znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/07-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. decembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu   Bratislava V   sp. zn.   11 C 161/96   z   26.   júla   2004   a   namietaného   porušenia   jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.1 Obchodná spoločnosť R., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) telefaxom 12. decembra 2005   a následne   predložením   originálu   14. decembra   2005   namietala,   že   uznesením Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004 (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „napadnuté uznesenie“) boli porušené jej základné práva   podľa   čl. 20   ods. 1   a 4   a čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“), právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a právo podľa čl. 1 ods. 1 a 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“), a taktiež namietala,   že   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 (ďalej aj „namietaný rozsudok“) boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu.

1.2 Sťažovateľka   bola   žalovanou   v   spore   o   ochranu   osobnosti   a   zaplatenie nemajetkovej   ujmy,   v ktorom   okresný   súd   rozhodol   rozsudkom   sp. zn.   11 C 161/96 z 31. marca 2004 tak, že čiastočne vyhovel návrhu žalobcu, ktorý voči nej uspel s nárokom na uverejnenie ospravedlnenia, avšak v časti nároku na priznanie nemajetkovej ujmy žalobu zamietol. Zároveň okresný súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v sume 69 911 Sk. Sťažovateľka   napadla   označený   rozsudok   okresného   súdu   v časti   vyhovenia   návrhu na uverejnenie   ospravedlnenia   a v časti   týkajúcej   sa   náhrady   trov   konania   odvolaním tvrdiac,   že na uložení povinnosti uverejniť ospravedlnenie už neexistuje právny záujem z dôvodu veľkého časového odstupu od vykonania zásahu do práva žalobcu na ochranu osobnosti.   Odvolanie   vo   vzťahu   k trovám   konania   odôvodnila   sťažovateľka   tým,   že „Súd v danom   prípade   aplikoval   nesprávne   zákonné   ustanovenie   § 142   O. s. p.   a toto aj nesprávne vyložil“. Prvostupňový rozsudok napadol odvolaním smerujúcim proti výroku o nepriznaní nemajetkovej ujmy a proti výroku o trovách konania aj žalobca namietajúc ich nesprávnosť.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 na základe odvolania sťažovateľky   potvrdil   prvostupňový   rozsudok,   pokiaľ   ide   o výrok   o uložení   povinnosti uverejniť   ospravedlnenie,   a zároveň   zmenil   výrok   o trovách   konania   tak,   že   žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal.

Porušenie   označených   práv   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   vidí sťažovateľka v tom, že krajský súd sa podľa jej názoru nevysporiadal s jej námietkami proti uloženiu   povinnosti   uverejniť   ospravedlnenie   a o trovách   konania   rozhodol   spôsobom nezlučiteľným   s ustanoveniami   čl. 46   ústavy   a čl. 6   dohovoru   v spojení   s čl. 20   ústavy a čl. 10 dohovoru.

Sťažovateľka   vo   svojom   odvolaní   proti   výroku   prvostupňového   súdu   o uložení povinnosti uverejniť ospravedlnenie dôvodila najmä tým, že:

„Práva podľa čl. 13 ods. 1 ObčZ sa nepremlčujú (§ 100 ods. 2 ObčZ a contrario). To však neznamená,   že právo na poskytnutie primeraného zadosťučinenia v nepeňažnej forme možno uplatniť kedykoľvek bez ohľadu na plynutie času. Súd je vždy povinný skúmať existenciu právneho záujmu na požadovanom ospravedlnení, nakoľko platí, že na každej žalobe musí existovať právny záujem (R 65/72). Právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   SR   totiž   v   súlade   s čl. 6   ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd garantuje, že nezávislý a nestranný tribunál rozhodne iba o spore, ktorý je skutočný a vážny (rozsudky   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   so   sídlom   v   Strasbourgu   vo   veciach Le Compte,   Von   Leuven   a   De   Meyere   c/a   Belgicko   z   roku   1981,   Fayed   c/a   Spojené kráľovstvo z roku 1994 alebo Masson a Van Zon c/a Holandsko z roku 1995). Ak účastník predloží súdu spor, ktorý je fiktívny alebo iluzórny, ide o zneužitie práva, ktorému čl. 46 ods. 1   Ústavy   SR   nemôže   poskytnúť   ochranu,   nakoľko v zmysle   čl. 1   ods. 1   Ústavy   SR v spojení s čl. 12 ods. 4 Ústavy SR sa chráni iba výkon (nie zneužitie) základných práv a slobôd.

Neexistencia   právneho   záujmu   môže   byť   teda   dôvodom   na   zamietnutie   návrhu na uloženie   povinnosti   uverejniť   ospravedlnenie   (mutatis   mutandis   Švestka, J.   a kol.: Ochrana osobnosti, LINDE Praha, a. s., 1996, str, 162, 163).

V danom prípade bola predmetná fotografia uverejnená dňa 21. 02. 1995, teda viac ako pred deviatimi rokmi. Obsahom ospravedlnenia je skutočnosť, že žalovaný uverejnil fotografiu   bez   súhlasu   osoby,   ktorá   je   na   nej   vyobrazená.   Obsah   ospravedlnenia   však nevyvracia   homosexuálnu orientáciu   žalobcu   (ktorú   žalobca   navyše   popiera),   čo naznačovala fotografia a ktorá mala byť údajne dôvodom posmeškov na adresu žalobcu, urážok   a   osočovania.   Z   uvedených   dôvodov   podľa   nášho   názoru   na   uverejnení ospravedlnenia   nie   je   daný   právny   záujem   vzhľadom   na   časový   odstup,   nakoľko s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou si čitatelia denníka N. na uverejnenú fotografiu pamätať nebudú. Právny záujem nie je daný aj z dôvodu, že ospravedlnenie nemôže plniť účel vo vzťahu k osobám, ktoré sa žalobcovi posmievali, urážali ho alebo ho osočovali pre jeho údajnú homosexuálnu orientáciu.

Žalobca mohol uplatniť primerané zadosťučinenie v inej forme, napríklad sa mohol domáhať   určenia   neoprávnenosti   zásahu   do   jeho   osobnostných   práv   alebo   požadovať uloženie povinnosti zaslať ospravedlňujúci list za neoprávnené použitie fotografie žalobcu a pod.“

Argumentácia   sťažovateľky   v citovanom   odvolaní   proti   rozsudku   okresného   súdu bola teda založená na tom, že ospravedlnenie sa žalobcovi vzhľadom na značný časový odstup od vykonania zásahu už nebude plniť svoj účel, a preto uloženie tejto povinnosti nebude   spĺňať   atribút   legitímnosti   a primeranosti.   Podľa   sťažovateľky   ospravedlnenie smeruje k odstráneniu dôsledkov zásahu u verejnosti. Predpokladom splnenia tejto funkcie je však to, že si verejnosť zásah pamätá a keďže od zásahu do rozhodnutia okresného súdu uplynulo už viac než desať rokov, je tento predpoklad iba iluzórny. Preto zásah do slobody prejavu a práva na informácie môže byť legitímny a primeraný iba za predpokladu, že je spôsobilý   splniť   svoj   účel.   Poukazujúc   na   zásadu   vigilantibus   iura,   ako   aj   na   to,   že dispozícia s návrhom je vecou žalobcu, sťažovateľka zdôraznila, že bolo na žalobcovi, aby si   zvolil   prostriedky   ochrany,   ktoré   sú   s ohľadom   na   okolnosti   konkrétneho   prípadu primerané, t. j. spĺňajú zákonné a ústavné podmienky. V súvislosti s tým dala do pozornosti okolnosť,   že   sám   žalobca   upustil   v priebehu   konania   od domáhania   sa   náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

S odvolaním   sa   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sťažovateľka dospela k názoru, že námietka zásahu do práva na slobodu prejavu a práva na informácie uložením povinnosti, ktorá nie je vzhľadom na konkrétne okolnosti primeraná a legitímna, je námietkou relevantnou, ktorú súd nemôže opomenúť a musí sa s ňou vysporiadať.

Opomenutím   vysporiadať   sa   s uvedenou   relevantnou   námietkou   došlo   v danom prípade   podľa   názoru   sťažovateľky   zo   strany   krajského   súdu   k porušeniu   čl. 46   ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva   podľa   čl. 10   ods. 1   a 2   dohovoru.   Sťažovateľka   sa   domáha,   aby   ústavný   súd deklaroval porušenie jej označených práv krajským súdom, avšak nežiada zrušenie výroku, ktorým bola potvrdená povinnosť uverejniť ospravedlnenie uložená jej okresným súdom.

V ďalšej časti sťažnosti sťažovateľka odôvodňuje, v čom vidí namietané porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu namietaným rozsudkom krajského   súdu.   Uvádza,   že   krajský   súd   nepriznal v danom   prípade   podľa   § 142   ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len   „OSP“)   náhradu   trov   konania   žiadnemu   z účastníkov   a   v súvislosti   s tým   tvrdí,   že „aplikoval   diskrečné   oprávnenie   podľa   čl. 142   ods. 3   O. s. p.   spôsobom   nezlučiteľným s vyššie citovanými ustanoveniami Ústavy SR a Dohovoru“.

Z uvedeného sťažovateľka   vyvodzuje,   že výrok   napadnutého   rozsudku   o   náhrade trov   konania   nemal   právny   základ   a v konečnom   dôsledku   došlo   k tomu,   že   krajským súdom jej nebola poskytnutá garancia náhrady tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela zaplatiť, a pritom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom.

Aj pokiaľ ide o výrok o náhrade trov konania, sťažovateľka uviedla, že krajský súd ani tento výrok vo vzťahu k ňou uplatneným námietkam neodôvodnil.

Uvedené   dôvody   podľa   sťažovateľky   sa   vzťahujú   aj   na   namietané   uznesenie okresného   súdu,   ktorým   pre   nezaplatenie súdneho   poplatku   zastavil   konanie o odvolaní žalobcu   proti   výroku   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   11 C 161/96   z 31. marca 2004 o nepriznaní nemajetkovej ujmy a proti výroku o trovách konania. Sťažovateľka poukázala na to,   že sa o uznesení okresného súdu   sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004 dozvedela až z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 a nemá ho k dispozícii.   V spojitosti s týmto uznesením sťažovateľka vyjadruje názor, že „V danom prípade   súd   prvého   stupňa   opomenul   aplikovať   § 146   ods. 2   prvá   veta   O. s. p.,   podľa ktorého ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho   trovy.   I   toto   uznesenie   porušuje   vyššie   označené   práva   sťažovateľa   z rovnakých dôvodov.

Vzhľadom   na   to,   že   Krajský   súd   v Bratislave   rozhodol   o náhrade   trov   konania an block, náprava sa nedosiahne iba zrušením jeho rozhodnutia, ale iba vtedy, ak dôjde k zrušeniu aj uznesenia súdu prvého stupňa“.

1.3 Vzhľadom na tieto dôvody sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„1. Krajský   súd   v   Bratislave   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   podľa   č1. 46   ods. 1   Ústavy   SR   a čl. 6   ods. 1   Dohovoru   a   právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie podľa čl. 26 ods. 1, 2, 4 Ústavy SR a čl. 10   ods. 1,   2   Dohovoru   tým,   že   odôvodnení   rozsudku   sp.   zn.   8 Co 242/04   zo   dňa 07. 06. 2005 sa nevysporiadal s námietkami sťažovateľa proti uloženiu povinnosti uverejniť ospravedlnenie.

2. Krajský   súd   v   Bratislave   porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu a spravodlivý   proces   podľa   č1. 46   ods. 1   Ústavy   SR   a   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   a   právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1,   4 Ústavy SR a čl. 1 ods. 1, 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru tým, že v rozsudku sp. zn. 8 Co 242/04 zo dňa 07. 06. 2005 v poradí druhým výrokom mu nepriznal náhradu trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy a tým, že tento výrok neodôvodnil.

3. V poradí druhý výrok rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 242/04 zo dňa 07. 06. 2005 sa zrušuje v rozsahu, v akom sťažovateľovi nebola priznaná náhrada trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

4. Okresný   sód   Bratislava V   uznesením   sp. zn.   11 C 161/96   zo   dňa   26. 07.2004 porušil   právo   sťažovateľa   na   súdnu   ochranu   a   spravodlivý   proces   podľa   čl. 46   ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru a právo sťažovateľa na majetok podľa čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy   SR   a   čl. 1   ods. 1,   2   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   tým,   že   mu   nepriznal náhradu trov konania vo veci návrhu na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

5. Uznesenie Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 11 C 161/96 zo dňa 26. 07. 2004 sa v časti výroku o náhrade trov konania zrušuje.

6. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

1.4 Keďže   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   oboznámiť   sa   so   stanoviskom okresného súdu aj krajského súdu k prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie, obrátil sa výzvami zo 14. augusta 2007 na predsedov uvedených súdov. Vyjadrenie krajského súdu k sťažnosti bolo   ústavnému   súdu   doručené   24.   augusta   2007   a doplňujúce   vyjadrenie   6.   septembra 2007. Krajský súd však k meritu veci neuviedol nič relevantné odvolávajúc sa na to, že nemá   k dispozícii   súvisiaci   súdny   spis.   Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   doručenom ústavnému   súdu   27. septembra 2007   označil   sťažnosť   sťažovateľky   za   zjavne neopodstatnenú. Ďalej poukázal na to, že „Súd uznesením zo dňa 26. 7. 2004 odvolacie konanie zastavil z dôvodu, že odvolateľ v určenej lehote nezaplatil súdny poplatok, čo bolo v tom čase v súlade so zák. č. 71/1992 Zb. (§ 5 ods. 1 p, a, § 8 ods. 1, § 10 ods. 1). V tomto   rozhodnutí   zároveň   súd   rozhodol,   že   žiaden   z účastníkov   nemá   právo na náhradu trov konania, čo odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 p, c, O. s. p. bez ďalšej kompletizácie.   Zastávam   názor,   že   súd   nepochybil   ani   neukrátil   účastníka   na   svojich právach. V danom prípade rozhodnutie o náhrade trov konania sa týkalo len odvolacieho konania, nie konania celého a preto aj odôvodnenie je dostatočné“.

Sťažovateľka, ktorej ústavný súd zaslal na vyjadrenie citované stanovisko okresného súdu,   ho   v podaní   z 18.   októbra   2007   označila   za   nesprávne.   Nesúhlasila   s názorom okresného   súdu,   ktorý   dôvodil   tým,   že   napadnutým   uznesením   zastavil   iba   odvolacie konanie   o odvolaní   žalobcu   pre   nezaplatenie   súdneho   poplatku,   a preto   rozhodol   len ohľadne   trov   odvolacieho   konania.   Mohlo   by   to   tak   byť iba   za   predpokladu,   že   by to expressis   verbis   vyplývalo   z výroku   predmetného   uznesenia.   Ústavnou   a zákonnou požiadavkou na výrok akéhokoľvek rozhodnutia je totiž požiadavka, aby bol určitý.

Sťažovateľka vyslovila zároveň názor, že na daný prípad mal okresný súd aplikovať ustanovenie   § 146   ods. 1   OSP,   a pretože   okresný   súd   aplikoval   ustanovenie,   ktoré   sa na daný prípad nevzťahuje, zakladá to svojvoľnosť a arbitrárnosť namietaného uznesenia. Zastavenie konania pritom zavinil žalobca tým, že nezaplatil súdny poplatok.

II.

Základné východiská ústavného súdu na rozhodovanie

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

2.1 Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh vrátane sťažnosti predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

2.2 Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za potrebné uviesť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný   preskúmavať a   posudzovať   skutkové zistenia   a   právne   názory   všeobecných   súdov,   ktoré   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či v konaní vedenom všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to je v právomoci všeobecných súdov v rámci konaní o opravných prostriedkoch.

Ústavnou   kompetenciou   ústavného   súdu   je   v   prípadoch   napadnutia   rozhodnutí (opatrení   alebo   iných   zásahov)   všeobecných   súdov   kontrola   zlučiteľnosti   účinkov interpretácie   a   aplikácie   právnych   noriem   a   postupu,   ktorý   im   predchádzal,   s ústavou, prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách. Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   vedenom   ústavným   súdom   má opodstatnenie   len   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   rozhodnutím (opatrením   alebo   iným   zásahom)   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   základnej slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov, ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ich odmietne. Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením   alebo   iným   zásahom,   prípadne   postupmi,   ktoré   im   predchádzali   v   konaní vedenom orgánmi verejnej moci, osobitne v konaní vedenom všeobecnými súdmi.

2.3 Podľa   ustanovenia čl. 20   ods. 1 ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

Podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré   považujú   za   nevyhnutné,   aby   upravili   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu.   Podnikanie   v   odbore   rozhlasu   a   televízie   sa   môže   viazať na   povolenie   štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa   čl. 10   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   prejavu.   Toto   právo   zahŕňa slobodu   zastávať   názory   a prijímať   a   rozširovať   informácie   alebo   myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože   zahŕňa   aj   povinnosti,   aj   zodpovednosť,   môže   podliehať   takým   formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti,   územnej   celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo   práv   iných,   zabráneniu   úniku   dôverných   informácií   alebo   zachovania   autority a nestrannosti súdnej moci (ods. 2).

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd už uviedol, že: „Predpokladom uplatnenia práva na spravodlivý proces, ktoré sa zaručuje čl. 6 ods. 1 dohovoru, je nezávislosť a nestrannosť súdu. Formuláciou uvedenou   v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru“ (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť.

III.

Závery a rozhodnutie ústavného súdu

vo vzťahu k namietaným porušeniam základných práv

3.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a práva   podľa   čl. 1   ods. 1   a   2   dodatkového protokolu uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004

Z obsahu sťažnosti a z vyžiadaného súvisiaceho spisu okresného súdu vyplýva, že v právnej veci žalobcu o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy rozhodol okresný súd   rozsudkom   sp. zn.   11 C 161/96   z 31.   marca   2004,   ktorým   vyhovel   žalobe   žalobcu v časti, ktorou sa domáhal uložiť sťažovateľke povinnosť uverejniť ospravedlnenie po tom, ako dospel k záveru, že zverejnením fotografie žalobcu v sťažovateľkou (resp. jej právnou predchodkyňou) vydávanom denníku   došlo   k závažnému zásahu do   osobnostného práva žalobcu, a to práva na intimitu. Zároveň týmto rozsudkom okresný súd zamietol žalobu v časti,   v ktorej   sa   žalobca   domáhal   priznania   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   ako nedôvodnú. Napokon okresný súd s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 3 OSP zaviazal sťažovateľku na náhradu trov konania.

Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podali   odvolanie   žalobca aj sťažovateľka. Žalobca   napadol   prvostupňový   rozsudok   v jeho zamietajúcej   časti,   teda ohľadne   výroku   týkajúceho   sa   nepriznania   nemajetkovej   ujmy,   ako   aj   proti   výroku o náhrade   trov   konania,   resp.   nesprávne   určenej   sumy   trov.   Odvolanie   sťažovateľky smerovalo proti výroku, ktorým okresný súd vyhovel žalobe, a tiež proti výroku o náhrade trov konania.

3.2 Pokiaľ   sťažovateľka   namieta   porušenie   jej   označených   práv   uznesením okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004, ústavný súd zistil, že namietaným uznesením okresný súd v právnej veci žalobcu o jeho odvolaní proti rozsudku okresného súdu   sp. zn.   11 C 161/96   z 31.   marca   2004 rozhodol   tak,   že   odvolacie   konanie zastavil a zároveň vyslovil, že žiaden z účastníkov nemá právo a náhradu trov konania. Okresný súd takto rozhodol s poukazom na ustanovenie § 10 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992   Zb.   o   súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v   znení neskorších   predpisov   účinnom   v relevantnom   čase,   t. j.   z dôvodu   nezaplatenia   súdneho poplatku   žalobcom   v určenej   lehote,   a   to   ani   napriek   výzve   a poučení   o možných následkoch nezaplatenia poplatku.

K sťažovateľkou   vytýkanému   pochybeniu   okresného   súdu,   ktoré   malo   spočívať v tom, že jej nebolo doručené uznesenie okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 26. júla 2004, ústavný súd poznamenáva, že na rozdiel od rozsudku, uznesenie súd podľa § 168 ods. 2 OSP doručí účastníkom, len ak je proti nemu odvolanie alebo ak to je pre vedenie konania potrebné alebo ak ide o uznesenie, ktorým sa účastníkom ukladá nejaká povinnosť. Zákon teda neukladá súdu povinnosť doručiť účastníkom každé uznesenie.

Uznesenie o zastavení konania o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému rozsudku a nepriznaní náhrady trov konania účastníkom z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku je uznesením, ktorým sa rozhodlo o procesnom úkone účastníka, ktorý odvolanie podal, a boli ním dotknuté iba práva a povinnosti tohto účastníka. V súvislosti s tým je tiež potrebné pripomenúť,   že   právo   podať   odvolanie   prináleží   iba   tomu   z účastníkov,   ktorému   bola rozhodnutím   súdu   spôsobená   určitá   ujma.   Ústavný   súd   z obsahu   spisu   nezistil,   že   by sťažovateľke bola v súvislosti s konaním o odvolaní žalobcu proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 11 C 161/96 z 31. marca 2004 spôsobená nejaká ujma alebo by jej vznikli nejaké trovy. Okresný súd ani nezaslal sťažovateľke žalobcom podané odvolanie na vyjadrenie, a preto o ňom nemala až do doručenia namietaného rozsudku krajského súdu vedomosť.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   pri   doručovaní namietaného uznesenia postupoval v súlade s citovaným ustanovením § 168 ods. 2 OSP.

Vzhľadom na uvedené nepovažuje ústavný súd za potrebné zaoberať sa podrobnejšie argumentáciou   sťažovateľky,   pokiaľ   ide   o vytýkané   nedostatky   namietaného   uznesenia. Hoci   okresný   súd   naozaj   vo   výroku,   ktorým   žiadnemu   z účastníkov   nepriznal   nárok na náhradu   trov   konania   a   expressis   verbis   neuviedol,   že   rozhodol   len   ohľadne   trov odvolacieho konania, vyplýva to zjavne z kontextu namietaného uznesenia.

Aj keď možno prisvedčiť názoru sťažovateľky vyslovenom v jej podaní z 18. októbra 2007,   označenom   ako „Vyjadrenie   k stanovisku   odporcov“,   podľa   ktorého   zastavením odvolacieho   konania došlo   v skutočnosti   aj „k zastaveniu   celého   konania,   a to   ohľadne uplatneného   (samostatného)   nároku   navrhovateľa   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy v peniazoch, pretože ohľadne tohto nároku sa v dôsledku uznesenia o zastavení konania konať už nemalo a nemohlo“, neznamená to však zároveň, a ústavný súd nevidí ani žiadnu opodstatnenosť pre akceptáciu jej úsudku, že v dôsledku toho došlo vo vzťahu k nároku na náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   k   rozhodnutiu   o trovách   celého   konania. O náhrade   trov   konania   pred   súdom   prvého   stupňa,   ako   aj   o náhrade   trov   odvolacieho konania   o odvolaní   sťažovateľky   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   11 C 161/96 z 31. marca 2004 bolo rozhodnuté rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2006.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd nezistil žiaden dôvod na prijatie záveru, že by namietané uznesenie akokoľvek vyznelo v neprospech sťažovateľky, resp. že by bola týmto uznesením priamo dotknutá, a vzhľadom na to nebol na jej strane splnený ani základný subjektívny predpoklad, ktorý by u nej zakladal možnosť na to, aby proti nemu mohla podať odvolanie.

Tieto skutočnosti neumožnili ústavnému súdu zistiť vyžadovanú priamu súvislosť medzi namietaným porušením práva sťažovateľky na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   a základného práva na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením okresného súdu, resp. možnosť ich porušenia.

Možnosť porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu odvodzuje sťažovateľka vo väzbe na porušenie jej práva podľa čl. 6 ods.1 dohovoru a základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   v danom   prípade   nemohlo   byť   porušené   jej   právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základné právo na súdnu ochranu (prístup k súdu) podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, neprichádza do úvahy ani možnosť porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 ods. 1 a 2 dodatkového protokolu. Absencia   porušenia   ústavnoprocesných   princípov   totiž   zásadne   vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti   všeobecného súdu za porušenie práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru upraveného v označenom článku ústavy (m. m. II. ÚS 201/04, IV. ÚS 184/05, IV. ÚS 189/07). Ústavný súd totiž v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (napr. II. ÚS 78/05) zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti ako   zjavne   neopodstatnenú   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní   (§ 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde).

3.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26 ods. 1, 2 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru a podľa čl. 1 a 2 dodatkového protokolu rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005

Porušenie   označených   práv   vidí   sťažovateľka   okrem   iného   v tom,   že   podľa   jej tvrdenia   krajský   súd   opomenul   v odôvodnení   uvedeného   rozsudku   vysporiadať   sa   s jej námietkou,   že   zásah   do   práva   na   slobodu   prejavu   a práva   na   informácie   uložením povinnosti,   ktorá   nie   je   vzhľadom   na   konkrétne   okolnosti   legitímna   a primeraná,   je námietkou, ktorá je relevantná. Sťažovateľka túto námietku opiera o to, že inkriminovaná fotografia   žalobcu   bola   uverejnená   pred   takmer   desať   a pol   rokom.   Na   uverejnení ospravedlnenia,   ktoré   mala   sťažovateľka   na   základe   súdneho   rozhodnutia   uverejniť, nemohol byť vzhľadom na značný časový odstup právny záujem, a preto ospravedlnenie po toľkých rokoch nebude plniť svoj účel.

Za zákonné právo účastníka konania zaručené ústavou považuje sťažovateľka aj to, aby   bolo   súdne   rozhodnutie   riadne   odôvodnené.   Poukazuje   na   to,   že   dostatočné odôvodnenie   verdiktu   súdu   je   esenciálnou   náležitosťou   každého   súdneho   rozhodnutia a účastník má právo na to, aby sa súd vysporiadal s jeho argumentmi.

K namietanému porušeniu   označených   práv   došlo   podľa   sťažovateľky   aj tým,   že krajský   súd nepriznal v danom   prípade   podľa   § 142 ods. 3   OSP žiadnemu   z účastníkov náhradu trov konania. Krajský súd nezohľadnil, že predmetom konania boli dve samostatné veci, a to uplatnené právo na zadosťučinenie podľa čl. 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka (návrh na uverejnenie ospravedlnenia) a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa čl. 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. V súvislosti s tým sťažovateľka ďalej uviedla: „Samostatnosť   nárokov   je   daná   tým,   že,   oba   nároky   mohli   byť   uplatnené v samostatnom   konaní,   a   v   takom   prípade   sa   úspech   alebo   neúspech   pri   každom uplatnenom nároku posudzuje samostatne. Predpokladom aplikácie § 142 ods. 3 O. s. p. je čiastočný úspech účastníkov konania vo veci. Nie je však možné považovať za čiastočný úspech, ak žaloba, v ktorej sa uplatnili viaceré nároky, bola čiastočne úspešná a čiastočne sa zamietla tak, že úspech i neúspech sa týkali samostatných nárokov. V takom prípade sa plný úspech alebo čiastočný úspech vo veci skúma so zreteľom na každý nárok, ktorý by ináč mohol byť samostatne uplatnený (...)

Aplikácia § 142 ods. 3 O. s. p. preto vôbec neprichádzala do úvahy, pretože každý z účastníkov mal plný úspech vo veci.

Potom   však   platí,   že   navrhovateľovi   mala   byť   priznaná   náhrada   trov   konania ohľadne   úspešného   uplatnenia   primeraného   finančného   zadosťučinenia   a žalovanému náhrada   trov   konania   ohľadne   úspechu   vo   veci   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Takúto aplikáciu § 142 ods. 1 O. s. p. považujeme za spravodlivú (§ 1 O. s. p.), nakoľko vzhľadom na návrhový charakter konania bolo na navrhovateľovi, aby odôvodnil, navrhol dôkazy a uniesol dôkazné bremeno ohľadne existencie zákonných podmienok priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.“

Z týchto dôvodov nemá výrok napadnutého rozsudku o náhrade trov konania podľa sťažovateľky   právny   základ   a krajský   súd   jej   neposkytol   garanciu   náhrady   tých   trov konania,   ktoré   vo   vecnej   a časovej   súvislosti   s konaním   musela   vynaložiť.   Aj   výrok namietaného rozsudku krajského o náhrade trov konania považuje sťažovateľka vo vzťahu k ňou uplatneným námietkam za neodôvodnený.

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 8 Co 242/04 zo 7. júna 2005 boli porušené jej základné práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 26   ods. 1,   2   a 4 a čl. 46   ods. 1   ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   a čl. 10   ods. 1   a   2 dohovoru a podľa čl. 1 a 2 dodatkového protokolu.

3.4 Výhrady sťažovateľky smerujú v prvom rade proti nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku   vo vzťahu k výroku   ukladajúcemu jej povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi, ktorým krajský súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa. Tým malo dôjsť podľa sťažovateľky   k porušeniu   jej   základných   práv   podľa   čl. 26   ods. 1,   2   a 4   a   čl. 46   ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Podľa   § 157   ods. 2   OSP   v odôvodnení   rozsudku   uvedie   súd   podstatný   obsah prednesov (čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný), stručne, jasne a výstižne vysvetlí,   ktoré   skutočnosti   považuje za preukázané a ktoré   nie, z ktorých   dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami   sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení, ktoré použil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Toto zákonné ustanovenie je potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vykladať a uplatňovať so zreteľom na príslušnú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. rozsudok Garcia Ruiz v. Španielsko z 21. januára 1999, § 26) tak, že rozhodnutie súdu musí uviesť dostatočné dôvody, na základe ktorých je založené. Rozsah tejto povinnosti sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle okolností každej veci. Z citovaných článkov ústavy a dohovoru však nemožno vyvodzovať, že   dôvody   uvedené   súdom   sa   musia   zaoberať   zvlášť   každým   bodom,   ktorý   niektorý z účastníkov   konania   môže   považovať   za   základný   pre   svoju   argumentáciu   (mutatis mutandis I. ÚS 56/01).

Z odôvodnenia podstatnej časti napadnutého rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že:„Zo   skutkového   stavu   zisteného   súdom   prvého   stupňa   vychodí,   že   odporca   dňa 21. 2. 1995 uverejnil v denníku N. článok pod názvom „Bratislavskí homosexuáli a lesbičky dostali   do   vienka   nový   útulný   klub“   s   podtitulom   „Tolerantný   Apollon",   s fotografiou, na ktorej   bol   navrhovateľ   odfotený   nahý.   Fotografiu   použil   odporca   bez súhlasu navrhovateľa.

Fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej   osobnosti,   najmä   života   a   zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy (§ 11 Obč. zák.).

Písomnosti   osobnej   povahy,   podobizne,   obrazové   snímky   a   obrazové   a   zvukové záznamy, týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením (§ 12 ods. 1 Obč. zák.).

Privolenie   nie je   potrebné,   ak   sa   použijú   písomnosti   osobnej   povahy,   podobizne, obrazové snímky alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona (§ 12 ods. 2 Obč. zák.).

Podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby (§ 12 ods. 3 Obč. zák.). Pojem   podobizeň   v   sebe   zahŕňa   hmotné   zachytenie   podoby   človeka   rôznymi technickými prostriedkami, napr. obrazmi, kresbami, fotografiami, filmom, videozáznamom a pod.   Obsahom   práva   k   obrazovej   snímke   je   užívacie   a   dispozičné   právo   subjektu vo vzťahu   k   podobizni.   Toto   právo   zahŕňa   oprávnenie   používať   akýmkoľvek   spôsobom podobizeň sám, ako aj udeľovať súhlas na jej použitie iným subjektom, alebo, povedané inak, oprávnenie brániť sa proti neoprávnenému použitiu podobizne (obrazovej snímky). Právo zobrazenej   osoby   udeľovať   súhlas   na   použitie,   prípadne rozširovanie podobizne, či iných obrazových snímok, zákon neviaže na žiadnu predpísanú formu; k udeleniu súhlasu tak môže dôjsť aj konkludentne (mlčky). Zásadne však platí, že súhlas so zachytením podoby treba odlišovať od súhlasu s použitím a rozširovaním podobizne. Zo samotného udelenia súhlasu   zachytenia   podobizne   nemožno   automaticky   vyvodzovať   aj   danie   súhlasu na použitie   a   rozširovanie   podobizne.   Bez   ohľadu   na   to,   či   súhlas   na   použitie (a rozširovanie) bol daný výslovne alebo konkludentne, možno udelený súhlas vzťahovať vždy   len   na   také   použitie   a   rozširovanie,   ktorého   spôsob   a   rozsah   oprávnený   subjekt v okamihu udelenia súhlasu poznal (prípadne poznať musel) a ku ktorému teda jeho prejav vôle v podobe privolenia smeroval a smerovať vôbec mohol.

To znamená, že ak oprávnený subjekt (zobrazená osoba) dala súhlas na zverejnenie jeho fotografie, nemožno z tohto súhlasu vyvodzovať privolenie k tomu, aby bola fotografia uverejnená opätovne aj niekde inde, či už tým istým alebo iným subjektom. Ani vtedy, keď súhlas zobrazenej osoby na použitie a rozširovanie podobizne vzhľadom na okolnosti bol všeobecnej povahy, nemožno tento súhlas vzťahovať aj na také spôsoby a rozsah použitia a rozširovania podobizne, s ktorými zobrazená osoba v čase vydania súhlasu nepočítala a ani počítať nemohla a k čomu teda prejav jej vôle nemohol smerovať.

Aj v prípade práva k podobizni (obrazovej snímke) poskytuje občiansky zákonník právnu   ochranu   len   proti   takému   zásahu,   ktorý   je   neoprávnený.   Dôvody   vylučujúce neoprávnenosť   zásahu   stanovuje   Občiansky   zákonník   v ust.   § 12   ods. 2,   3   úpravou tzv. zákonnej licencie, a síce pre použitie podobizne a obrazovej snímky k úradným účelom na základe zákona (§ 12 ods. 2 Obč. zák.), ďalej pre účely spravodajstva a na účely vedecké a umelecké (§ 12 ods. 3 obč. zák.). Zákonná licencia predstavuje výnimku z inak platnej zásady, že na zachytenie či použitie podobizne zobrazenej osoby je potrebný jej súhlas. Nutno ešte zdôrazniť, že pokiaľ ide o použitie podobizne a obrazovej snímky, je z hľadiska neoprávnenosti zásahu bez významu, či má použitie zároveň difamujúci charakter. V   riešenej   právnej   veci   bolo   dokazovaním   preukázané,   že   navrhovateľ   bol na fotografii opoznaný svojimi príbuznými a známymi, čo vyplynulo zo svedeckých výpovedí V. F.   a M. P.   V   konaní   nebolo   sporné,   že   odporca   fotografiu,   na   ktorej   bol   zachytený navrhovateľ, uverejnil bez jeho vedomia a súhlasu, o udelenie ktorého napokon navrhovateľ ani nežiadal. Skutočnosť, ktorá vyplynula z výpovede samotného navrhovateľa, totiž že akty nafotil   dobrovoľne   a   nenamietal   proti   ich   použitiu   na   letákoch   pre   účely   informačnej kampane   proti   AIDS,   neznamená,   že   odporca   mohol   fotografiu   z   letáku   voľne   použiť, bez toho,   aby   si   od   navrhovateľa   pre   jej   zamýšľané   použitie   najprv   vyžiadal   súhlas. K zvolenému   postupu   odporcu   neoprávňovala   ani   tzv.   zákonná   licencia   pre   účely spravodajstva, na ktorú sa odvolával; o prípad uvedenej zákonnej licencie sa totiž v danej veci nejedná - predmetnú fotografiu nezhotovil odporca a nebola zhotovená pri príležitosti akcie, o ktorej odporca informoval v dotknutom článku, ale, ako bolo už spomenuté vyššie, vyhotovil ju fotograf S. S. a nie v súvislosti s otvorením klubu, o ktorej udalosti v článku referovali noviny vydávané odporcom.

Z   uvedených   skutočností   je   potom   nutné   uzavrieť,   že   k   uverejneniu   fotografie, na ktorej   je   zobrazený   navrhovateľ,   chýbal   odporcovi   navrhovateľov   súhlas,   s   tým,   že na zverejnenie   obrazovej   snímky   navrhovateľa   sa   nevzťahovala   žiadna   zo   zákonných licencií v zmysle § 12 ods. 2, 3 obč. zák. Odporca teda uverejnením predmetnej fotografie (bez   privolenia   navrhovateľa)   zasiahol   do   osobnostných   práv   navrhovateľa,   konkrétne do jeho   práva   na   podobizeň   (§ 11,   § 12   ods. 1   Obč. zák.).   Bolo   pritom   vedľajšie,   či   si odporca neoprávnenosti svojho konania bol alebo nebol vedomý.

V   dôsledku   neoprávneného   zásahu   odporcu   do   osobnostných   práv   navrhovateľa utrpel navrhovateľ nemajetkovú ujmu (§ 13 Obč. zák.); jeho návrh na uloženie povinnosti odporcovi   uverejniť   text   ospravedlnenia,   t. j.   na   zadosťučinenie   vo   forme   morálnej satisfakcie bol preto dôvodný a aj postačujúci (napokon navrhovateľ na priznaní peňažnej satisfakcie v ďalšom konaní netrval).

Odvolací   súd   z   uvedených   dôvodov   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej

-vyhovujúcej   -   časti   vo   veci   samej   ako   vecne   správny   potvrdil   (§ 219   O. s. p.),   hoci čiastočne z iných právnych dôvodov.“

Pokiaľ   sťažovateľka   v odvolaní   proti   rozsudku   prvostupňového   súdu   vo   vzťahu k povinnosti uverejniť ospravedlnenie argumentovala tým, že ospravedlnenie sa žalobcovi vzhľadom na značný časový odstup od vykonania zásahu už nebude plniť svoj účel, a preto uloženie tejto povinnosti už nebude spĺňať atribút legitímnosti a primeranosti, vychádzala z toho, že predpokladom splnenia tejto funkcie je to, že si verejnosť zásah pamätá. Tento názor   sťažovateľka   založila   na   premise,   že   uverejnenie   ospravedlnenia   smeruje k odstráneniu dôsledkov zásahu vo vzťahu k verejnosti.

Z citovaného   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   však   vyplýva,   že   hoci   ním   bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa „v napadnutej - vyhovujúcej - časti vo veci samej ako   vecne   správny“, stalo   sa   tak   v nie   nepodstatnej   miere   na   základe   iných   právnych dôvodov,   než   o ktoré   okresný   súd   oprel   svoje   rozhodnutie.   Ospravedlnenie   v zmysle dôvodov   napadnutého   rozsudku   sa   už   nevzťahovalo   výlučne   na   odstránenie   dôsledkov zásahu u verejnosti, ako to bolo v zmysle dôvodov, na ktorých založil svoje rozhodnutie prvostupňový súd, ale v rozhodujúcej časti plnilo úlohu morálnej satisfakcie voči žalobcovi za   zásah   do   jeho   osobnostných   práv   v dôsledku   uverejnenia   inkriminovanej   fotografie bez jeho privolenia. V takejto situácii stratilo opodstatnenie, aby sa odvolací súd musel osobitne vysporiadať s tou časťou odôvodnenia odvolania sťažovateľky, ktorú považovala za podstatnú pre svoju argumentáciu. Citované odôvodnenie je preto v okolnostiach danej veci podľa   názoru   ústavného   súdu   postačujúce   aj   vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľky týkajúcej   sa   legitímnosti   a primeranosti   zásahu   vo   väzbe   na   slobodu   prejavu   a práva na informácie.

Odôvodnenie namietaného rozsudku by bolo možné považovať za nepreskúmateľné, iba ak by v daných súvislostiach nebolo odôvodnené vôbec, resp. keby použité odôvodnenie vecne   nesmerovalo   k podstate   posudzovanej   otázky.   Za arbitrárne   by   ho   bolo   možné pokladať za predpokladu, že by bolo v zrejmom rozpore s platným právom.

O žiaden z uvedených prípadov však v danej veci nejde a ústavný súd konštatuje, že v zásadných otázkach krajský súd zaujal zrozumiteľné a jasné stanovisko a vysporiadal sa s nimi ústavne dostatočne konformným spôsobom.

Ústavný   súd   v tejto   spojitosti   dodáva,   že   nejde   o   porušenie   základného   práva na súdnu   ochranu   a práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv účastníka   konania   a   jeho   návrhu   nevyhovie,   ak   je   takéto   rozhodnutie   súdu   v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav   a   po   použití   relevantných   právnych   noriem   vo   veci   rozhodnú   za   predpokladu,   že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad   krajského   súdu   takéto nedostatky nevykazuje. Vzhľadom na uvedené neexistuje taká súvislosť medzi obsahom napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   a základným   právom   na   súdnu   ochranu,   ako aj právom na spravodlivý proces podľa označených článkov ústavy a dohovoru, ktorá by umožnila vysloviť záver o ich porušení.

Na základe toho ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

3.5 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a práva   podľa   čl. 10   ods. 1   a   2   dohovoru   ústavný   súd   považuje   za   potrebné   opätovne pripomenúť (pozri bod 3.2 odôvodnenia tohto uznesenia) svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až 48 ústavy. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd   by   takým   postupom   nahradzoval   skutkové   a právne   závery   v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom toho, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod právne normy (II. ÚS 78/05).

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani žiadna vecná súvislosť medzi napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   a   označenými   základnými   právami   podľa   čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a právom podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru.

Preto je sťažnosť aj v tomto rozsahu zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

3.6 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 ústavy,   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   a práva   podľa   čl. 1   ods. 1   a 2   dodatkového protokolu došlo podľa sťažovateľky aj tým, že „krajský súd nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov, a to podľa § 142 ods. 3 O. s. p.“. V súvislosti s tým sťažovateľka vytýka krajskému súdu, že opomenul, že predmetom konania boli dve samostatné veci, a to návrh na uverejnenie ospravedlnenia a právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

V nadväznosti na to sťažovateľka vyslovuje názor, že aplikácia § 142 ods. 3 OSP neprichádzala v danom prípade vôbec do úvahy, pretože každý z účastníkov mal vo veci plný úspech,   pričom   predpokladom   aplikácie   tohto   zákonného ustanovenia   je   čiastočný úspech účastníkov konania vo veci.

Ústavný súd predovšetkým uvádza, že v odvolacom konaní krajský súd „Rozsudok prvostupňového   súdu   v časti   výroku   o trovách   konania   (...)   zmenil   podľa   § 220   ods. 1 O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania podľa § 142 ods. 2 O. s. p. (...). Navrhovateľovi by tak vznikol nárok na náhradu trov konania v zmysle § 142 ods. 3   O. s. p.   len   za   predpokladu,   že   by   mu   bola   priznaná   aspoň   čiastočná   finančná satisfakcia nemajetkovej ujmy, čo sa však nestalo“.

Vzhľadom na to, že ustanovenie § 142 ods. 3 OSP nebolo v odvolacom konaní vôbec aplikované,   je   námietka   sťažovateľky   týkajúca   sa   jeho   nesprávnej   aplikácie   zjavne neopodstatnená.

Napadnutý   postup   krajského   súdu   pri   odôvodňovaní   svojho   právneho   záveru ohľadom   nepriznania   trov   konania   v danej   veci   nemožno   navyše   považovať   za   zjavne neodôvodnený   alebo   arbitrárny.   Nemožno   sa   predovšetkým   stotožniť   s   tvrdením sťažovateľky,   že   každý   z účastníkov   mal   vo   veci   plný   úspech.   Ústavný   súd   považuje za podstatné to, že oba nároky, ktoré boli predmetom konania (a to návrh na uverejnenie ospravedlnenia   a právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch),   boli   založené na identickom skutkovom základe a je toho názoru, že žalobca uspel v tom, čo bolo v danej veci kľúčové (morálne zadosťučinenie). Súd mu totiž dal v plnej miere za pravdu, že bolo neprípustným   spôsobom   zasiahnuté   do   jeho   osobnostných   práv   tým,   že   sťažovateľka bez jeho   súhlasu   uverejnila   fotografiu,   na   ktorej   bol   zobrazený,   a na   zverejnenie   tejto snímky sa nevzťahovala žiadna z tzv. zákonných licencií podľa § 12 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. Ak krajský súd oprel výrok o náhrade trov konania o ustanovenie § 142 ods. 2 OSP,   rozhodol   v súlade   s výsledkom   konania   (žalobca   mal   vo   veci   čiastočný   úspech), a preto jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť ani k ústavnoprávnemu pochybeniu, na ktoré by bolo potrebné reagovať zrušením napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa náhrady trov konania, ako to požadovala sťažovateľka.

Skutočnosť,   že   sťažovateľka sa   s právnym   názorom   krajského   súdu   a najmä rozsahom   odôvodnenia   nestotožňuje,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti alebo   arbitrárnosti   tohto   odôvodnenia.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu interpretácia § 142 ods. 2 OSP a jeho odôvodnenie krajským súdom v danej veci takéto nedostatky nevykazuje.

K tomu možno navyše dodať, že vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je chrániť občana pred skutkovými a právnymi omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a napadnutým rozsudkom krajského súdu neexistuje priama príčinná súvislosť,   nemohlo   v   nadväznosti   na   to   dôjsť   ani   k   porušeniu   ďalších   sťažovateľkou označených práv.

Z uvedených skutočností vyplýva, že ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označených   základných   práv,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie,   a preto   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľky   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj v tejto časti odmietol, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2007