znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/2010-66

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   novembra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava   Orosza   v   konaní   o   sťažnosti   A.   P.,   nar.  ...,   t.   č.   Ústav   na   výkon   väzby, zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd v súvislosti   s požiadavkou   na urýchlené   rozhodovanie   o   väzbe   a   jej   ďalšom   trvaní   postupom   Okresného   súdu   Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010, za účasti Okresného súdu Nitra a Krajského súdu v Nitre, takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva A. P. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a právo   podľa   čl.   5   ods.   4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd v súvislosti   s nedodržaním   požiadavky   na prednostné   a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej   ďalšom   trvaní   postupom   Okresného   súdu   Nitra   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 4 Tp 39/2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresný súd Nitra j e   p o v i n n ý   uhradiť A. P. trovy konania v sume 254,88 € (slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) na účet jeho právneho zástupcu advokáta Mgr. Š. S., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. júna 2010 faxom doručená sťažnosť A. P., nar...., t. č. Ústav na výkon väzby (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. Š. S., N., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Nitra   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010 a jeho uznesením z 31. marca 2010 a porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods.   3 a 4 dohovoru postupom Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010 a jeho uznesením z 29. apríla 2010.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva, že   sťažovateľ   je   trestne   stíhaný   pre   zločin   hrubého nátlaku formou spolupáchateľstva podľa § 20 k § 190 ods. 1 Trestného zákona. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 77/2009 zo 17. apríla 2009 bol sťažovateľ vzatý do väzby z dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku.   Väzba   začala   plynúť   od 14. apríla 2009. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 52/2010 z 19. apríla 2010 v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 13/2010 z 29. apríla 2010 bola predĺžená lehota trvania sťažovateľovej väzby.

Dňa 12. februára 2010 sťažovateľ požiadal o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú doplnil podaním z 31. marca 2010 o žiadosť o nahradenie väzby písomným sľubom, resp. dohľadom probačného a mediačného úradníka (ďalej aj „žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu“). Žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu adresoval Okresnej prokuratúre Nitra (ďalej len „okresná prokuratúra“). Následne bola žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu predložená Krajskej prokuratúre v Nitre (ďalej len „krajská prokuratúra“) 1. marca 2010. Krajská prokuratúra žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nevyhovela a odstúpila ju na rozhodnutie okresnému súdu.

Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Tp 39/2010 z 31. marca 2010 bola žiadosť sťažovateľa   zamietnutá.   Týmto   uznesením   okresný   súd   zároveň   neprijal   písomný   sľub sťažovateľa   a   tiež   rozhodol   o   tom,   že   sťažovateľova   väzba   sa   nenahrádza   dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti označenému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť. Uznesením krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 12/2010 z 29. apríla 2010 bola sťažnosť sťažovateľa zamietnutá.

V časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp.   zn. 4 Tp 39/2010 a postupom krajského súdu   v konaní vedenom pod sp. zn.   7   Tpo   12/2010   v   súvislosti   s nerešpektovaním   požiadavky   na   urýchlené rozhodovanie   o väzbe a   jej   ďalšom   trvaní,   sťažovateľ   tvrdí,   že   pri   rozhodovaní   o   jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu došlo k zásahu do jeho práva na rozhodnutie o zákonnosti väzby urýchlene, resp. bez zbytočných prieťahov.

Podľa   názoru   sťažovateľa   celková   doba   konania   o   jeho   žiadosti   o   prepustenie   z väzby na slobodu z 12. februára 2010 až po doručenie uznesenia krajského súdu sp. zn. 7 Tpo 12/2010 z 29. apríla 2010 (sťažovateľovi bolo doručené 11. mája 2010, pozn.) trvala 89 dní, čo nezodpovedá povinnosti súdov konajúcich v jeho veci konať pri rozhodovaní o väzobných   veciach   urýchlene.   Navyše   sťažovateľ   tvrdí,   že   tým,   že   mu   právoplatné rozhodnutie krajského súdu bolo doručené až po 89 dňoch od podania žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu, mu bolo neoprávnene bránené požiadať opätovne o prepustenie z väzby na slobodu, pričom z toho istého dôvodu nebolo možné ani kontrolovať zákonnosť väzby v mesačnej periodicite.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:„1. Základné práva a slobody sťažovateľa A. P., najmä čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2, čl. 17 ods. 5, čl. 48 ods. 1, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a čl. 5 ods. 3, čl. 5 ods. 4 Európskeho dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   boli   postupom   a rozhodnutím Okresného súdu v Nitre sp. zn. 4 Tp/39/2010 zo dňa 31. 3. 2010 a postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7 Tpo/12/2010-20 zo dňa 29. 4. 2010 porušené.

2.   Podľa   §   56   ods.   6   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   sa   ruší   právoplatné   rozhodnutie Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 7 Tpo/12/2010-20 zo dňa 29. 4. 2010. Ústavný súd Slovenskej   republiky   prikazuje   Okresnému   súdu   v   Nitre,   aby   A.   P.,   nar....   prepustil neodkladne z väzby na slobodu.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi ako primerané finančné zadosťučinenie   za   porušenie   jeho   práv   peňažnú   sumu   vo   výške   2.000,-   €,   ktorú   mu   je povinný   zaplatiť   Okresný   súd   v   Nitre   a   peňažnú   sumu   3.000,-   €,   ktorú   mu   je   povinný zaplatiť Krajský súd v Nitre, to všetko do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu, podľa § 56 ods. 4, ods. 5 zákona o Ústavnom súde.

4. Okresný súd v Nitre a Krajský súd v Nitre sú povinní nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 301/2010-35 z 31. augusta 2010 ju v časti, ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru v súvislosti s požiadavkou na urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010, prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právneho   zástupcu sťažovateľa   a   predsedu   okresného   súdu,   ako   aj   predsedníčku   krajského   súdu,   aby   sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu okresného súdu   a   predsedníčku   krajského   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadrili k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda okresného súdu, ako aj predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa, predsedu okresného súdu a predsedníčky   krajského   súdu,   že   netrvajú   na   tom,   aby   sa   vo   veci   konalo   ústne pojednávanie,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1039/2010 z 27. septembra 2010 uviedol presnú analýzu chronológie úkonov vykonaných sudkyňou pre   prípravné   konanie   v   súvislosti   s prerokúvaním   žiadosti   sťažovateľa   o   prepustenie z väzby na slobodu, pričom na jej základe formuloval záver, že okresný súd konal vo veci „urýchlene, bez zbytočných prieťahov“.

Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 1194/2010 z 5. októbra 2010 uviedla, že sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 39/2010 z 31. marca 2010 bola krajskému súdu doručená 21. apríla 2010. Termín neverejného zasadnutia bol určený na 29. apríl 2010 a písomne vyhotovené rozhodnutie krajského   súdu   bolo   expedované   súdu   prvého   stupňa   5.   mája   2010.   Na   tomto   základe predsedníčka krajského súdu vyslovila záver, podľa ktorého „V uvedenom konaní nemožno vidieť žiadny prieťah v konaní, a to aj s prihliadnutím na to, že konajúci senát v priebehu času od nápadu veci do expedovania rozhodnutia plnil iné zákonné povinnosti.“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 prvej vety ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

Článok   5   ods.   4   dohovoru   sa   vzťahuje   na   všetky   prípady   pozbavenia   slobody vymenované v čl. 5 ods. 1 dohovoru, teda aj na súdnu kontrolu zákonnosti väzby podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) dohovoru. Osoba nachádzajúca sa vo väzbe musí mať možnosť predložiť argumenty   a   dôvody   proti   svojmu   ponechaniu   vo   väzbe   (rozhodnutie   Komisie z 13. decembra 1987 č. 8098/77). Podstatnou požiadavkou čl. 5 ods. 4 dohovoru je aj to, aby súd rozhodol „urýchlene“ (speedily). Prieskumné súdne konanie musí byť vedené v súlade s hmotnoprávnymi a procesnými vnútroštátnymi právnymi predpismi a zároveň aj v súlade s účelom   čl.   5   dohovoru,   to   znamená   s   ochranou   jedinca   proti   svojvôli,   osobitne   aj s ohľadom na čas, ktorý uplynie do vyhlásenia rozhodnutia (rozsudok vo veci Koendjbiharie v. Holandsko, 25. október 1990, § 27). Lehota začína podaním návrhu alebo žiadosti a končí vydaním   konečného   rozhodnutia   súdu,   prípadne   doručením   tohto   rozhodnutia,   ak   sa rozhodlo v neprítomnosti   obvineného (Koendjbiharie c.   Holandsko   z 25. októbra 1990, § 28). Neexistuje nijaká pevne ustanovená lehota, v ktorej by súd musel rozhodnúť. Či sa rozhodlo   urýchlene,   posudzuje   sa   podľa   všetkých   okolností   prípadu   (Sanchez-Reisse c. Švajčiarsko z 21. októbra 1986, § 55). Spravidla však lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé   a   nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   v   zmysle   čl.   5   ods.   4   dohovoru   (Bezicheri c. Taliansko z 25. októbra 1989, I. ÚS 14/07).

Aj čl. 17 ústavy zahŕňa okrem iného právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne a urýchlene rozhodol   o zákonnosti   väzby a nariadil   prepustenie,   ak je táto nezákonná.   Právo   podľa   čl.   5   ods.   4   dohovoru   je   teda   chránené   aj   čl.   17   ústavy (m. m. III. ÚS 7/00).

Ústavný   súd   v   prípadoch,   v   ktorých   sa   zaoberal   požiadavkou   neodkladnosti a urýchlenia   rozhodovania   o   žiadosti   o   prepustenie   z   väzby,   reflektujúc   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) formuloval právny názor, podľa ktorého aj keď sa jednotlivé lehoty z hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla lehoty rátané na mesiace sú príliš dlhé a nevyhovujú týmto požiadavkám (napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03). V ďalších svojich rozhodnutiach týkajúcich sa požiadavky urýchleného rozhodovania o väzbe a jej ďalšom trvaní ústavný súd uvedený právny názor precizoval, keď uviedol, že požiadavke, aby súd bezodkladne   rozhodol   o zákonnosti   väzby   v zmysle   čl. 5 ods. 4   dohovoru,   nezodpovedá lehota   počítaná   na   mesiace,   ale   na   týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (m. m. III. ÚS 126/05, IV. ÚS 181/07).

Vychádzajúc z uvedenej judikatúry ústavný súd posudzoval, či vo veci sťažovateľa okresný súd a krajský súd v rámci svojho postupu rešpektovali požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o väzbe, resp. jej ďalšom trvaní.

1. Postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010

Z   tvrdení   účastníkov konania a zo   spisovej   dokumentácie ústavný   súd zistil,   že žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 12. februára 2010 bola doručená okresnej   prokuratúre   17.   februára   2010   a následne   bola   okresnému   súdu   predložená krajskou prokuratúrou 10. marca 2010. Z uvedeného dôvodu ústavný súd skúmal postup okresného súdu len od tohto dňa, pričom vzal do úvahy, že sťažovateľ za porušovateľa svojich ústavou garantovaných práv v sťažnosti označil len okresný súd a krajský súd, a nie aj   okresnú   prokuratúru,   resp.   krajskú   prokuratúru.   Za   daných   okolností   totiž   nemožno obdobie, keď bola žiadosť sťažovateľa v dispozícii orgánov prokuratúry, pripísať na ťarchu okresného súdu.

Okresný súd po doručení spisu nariadil 17. marca 2010 termín výsluchu sťažovateľa na 31. marec 2010, pričom v ten istý deň aj rozhodol o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu uznesením sp. zn. 4 Tp 39/2010 z 31. marca 2010 tak, že ju zamietol. Týmto uznesením okresný súd zároveň neprijal písomný sľub sťažovateľa a tiež rozhodol o tom, že sťažovateľova väzba sa nenahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka. Okresný súd písomne vyhotovil svoje uznesenie 8. apríla 2010. Sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 4 Tp 39/2009 z 31. marca 2010 bola okresnému súdu doručená 9. apríla   2010,   ktorý   spis   na   účely   rozhodnutia   o sťažnosti   predložil   krajskému   súdu 20. apríla 2010.

Z uvedeného vyplýva, že   okresný   súd predmetný   spis   súvisiaci   s rozhodovaním o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu bol v dispozícii okresného súdu od 10. marca 2010 do 20. apríla 2010, t. j. takmer šesť týždňov.

Ústavný súd vychádzajúc zo svojich zistení konštatoval, že obdobie, v rámci ktorého okresný   súd   vykonával   procesné   úkony   súvisiace   s prípravou   rozhodovania   o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, samotným rozhodovaním, vyhotovovaním rozhodnutia   a predkladaním   spisu   krajskému   súdu   (potom,   ako   sťažovateľ   podal   proti prvostupňovému rozhodnutiu sťažnosť, pozn.), prekračuje rámec vyplývajúcich požiadaviek na   prednostné   a urýchlené   rozhodovanie   o väzbe   z judikatúry   ústavného   súdu   a ESĽP, a teda nezodpovedá ani požiadavkám ústavnej ochrany základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohoto nálezu.

2. K postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Tpo 12/2010

Zo spisovej dokumentácie vyplýva, že krajský súd predmetný spis prevzal 21. apríla 2010   a   o   sťažnosti   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Tp   39/2010 z 31. marca   2010   rozhodol   na   neverejnom   zasadnutí   uznesením   sp.   zn.   7   Tpo   12/2010 z 29. apríla   2010,   ktorým   sťažnosť   zamietol.   Po   písomnom   vyhotovení   označeného uznesenia krajský súd expedoval spis okresnému súdu 5. mája 2010.

Z uvedeného vyplýva, že rozhodovanie krajského súdu vo veci sťažovateľa vrátane expedovania spisu trvalo 14 dní, čo podľa názoru ústavného súdu zodpovedá požiadavkám na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe a jej ďalšom trvaní, a preto v časti, ktorou sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   ústavou   garantovaných   práv   postupom   krajského súdu sťažnosti, nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Nad rámec uvedených záverov ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že po doručení spisu   z krajského   súdu   okresný   súd   pokynom   zo   6.   mája   2010   poveril   kanceláriu   na doručenie uznesenia krajského súdu stranám konania. Zásielka bola expedovaná 7. mája 2010 a sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 11. mája 2010. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd vykonal úkony potrebné na doručenie rozhodnutia krajského súdu v priebehu dvoch dní, t. j. v tomto štádiu konania už konal prednostne a urýchlene.

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   za   porušenie   jeho   ústavou   garantovaných   práv postupom   okresného   súdu   priznané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   2 000   €,   pričom poukazoval okrem iného na skutočnosť, že porušenie jeho práv „bolo osobitne svojvoľné a hrubé“, pričom   porušenie „práva   na   osobnú   slobodu   možno   kvalifikovať   ako   jedno z najzávažnejších porušení Dohovoru...“.

Z čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ústavný súd môže   ale   nemusí   finančné   zadosťučinenie   priznať.   Pri   rozhodovaní   o tom,   či   finančné zadosťučinenie prizná, ústavný súd zohľadňuje všetky okolnosti prípadu, osobitne intenzitu (závažnosť) porušenia ústavou garantovaných práv (porovnaj II. ÚS 161/09, II. ÚS 413/09) a v tejto súvislosti zvažuje, či je potrebné sťažovateľovi poskytnúť vyšší stupeň ochrany, nielen vysloviť porušenie jeho ústavou garantovaných práv (m. m. IV. ÚS 210/04).

Zohľadňujúc   predovšetkým   charakter   a   intenzitu   porušeniu   základných   práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tp 39/2010, ako aj skutočnosť, že časť jeho námietok proti postupu o rozhodovaniu okresného súdu v predmetnej veci odmietol už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, ústavný súd dospel k záveru, že v danom prípade bude dostatočným   zadosťučinením   pre   sťažovateľa   vyslovenie   porušenia   ním   označených základných   práv   podľa   ústavy   a práva   podľa   dohovoru,   ako   aj   priznanie   úhrady   trov konania. Z uvedeného dôvodu ústavný súd žiadosti sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia nevyhovel (bod 3 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľ   v petite   tiež   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   uznesenie   krajského   súdu sp. zn. 7 Tpo 12/2010 z 29. apríla 2010 a prepustil   ho neodkladne z väzby na slobodu. Ústavný súd tomuto návrhu sťažovateľa nevyhovel s poukazom na to, že tento jeho návrh súvisel predovšetkým s jeho ďalšími výhradami proti postupu a rozhodovaniu okresného súdu   a krajského   súdu   v jeho veci   (t.   j. išlo o iné   výhrady,   ako   o námietku   porušenia požiadaviek na prednostné a urýchlené rozhodovanie o väzbe, pozn.), s ktorými sa ústavný súd nestotožnil už v štádiu predbežného prerokovania sťažnosti, a preto ich odmietol. Za daných okolností neprichádzalo do úvahy tomuto návrhu sťažovateľa vyhovieť.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom Mgr. Š. S., N. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní úhrady trov konania   vychádzal   z   výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 € keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti), v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky, a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €. Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa   [§   31a   zákona   o   ústavnom   súde   v   spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku (bod 2 výroku tohto nálezu)].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. novembra 2010