znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/2013-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu   Bánovce   nad   Bebravou   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 Er   11/2009   a postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoE 4/2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. októbra 2012   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“,   v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Er 11/2009 (ďalej aj „napadnuté konanie“) a postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   19   CoE   4/2012   (ďalej   aj   „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka   sa   v   rámci   svojej   podnikateľskej   činnosti   zaoberá   inter   alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. V rámci zmluvného vzťahu založeného zmluvou o   úvere   sťažovateľka   pristúpila   po   dohode   s   dlžníkom   k   uzatvoreniu   rozhodcovskej doložky,   resp.   rozhodcovskej   zmluvy, ktorá   založila právomoc   Stáleho   rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou rozhodcovskou, a. s., B. (ďalej len „Stály rozhodcovský súd“), rozhodovať o právnom postavení zmluvných strán pri vzniku sporu. Z dôvodu nesplnenia povinností zo strany dlžníka bola sťažovateľka nútená domáhať sa splatenia pohľadávky aj s príslušenstvom prostredníctvom exekúcie na podklade exekučného titulu (rozsudok Stáleho rozhodcovského   súdu,   pozn.).   Prvostupňový   súd   poveril   súdneho   exekútora   vykonaním exekúcie, avšak v priebehu jej vykonávania následne   exekúciu uznesením sp. zn. 3 Er 11/2009 zo 14. decembra 2011 zastavil. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 19 CoE 4/2012 zo 7. augusta 2012 tak, že odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

V   sťažnosti   sťažovateľka   uvádza,   že   sa   nemohla „... stotožniť   s odôvodnením označeného   rozhodnutia   porušovateľa   a to   tak   po   stránke   právnej,   ako   aj   po   stránke skutkovej   a preto   podal   proti   nemu   odvolanie.   Navyše,   sťažovateľ   podal   po   podaní odvolania návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 zmluvy o fungovaní EÚ! Porušovateľ v prvom rade a ani porušovateľ v druhom rade   nerozhodli   do   skončenia   konania   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania! Porušovateľ v druhom rade rozhodol priamo o odvolaní sťažovateľa a to tak, že uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil, rozhodnutie je obsahom uznesenia Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 7. 8. 2012, sp. zn. 19 CoE 4/2012. V danom rozhodnutí sa súd vôbec nezmieňuje o procesnom návrhu sťažovateľa! Práve chýbajúca procesná činnosť porušovateľov vecne vyjadrená   vydaním   rozhodnutia   o návrhu   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   postupom podľa   ust.   § 109   ods. 1   písm. c)   OSP   a čl. 267   zmluvy   o fungovaní   EÚ,   ako   aj   úplná ignorácia   právnej   argumentácie   a tvrdení   sťažovateľa   vo   vzťahu   k nutnosti   súdu   konať položením   prejudiciálnych   otázok   Súdnemu   dvoru   Európskej   únie,   zásadným   spôsobom porušila základné práva sťažovateľa...“.

Sťažovateľka   podala   v priebehu   konania   pred   všeobecnými   súdmi   návrh na prerušenie konania postupom podľa § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, ktorý odôvodnila tým, že «súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil   prečo   považuje   rozhodcovskú   doložku   za   neprijateľnú   podmienku   v zmluve o úvere.   Máme   za   to,   že   v danom   prípade   je   nutné   požiadať   o výklad   pojmu   „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie... Súdnemu dvoru Európskej   únie   by   mala   byť   daná   príležitosť   posúdiť   exekučné   konanie   týkajúce   sa záväzkových   vzťahov   v rámci   spotrebiteľských   zmlúv   komplexne   tak,   aby   účastníkov konania   zbavilo   právnej   neistoty   vyplývajúcej   z doterajšieho   výkladu   úniového   práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Máme za to, že v danom prípade je potrebné požiadať Súdny dvor Európskej únie aj o výklad čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ a to v súvislosti s výkladom pojmu „neprijateľná zmluvná podmienka“ v kontexte smernice Rady 93/13/EHS a jej následnej aplikácii exekučným súdom a dopadom na existujúce právne vzťahy.».

Podľa sťažovateľky „Všeobecný súd mal zákonnú povinnosť zaoberať sa návrhom sťažovateľa   a umožniť   mu   tak   dosiahnuť   stav   (resp.   minimálne   ovplyvniť   pokračovanie civilného   procesu)   v ktorom   by   sa   právna   vec   pred   vnútroštátnym   súdom   rozhodovala na základe správneho a adekvátneho právneho základu súčasťou ktorého je aj výklad práva spoločenstva (či úniového práva) podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ Súdnym dvorom Európskej únie v konaní o prejudiciálnej otázke.“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom konaní, alternatívne   postupom   krajského   súdu   v napadnutom   konaní,   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 19 CoE 4/2012 zo 7. augusta 2012 zruší a vec vráti na ďalšie konanie a zároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania. Súčasťou sťažnosti je aj   návrh   na   odklad vykonateľnosti   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   19   CoE   4/2012 zo 7. augusta 2012 podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“).

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde.   Podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 24 zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak

a) sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené,

b) ústavný súd v tej istej veci koná,

c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia ústavného súdu.

Ak ústavný súd zistí, že sťažnosť sa týka toho istého sťažovateľa a tej istej veci, odmietne ju ako neprípustnú už po jej predbežnom prerokovaní.

Ústavný súd zo spisu vedeného pod sp. zn. Rvp 13345/2012 zistil, že sťažovateľka 29.   októbra   2012 doručila   ústavnému súdu   obdobnú sťažnosť,   v ktorej   (zhodne   s touto sťažnosťou) namieta okrem iného aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp. zn.   3   Er   11/2009   a postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 19 CoE 4/2012, pričom v tejto sťažnosti okrem iného formuluje aj výhrady voči tomu, že v predmetnej   veci   vo   veci   konajúce   súdy   nepožiadali   Súdny   dvor   Európskej   únie o rozhodnutie o prejudiciálnej otázke. O tejto sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 13345/2012 nebolo doteraz rozhodnuté.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími   návrhmi   sťažovateľky   a   tiež   aby   vyzýval   sťažovateľku   na   predloženie splnomocnenia, ktoré nebolo k sťažnosti pripojené.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013