znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/2012-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., s. r. o., B., zastúpenej advokátkou JUDr. H. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Žiline   sp. zn. 10 Co 288/2010 z 20. apríla 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti A.,   s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. augusta 2011   doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti A.,   s. r. o. (ďalej   len   „sťažovateľka“ v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) a v čl. 36   ods. 1   Listiny   základných   práv   a slobôd   (ďalej   len   „listina“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co 288/2010 z 20. apríla 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok krajského súdu“).

Sťažovateľka uplatnila satisfakčnú žalobu o ochranu dobrej povesti právnickej osoby podanú Okresnému súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) proti Ing. P. Ľ. ako žalovanému (ďalej   len   „žalovaný“   alebo   v citáciách   aj   „odporca“)   a   domáhala   sa   primeraného zadosťučinenia za neoprávnený zásah do jej dobrej povesti. Žalovaný, proti ktorému žaloba sťažovateľky smerovala, bol jej spolupracovníkom. Sťažovateľka svoj nárok preukazovala emailovými správami, ktoré žalovaný zasielal jej ďalším spolupracovníkom a ktoré podľa sťažovateľky   obsahovali   invektívy   a   ohovárania   vykresľujúce   jej   činnosť   tak,   že   ju znevažovali a deštruovali štruktúru obchodnej spoločnosti.

Okresný   súd   rozsudkom   sp. zn.   9 C 99/2007   z 10.   júna   2010 návrh   sťažovateľky v celom rozsahu zamietol. Ustálil, že emailové správy boli posielané žalovaným, avšak tieto správy podľa okresného súdu neboli spôsobilé objektívne ohroziť dobré meno právnickej osoby (sťažovateľky) tým, že by došlo k zníženiu vážnosti jej postavenia. Okresný súd považoval   inkriminované   správy   za   kritiku   na   adresu   sťažovateľky   (teda   obchodnej spoločnosti)   vyslovenú   jej   spolupracovníkom   (žalovaným),   ktorý   o   svojom   názore informuje ostatných spolupracovníkov. V konaní nemal okresný súd za preukázané, že by účelom   týchto   správ   mala   byť   snaha   zasiahnuť   do   vnútornej   štruktúry   obchodnej spoločnosti sťažovateľky jej deštruovaním alebo iniciovať odchod spolupracovníkov do inej obchodnej spoločnosti. Konanie žalovaného predstavovalo podľa okresného súdu iba kritiku sťažovateľky, a preto ho nepovažoval za nebezpečné v tom smere, že by v predstavách tretích   osôb   mohlo   spôsobiť   skreslený   názor   na   sťažovateľku.   Sťažovateľka   sa   proti označenému prvostupňovému rozsudku v zákonom ustanovenej lehote odvolala namietajúc najmä jeho nedostatočné odôvodnenie.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu ako vecne správny.

Proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   sťažnosť ústavnému súdu, ktorou navrhuje, aby ju ústavný súd pri predbežnom prerokovaní podľa § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   prijal   na   ďalšie konanie a aby vyslovil, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a v čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka taktiež navrhuje, aby jej bola priznaná úhrada trov konania, ktoré jej vznikli v konaní o jej sťažnosti pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím a základným právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov. O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide preto vtedy, ak pri jeho predbežnom prerokovaní ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia sp. zn.   I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy   všeobecných   súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť skutkových a následne na nich založených právnych záverov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam   aplikovanej   právnej   normy,   alebo   ak   dôvody,   na   ktorých   je   založené   súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Z týchto hľadísk preskúmal ústavný súd sťažnosť namietajúcu porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   napadnutým   rozsudkom krajského súdu.

Podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 36   ods. 1   listiny každý   sa   môže   domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

V zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru má účastník súdneho konania právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, v ktorom sa súd jasným, právne   korektným   a   zrozumiteľným   spôsobom   vysporiada   so   všetkými   skutkovými a právnymi skutočnosťami a dôkazmi, ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, a teda na také rozhodnutie, ktoré nie je zjavne neodôvodnené ani arbitrárne.

Podľa sťažovateľky už prvostupňový rozsudok okresného súdu trpel zásadnou vadou, ktorou   bolo   nedostatočné   vysvetlenie,   prečo   by   mali   byť   vyjadrenia   žalovaného   proti sťažovateľke   považované   za „kritiku“,   ktorá   nepredstavuje   zásah   do   práva   na   ochranu dobrej povesti právnickej osoby. Rovnaký nedostatok vyčíta sťažovateľka aj napadnutému rozsudku   krajského   súdu.   Podľa   sťažovateľky   tým   krajský   súd „prehliadol   dôvody odvolania, námietkou sťažovateľa (odvolateľa), prečo zo strany žalovaného má ísť o kritiku, oprávnenú   alebo   neoprávnenú,   nedával   do   príčinnej   súvislosti   s   obsahom   e-mailových správ,   s   ich   pravdivosťou   a   vecnosťou   sa   vôbec   nezaoberal“,   navyše   z napadnutého rozsudku krajského súdu ani nemá vyplývať, „na základe čoho súd dospel k záveru, prečo práve... (určité, pozn.) skutkové zistenia sú dôležité pre posúdenie predmetu sporu, ktorými dôkazmi je overená ich pravdivosť, ako zhodnotil ich dôležitosť a akou úvahou sa súd riadil...“.

Tieto, ako aj ďalšie námietky sťažovateľky, ktorým sa bude ústavný súd venovať neskôr,   smerujú   proti   nasledujúcej   časti   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského súdu:«Krajský súd považuje dokazovanie vykonané súdom I. stupňa za tak dostatočné, že i v prípade,   ak   by   sa   napadnuté   rozhodnutie   hodnotilo   ako   nie   celkom   zodpovedajúco odôvodnené, poskytovali by vykonané dôkazy (procesnými stranami konkrétne a výslovne nespochybňované)   dostatočný   priestor   pre   meritórne   rozhodnutie   odvolacieho   súdu. V tomto smere je nutné zohľadniť aj   ústavný princíp (direktív) včasného rozhodovania, keďže sa jedná o konanie vedené už od roku 2007 a tiež zdôraznenie povinnosti odvolacieho súdu akceptovať „vo výroku“ vecne správne I. stupňové rozhodnutie (znenie § 219 ods. 1 O. s. p. od novelizácie zákonom č. 384/2008 Z. z.) a oprávnenie odvolacieho súdu zrušiť rozhodnutie súdu I. stupňa len z taxatívne vymedzených dôvodov (§ 221 ods. 1 O. s. p.). Elektronická pošta – maily odporcu boli adresované (prioritne) spolupracovníkom navrhovateľa, ktorí mali vedomosť o činnosti, vnútornej organizácii a štruktúre spoločnosti A. Ich obsahom neboli žiadne dovtedy neznáme tvrdenia, resp. hodnotiace súdy/závery. V tomto   smere   je   nutné   pripomenúť   obsah   široko   medializovaných   správ,   ktoré   časovo predchádzali posielanie sporných mailov. Aj keby sa prehliadol preukázateľne existujúci trestnoprávny   rozmer   konania   osôb   spojených   s   projektom   A.   v   Českej   republike,   tak i vo vzťahu   bezprostredne   k   subjektu   navrhovateľa   (t.   j.   v   podmienkach   Slovenskej republiky),   už   niekoľko   mesiacov   pred   mailami   odporcu   boli   verejne a masovokomunikačnými prostriedkami prezentované všetky tvrdenia a hodnotiace závery uvádzané odporcom v elektronickej pošte. Osobitne je nutné poukázať na obsah televíznej relácie   (vtedajšej)   S.   R.,   ktorá   venovala   projektu   A.   opakovane   rozsiahly   priestor. Z hľadiska   posúdenia   uplatňovaného   nároku   je   pritom   neopodstatnené,   či   neskôr   bol navrhovateľ   v   spore   s S.,   ohľadne   ochrany   dobrého   mena   právnickej   osoby,   úspešný. Ak odporca   v   podstate   len   zopakoval   rozsiahlo   zverejnené   informácie,   nemožno   v jeho konaní vidieť reálne ohrozenie dobrej povesti navrhovateľa.

V súdenej veci je veľmi dôležitým (aj) spôsob činnosti navrhovateľa. Tento nie je podnikateľským subjektom, na aktivitách ktorého by „voľne“ sa podieľal bližšie neurčený okruh (predovšetkým fyzických) osôb. Stretnutia spoločnosti A. boli verejne neprístupné, zúčastniť sa ich mohla len osoba, ktorá zložila požadovanú (rozhodne nie nepodstatnú) finančnú   čiastku   a   mala   „náležité   doporučenie“.   Zároveň,   pokiaľ   navrhovateľ   uplatnil nárok na ochranu dobrej povesti aj proti S. a v danom konaní bolo uzavreté poškodenie dobrého mena spoločnosti, je dôvodnou obrana odporcu, že v čase zasielania jeho mailov už nemožno predpokladať objektívne existujúce (i subjektívne navrhovateľom v inom konaní tvrdené) nenarušenie dobrej povesti spoločnosti A. Samotný právny zástupca navrhovateľa v dotknutom spore proti S. konštatoval, že navrhovateľ už nemá dobrú povesť, ale má zlú povesť, pričom uvedené dával do výlučnej príčinnej súvislosti s konaním S. a ani náznakom sa   nezmienil   aj   o   osobe   odporcu   a   o   nejakom   jeho   konaní.   Obdobne   sa   vyjadroval aj v odvolaní proti rozhodnutiu súdu I. stupňa v dotknutom (inom) konaní.

V   súvislosti   s   daným   konaním   –   vec   Okresného   súdu   Bratislava   4   sp. zn. 23 C/291/2006   –   je   pritom   nutné   zdôrazniť   diametrálne   rozličné   vyjadrenia   svedkov procesnej strany navrhovateľa v predmetnom konaní a v posudzovanej veci. Intenzita týchto rozdielov   je   tak   výrazná,   že   vzbudzuje   minimálne   podozrenie   z   účelovej   nepravdivosti tvrdení   v   jednom   z   týchto   sporov,   ktoré   konanie   hraničí   až   s   nepravdivou   svedeckou výpoveďou.

Podporujúcim   záver   okresného   súdu   o   charaktere   vyjadrení   odporcu   „len“   ako o kritike   spoločnosti   navrhovateľa,   resp.   jej   predstaviteľov,   je   tiež   to,   že   odporca k jednotlivým e-správam pripojil aj stanoviská „protistrany“, resp. reagoval na verejné vystúpenia predstaviteľov navrhovateľa. Dával teda adresátovi správy priestor vytvoriť si vlastný   názor   na   ním   predložený   záver   alebo   tvrdenie.   Pokiaľ   navrhovateľ   poukazuje na motív konania odporcu, odhliadnuc od toho, že tento nie je právne osobitne významný, rovnako v postupe navrhovateľa proti odporcovi je možné nájsť viacero krokov, ktorých motiváciou je určitá odplata za jeho postoje a názory prejavené proti spoločnosti A. alebo proti jej vedeniu. Zároveň z jednotlivých čiastkových tvrdení a návrhov navrhovateľa je zrejmé, že jeho zámerom je získať od odporcu odškodnenie za „odliv spolupracovníkov, či časti kapitálu“, ktorý nárok má však vyložene majetkový charakter. Nakoľko podmienky na preukázanie   zodpovednosti   odporcu   za   prípadný   ušlý   zisk   navrhovateľa   alebo   za   jeho „štandardnú“   škodu   sú   značne   náročnejšie,   ako   len   jednoduché   tvrdenie   o   poškodení dobrej povesti (a tým aj nárokovanie nemajetkovej ujmy), navrhovateľ do určitej miery účelovo zvolil uplatňovaný postup prostredníctvom posudzovaného návrhu. Totožný záver je   možné   vysloviť   aj   vo   vzťahu   k   navrhovateľom   opakovane   naznačovanému   porušeniu „zákazu konkurencie“ zo strany odporcu.»

Uvedená časť odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vykazuje okrem námietky nedostatočného vysvetlenia, prečo konanie žalovaného považuje za kritiku, podľa názoru sťažovateľky aj iné nedostatky, pričom sťažovateľka poukazuje na to, že «Krajský súd   v Žiline   uviedol,   že v súdenej   veci   je   veľmi   dôležitý   spôsob   činnosti   navrhovateľa, spochybnil čistotu podnikania sťažovateľa, keď do popredia dal existujúci trestnoprávny rozmer konania osôb spojených s projektom A. v Českej republike, čo má podľa Krajského súdu v Žiline i vo vzťahu bezprostredne k subjektu navrhovateľa v podmienkach Slovenskej republiky, Krajský súd v Žiline ustálil, že v čase zasielania mailov žalovaným už sťažovateľ (v konaní žalobca) nemal dobrú povesť, ale povesť zlú. Toto svoje tvrdenie oprel o súdne konanie vedené medzi sťažovateľom a S., v ktorom bolo uzavreté poškodenie dobrého mena spoločnosti   –   sťažovateľa,   v   ktorom   sa   sťažovateľ   ani   náznakom   nezmienil   o osobe žalovaného a o nejakom jeho konaní. Krajský súd v Žiline ďalej uviedol, že všetky tvrdenia a   hodnotiace   závery   uvádzané   žalovaným   v   elektronickej   pošte   boli   prezentované   už niekoľko   mesiacov   pred   mailami   žalovaného   verejne   a   masovokomunikačnými prostriedkami. Krajský súd v Žiline na str. 4 ustálil, že je zrejmé, že zámerom sťažovateľa podanou   žalobou   bolo   získať   od   žalovaného   odškodnenie   za   „odliv   spolupracovníkov“ a výpovede svedkov zhodnotil za hraničiace s nepravdivou svedeckou výpoveďou (str. 4 rozsudku).

Odôvodnenie   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Žiline   neobsahuje   v   žiadnom   smere vysvetlenie,   na   základe   čoho   dospel   k   záveru,   že   práve   tieto   skutočnosti   sú   pravdivým skutkovým základom pre posúdenie veci, akými dôkazmi boli tieto skutočnosti preukázané, tieto dôkazy nehodnotil jednotlivo ani v príčinnej súvislosti. Sťažovateľ musí uviesť, že tieto skutočnosti   nie   sú   pravdivé,   neboli   absolútne   preukázané   dokazovaním   pred   súdom I. stupňa a ich „hodnotenie“ súdom odvolacím je vytrhnuté z kontextu.».

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka tvrdí, že napadnutý rozsudok krajského súdu „neposkytuje komfortné a rozumné vysvetlenie skutkového stavu“.

Podľa   § 55   zákona   o ústavnom   súde   vychádza   ústavný   súd   v konaní   o sťažnosti zo skutkových zistení urobených v predchádzajúcich konaniach, ak sa nerozhodne inak.

Úlohou   ústavného   súdu   nie   je   posúdiť,   či   každý   jednotlivý   dôkaz   bol   krajským súdom samostatne riadne vyhodnotený, resp. opätovne posúdiť pravdivosť informácií alebo správnosť zisteného skutkového stavu. Úloha ústavného súdu daná jeho právomocou sa obmedzuje iba na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne konformne odôvodnený a či nevykazuje známky svojvôle.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné uviesť, že do práva na ochranu pred neoprávneným   zásahom   do   dobrej   povesti   právnickej   osoby   podľa   § 19b   ods. 3 Občianskeho zákonníka možno zasiahnuť (podobne ako do osobnostných práv fyzických osôb podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) jednak skutkovými tvrdeniami, ale tiež aj neprimeranými hodnotiacimi úsudkami.   Ide   spravidla   o nepravdivé   skutkové tvrdenia a o také hodnotiace úsudky, ktorým chýba akýkoľvek skutkový základ, pričom v oboch prípadoch musí ísť o tvrdenia majúce difamačný charakter. To znamená, že tvrdenie musí byť objektívne spôsobilé zasiahnuť do dobrej povesti právnickej osoby (II. ÚS 211/08).

Jedným z podstatných prvkov argumentácie krajského súdu v napadnutom rozsudku bolo   to,   že   v konaní   žalovaného,   ktorý v   podstate   len   zopakoval   rozsiahlo   zverejnené informácie, nemožno vidieť reálne ohrozenie dobrej povesti sťažovateľky, pričom ústavný súd nepovažuje tento záver za arbitrárny. Krajský súd uviedol dôvody, prečo sťažovateľka nepožívala v rozhodujúcom čase „dobrú povesť“, a taktiež, ako vyplýva z citovaných častí napadnutého rozsudku, rozsiahlo odôvodnil, z ktorých skutkových zistení okresného súdu vychádzal   a akými   úvahami   dospel   ku   svojim   záverom,   poukazujúc   pritom   aj na obsah emailových   správ   žalovaného,   v ktorých   mal   sám   uvádzať   aj   vyjadrenia   sťažovateľky spôsobom   umožňujúcim   ich   príjemcovi   urobiť   si   vlastný   názor,   ako   aj   na   vnútornú organizáciu   fungovania   obchodnej   spoločnosti   sťažovateľky   a   podobne.   Význam   iného súdneho   konania   (označovaného   v citovanej   časti   rozhodnutia   ako   spor   medzi sťažovateľkou a vtedajšou S.) posúdil vo vzťahu k času, keď boli emailové správy odoslané, a preto nemohol mať prípadný výsledok tohto súdneho konania vplyv na posúdenie týchto správ.   Zároveň   poukázal   aj   na   snahu   sťažovateľky   uplatniť   si   prostredníctvom   nároku na primerané finančné zadosťučinenie aj taký druh majetkovej ujmy, ktorá by mala byť uplatnená prostredníctvom iného právneho nároku a s ktorým sú spojené vyššie požiadavky na unesenie dôkazného bremena (nárok na náhradu škody vrátane ušlého zisku). Krajský súd   tak   svoj   potvrdzujúci   rozsudok   podporil   viacerými   konzistentnými   úvahami smerujúcimi   k tomu   istému   záveru   a podporujúcemu   presvedčivosť   rozhodnutia.   Podľa názoru   ústavného   súdu   tak krajský   súd   svoje   rozhodnutie   ako celok odôvodnil   ústavne konformným spôsobom a rozhodnutie nejaví ani znaky svojvoľnosti.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   odôvodnenie   napadnutého rozsudku krajského súdu je z ústavného hľadiska akceptovateľné a v okolnostiach danej veci   ním nemohlo dôjsť   k porušeniu   základného práva   sťažovateľky   na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny či práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako to tvrdí vo svojej sťažnosti. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s   právnymi   názormi   krajského   súdu   nestotožňuje,   nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov a nezakladá ani právomoc ústavného súdu nahradiť právne názory krajského súdu svojimi vlastnými.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky obsiahnutými v petite sťažnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012