znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 301/04-64

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Auxta prerokoval prijatú sťažnosť M. B., bytom N. M. n. V., zastúpeného advokátkou Mgr. Z. K., B., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa   čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod sp. zn. Er 2533/99 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2533/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2533/99 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. M. B. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   30 000 Sk (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Trenčín p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Trenčín j e   p o v i n n ý   uhradiť M. B. trovy právneho zastúpenia v sume 17 420 Sk (slovom sedemnásťtisíc štyristodvadsať slovenských korún) na účet jeho právnej   zástupkyne   advokátky   Mgr.   Z.   K., B., do   dvoch   mesiacov   od   doručenia   tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. IV. ÚS 301/04-36 zo 6. októbra 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. B. (ďalej len „sťažovateľ“) doručenú ústavnému   súdu   16. marca 2004,   ktorou   namietal   porušenie   jeho   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2533/99.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   z   18. novembra 2004   sa   k   sťažnosti   písomne vyjadrila predsedníčka okresného súdu podaním sp. zn. Spr 1435/2004 z 9. decembra 2004, v ktorom uviedla, že: „V exekučnej veci nastali prieťahy v konaní v období r. od 17. 08. 2000 do 28. 02. 2002, od 20. 06. 2002 do 13. 04. 2003, od 18. 11. 2003 do 03. 05. 2004, od toho   času   sa   v exekučnej   veci   koná.   Tieto   prieťahy   boli   spôsobené   objektívnymi okolnosťami   spočívajúcimi   v nedostatočnom   personálnom   obsadení   Okresného   súdu Trenčín (...). Z hľadiska primeranosti plynulosti konania, kedy došlo k úkonom v odstupe nad šesť mesiacov, ide vo vzťahu k sťažovateľovi k zbytočným prieťahom v konaní.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení   účastníkov   a   obsahu predloženého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. Er 2533/99 ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 22. november 1999 - okresnému súdu bola doručená žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie (ďalej len „poverenie“),

- 20. december 1999 - okresný súd vydal súdnej exekútorke poverenie;

- 17. august   2000   -   okresnému   súdu   boli   súdnou   exekútorkou   postúpené   námietky povinného proti exekúcii;

- 22. september   2000,   19. október   2000   a   9. máj   2001   -   povinný   žiadal   o zastavenie exekučného   konania   z dôvodu,   že   aj   napriek   ním   podaným   námietkam   proti   exekúcii sú vykonávané zrážky z jeho dôchodku, aj keď výživné v súlade s rozsudkom Okresného súdu Prievidza sp. zn. 5 C 173/93 (právoplatný od 27. októbra 1994) uhradzoval, o čom predložil kópie ústrižkov poštových poukážok;

- 6. august 2001 - zákonná zástupkyňa sťažovateľa žiadala okresný súd o zmenu súdnej exekútorky;

- 7. jún 2002 - okresný súd uznesením vykonaním exekúcie poveril novú súdnu exekútorku a zároveň zákonnú zástupkyňu sťažovateľa vyzval, aby oznámila, či jej povinný uhradil výživné, ktoré v rámci námietok zdokladoval kópiami ústrižkov poštových poukážok;

- 20. jún 2002 - zákonná zástupkyňa sťažovateľa odpovedala na výzvu okresného súdu;

- 14. júl 2003 - okresný súd vydal novo poverenej exekútorke poverenie;

- 3. máj 2004 - okresný   súd   nariadil   na   24.   máj   2004   výsluch   zákonnej   zástupkyne sťažovateľa;

- 24. máj 2004 - zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   písomne   ospravedlnila   svoju   neúčasť na výsluchu;

- 15. jún 2004 - okresný súd uznesením námietky povinného proti trovám exekúcie pre ich oneskorenosť zamietol, ďalším uznesením námietkam povinného proti exekúcii vyhovel v časti   týkajúcej   sa   vymoženia   15 250 Sk   a   vo   zvyšnej   časti   námietky   povinného   proti exekúcii zamietol (obidve uznesenia nadobudli právoplatnosť 9. júla 2004);

- 12. júl 2004 - súdna   exekútorka   požiadala   okresný   súd   o vykonanie   opravy   poverenia v označení oprávnenej osoby, pretože namiesto sťažovateľa (v tom čase maloletého) bola ako oprávnená označená zákonná zástupkyňa sťažovateľa;

- 23. september 2004 - okresný   súd   uznesením   zastavil   exekučné   konanie „v   časti   trov právneho zastúpenia pri exekúcii v časti 15.250,- Sk“;

- 28. september 2004 - okresný   súd   opravným   uznesením   opravil   výrok   uznesenia z 23. septembra 2004;

- 8. október 2004 - zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa   požiadala   okresný   súd   o   doručenie uznesení z 15. júna 2004;

- 26. október 2004 - povinný sa odvolal proti uzneseniu z 28. septembra 2004;

- 5. november 2004 - okresný   súd   opravným   uznesením   opravil   záhlavie   uznesení z 23. septembra 2004 a z 28. septembra 2004;

- 16. november 2004 - zákonná zástupkyňa sťažovateľa zaslala okresnému súdu potvrdenie vydané cestovnou kanceláriou, že v čase od 18. júna 2004 do 29. júna 2004 sa nachádzala v zahraničí, a teda jej nemohli byť do vlastných rúk doručené uznesenia z 15. júna 2004;

- 19. november 2004 - okresný   súd   vyzval   povinného,   aby   sa   vyjadril   k   jeho   podaniu z 26. októbra 2004 označenému ako odvolanie;

- 3. december 2004 - konateľ cestovnej kancelárie vo výpovedi na okresnom súde uviedol, že   pre   zákonnú   zástupkyňu   sťažovateľa   vypracoval   len   ponuku   na   pobyt   v   zahraničí, ale nemá vedomosť o tom, či táto skutočne vycestovala do zahraničia.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Článok 48   ods.   2 ústavy   ustanovuje právo   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Priznanie ústavného práva ne prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu sa posudzovanie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, posudzuje vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: právna a faktická zložitosť veci (1), správanie účastníka konania (2) a postup, akým v konaní postupoval súd (3).

1) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že exekučné konanie treba spravidla považovať za konanie tak po stránke právnej, ako aj po stránke faktickej   (skutkovej)   za   pomerne   jednoduché.   Rozhodovanie   exekučného   súdu v incidenčnom   spore   vyvolanom   námietkami   povinného   si   nevyžaduje   rozsiahle dokazovanie,   pretože   o   veci   účastníkov   exekučného   konania   bolo   už   právoplatne rozhodnuté vo veci samej exekučným titulom, ktorý je podkladom pre nariadenie exekúcie. (m. m. IV. ÚS 58/02). Medzi účastníkmi exekučného konania preto už nemôže byť sporné, aké práva prináležia oprávnenému a aké záväzky má voči oprávnenému povinný. Podstatou exekučného   konania je nútená realizácia   práv   oprávneného, keďže   povinný   dobrovoľne nesplnil   povinnosť   uloženú   mu   v   právoplatnom   a   vykonateľnom   exekučnom   titule. V nadväznosti na uvedené je možné konštatovať, že skúmaný prípad je z hľadiska právnej a faktickej   náročnosti   štandardným   prípadom,   ktorý   nevykazuje   žiadne   znaky mimoriadnej zložitosti. Napokon aj predsedníčka okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti sp.   zn.   Spr 1435/2004   z   9. decembra 2004   konštatovala,   že: „Vec   nie   je   po   právnej a skutkovej stránke zložitá.“

2) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania (v exekučnom konaní v procesnom postavení   oprávneného)   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   pred okresným súdom   došlo   k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu   jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Vzhľadom na   skutočnosť,   že   v čase   začatia   exekučného   konania   (8. november 1999 - návrh na vykonanie   exekúcie   bol   doručený   súdnej   exekútorke),   ako   aj   v   jeho   priebehu   bol sťažovateľ (narodený 17. augusta 1986) až do 17. augusta 2004 maloletý a v exekučnom konaní ho ako zákonná zástupkyňa zastupovala jeho matka, ktorej bol sťažovateľ zverený do   výchovy,   ústavný   súd   toto   kritérium   u sťažovateľa   až do   dovŕšenia   jeho   plnoletosti neskúmal.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   už   vyslovil,   že   skúmanie   tohto   kritéria u maloletého účastníka konania nemá opodstatnenie (m. m. II.   ÚS 2/01).   Od dovŕšenia plnoletosti sťažovateľom ústavný súd nezistil v jeho správaní ako účastníka konania žiadne také skutočnosti, ktoré by prispeli k predĺženiu konania. Čo sa týka správania zákonnej zástupkyne sťažovateľa (do plnoletosti sťažovateľa), je potrebné uviesť, že konala v jeho záujme, v súlade s jeho postavením a ústavný súd nezistil žiadne relevantné skutočnosti, z ktorých   by   bolo   možné   vyvodiť   záver,   že   jej   správanie   významnou   mierou   prispelo k zbytočným prieťahom v konaní. Zákonná zástupkyňa sťažovateľa síce v návrhu na začatie exekučného konania nesprávne a v rozpore s exekučným titulom uviedla výšku vymáhanej sumy,   keď   namiesto   6 600 Sk   si   uplatnila   17 400 Sk,   čo   však   neprispelo   k   prieťahom v konaní, pretože ani okresný súd v dôsledku svojej nesústredenej činnosti sám tento rozpor s exekučným titulom neodstránil a ani na jeho odstránenie nevyzval zákonnú zástupkyňu sťažovateľky   (pozri   bod   3).   Ústavný   súd   zistil,   že   zákonná   zástupkyňa   sťažovateľa sa nezúčastnila (ospravedlnená neúčasť) na informatívnom výsluchu nariadenom okresným súdom   na   24. máj 2004,   čo   však   neprispelo   k predĺženiu   konania. Rovnako   ani žiadosť zákonnej zástupkyne sťažovateľa o zmenu súdnej exekútorky zo 6. augusta 2001, o ktorej okresný súd rozhodol uznesením zo 7. júna 2002, nemala vplyv na celkovú dĺžku konania. O opodstatnenosti žiadosti zákonnej zástupkyne sťažovateľa z 8. októbra 2004 o opätovné doručenie uznesení z 15. júna 2004, ktorými okresný súd rozhodol o námietkach povinného, nie je dosiaľ rozhodnuté. Zákonná zástupkyňa sťažovateľa reagovala na výzvy okresného súdu   v   primeranej   lehote   a   sťažnosťou   adresovanou   orgánu   štátnej   správy   súdu (z 11. februára 2003) sa domáhala urýchlenia konania vo veci sťažovateľa. Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti konštatoval, že: „Z obsahu a priebehu procesných úkonov v uvedenej právnej veci je súd toho názoru, že sťažovateľ nespôsobil prieťahy v konaní.“

3) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo ku   zbytočným   prieťahom,   bol   postup   okresného   súdu.   Ústavný   súd   zistil   v postupe okresného   súdu   nasledovné   obdobia   nečinnosti,   ktoré   mali   vplyv   na   doterajšiu   dĺžku konania a ktoré je potrebné považovať za zbytočné prieťahy podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru:

- od 17. augusta 2000 (okresnému súdu boli predložené námietky povinného proti exekúcii) do 28. februára 2002 (okresný súd vyžiadal od Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom spis vo veci konania o námietkach povinného), t. j. viac ako 1 rok a 6 mesiacov;

- od 7. júna 2002 (okresný súd uznesením poveril novú súdnu exekútorku) do 3. mája 2004 (okresný   súd   nariadil   informatívny   výsluch   zákonnej   zástupkyne   sťažovateľa na 24. máj 2004), t. j. viac ako 1 rok a 10 mesiacov.

Okresný súd tak v dôsledku svojej nečinnosti bez existencie akejkoľvek zákonnej prekážky spôsobil prieťahy v konaní v celkovej dĺžke viac ako 3 roky a 4 mesiace.

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   konal   aj   nesústredene,   dôkazom   takejto nesústredenej   činnosti   sú   napríklad   poverenia   vydané   okresným   súdom   súdnym exekútorkám   20. decembra 1999   a   14. júla 2003,   v   ktorých   okresný   súd   namiesto sťažovateľa (v tej dobe maloletého) nesprávne a v rozpore s exekučným titulom označil ako oprávnenú   zákonnú   zástupkyňu   sťažovateľa.   Tento   nedostatok   opravil   okresný súd až na   podnet   súdnej   exekútorky   JUDr.   M.   Z.   z   9. júla 2004   tak,   že v už vydanom origináli poverenia predloženom exekútorkou okresný súd bez uvedenia dátumu opravy a označenia   osoby,   ktorá   opravu   vykonala,   dopísal   na   miesto   oprávneného   meno sťažovateľa.   O nesústredenej   činnosti   okresného   súdu   svedčia   tiež   opravné   uznesenie z 28. septembra 2004   (ktorým   bola   opravená   výroková   časť   a   odôvodnenie   uznesenia z 23. septembra 2004)   a   opravné   uznesenie   z   5. novembra 2004   (ktorým   bolo   opravené záhlavie uznesení z 23. septembra 2004 a 28. septembra 2004).

Ústavný   súd   pripomína,   že   nielen   nečinnosť,   ale   aj   neefektívna   a nesústredená činnosť štátneho orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov,   ak   činnosť   štátneho   orgánu nesmerovala k odstráneniu právnej neistoty ohľadom tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil na štátny orgán, aby o nich rozhodol.

Okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr 1435/2004 z 9. decembra 2004   uviedol,   že   prieťahy   v konaní „boli   spôsobené   objektívnymi   okolnosťami spočívajúcimi   v nedostatočnom   personálnom   obsadení   Okresného   súdu   Trenčín   (...) a vysokým nápadom vecí do jednotlivých súdnych oddelení vrátane oddelenia exekúcií Er“.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, ho nezbavuje zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní. Námietka nedostatočného personálneho obsadenia súdu   a vo   väzbe   na   to   neprimeraného   zaťaženia   sudcov   pri   vybavovaní   agendy nepredstavuje dôvody, ktoré by mohli byť interpretované inak než technické a organizačné problémy,   ktoré   však   nemôžu   ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   súdu   právom   očakáva ochranu svojich práv bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. IV. ÚS 58/02).

Ústavný   súd   vychádzajúc   z   hodnotenia postupu   okresného   súdu   podľa   vyššie uvedených troch kritérií dospel k záveru, že v konaní vedenom pod sp. zn. Er 2533/99 bolo porušené základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľa ústavný súd prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. Er 2533/99 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa ods. 1 citovaného článku ústavy boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   vo   výške   100 000 Sk   argumentujúc,   že   odsúvanie   súdnej   ochrany v namietanom konaní vyvoláva u neho pocit poníženosti a veľmi negatívne ovplyvňuje aj jeho životné a sociálne podmienky.

Pri   rozhodovaní   o   priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd zohľadnil všetky skutočnosti prebiehajúceho konania, ako aj všetky okolnosti zakladajúce namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru spočívajúce predovšetkým v nekonaní, ale aj v nesústredenej činnosti   okresného   súdu,   pričom   ústavný   súd   považoval   za   odôvodnené   priznať sťažovateľovi   primerané finančné   zadosťučinenie   v sume   30 000 Sk   (slovom   tridsaťtisíc slovenských korún).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadal priznať úhradu trov konania   pred   ústavným   súdom   vo   výške   26 760 Sk   za   päť   úkonov   právnej   služby po 4 534 Sk,   štyrikrát   režijný   paušál   po   136 Sk,   náhradu   výdavkov   na   miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) a náhradu za stratu času podľa § 20 ods. 1 vyhlášky za tri hodiny.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 13 ods. 8 prvej vety, § 16 ods. 1, § 20 ods. 1 a § 25 vyhlášky. Základná   sadzba   odmeny   za   jeden   úkon   právnej   služby   uskutočnený   v   roku   2004 je 4 534 Sk (1/3 výpočtového základu, ktorým je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   roku   2003   vo   výške   13 602 Sk), hodnota režijného paušálu je 136 Sk, výška náhrady na miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné podľa § 19 ods. 3 vyhlášky je 136 Sk (1/100 výpočtového základu) a výška náhrady za stratu času podľa § 20 ods. 1 vyhlášky je 567 Sk (1/24 výpočtového základu) za každú aj začatú polhodinu.

Ústavný súd s poukazom na výsledok konania priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona   o ústavnom   súde)   úhradu   trov   konania   za   tri   úkony   právnej   služby   (prípravu a prevzatie   zastúpenia,   písomné   podanie   ústavnému   súdu,   podanie   vyjadrenia z 26. novembra 2004)   uskutočnené   v   roku   2004   v   hodnote   13 610 Sk   (3 x   4 534 Sk po zaokrúhlení podľa § 25 vyhlášky), trikrát náhradu režijného paušálu vo výške 408 Sk (3 x   136 Sk)   a   náhradu   za   stratu   času   vo   výške   3 402 Sk   (6   polhodín   x   567 Sk). Ústavný súd tak   priznal   sťažovateľovi   úhradu   trov   konania   v celkovej   výške   17 420 Sk (13 610 Sk + 408 Sk + 3 402 Sk).

Trovy za podanie právnej zástupkyne sťažovateľa ústavnému súdu z 11. júla 2004 ústavný súd so zreteľom na jeho obsah nepovažoval za účelne vynaložené trovy právnej služby,   pretože   neobsahovalo   právne   relevantné   skutočnosti   pre   rozhodnutie   ústavného súdu, a preto úhradu trov zaň nepriznal.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   tohto   rozhodnutia“ rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2005