04, IV. ÚS   2/08,   IV.   ÚS   50/2010).   Z   uvedeného   tiež   vyplýva,   že   ústavný   súd   v   konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy neskúma ako predbežnú otázku, či právna norma, ktorú všeobecné súdy aplikovali (mali aplikovať), je v súlade s ústavou.

Ústavný   súd   taktiež   poukazuje   na   to,   že   nemá   právomoc   z   vlastného   podnetu (ex offo) začať konanie o súlade zákonov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy. Toto konanie môže začať výlučne na základe návrhu na to oprávnenej osoby [čl. 130 ods. 1 písm. a) až f) ústavy, obdobne aj § 37 ods. 1 v spojení s § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde].

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutými uzneseniami a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu, a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namieta, neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by ústavný súd po prípadnom prijatí sťažností na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto pri predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosti   sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnené.

Vzhľadom na odmietnutie sťažností neprichádzalo už do úvahy rozhodovať o ďalších návrhoch sťažovateľky uplatnených v ich petite.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014