znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 300/2012-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júna   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   I.   spol.   s   r.   o.,   T.,   zastúpenej advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane ľudských   práv a   základných   slobôd   a podľa   čl.   1 Dodatkového   protokolu   k Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/174/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., odmieta ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o., T. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. V. V., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/174/2011 a jeho rozsudkom z 29. marca 2012.

Zo sťažnosti a z k nej priloženej dokumentácie vyplýva, že obchodná spoločnosť K., s. r. o., P. (ďalej len „žalobca“), sa žalobou doručenou Okresnému súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) domáhala proti sťažovateľke zaplatenia sumy 85 140,01 € vyplývajúcej z ich zmluvných vzťahov (zmluva o dielo). Okresný súd o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 6 Cb/37/2010-144 z 15. júna 2011 tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 53 338,12 € s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 53 338,12 € od 2. septembra 2010 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Konanie do výšky 3 239,10 € zastavil. Žalobu zamietol v časti do 28 562,08 €.

Proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   tak,   že   odvolaním   napadnutý rozsudok okresného súdu č. k. 6 Cb/37/2010-144 z 15. júna 2011 potvrdil.

Zo   sťažnosti   (a   z   priloženého   dovolania)   tiež   vyplýva,   že   proti   namietanému rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   16.   apríla   2012   dovolanie,   ktorým   tento rozsudok napáda „v rozsahu nad 24.776,04 € s prísl., ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 6Cb/37/2010-144 zo dňa 15.06.2011 v jeho odvolaním napadnutej časti vo výške 28.562,08 € s prísl., ako aj proti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola uložená povinnosť žalovanému nahradiť trovy odvolacieho konania žalobcovi vo výške 460,55 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku... podľa § 237 písm. f) O. s. p. z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p., v konaní došlo k vadám uvedeným podľa § 237 písm. f) O. s. p.; podľa § 241 ods. 2 písm. b) O. s. p. konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; podľa § 241 ods. 2 písm. c) O. s. p. rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci...“

Sťažovateľka v odôvodnení sťažnosti vyjadruje nesúhlas so skutkovými zisteniami a právnymi závermi vyjadrenými v označených rozsudkoch okresného súdu a krajského súdu a uvádza:

„Krajský súd ako odvolací súd vo veci procesným postupom v odvolacom konaní... znemožnil realizáciu tých procesných práv žalovanej, ktoré jej ako účastníkovi občianskeho súdneho   konania   procesné   predpisy   priznávajú   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej ochrany   jej   práv   a   právom   chránených   záujmov.   Odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn. 2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012... podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok Okresného súdu Trebišov sp. zn. 6Cb/37/2010-144 zo dňa 15. 06. 2011 v jeho odvolaním napadnutej časti ako vecne a právne správny, hoci v konaní nebol daný dôvod na jeho potvrdenie, ale na zrušenie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p. Súd prvého stupňa na   základe   vykonaných   dôkazov   dospel   k   nesprávnym   skutkovým   zisteniam,   ktoré   boli predpokladom pre rozhodnutie súdu prvého stupňa vrátane rozhodnutia o použití § 301 ObZ na zníženie zmluvných pokút súdom v prospech žalobcu. Skutkové zistenie je vadné, nakoľko   z   vykonaných   dôkazov   takéto   skutkové   zistenie   najmä   pre   rozhodnutie   súdu o použití moderačného práva nevyplynulo....

Žalovaná v konaní pred súdmi oboch stupňov s poukazom na dôkazy a správnosť postupu   pri   vysporiadavaní   vzájomných   pohľadávok   zápočtom   podľa   §   580   OZ   mimo konania nemohla predpokladať, že súd prvého stupňa vo veci nepredvídateľne a nedôvodne rozhodne o použití moderačného práva podľa § 301 ObZ bez návrhu žalobcu, ktorý zníženie zmluvnej   pokuty   súdom   nežiadal   a   ani   nemal   na   to   dôvod.   Žalovaná   nemala   dôvod a možnosť   vyjadriť   sa   k   uplatneniu   moderačného   práva   súdom   prvého   stupňa   najmä k tvrdeniu o neprimeranosti výšky zmluvnej pokuty a tvrdeniu súdu prvého stupňa o úsilí žalobcu   včas   ukončiť   dielo,   ak   tieto   skutočnosti   relevantné   pre   aplikáciu   moderačného práva   podľa   §   301   ObZ   nevyšli   v   konaní   najavo.   Žalobca   výšku   zmluvnej   pokuty   ako neprimeranú   mimo   konania   v   rámci   zápočtu   ani   nenamietal.   V   odvolacom   konaní   sa rozhodovalo bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. Žalovaná k skutkovým zisteniam v odvolacom konaní týkajúcich sa podmienok pre uplatnenie moderačného práva súdom prvého stupňa podľa § 301 ObZ s poukazom na ust. § 120 ods. 4 O. s. p. sa nemohol vyjadriť a odvolací súd nesprávnym procesným postupom mu ani neumožnil vyjadriť sa k písomnému   stanovisku   žalobcu   predloženom   v   odvolacom   konaní.   Odvolací   súd procesným postupom neodstránil v konaní žalovanou vytknutú inú vadu, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.   Postupom odvolacieho súdu nebolo umožnené žalovanému   vyjadriť   sa   k   podmienkam   uplatnenia   moderačného   práva   súdom   prvého stupňa ako aj neumožnenie vyjadriť sa k písomnému podaniu žalobcu v odvolacom konaní, čím v konaní nebolo zabezpečené právo žalovaného na spravodlivý proces (fair process). Odôvodnenie   rozsudku   Krajského   súdu   v   Košiciach   sp.   zn.   2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012 nedáva jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany...

Sťažovateľka   má   za   to,   že   postupom   krajského   súdu   a   jeho   rozhodnutím   bolo zasiahnuté   do   jej   práva   na   súdnu   ochranu   v   zmysle   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to hlavne z dôvodu, že krajský súd ako súd odvolací riadne   neodôvodnil   prečo   relevantné   skutočnosti   tvrdené   sťažovateľkou   o   nedôvodnosti použitia moderačného práva súdom prvého stupňa nepovažoval za správne a na základe akých relevantných skutočností považoval za správne použitie moderačného práva súdom prvého   stupňa,   ak   z   odôvodnenia   rozsudku   vecná   správnosť   nevyplýva.   Predmetné namietané   rozhodnutie,   neobsahuje   dostatočné   zdôvodnenie   v   ňom   prijatého   právneho názoru súdu a tiež sa sťažovateľka k skutkovým zisteniam týkajúcich sa podmienok pre uplatnenie moderačného práva súdom prvého stupňa podľa § 301 v namietanom odvolacom konaní nemohla ani vyjadriť.

Sťažovateľka má za to, že takéto rozhodnutie nemôže byť spravodlivé, keďže len úplne a náležité zistený skutkový stav môže byť podkladom spravodlivého rozhodnutia. V   zmysle   uvedeného   považuje   sťažovateľka   konečné   rozhodnutie   nielen za nespravodlivé, ale vzhľadom na to, že jeho odôvodnenie je nedostatočné a celkom zjavne v rozpore so samotným účelom ustanovení § 301 ObZ a § 580 OZ, ktorý zákonodarca sledoval, aj za nepreskúmateľné.“

Sťažovateľka namieta, že postupom krajského súdu v predmetnom konaní a jeho rozsudkom z 29. marca 2012 bolo porušené aj jej základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu a v tejto súvislosti uviedla:

„Vzhľadom na to, že pohľadávky sú samy o sebe, a to aj podľa ustálenej súdnej praxe   reprezentovanej   názorom   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (II.   ÚS   19/97... považované za majetok, a teda sú predmetom ochrany zaručenej podľa článku 20 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   resp.   súčasťou   práva   na   pokojné   užívanie   majetku (Rozhodnutie   vo veciach   Pressos   Compania   Neviera   S.A.   a   ostatní   c.   Belgicko(1995), Agnessens c. Belgicko z 12. októbra 1988, Décisions et rapports, č. 58), má sťažovateľka za to,   že   bezdôvodný   odopretím   práva   na   súdnu   ochranu   ohľadne   majetkového   práva   k pohľadávkam sťažovateľky bolo závažne zasiahnuté do sťažovateľkinho ústavou zaručeného práva vlastniť majetok.

Nesprávny   právny   záver   Krajského   súdu   v   súvislosti   s   neprihliadnutím   na   už jednostranne započítanú pohľadávku žalobcu čo do výšky 57.124,87 EUR sťažovateľkou a následné   nesprávne   použitie   moderačného   práva,   keď   znížil   zmluvnú   pokutu,   a   to   aj napriek   tomu,   že   k   zápočtu   došlo   pred   začatím   súdneho   konania   a   k   uplatneniu moderačného   práva   bez   samostatného   návrhu   žalobcu,   navodil   právny   stav,   v   ktorom sťažovateľka a to celkom zjavne bez svojho zavinenia, po nesprávnom procesnom postupe ako okresného tak aj krajského súdu bola a je vystavená bezdôvodne možnosti odňatia svojho majetku vo výške 53.338,12 EUR, čím bolo závažným spôsobom zasiahnuté nielen do jeho práva vlastniť majetok v zmysle čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ale aj do práva   pokojne   užívať   svoj   majetok   podľa   čl.   1   Dodatkového   protokolu   č.   1   Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.“

Na   základe   týchto   skutočností   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   rozhodol nálezom, ktorým vysloví, že:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti I. spol. s r. o. na súdnu ochranu podľa 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základné právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 2Cob/174/2011 a jeho rozsudkom sp. zn. 2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012 bolo porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/174/2011-178 zo dňa 29. 03. 2012 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva spoločnosti I. spol. s r. o. primerané finančné zadosťučinenie v peniazoch v sume 5.000,- EUR, ktoré jej zaplatí Krajský súd v Košiciach do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia...

4.   Krajský   súd   v   Košiciach   je   povinný   uhradiť   spoločnosti   I.   spol.   s r.   o.   trovy právneho   zastúpenia   v   sume   1.440,38   EUR   s   DPH...   na   účet   právneho   zástupcu...   do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Návrh na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľka odôvodnila takto:„Sťažovateľka   požaduje   primerané   zadosťučinenie   s   ohľadom   na   skutočnosť,   že konanie   Krajského   súdu   zneistilo   sťažovateľku   v   jej   podnikaní   a   ohrozilo   jej   majetok v Slovenskej republike tým, že sú ohrozené právne možnosti ako účinne ochraňovať majetok a realizovať podnikanie.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ku ktorému malo dôjsť namietaným rozsudkom krajského súdu a postupom predchádzajúcim jeho vydaniu.

Proti namietanému rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka 16. apríla 2012 dovolanie, ktoré zakladá na dovolacích dôvodoch uvedených v § 237 písm. f) a § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) Občianskeho súdneho poriadku. Podľa zistení ústavného súdu Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   do   dňa   predbežného prerokovania sťažnosti o dovolaní nerozhodol.

Sťažovateľka   tvrdí,   že „vyčerpala   možnosť   všetkých   riadnych   opravných prostriedkov“ s   tým,   že „podala   dňa   16.   04.   2012   proti   namietanému   rozhodnutiu dovolanie“, a tak „podmienky na podanie sťažnosti boli naplnené“.

V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľky ústavný súd poukazuje na svoju doterajšiu ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. Iná interpretácia by v danej veci mala za následok nežiaducu situáciu, keď by to isté rozhodnutie súčasne preskúmavali ako všeobecný súd, tak aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť   súčasne   popri   iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   prostriedkov   nápravy   došlo   podľa   tvrdenia sťažovateľa k porušeniu jeho základných práv alebo slobôd (m. m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovateľka podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je   v   podmienkach   právneho   štátu   rešpektujúceho   princíp   právnej   istoty   ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľky predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd sa v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   odklonil   od   svojej   predchádzajúcej   judikatúry a v súčasnosti   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09, IV. ÚS 142/2010), podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľky zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po   rozhodnutí   o   dovolaní   bude   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľka v prípade podania dovolania   podala   zároveň   aj   sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   pretože   aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   odmietnuť   pre   jej   oneskorenosť   (porovnaj   k   tomu   aj rozsudok   ESĽP   z   8.   novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolila v okolnostiach daného prípadu sťažovateľka, t. j. na paralelné podávanie sťažností ústavnému súdu zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   meritórne nezaoberal, ale pri predbežnom prerokovaní ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú   (predčasne   podanú)   podľa   §   53   ods.   1   v   spojení   s   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o   ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky v tejto veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júna 2012