znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 300/2014-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   augusta   2014 v senáte   zloženom   z   predsedu   Lajosa   Mészárosa,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. J., zastúpenej advokátom   JUDr.   Romanom   Cibulkom,   Hlavná   13,   Trnava,   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 55/2004 v období po právoplatnosti nálezu Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   II.   ÚS   68/2011   zo 16. júna   2011   (t.   j. po 24. auguste 2011), za účasti Okresného súdu Trnava, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. J. na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 55/2004 p o r u š e n é   b o l i.

2. M. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 500 € (slovom päťsto eur), ktoré   jej j e   Okresný   súd   Trnava p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný   súd   Trnava j e   p o v i n n ý   uhradiť   M.   J.   trovy   konania   v sume 331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet advokáta JUDr. Romana Cibulku, Hlavná 13, Trnava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. novembra 2013 doručená sťažnosť M. J. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 55/2004 (ďalej aj „namietané konanie“ alebo „označené konanie“)   v období   nasledujúcom   po právoplatnosti   nálezu   ústavného   súdu   sp.   zn. II. ÚS 68/2011 zo 16. júna 2011.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   podala   5.   novembra   2003   žalobu o určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy   a súčasne   podala   návrh   na   vydanie   predbežného opatrenia.   Okresný   súd   dosiaľ   o veci   samej   nerozhodol   napriek   tomu,   že   ústavný   súd nálezom sp. zn. II. ÚS 68/2011 zo 16. júna 2011 rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, a prikázal okresnému súdu konať bez prieťahov.

Podľa názoru sťažovateľky okresný súd koná neefektívne v dôsledku nedostatočnej prípravy na pojednávanie a v konaní sa vyskytujú aj obdobia dlhodobejšej nečinnosti.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   M.   J.   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného   súdu   Trnava   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   9   C   55/2004   v období po právoplatnosti   nálezu   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn.   II. ÚS 68/2011 zo 16. 6. 2011 porušené bolo.

2. M. J. priznáva finančnú zadosťučinenie v sume 2 500,- € (slovom dvetisícpäťsto eur),   ktorú   sumu   je   povinný   vyplatiť   jej   Okresný   súd   Trnava   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3.   Okresný súd Trnava je povinný nahradiť M. J. trovy jej právneho zastúpenia vo výške 331,13 €, ktorá čiastka bude vyčíslená v písomnom vyhotovení nálezu, a to na účet právneho   zástupcu   sťažovateľky   JUDr.   Romana   Cibulku...,   do jedného   mesiaca   od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti uznesením č. k. IV. ÚS 300/2014-13 z 23. mája 2014 rozhodol podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) o jej prijatí na ďalšie konanie.

Okresný súd sa k sťažnosti vyjadril prípisom č. 1 SprV 293/2014 z 9. mája 2014. Podpredsedníčka okresného súdu zotrvala na obsahu tohto vyjadrenia aj po prijatí sťažnosti na   ďalšie   konanie   a doplnila,   že 27.   júna   2014   bol   vo   veci   vyhlásený   rozsudok. Predsedníčka okresného súdu k sťažnosti uviedla:

„Dňa   17.   5.   2011   bol   spis   vrátený   Krajskému   súdu   v Trnave,   nakoľko   nebolo rozhodnuté   o ďalšom   odvolaní,   a to   odporcu   v I.   rade.   Krajský   súd   v Trnave   odmietol odvolanie 31. 10. 2011 a spis bol vrátený na Okresný súd Trnava 22. 11. 2011.

Sudkyňa dňa 1. 12. 2011 doručila uznesenie Krajského súdu v Trnave účastníkom konania a vytýčila pojednávanie na deň 3. 2. 2012. Na tomto pojednávaní bola vypočutá navrhovateľka a pojednávanie bolo odročené na 23. 3. 2012. Dňa 17. 2. 2012 advokát sťažovateľky požiadal o   zrušenie   termínu pojednávania z   dôvodu   plánovanej   dovolenky v zahraničí.   Sudkyňa   jeho   žiadosti   vyhovela,   zrušila   termín   pojednávania   23.   3.   2012 a určila   nový   termín   pojednávania   na   4.   4.   2012.   Na   tomto   pojednávaní   bol   vypočutý odporca v I. rade, vyjadrila sa navrhovateľka a pojednávanie bolo odročené na 8. 6. 2012. Na toto pojednávanie sa nedostavili účastníci konania, preto bolo pojednávanie odročené na   11.   7.   2012.   Sudkyňa   vyžiadala   navrhované   dôkazy   a   predvolala   svedkov. Na pojednávaní 11. 7.   2012   bol   vypočutý   svedok   P.   J.   a   pojednávanie   bolo   odročené na 5. 10.   2012.   Tento   termín   pojednávania   bol   zmenený naj 10.   10.   2012.   Advokátka odporcu v   II. rade požiadala o zrušenie termínu pojednávania a tiež advokát odporcu v I. rade   požiadal   o   zrušenie   termínu   pojednávania   a   pre   neúčasť   právnych   zástupcov bolo pojednávanie   odročené   na   23.   11.   2012.   Tento   termín   pojednávania   bol   zmenený na deň 5. 12. 2012. Toto pojednávanie bolo odročené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne na neurčito. Po ukončení práceneschopnosti sudkyňa 22. 2. 2013 vytýčila termín pojednávania   na   deň   27.   3.   2013.   Advokátka   odporcu   v II.   rade   požiadala   o   zrušenie termínu   pojednávania   pre   práceneschopnosť,   pričom   ukončenie   práceneschopnosti predpokladá prvý aprílový týždeň. Pojednávanie bolo odročené na 12. 4. 2013. Na tomto pojednávaní bol vypočutý svedok a pojednávanie bolo odročené na deň 29. 5. 2013. Toto pojednávanie   bolo   pre   práceneschopnosť   zákonnej   sudkyne   zrušené   a   po   ukončení práceneschopnosti bol 16. 8. 2013 určený nový termín pojednávania 9. 10. 2013. Advokát odporcu v I. rade požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu práceneschopnosti, preto bolo pojednávanie odročené na 29. 11. 2013. Toto pojednávanie bolo zrušené z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne a po ukončení práceneschopnosti bol určený termín pojednávania na deň 17. 1. 2014, kedy boli vypočutí účastníci konania a pojednávanie bolo odročené na deň 12. 3. 2014 za účelom výsluchu ďalšieho navrhnutého svedka. Na tomto pojednávaní   bol   vypočutý   svedok   a   pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   23.   5.   2014 za účelom predloženia záverečných stanovísk.

Považujem za potrebné uviesť, že zákonná sudkyňa pre zhoršený zdravotný stav bola v období od 5. 12. 2012 − 4. 1. 2013, 18. 4. 2013 − 21. 6. 2013, 13. 11. 2013 − 23. 12. 2013   práceneschopná,   čo   ovplyvnilo   možnosť   vo   veci   rýchlejšie   konať   a   rozhodnúť. Ochorenie je objektívna skutočnosť. Samotný Ústavný súd SR konštatuje, že i keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho sudcu, nemožno systémové nedostatky v oblasti výkonu spravodlivosti pripisovať na ťarchu účastníkov súdneho konanie a mieru ochrany ich základného práva zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   oslabiť   poukázaním   napr.   na   dlhodobo   obmedzené personálne kapacity príslušných súdov. Rovnako však nemožno tieto systémové nedostatky v oblasti   výkonu   spravodlivosti   pripisovať   na   ťarchu   vec   prejednávajúcich   sudcov v prípade, že dlhodobo pracovali na personálne nedostatočne obsadených súdoch a boli dlhodobo   práceneschopní.   V   oddelení   Mgr.   Tomašovičovej   bolo   ku   dňu   1.   5.   2014 543 nevybavených C vecí, 27 P vecí, 9 Cpr vecí, 2 S veci a 863 Er vecí.“

Rovnaké   relevantné   skutočnosti   zistil   aj   ústavný   súd   z obsahu   súvisiaceho   spisu (ako aj zo samotnej sťažnosti), preto opomenul duplicitné opísanie týchto úkonov, keďže skutkové okolnosti danej veci sa spornými nestali.

Právny   zástupca   sťažovateľky   v stanovisku,   ktoré   bolo ústavnému súdu   doručené 12. augusta 2014, zotrval na obsahu podanej sťažnosti.

Podľa čl. II bodu 3 písm. b) dodatku č. 1, ktorým sa mení a dopĺňa rozvrh práce ústavného súdu a ktorý bol prijatý 14. júla 2014, na prerokovanie tejto veci je príslušný II. senát ústavného súdu v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Účastníci konania ústavnému súdu zhodne oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   využil   možnosť   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde a upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie vo veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez   zbytočných   prieťahov.   Sťažovateľka   namieta   aj   porušenie   čl.   6   ods.   1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný   súd vo   svojej   judikatúre   stabilne uvádza,   že v   obsahu   označených   práv nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03,   IV.   ÚS   105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej   judikatúry,   v   súlade   s   ktorou   účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca   sa   rozhodnutia   všeobecného   súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto   povinnosť   súdu   vyplýva   z   §   6   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III.   ÚS   111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) vychádza z konkrétnych okolností každého posudzovaného prípadu,   zohľadňujúc tri   základné   kritériá, ktorými sú   právna   a faktická   zložitosť   veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. V posudzovanej   časti   namietaného   konania   je   jeho   predmetom   rozhodovanie o určení neplatnosti kúpnej zmluvy a o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Ústavný súd už konštatoval v náleze sp. zn. II. ÚS 68/2011 zo 16. júna 2011, týkajúcom sa toho istého konania, že spory tohto typu patria do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov a ide o vec, ktorá nie je právne zložitá. Zo súdneho spisu a z vyjadrenia okresného súdu ústavný súd nezistil ani faktickú zložitosť tohto konania. Po zastavení konania proti odporcom v 2. až 5. rade, t. j. po znížení počtu účastníkov daného sporu, sa navyše podľa názoru ústavného súdu zjednodušil postup okresného súdu v namietanom konaní.

2. V   rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   skúmal   správanie   sťažovateľky ako účastníčky   konania,   pričom   v posudzovanej   časti   namietaného   konania   je   potrebné pričítať na jej ťarchu   zmenu termínu   pojednávania z 23.   marca   2012   na 4.   apríl   2012 a jej neprítomnosť na pojednávaní 8. júna 2012 (nedostavili sa však ani ostatní účastníci). Predĺženie   konania   pričítateľné   sťažovateľke   z týchto   dôvodov   však   nemalo   podstatný vplyv na namietanú dĺžku konania.

3. Napokon   sa   ústavný   súd   zaoberal   hodnotením   postupu   okresného súdu v namietanom   konaní   v období   nasledujúcom   po   právoplatnosti   nálezu   sp.   zn. II. ÚS 68/2011 zo 16. júna 2011 (t. j. po 24. auguste 2011).

V posudzovanom   období   sa   vec   nachádzala   na   okresnom   súde   od   22.   novembra 2011, keď mu bol spis vrátený z odvolacieho súdu. Konanie okresného súdu trvalo celkom až do rozhodnutia o veci rozsudkom z 27. júna 2014 takmer 11 rokov. Ústavný súd však v konaní o tejto sťažnosti posudzoval konanie v období od právoplatnosti nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 68/2011 zo 16. júna 2011, ktoré trvalo dva roky a sedem mesiacov. Z prehľadu konania, tak ako ho opísal okresný súd a rovnako zistil ústavný súd zo súdneho spisu, vyplýva, že okresný súd pomerne pravidelne určoval termíny pojednávaní, viackrát ich   však   zrušil   pre   práceneschopnosť   sudkyne,   resp.   deklarovanú   práceneschopnosť odporcov   alebo   ich   právnych   zástupcov.   O nesústredenom   postupe   okresného   súdu pri vykonávaní dokazovania svedčí skutočnosť, že okresný súd toleroval žiadosti účastníkov o odročovanie   pojednávaní,   ako   aj   to,   že   napr.   svedka   J.   O.   predvolal   na pojednávanie nariadené na 12. marec 2014, hoci vypočutie tohto svedka navrhla odporkyňa v 2. rade už 17. júla 2012. Podľa názoru ústavného súdu si vec sťažovateľky vyžadovala efektívnejší a   rýchlejší   postup   v namietanom   konaní,   a to   s prihliadnutím   na celkovú   dĺžku   konania (od r. 2004) a už raz konštatované zbytočné prieťahy v namietanom konaní v dôsledku postupu okresného súdu, ako aj zameranie dokazovania, ktoré, vychádzajúc z obsahu spisu, nemožno považovať za zložité.

K argumentácii okresného súdu objektívnymi dôvodmi predĺženia konania ústavný súd uvádza, že práceneschopnosť zákonnej sudkyne nemôže byť dôvodom na zmarenie uplatnenia   práva   účastníka   konania   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov a pre posúdenie   sťažnosti   nie   je   rozhodujúce,   či   zistené   prieťahy   boli   spôsobené subjektívnym   zavinením   sudcu   alebo   boli   ovplyvnené   objektívnymi   okolnosťami,   ktoré konajúci sudca nemohol v zásade ovplyvniť.

Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol, že okresný súd postupom v označenom konaní   v období   po   právoplatnosti   nálezu   sp.   zn.   II.   ÚS   68/2011   zo 16. júna   2011 (t. j. po 24. auguste 2011) porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a   z   akých   dôvodov sa ho domáha.   Podľa   §   56   ods.   5   zákona   o   ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   sa   domáha   priznania   finančného   zadosťučinenia   v   sume   2 500 € z dôvodov   dlhodobého   stavu   právnej   neistoty   a s prihliadnutím   na   svoj   vyšší   vek a nepriaznivý zdravotný stav.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného práva   (IV.   ÚS   210/04).   Podľa   názoru   ústavného súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na celkovú dĺžku namietaného konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 9 C 55/2004 a zistené prieťahy v konaní, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného   prípadu,   najmä   povahu   prerokúvanej   veci   a   jej   význam   pre   účastníka   konania, ale aj skutočnosť,   že   okresný   súd   už   o veci   meritórne   rozhodol,   ústavný   súd   považuje priznanie sumy 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 2 výrokovej časti tohto nálezu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v   súvislosti   s   právnym zastupovaním advokátom JUDr. Romanom Cibulkom, Hlavná 13, Trnava.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému   účastníkovi   konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka žiada, aby jej bola priznaná úhrada trov konania za tri úkony právnej služby v sume 473,16 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) vykonané v roku 2013 v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods.   3   a   §   13a   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), a to každý úkon po 130,16 €, t. j. spolu   260,32   €,   čo   spolu   s režijným paušálom   2   x   7,81   €   (§   16   ods.   3   vyhlášky) predstavuje sumu 275,94 €. Keďže advokát bol do 31. marca 2014 platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods.   3   vyhlášky   a   podľa   zákona   č. 222/2004   Z.   z.   o   dani   z   pridanej   hodnoty   v   znení neskorších predpisov, a teda predstavuje sumu 331,13 € (bod 3 výroku nálezu). Ústavný súd nepriznal sťažovateľke úhradu trov za podanie stanoviska doručeného 12. augusta 2014, pretože tento úkon neobsahoval žiadne ďalšie skutočnosti, ktoré by mali ústavnoprávnu relevanciu.

Priznanú úhradu   trov   konania je okresný   súd   povinný   zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP) v lehote uvedenej v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. augusta 2014