znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/08-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť P. Š., Česká republika, zastúpeného advokátom JUDr. L. M., Česká republika, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod   sp. zn.   5 T 91/97   a v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   8 C 202/2007,   ako   aj   postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/58/2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2008 doručená   sťažnosť   P.   Š.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 91/97 a v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 202/2007, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/58/2006.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol, že 10. júna 1997 podal „okresní prokurátor v Prešově proti stěžovateli obžalobu z trestného činu nenastoupení civilní služby podle § 272a trestního zákona“. Dňa 26. júna 1998 vydal okresný súd trestný rozkaz sp. zn. 5 T 91/97,   ktorým   bol   sťažovateľ   uznaný   za   vinného   zo   spáchania   trestného   činu nenastúpenia civilnej služby podľa § 272b Trestného zákona a bol mu uložený peňažný trest v sume 20 000 Sk,   a zároveň,   pre prípad,   že by výkon tohto trestu mohol byť úmyselne zmarený,   mu   bol   ustanovený   náhradný   trest   odňatia   slobody   v trvaní   piatich mesiacov nepodmienečne. Proti označenému trestnému rozkazu podal sťažovateľ odpor, na základe ktorého bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 T 91/97 zo 4. septembra 2003 oslobodený spod   obžaloby.   Podľa   sťažovateľa   uvedený   oslobodzujúci   rozsudok   nadobudol právoplatnosť 7. apríla 2004 a jemu bol doručený 10. augusta 2004.

V nadväznosti   na   to   sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   19.   júla   2005   vyzval   Slovenskú republiku   –   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „žalovaná“) na odškodnenie   v sume   36 556 Sk   z dôvodu   náhrady   trov   konania   a   v sume   300 000 Sk z dôvodu   spravodlivého   zadosťučinenia.   Pretože   žalovaná   na   jeho   výzvu   nereagovala, sťažovateľ žalobou z 21. júna 2006 adresovanou Okresnému súdu Bratislava I uplatnil voči nej nárok na zaplatenie 300 000 Sk. Postup Okresného súdu Bratislava I od podania žaloby do postúpenia veci okresnému súdu sťažovateľ opísal takto:

„Okresní soud Bratislava I.   vyzval stěžovatele přípisem ze dne 5. 2. 2007 sp. zn. 19 C/58/2006, aby do 10 dnů upřesnil, zda se žalované částky domáha z titulu nesprávneho úředního postupu anebo podle § 13 občanského zákoníku.

Stěžovatel zaslal dne 16. 2. 2007 Okresnímu soudu Bratislava I. stížnost na průtahy v řízení s tím, že na žalobu ze dne 21. 6. 2006 soud reaguje až přípisem ze dne 5. 2. 2007. Stěžovatel   dne   16. 2. 2007   Okresnímu   soudu   Bratislava   I.   sdělil,   že   se   žalované částky domáhá z titulu nesprávneho úředního postupu.

Dne 26. 2. 2007 vyzval Okresní soud Bratislava I. stěžovalele k zaplacení soudního poplatku ve výši 3.000,- Sk.

Po zaplacení poplatku Okresní soud Bratislava I. přípisem ze dne 27. 6. 2007 sp. zn. 19C/58/2006 sdělil, že věc postupuje Okresnímu soudu Prešov.“

Po postúpení veci okresnému súdu bol priebeh konania podľa sťažovateľa takýto: „Usnesením   Okresního   soudu   Prešov   ze   dne   1. 8. 2007   č. j.   8 C/202/2007-33   se dostalo stranám poučení a žalovaná byla vyzvána k vyjádření ohledně žalovaného nároku. Stěžovatel své stanovisko k vyjádření žalované zaslal soudu 5. 11. 2007. Dne 21. 2. 2008 zaslal Okresní soud Prešov stěžovateli dotaz, zda žádá o náhradu za nesprávny úřední postup či za nezákonné rozhodnutí anebo zda jde o žalobu na ochranu osobnosti.

Stěžovatel soudu odpověděl dne 27. 2. 2008 a v podání učinil výčet nezákonných rozhodnutí a faktorů, které způsobily průtahy v řízení.

Při   ústním   jednání   u   Okresního   soudu   Prešov   dne   22. 4. 2008   soudkyně konstatovala, že náhradu za nemateriální ujmu (zadostiučinění za průtahy v řízení) obvykle přiznáva Ústavní soud SR, a proto vyzvala stěžovatele, aby zvážil pod8ní ústavní stížnosti; ústní jednání pak odročila na 24. 6. 2008.“

Sťažovateľ zastáva názor, že: „- trestní řízení, které bylo zahájeno dne 27. 3. 1997 a skončilo rozsudkem, který nabyl právní moci dne 7. 4. 2004, bylo nepřiměřeně dlouhé. (Šlo o zcela jednoduchou vec, kde skutková podstata byla nesporná a šlo jen o její právní vyhodnocení. Okresní soud Prešov rozhodoval v jediné instanci, žádná odvolání ani mimořádné opravné prostředky nebyly používaný.);

- následné občanskoprávní řízení u Okresního soudu Bratislavě I. trpělo průtahy, když soudu trvalo celý rok, než dospěl k závěru o své místní nepříslušnosti;

- i současné řízení u Okresního soudu Prešov trpí průtahy, neboť řízení běží další rok bez faktického výsledku.“

Na   základe   uvedených   skutočností   (s   odkazom   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn. I. ÚS 373/06   z 22.   marca   2007   v „obdobné   věci“)   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd v náleze vyslovil:

„I. Průtahy   v řízeních   u   Okresního   soudu   Prešov   pod   sp. zn.   5 T 91/97 a 8C/202/2007 a u Okresního soudu Bratislava I. pod sp. zn. 19C/58/2006 bylo porušeno stěžovatelovo právo na

• spravedlivý proces, v němž je rozhodnuto v přiměřené lhůtě podle článku 6 odst. 1 Úmluvy;

• projednání věci bez zbytečných průtahů podle článku 48 odst. 2 Ústavy. II. Stěžovateli se přiznáva spravedlivé zadostiučinéní ve výši 360.000,- Sk, které je Okresní soud Prešov povinen zaplatit stěžovateli do 15 dnů od doručení tohoto nálezu. III. Stěžovateli se podle advokátního tarifu přiznáva náhrada nákladu tohoto řízení.“

II.

Podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy ústavný   súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak   namietaným   postupom   orgánu   verejnej   moci   (v   tomto   prípade   okresného   súdu v občianskoprávnom   konaní)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva,   ktoré označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48 ods. 2 ústavy,   čo   platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04, I. ÚS 122/08).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomení o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).

1. Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   sťažovateľ   predmetnou   sťažnosťou namietal porušenie svojich označených práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 91/97. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že rozsudok nadobudol právoplatnosť 7. apríla 2004 a doručený mu bol 10. augusta 2004.

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   jednou   zo   zákonných   podmienok na prijatie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v   lehote ustanovenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde,   t. j.   v   lehote   dvoch   mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom   zákon   o   ústavnom   súde   neumožňuje zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03, IV. ÚS 91/06).

Sťažovateľ   napadol   postup   okresného   súdu   v konaní,   ktoré   bolo   právoplatne skončené 7. apríla 2004, pričom sťažnosť bola podaná na poštovú prepravu 5. júna 2008 a doručená ústavnému súdu 9. júna 2008. Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. Sťažovateľ sa domáhal, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho označených práv aj postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C/58/2006, keď uviedol, že „občanskoprávní řízení u Okresního soudu Bratislava I. trpělo průtahy, když trvalo celý rok, než dospěl k závěru o své místní nepříslušnosti“.

Zo súvisiaceho spisového materiálu, ktorý si ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaní   veci   vyžiadal,   vyplynulo,   že   Okresný   súd   Bratislava I   vyhovel   námietke žalovanej a 27. júna 2007 postúpil predmetnú vec podľa § 105 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku   miestne   príslušnému   okresnému   súdu   (spis   mu   bol   doručený   23. júla   2007). Zároveň o tom upovedomil účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa v časti namietajúcej porušenie jeho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na   takto   vymedzený   účel   označených   práv   vyplýva,   že   ochranu   základnému   právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému   súdu   podaná   v čase,   keď   k namietanému   porušovaniu   práva   ešte   mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07).

Zo sťažnosti, ako aj z predloženého spisového materiálu zjavne vyplýva, že v čase jej doručenia ústavnému súdu sa vec už nachádzala na okresnom súde, ktorému bola postúpená ako súdu miestne príslušnému. Sťažovateľ namietal prieťahy v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava I, ktorý vo veci samej v čase podania sťažnosti už nekonal. Z uvedeného dôvodu   už   nemohol   žiadnym   ústavne   relevantným   spôsobom   ovplyvňovať   priebeh namietaného konania ani spôsobovať prieťahy v ňom (m. m. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06, IV.ÚS   46/07).   Sťažnosť   bolo   preto   v tejto   časti   potrebné   odmietnuť   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

3. Sťažovateľ   napokon   namietal   zbytočné   prieťahy,   resp.   nekonanie   v primeranej lehote, aj v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 8 C 202/2007, pretože podľa jeho názoru „řízení běží další rok bez faktického výsledku“.

Ústavný   súd   v rámci   svojej   ustálenej   judikatúry   zdôrazňuje,   že   účelom   práva účastníka   konania   pred   všeobecným   súdom   podať   sťažnosť   proti   porušovaniu   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (ďalej len „sťažnosť na zbytočné prieťahy“) predsedovi dotknutého všeobecného súdu [podľa § 3 ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004   Z. z.   o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (ďalej   len   „zákon č. 757/2004   Z. z.“)]   je   poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   urobil   nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Preto ústavný súd o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva zaručeného v čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok podľa zákona č. 757/2004 Z. z., alebo ak sa preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   na   zbytočné   prieťahy   v konaní   podľa uvedených   ustanovení   zákona   č. 757/2004   Z. z.   treba   považovať   za   účinný   prostriedok ochrany   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru.   Účinnosť   takého   právneho   prostriedku   ochrany   pred   zbytočnými   prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach   (§ 2   ods. 2,   § 30   ods. 4,   § 52   ods. 1)   zdôrazňuje   povinnosť   sudcu   konať bez zbytočných   prieťahov   a   ustanovuje   za také   prieťahy   aj   disciplinárnu   zodpovednosť (§ 116 a § 118 citovaného zákona).

Ako vyplýva z vyjadrenia sťažovateľa z 29. augusta 2008, ktorým reagoval na výzvu ústavného súdu zo 14. augusta 2008, aby preukázal, či podal sťažnosť na zbytočné prieťahy predsedovi okresného súdu, sťažovateľ takúto sťažnosť nepodal (sťažovateľ preukázal iba podanie sťažnosti na prieťahy v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 5 T 91/97, ako aj v konaní Okresného súdu Bratislava I vedenom pod sp. zn. 19 C 58/2006).

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti dospel k názoru, že sťažovateľ nevyužil účinný právny prostriedok ochrany proti zbytočným prieťahom v označenom konaní a nepreukázal ani to, že uvedenú podmienku nesplnil   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§ 53   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde), pričom   existenciu   takýchto   dôvodov   nemožno   vyvodiť   ani   z obsahu   sťažnosti   a ani z podania   právneho   zástupcu   sťažovateľa   z 29.   augusta   2008,   a   preto   nie   sú   splnené podmienky na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   tieto   dôvody   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti   pri jej predbežnom prerokovaní odmietol pre neprípustnosť (§ 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

S poukazom   na   už   citovanú   judikatúru   ústavného   súdu   týkajúcu   sa   zjavnej neopodstatnenosti návrhu ústavný súd napokon konštatuje, že už samotná doterajšia dĺžka napadnutého   konania   vylučuje,   aby   konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn. 8 C 202/2007 bolo možné pokladať za konanie so   zbytočnými prieťahmi, čo by mohlo zakladať aj dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

K odkazu sťažovateľa na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 373/06, ktorý sa podľa neho týka podobnej veci, ústavný súd poukazuje na rozdiely so sťažovateľovou sťažnosťou spočívajúce hlavne v tom, že vo veci vedenej ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 373/06 išlo o namietané   porušenie   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom označeného všeobecného súdu v konaní začatom vo februári 1993 (t. j. konanie trvalo viac ako 13 rokov). Sťažovateľ taktiež opakovane podal sťažnosť na prieťahy predsedovi všeobecného súdu.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch   sťažovateľa   v uvedenej   veci   (o priznaní   trov   právneho   zastúpenia,   ako   aj finančného zadosťučinenia) stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2008