znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. K., B., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 5/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/19/2011 a jeho uznesením z 10. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. K. o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2011 doručená   sťažnosť   R.   K.,   B.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného advokátom Mgr. D. Š., B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a jeho práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 5/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/19/2011 a jeho uznesením z 10. marca 2011.

Zo sťažnosti a z predložených príloh vyplýva, že uznesením vyšetrovateľa Prezídia Policajného zboru B., Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odboru B. ČVS: PPZ-87/BOK-B2-2010   Sp   z   26.   februára   2011   bolo   sťažovateľovi   a   ďalším   dvom   osobám vznesené obvinenie za zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a písm. d) Trestného zákona spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona.

Sťažovateľ   poukázal   na   prehliadku   motorového   vozidla,   ktorú   považuje „za nezákonne získaný dôkaz... uskutočnenú dňa 25. februára 2011. Celý postup prehliadky motorového vozidla sa uskutočnil so značným časovým oneskorením od momentu zaistenia motorového vozidla, pričom s vozidlom bolo v medzičase manipulované bez prítomnosti sťažovateľa.... v aute policajti vykonali prvotnú prehliadku, nakoľko v ňom našli zbraň. Iné veci v aute neboli v tom čase zaistené a ani nájdené. Toto sa odohralo okolo 15:00 hod. dňa 25. februára 2011. Potom začali vykonávať policajti domovú prehliadku v rodinnom dome vo V.... Až po cca 5 hodinách, večer dňa 25. februára 2011, bolo pristúpené k prehliadke iných   priestorov,   k   prehliadke   motorového   vozidla.   Po   otvorení   vozidla   hneď   medzi sedadlom vodiča a prahom dverí bol sáčok s neznámou látkou. Pri zaistení a vytiahnutí sťažovateľa z auta o 15:00 hod. tam tento sáčok nebol. Z tohto dôvodu tu vyvstáva závažné podozrenie, že sáčok s neznámou látkou sa do vozidla dostal až po jeho zaistení.... O väzbe rozhodoval Okresný súd Pezinok dňa 28. februára 2011 ráno, pričom pred pojednávacou   miestnosťou   bola   po   celý   čas   prítomná   dôveryhodná   osoba,   príbuzná sťažovateľa),   ktorá   písomne   ponúkala   za   nahradenie   väzby   sťažovateľa   záruku   za sťažovateľa. Okresný súd Pezinok napriek tomu odmietol vypočutie dôveryhodnej osoby a rozhodol len na základe jemu dostupných podkladov.

Ďalej Okresný súd Pezinok nemal v tom čase k dispozícii ani celý spisový materiál zo strany orgánov činných v trestnom konaní.... Jediná výnimka je stanovená v § 72 ods. 5 v prípade   zvlášť   rozsiahleho   spisového   materiálu,   takýto   súhlas   zo   strany   sudcu   pre prípravné   konanie   daný   nebol   a   ani   nebol   na   to   dôvod,   nakoľko   sa   nejedná   o   zvlášť rozsiahly spisový materiál. Časť spisu, ktorá absentovala, súvisela s údajne vykonanými odposluchmi ako výsledkom použitia ITP prostriedkov.

Proti   Uzneseniu   OS   PK   sťažovateľ   podal   hneď   do   zápisnice   sťažnosť...   O   tejto rozhodoval na neverejnom zasadnutí dňa 10. marca 2011 Krajský súd v Bratislave. Účasti na tomto konaní sa domáhal advokát sťažovateľa ako aj p. A. B., ktorá ponúkala záruku dôveryhodnej osoby ako aj peňažnú záruku ako prostriedky nahradenia väzby sťažovateľa. Advokát sťažovateľa ako aj p. A. B. sa v čase rozhodovania Krajského súdu v Bratislave zdržiavali v budove súdu pred pojednávacou miestnosťou. O tomto bol aj súd ráno v deň rozhodovania   informovaný   písomne.   Súd   si   pozval   pred   rozhodovaním   advokáta   do pojednávacej   miestnosti,   kde   uviedol,   že   nepripustí   účasť   ani   advokáta   ani   osoby ponúkajúcej záruku ako aj peňažnú záruku, že ich vypočutie nepovažuje potrebné. Práve vypočutím p.   A.   B.   by súd mohol získať skutočný pohľad na spôsob života a možnosti vplývania dôveryhodnej osoby na sťažovateľa....

Preto   súd   pred   rozhodnutím   o   nahradení   väzby   zárukou   musí   skúmať,   či dôveryhodná osoba sú schopné pozitívne ovplyvňovať správanie obvineného tak, aby splnil požiadavky.   Ak   to   súd   neskúmal,   tak   došlo   k   porušeniu   procesných   ustanovení   nielen Trestného poriadku, ale aj k porušeniu základného práva na osobnú slobodu.“.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   práv   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a   4   dohovoru a svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy, ku ktorému došlo „... konaním pred Okresným súdom... ako aj pred Krajským súdom..., v ktorých bolo rozhodované o vzatí sťažovateľa do väzby a aj samotnými uzneseniami o väzbe.

Tiež spochybňujem doručenie návrhu na vzatie do väzby do termínu dňa 27. februára 2011 (nedeľa) do 15:05 hod. kedy uplynula lehota 48 hodín na podanie takéhoto návrhu na vzatie do väzby. Ak bol návrh podaný neskôr, čo i len o minútu, tak by mal byť sťažovateľ prepustený z väzby....

K porušeniu sťažovateľových práv došlo aj z dôvodu riadneho nevysporiadania sa s ponúkanými zárukami....

Takýmto   konaním   zo   strany   súdov   došlo   k   vydaniu   rozhodnutí,   ktoré   nie   sú dostatočne   odôvodnené,   nesú   znaky   arbitrárnosti,   čo   priamo   vyústilo   do   porušenia namietaných základných práv a slobôd.“.

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol nálezom:

„Základné   právo   sťažovateľa...   podľa   čl.   5   ods.   1,   ods.   3,   ods.   4...   dohovoru... a právo   na   osobnú slobodu   podľa   čl.   17 ods.   1,   ods.   2   a   ods.   3 Ústavy...   v súvislosti s konaním o vzatí sťažovateľa do väzby bolo porušené postupom Okresného súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 5/2011 [a]... postupom Krajského súdu... v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/19/2011.

Uznesenie Okresného súdu... o vzatí sťažovateľa do väzby v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 5/2011 zo dňa 28. februára 2011 sa zrušuje.

Uznesenie Krajského súdu...   v konaní vedenom pod sp. zn. 4Tpo/19/2011 zo dňa 10. marca 2011 sa zrušuje.

Ústavný   súd   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške 261,82 EUR... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Vzhľadom na obsah sťažnosti a na znenie jeho petitu ústavný súd dospel k záveru, že   sťažovateľ   namieta   porušenie   práv   podľa   čl.   5   ods.   1,   3   a 4   dohovoru   a porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 5/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tpo/19/2011 a jeho uznesením z 10. marca 2011.

1.   K   namietanému   postupu   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Tp 5/2011 a jeho uzneseniu z 28. februára 2011

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný   súd   podľa   §   53   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   neodmietne   prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv a slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých sa namieta, sa sťažovateľ môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   svojej   právomoci   na   jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 83/2011).

Vzhľadom   na   takto   formulovaný   princíp   subsidiarity   je   tak   vylúčená   právomoc ústavného súdu   meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach porušenia jeho základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 5/2011   a   jeho   uznesením   z   28.   februára   2011.   Ochrany   svojich   práv   sa   sťažovateľ domáhal   podaním   sťažnosti   podľa   ustanovení   Trestného   poriadku,   preto   ústavný   súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.

2.   K   namietanému   postupu   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tpo/19/2011 a jeho uznesením z 10. marca 2011

Krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tpo/19/2011 z 10. marca 2011 zamietol sťažnosť sťažovateľa, obvineného X. R., a obvineného Z. A., proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp/5/2011 z 28. februára 2011.

Predmetom sťažnosti sťažovateľa v tejto časti je namietané porušenie práv podľa čl. 5 ods. 1, 3 a 4 dohovoru a základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 3 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu sp. zn. 4 Tpo/19/2011 z 10. marca 2011. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľa s právnym názorom krajského súdu, ktorý vyslovil v napadnutom uznesení, pričom sťažovateľ sa okrem iných domnieva, že väzba je nezákonná, že nebola dodržaná lehota 48 hodín na podanie návrhu na vzatie do väzby okresnému súdu, a tiež, že krajský súd sa nevysporiadal s ponúkanými zárukami na nahradenie väzby.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol:„Osobná sloboda obvineného R. K. bola obmedzená v zmysle § 85 ods. 2 Tr. por. dňa 25. 02. 2011 o 15.05 hod., u X. R. dňa 25. 02. 2011 o 16.00 hod. a u Z. A: dňa 25. 02. 2011 o 17.00 hod.

Okresný prokurátor nenariadil prepustenie obvinených z väzby na slobodu, ale dňa 27. 02. 2011 o 14.15 hod. ich odovzdal sudcovi pre prípravné konanie Okresného súdu v Pezinku s návrhom na vzatie do väzby z dôvodov § 71 ods. 1 písm. a/, písm. c/ Tr. por. Sudca pre prípravné konanie dňa 28. 02. 2011 v čase od 10.25 hod. do 12.05 hod., vypočul všetkých troch obvinených za prítomnosti obhajcu a prokurátora a rozhodol tak, že všetkých troch obvinených, vzal do väzby a za dôvod väzby ustálil existenciu § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por....

Sudca   pre   prípravné   konanie   v   posudzovanej   veci   postupoval   správne,   keď   po posúdení   všetkých   okolností   prípadu,   dospel   k   záveru,   že   väzba   obvinených   v   tomto počiatočnom   štádiu   trestného   konania   je   nutná.   Správne   postupoval,   keď   neakceptoval návrh prokurátora na vzatie obvinených do väzby aj z dôvodu uvedeného v § 71 ods. 1 písm.   a/ Tr. por.   a za dôvod väzby u všetkých troch obvinených ustálil iba dôvod tzv. preventívnej väzby v zmysle § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Okresný súd svoje rozhodnutie náležité i odôvodnil, preto krajský súd v podrobnostiach poukazuje na jeho odôvodnenie. V predmetnej trestnej veci je potrebné konštatovať, že doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú,   že   skutok,   pre   ktorý   je   trestné   stíhanie   vedené,   bol   spáchaný,   má   znaky špecifikovaného trestného činu, pričom existuje dôvodné podozrenie, že skutok spáchali obvinení.

V tomto smere nemožno prehliadnuť, že vo vozidle, ktoré riadil obvinený K., bol zaistený kokaín v množstve, ktoré zodpovedá minimálne 300 jednorázovým dávkam a v byte, kde   sa   zdržiavali   obvinení   R.   a A.   bol   zaistený   heroín,   ktorý   zodpovedá   minimálne   60 dávkam. Bola zaistená tiež látka, ktorá sa používa na riedenie drog a u všetkých troch obvinených, boli taktiež zistené pozitívne stery na rukách, na prítomnosť omamných látok. Nepriamymi dôkazmi, sú i prepisy telefonických hovorov, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a s ktorými sa krajský súd oboznámil....

Uznesenie   o   vznesení   obvinenia   bolo   obvineným   zákonným   spôsobom   oznámené a obsahovalo podstatné náležitosti, ktoré sa vyžadujú v ustanovení § 206 ods. 3 Tr. por. V tomto   smere   je   aj   rozhodnutie   sudcu   pre   prípravné   konanie   odôvodnené.   Sudca   pre prípravné   konanie   sa   vo   svojom   rozhodnutí   zaoberal   aj   zákonnosťou   prehliadky motorového vozidla, ktoré viedol obvinený R. K. (VW Golf SCAQMX01). Predmetné vozidlo bolo prehliadnuté potom, čo bol vydaný príkaz na prehliadku iných priestorov, na ktorom je vyznačený súhlas prokurátora (č.l. 103). O vykonanej prehliadke bola spísaná zápisnica (č.l.   109).   Jej   závery   potvrdili   podozrenie   zo   spáchania   trestnej   činnosti.   Sudca   pre prípravné   konanie   nie   je   orgánom,   ktorý   vykonáva   vyšetrovacie   úkony   alebo   vykonáva dozor nad priebehom prípravného konania. Nariadenie prehliadky iných priestorov bolo potrebné pre preverenie podozrenia za spáchania trestnej činnosti. Obvinenému K. treba dať za pravdu, že v uznesení o vznesení obvinenia sa vo výroku uvádza vozidlo VW Golf a v odôvodnení VW Passat. Ide zrejme o pisársku chybu, pretože ako vyplýva z dôkazného materiálu, príkaz na prehliadku bol daný aj na iné motorové vozidlá, tiež aj na VW Passat (č.l.   98).   Zaistený   balíček   vajcovitého   tvaru   bielej   farby   oblepený   čiernou   páskou,   bol nájdený pri prehliadke motorového vozidla VW Golf/SCAOMX 01, ktorého majiteľom a užívateľom bol práve obvinený R. K.

Čo sa týka tzv. preventívneho dôvodu väzby, podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Tr. por. treba uviesť, že obvinení doposiaľ neboli trestne stíhaní. Obvinený R. K. a Z. A., t. č. sú bez pracovného pomeru a nemajú žiadny legálny zdroj príjmov. Obvinený X. R., taktiež nie je trvalo zamestnaný, pomáha však prevádzkovať bufet svojej manželke. V aute obvineného R. K. bol   pri   prehliadke   zaistený   materiál,   ktorý   podľa   predbežných   vyjadrení Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu   PZ   obsahoval   29,901   gramu   kokaínu,   ktoré množstvo   zodpovedá   minimálne   300   obvyklým   jednorázovým   dávkam.   V   byte,   kde   sa zdržiavali obvinení X. R. a Z. A. bolo zaistené igelitové vrecúško s obsahom hnedej látky, ktorého   predbežným   skúmaním   na   Kriminalistickom   a expertíznom   ústave   Policajného zboru v B. bolo zistené, že obsahuje 12,658 gramu heroínu a toto množstvo zodpovedá minimálne 60 obvykle jednorázovým dávkam drogy. Uvedené množstvo drogy odôvodňuje dôvodné podozrenie, že obvinení s najväčším stupňom pravdepodobnosti, môžu pôsobiť ako díleri drog a vzhľadom na charakter trestnej činnosti a hlavne dobu, po ktorú mali trestnú činnosť páchať, je tu konkrétna obava (pravdepodobnosť), že by v prípade ponechania na slobode, mohli v páchaní trestnej činnosti pokračovať s poukazom aj na skutočnosť, že sú bez trvalých finančných príjmov zo zamestnania a trestnou činnosťou, by zjavný nedostatok ich finančných prostriedok mohol vyústiť do dalšieho možného obchodovania s drogami za úplatu. V posudzovanom prípade väzba plní predovšetkým preventívnu funkciu, jej účelom je zabrániť škodlivým následkom, ktoré by uskutočnením zámerov obvinených mohli nastať a ohrozovať spoločnosť. V záujme účinnej ochrany spoločnosť je potrebné dať prednosť ochrane spoločnosti pred osobnou slobodou obvinených.

Za zákonné a správne, odvolací súd považuje aj rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie,   ktorým   zamietol   nahradenie   väzby   prijatím   písomného   sľubu   a   záruku dôveryhodnej osoby v danom prípade, ktoré poskytli švagriná obvineného R. K. – A. B. a manželka obvineného X. R. – Ž. K. Aj podľa názoru krajského súdu, vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, pre ktoré bola uvalená preventívna väzba a napokon aj odôvodnenie sudcu pre prípravné konanie, nie sú uvedené prostriedky dostatočnou zárukou, aby mohli v danom prípade nahradiť väzbu.

Krajský   súd   sa   zaoberal   aj   ďalšími   možnosťami   nahradzujúcimi   väzbu   v   danom prípade   u   obvineného   R.   K.   poskytnutím   peňažnej   záruky   a   uložením   probačného   a mediačného   dohľadu   nad   obvineným.   Prepustenie   obvineného   na   slobodu   na   základe peňažnej záruky, resp. uložením dohľadu probačným a mediačným úradníkom, sú rovnako ako písomný sľub a záruka dôveryhodnej osoby len možnosťami náhrady za väzbu a nie oprávnením   osoby   pozbavenej   osobnej   slobody.   Vzhľadom   na   už   vyššie   uvedené,   pri existencii konštatovaných väzobných dôvodov, verejný záujem prevažuje nad požiadavkou rešpektovania osobnej slobody. Charakter trestnej činnosti, jej rozsah a doba, po ktorú mala byť trestná činnosť páchaná, nedovoľujú uvedené substitučné inštitúty nahradenia väzby prijať. Krajský súd ich taktiež považoval za nedostatočné a preto ich neprijal. Sudca pre prípravné konanie nepochybil ani v konaní pri určovaní začiatku plynutia väzby.   Táto   bola   správne   určená   v   súlade   s   dobou,   kedy   došlo   k   obmedzeniu   osobnej slobody u obvinených.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, krajský súd dospel k záveru, že z vecného hľadiska rozhodnutie sudcu pre prípravné konanie je správne a v súlade so zákonom, preto sťažnosť obvinených ako nedôvodnú v zmysle § 193 ods. 1 písm. c/Tr. por. zamietol. Odvolací   súd   konal   a   rozhodol   v   intenciách   ustanovenia   §   192   ods.   3   Tr.   por. O sťažnosti proti uzneseniu o vzatí do väzby rozhodol na neverejnom zasadnutí do piatich pracovných dní od predloženia veci na rozhodnutie. Napriek tomu, že obvinení R. K., X. R. žiadali o vypočutie pred krajským súdom, krajský súd konal v ich neprítomnosti.

Podľa § 302 ods. 2 Tr. por. pri rozhodovaní o väzbe má právo zúčastniť sa na neverejnom zasadnutí aj prokurátor, obvinený aj jeho obhajca; pri rozhodovaní o sťažnosti proti rozhodnutiu o väzbe, môže predseda senátu týmto osobám účasť umožniť.

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   je   na   rozhodnutí   súdu,   či   obvineného   predvolá   na neverejné   zasadnutie.   V   posudzovanom   prípade   krajský   súd   nepovažoval   za   potrebné obhajcov, obvinených, obvineného a A. B. k sťažnosti, ktorú podali, vypočuť. Obvinený R. K. ako aj X. R. boli pred sudcom pre prípravné konanie, ktorý rozhodol o väzbe vypočutí dňa   28.   02.   2011   za   prítomnosti   svojich   obhajcov,   prokurátora   a   tlmočníčky.   Svoje námietky voči postupu orgánom činným v trestnom konaní a proti rozhodnutiu o vzatí do väzby náležité odôvodnili v písomných dôvodoch svojej sťažnosti prostredníctvom obhajcu. Krajský   súd   nepovažoval   za   potrebné,   opätovne   ich   k veci   vypočuť,   preto   ako   je   už konštatované, o ich sťažnosti proti rozhodnutiu, ktorým boli vzatí do väzby, rozhodol na neverejnom zasadnutí v ich neprítomnosti.

Obvinení vo svojich podaniach neuvádzali žiadne nové skutočnosti, preto krajský súd z   vyššie   uvedených   dôvodov   na   podklade   sťažností   obvinených   rozhodol   tak,   ako   je vo výroku tohto uznesenia uvedené.“

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Z   tohto   ústavného   postavenia   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu   nie   je zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je založená na princípe subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch do týchto práv alebo slobôd rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak by účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom neboli zlučiteľné s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne závery   všeobecného súdu   môžu byť predmetom   kontroly zo strany ústavného súdu   len vtedy,   ak   by   ním   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (m.   m.   I.   ÚS   13/00,   I.   ÚS   139/02, III. ÚS 180/02).

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 3 ústavy obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať   len   v   prípadoch   ustanovených   zákonom.   Zadržaná   osoba   musí   byť   ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných   činoch   do   72   hodín   od   prevzatia   vypočuť   a   rozhodnúť   o   väzbe   alebo   o   jej prepustení na slobodu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má právo   na slobodu   a   osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

....

c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy,   ktorého   súčasťou   je   aj   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (m.   m.   III.   ÚS   271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010).

Ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   pri   skúmaní   postupov   všeobecných   súdov rozhodujúcich   o   zákonnosti   väzby   nie   je   jeho   úlohou,   aby   posudzoval   smer   vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným   prostriedkom   na   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili   presvedčivo.   Len   vtedy,   ak ústavný súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov.

Podľa názoru ústavného súdu je rozhodnutie krajského súdu v spojení s rozhodnutím okresného súdu potrebné považovať za rozhodnutie, ktoré ako celok pôsobí presvedčivo a ktoré   nevyvoláva   žiadne   pochybnosti   o   správnosti   prijatých   záverov.   Ústavný   súd konštatuje, že dôvodnosť ďalšieho trvania väzby je u sťažovateľa daná tak skutkovými, ako aj právnymi dôvodmi. Krajský súd rozhodnutie o dôvodnosti ďalšieho trvania preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku odôvodnil konkrétnymi skutočnosťami týkajúcimi sa osoby sťažovateľa a okolnosťami prípadu, ktoré reálne odôvodňujú obavu z toho,   že   sťažovateľ   bude   pokračovať   v   trestnej   činnosti.   Krajský   súd   prihliadol   na skutočnosť,   že   v   osobnom   motorovom   vozidle   sťažovateľa   bol   pri   prehliadke   zaistený materiál,   ktorý   podľa   doterajších   zistení   Kriminalistického   a   expertízneho   ústavu Policajného   zboru   obsahoval   kokaín   v   množstve,   ktorý   zodpovedal   minimálne   300 obvyklým   jednorazovým   dávkam,   u   sťažovateľa   a   ostatných   obvinených   boli   zistené pozitívne stery na rukách na prítomnosť omamných látok. V byte u jedného z obvinených boli tiež nájdené látky (kofeín a paracetamol), ktoré sa používajú na riedenie drog. Pokiaľ ide o osobu sťažovateľa, prihliadol na to, že dosiaľ nebol trestne stíhaný, na to, že je bez pracovného pomeru a v zásade nevykonáva žiadnu podnikateľskú činnosť, napriek tomu zjavne disponuje finančnými prostriedkami na užívanie motorového vozidla. Z toho, že sťažovateľ   nie   je   závislý   na   návykových   látkach,   vyvodil,   že   zaistené   omamné   látky neslúžili na konzumáciu pre sťažovateľa, ale zrejme s týmito látkami manipuloval pre účely ich distribúcie osobám závislým na návykových látkach za úplatu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd dostatočne ozrejmil, ktoré okolnosti boli podkladom   pre   prijatie   záveru   o   nevyhnutnosti   zotrvania   sťažovateľa   vo   väzbe,   a   tieto dôvody boli jednoznačné a konkrétne. Odvolanie sa na konkrétne okolnosti spáchaného skutku (najmä zaistená omamná látka – kokaín, pozitívne stery na rukách na prítomnosť omamných látok) a na konkrétne okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa sú dostatočnými dôvodmi trvania preventívnej väzby sťažovateľa [§ 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku].

Uvedené konkrétne okolnosti týkajúce sa osoby sťažovateľa a spáchaného skutku považoval   krajský   súd   za   dôvody,   pre   ktoré   nebolo   možné   nahradiť   väzbu   písomným sľubom   sťažovateľa,   peňažnou   zárukou,   zárukou   dôveryhodnej   osoby   a   ani   dohľadom probačného   a   mediačného   úradníka.   Krajský   súd   poukázal   na   dôvody,   ktoré   v   tejto súvislosti uviedol okresný súd. Záruku za sťažovateľa ponúkla jeho švagriná, s ktorou nežije v   spoločnej   domácnosti,   a   napriek   doterajšiemu   kontaktu   so   sťažovateľom   nedokázala zabrániť tomu, aby sa sťažovateľ nedostal do podozrenia z manipulovania s drogami, preto nebolo dôvodné očakávať, že sťažovateľova švagriná by dokázala prevziať záruku za jeho ďalšie   správanie   po   prepustení   z   väzby.   Uvedené   závery   bolo   možné   ustáliť   aj   bez vypočutia dôveryhodnej osoby, preto postup krajského súdu, ktorý sťažovateľovu švagrinú nevypočul, možno považovať za akceptovateľný, bez znakov svojvôle.

Neumožnenie účasti obhajcu sťažovateľa na neverejnom zasadnutí, na ktorom   sa rozhodovalo o sťažnosti sťažovateľa proti rozhodnutiu o väzbe, a jeho nevypočutie bolo v súlade s § 302 ods. 2 Trestného poriadku.

Väzba   je   výrazným   zásahom   do   osobnej   slobody   obvineného   a   musí   trvať   len nevyhnutnú   dobu.   Maximálna dĺžka   väzobného stíhania   je   pritom   ustanovená   zákonom (Trestným poriadkom), ale skutočnosti, ktoré ju ovplyvňujú, závisia od zistení, ktoré tu boli pri   vzatí   obvineného   do   väzby   a   dosiaľ   nepominuli,   a   od   okolností,   ktoré   vyplynú   z priebehu trestného konania.

Ústavný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je toho názoru, že by skutkové alebo právne závery krajského súdu bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné s označenými článkami ústavy a dohovoru. Z tohto dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažovateľ v sťažnosti namietal, že okresný súd nemal k dispozícii úplný spisový materiál,   keďže   z   neho   chýbali   odposluchy   telefonických   hovorov.   Z   odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu je zrejmé, že v opravnom konaní mal už krajský súd k   dispozícii   aj   túto   časť   vyšetrovacieho   spisu („Nepriamymi   dôkazmi   sú   i   prepisy telefonických hovorov, ktoré tvoria súčasť spisového materiálu a s ktorými sa krajský súd oboznámil.“). Táto skutočnosť znamená, že pochybenie, ku ktorému došlo v konaní pred okresným súdom, bolo napravené v opravnom konaní o sťažnosti. Z predloženého úradného záznamu poskytnutého príslušnou vyšetrovateľkou je zrejmé, že „v spise sa nenachádzajú prepisy hovorov týkajúce sa obv. R. K.“. Z týchto skutočností je zrejmé, že uvedeným pochybením   okresného   súdu   nemohlo   dôjsť   k namietanému   porušeniu   sťažovateľom označených základných práv podľa ústavy, prípadne práv podľa dohovoru, pretože krajský súd toto pochybenie odstránil v odvolacom konaní. Ústavný súd preto odmietol sťažnosť v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľ v sťažnosti tiež spochybnil „doručenie návrhu na vzatie do väzby do... 27.   februára   2011   (nedeľa)   do   15:05   hod.   kedy   uplynula   lehota   48   hodín   na   podanie takéhoto návrhu na vzatie do väzby“.

Ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ bol zadržaný 25. februára 2011 o 15.05 h., pričom návrh na vzatie do väzby bol Okresnou prokuratúrou P. doručený okresnému súdu 27. februára 2011 o 14.15 h., z čoho jednoznačne vyplýva, že lehota 48 hodín na odovzdanie sťažovateľa súdu bola dodržaná, preto ústavný súd sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľ túto skutočnosť nenamietal pri výsluchu na okresnom súde a ani v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby, túto námietku uplatnil prvýkrát až v sťažnosti podanej   ústavnému   súdu,   preto   bol   dôvod   odmietnuť   sťažnosť   v   tejto   časti   aj   pre   jej neprípustnosť.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o spôsobe vykonania prehliadky iných priestorov – motorového vozidla, ústavný súd poukazuje na to, že v prípravnom konaní vykonáva v trestnom konaní dozor prokurátor (§ 230 Trestného poriadku). V tejto súvislosti môže obvinený žiadať prokurátora, aby preskúmal postup policajta (§ 210 Trestného poriadku). V rámci trestného konania sa obvinenému poskytuje celý systém opravných prostriedkov proti rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní, napr. sťažnosť (§ 185 Trestného poriadku), odvolanie (§ 306 a nasl. Trestného poriadku), dovolanie (§ 368 a nasl. Trestného poriadku) a pod.

Na základe uvedených právnych prostriedkov má sťažovateľ možnosť namietať aj nezákonnosť uvedeného postupu orgánov činných v trestnom konaní, po rozhodnutí súdu prvého stupňa má možnosť namietať, že toto rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli zaobstarané zákonným spôsobom (§ 119 ods. 2 Trestného poriadku) a pod.

Z týchto dôvodov ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Keďže ústavný súd sťažnosť odmietol v celom rozsahu, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími v nej uvedenými požiadavkami.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011