znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 300/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. júla 2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Cdo 111/2010 z 25. januára 2011 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne č. k. 4 CoE 160/2009-66 z 29. decembra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa   čl.   1   ods.   1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Cdo 111/2010 z 25. januára 2011 (ďalej len „uznesenie najvyššieho súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský   súd“)   č.   k.   4   CoE   160/2009-66   z   29.   decembra   2009   (ďalej   len   „uznesenie krajského súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«P. v likvidácii (ďalej len „DZP“) vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z.   o zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia,   o   zriadení   Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný výmer č. 379/2005 (ďalej   len   „Platobný   výmer“),   ktorým   uložila   platiteľovi   –   A...   (ďalej   len   „Povinný“) zaplatiť dlžné poistné a poplatok z omeškania z dlžnej sumy poistného.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07.   07.   2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná   Platobným   výmerom Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa. Nakoľko   sa   Sťažovateľ   Návrhom   na   vykonanie   exekúcie   domáhal   vykonania exekúcie   proti   Povinnému   na   základe   exekučného   titulu   –   Platobného   výmeru,   súdny exekútor   doručil   Okresnému   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „OS   TN“)   žiadosť   o   udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

OS   TN   Uznesením   sp.   zn.   61Er/1557/2008   zo   dňa   01.   07.   2009   (ďalej   len „Rozhodnutie   OS   TN“)   vyhlásil   vedenú   exekúciu   za   neprípustnú   a   exekúciu   zastavil. V odôvodnení Rozhodnutia OS TN uviedol, že správca konkurznej podstaty úpadcu DZP v priebehu   konkurzného   konania   vo   väzbe   na   postúpenie   pohľadávky   na   oprávneného v exekučnom konaní vydal platobný výmer, ktorý je údajne nulitný.

Sťažovateľ podal proti Rozhodnutiu OS TN Odvolanie, ktoré bolo prejednané pred KS TN ako odvolacím súdom. KS TN Uznesením sp. zn. 4CoE/160/2009 zo dňa 29. 12. 2009 (ďalej len „Rozhodnutie KS TN“) Rozhodnutie OS TN potvrdil. KS TN uviedol, že exekučný titul, na základe ktorého bola doposiaľ vykonávaná exekúcia, bol údajne vydaný v rozpore so   zákonom   a   osobou,   ktorá   na   takéto   konanie   nebola   oprávnená.   Preto   KS   TN   ako odvolací súd dospel k záveru, že predložený exekučný titul je údajne nulitným aktom, ktorý nemá žiadnu právnu silu.

Následne   Sťažovateľ   podal   voči   Rozhodnutie   KS   TN   dovolanie,   ktoré   však   bolo Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. lCdo/111/2010 zo dňa 25. 01. 2011 (ďalej len „Rozhodnutie NS SR“) odmietnuté....

Sťažovateľ považuje Rozhodnutie NS SR ako aj Rozhodnutie KS TN za arbitrárne a za prejav svojvôle.... Podľa názoru Sťažovateľa, predmetné súdy vyslovili právne závery, avšak náležite sa nevysporiadali so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých je nevyhnutné pre právne   posúdenie   veci   a   rozhodli   na   základe   nepodloženej   právnej   konštrukcie,   ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľ má za to, že dovolací NS SR ako aj odvolací KS TN sa v odôvodnení svojho rozhodnutia nevysporiadal so skutkovými tvrdeniami a právnym posúdením, ktoré Sťažovateľ   predložil   a   na   ktoré   poukázal,   ale   práve   naopak,   rozhodol   na   základe skutočností, ktorými sa prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nezaoberal…

Rozhodnutím   Ministerstva   zdravotníctva   Slovenskej   republiky   číslo   3215/1999-A vydaným dňa 01. 07. 1999 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR I“) bolo zrušené povolenie na zriadenie zdravotnej poisťovne - DZP.… Zrušením povolenia na zriadenie DZP vstúpila DZP na základe ustanovenia § 34 ods. 4 zákon ZoZP do likvidácie.

Uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7K 70/01-30 zo dňa 20. 04. 2001, konkurzný súd na návrh likvidátora DZP vyhlásil konkurz na majetok DZP. Vyhlásením konkurzu došlo k prerušeniu likvidácie na základe ustanovenia § 13a prvá veta zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v príslušnom znení (ďalej len „ZoKV“).

Rozhodnutím Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. M/5068/2001 zo dňa 19. 12. 2001 (ďalej len „Rozhodnutie MZ SR II“) bola na základe Protestu Generálneho prokuratúra Slovenskej republiky č. VI. Gd 5187/01-19 zo dňa 12. 12. 2001 zrušená pre rozpor so zákonom výroková časť Rozhodnutia MZ SR I s textom: „Na V. prechádzajú záväzky poisťovne voči zdravotníckym zariadeniam, pohľadávky na poistnom a poplatky z omeškania.“ V odôvodnení Rozhodnutia MZ SR II sa uvádza, že:,,... prechodu práv a záväzkov predchádza likvidácia. Až po jej skončení prechádzajú na všeobecnú poisťovňu záväzky, ktoré nebolo možné v rámci likvidácie uspokojiť z majetku zrušenej poisťovne. …“ Správca konkurznej podstaty DZP (ďalej len „SKP“) zaradil súbor pohľadávok DZP na   zaplatenie   dlžných   poistných,   prirážkach   k   poistnému,   poplatkov   z   omeškania a poplatkov za nesplnenie oznamovacej povinnosti (ktorých súčasťou bola i pohľadávka vyplývajúca z Platobného výmeru voči Povinnému) do konkurznej podstaty úpadcu - DZP... V rámci speňažovania konkurznej podstaty DZP boli predmetné pohľadávky DZP postúpené na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 07. 07. 2005 na Sťažovateľa. Postúpeniu pohľadávok DZP na Sťažovateľa predchádzalo vydanie Opatrenie konkurzného Krajského   súdu   v   Bratislave   zo   dňa   22.   06.   2005,   sp.   zn.:   7K   70/01   (právoplatné a vykonateľné   dňa   29.   06.   2005),   ktorým   konkurzný   súd   odsúhlasil   uvedený   odpredaj pohľadávok (ďalej len „Opatrenie“).

Na základe právoplatného Uznesenia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 7K 70/01- 1404 zo dňa 14. 12. 2006 (ďalej len „Uznesenie o zrušení konkurzu“) registrový súd dňa 08. 08. 2007 ex offo vymazal DZP z obchodného registra v celom rozsahu, v dôsledku čoho došlo k jej zániku....

Uznesenie o zrušení konkurzu bolo napadnuté odvolaním V., a. s.... (ďalej len „V.“), avšak odvolací Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím Uznesením sp. zn. 6 Obo 20/07 zo dňa 22. 02. 2007 napadnuté Uznesenie o zrušení konkurzu potvrdil ako vecne správne, v dôsledku čoho toto nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05. 04. 2007...»

Sťažovateľka   poukazujúc   na   obsah   odôvodnenia   uznesenia   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 7 K 70/01-1404 zo 14. decembra 2006 o zrušení konkurzu na majetok úpadcu   –   Družstevnej   zdravotnej   poisťovne   –   uviedla,   že «...   bola   teda   pôvodná pohľadávka DZP vyplývajúca z Platobného výmeru ako exekučného titulu postúpená na Sťažovateľa v súlade s platným právnym poriadkom. Táto pohľadávka nemohla teda prejsť na V... samotným zrušením DZP ešte nedošlo k automatickému prechodu pohľadávok a záväzkov na všeobecnú poisťovňu, resp. na inú poisťovňu, ktorá prevzala poistencov. … Zároveň si nedovolíme neuviesť Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 29   Odo   394/2002   zo   dňa   29.   07.   2004,   ktorý   vychádzal   v   predmetnej   problematike z identického znenia ZoKV, a zmysle ktorého osoba, na ktorú správca konkurznej podstaty v rámci speňažovania previedol majetok zapísaný do konkurznej podstaty, sa totiž stáva vlastníkom   takéhoto   majetku   bez   ohľadu   na   to,   či   neskôr   vyšlo   najavo,   že   zapísaný a následne   i   speňažený   majetok   (alebo   jeho   zodpovedajúca   časť)   v   dobe   speňaženia vlastnícky prináležal osobám iným. …

Podľa   názoru   súdu   nemal   však   správca   konkurznej   podstaty   údajne   právomoc vydávať vo veciach zdravotného poistenia platobné výmery ako individuálne správne akty. Existencia DZP po jej zrušení mala smerovať k jej likvidácii, z čoho podľa názoru súdov má údajne logicky vyplývať, že zrušená poisťovňa a ani správca konkurznej podstaty nemali žiadne oprávnenie vyrubovať zdravotné poistné v správnom konaní. O dôvodoch absencie takéhoto oprávnenia v daných skutkových a právnych súvislostiach… sa však Sťažovateľ z odôvodnenia rozhodnutí nedozvedel....

Za logické (na rozdiel od vyjadrenia súdov v odôvodneniach rozhodnutí) je potrebné podľa nášho názoru považovať také konanie správcu konkurznej podstaty DZP (povinného konať zo zákona s odbornou starostlivosťou), ktoré smeruje aj k vymáhaniu pohľadávok, a to spôsobom, ktorý si konkrétny typ pohľadávky vyžaduje. V danom prípade práve najskôr jej predpísaním formou platobného výmeru. Ak by sme sa riadili logikou súdov, tak potom DZP a jej správca konkurznej podstaty by boli oprávnení jedine inkasovať dobrovoľne zaplatené poistné, avšak chýbali by im akékoľvek právne nástroje na reálne vymáhanie dobrovoľne nezaplateného poistného a poplatku z omeškania, čo považujeme za absurdné a v rozpore s úmyslom zákonodarcu. V tejto súvislosti sa zároveň vynára otázka, kto teda podľa predmetnej logiky bol oprávnený vydať Platobný výmer, ak to nebola v čase konkurzu ani   DZP   a   ani   správca   konkurznej   podstaty   DZP,   pričom   na   V.   toto   oprávnenie preukázateľne   neprešlo.   Odpoveď   na   túto   otázku   Sťažovateľ   v   odôvodnení   rozhodnutia nenašiel.

V   súvislosti   so zjavne   „dodatočným“   zistením   údajnej   absencie oprávnenia   DZP vydať Platobný výmer a jeho následného označenia za nulitný právny akt, by sme si dovolili zároveň poukázať na nasledujúce skutočnosti.

Samotný   slovenský   právny   poriadok   neobsahuje   explicitnú   legislatívnu   definíciu nulity právnych aktov. Podľa právnej teórie a praxe nastáva nulita vtedy, ak vady dosahujú takú závažnú mieru, že už nemožno hovoriť o právnom akte.

Zo samotného právneho výkladu nulity právneho aktu vyplýva skutočnosť, že musí ísť o bezpochyby jednoznačné, zjavné a hrubé porušenie zákona alebo procesných princípov. Právna úprava vychádza z toho, že v prípade vyhlásenia nulity právneho aktu musí ísť o závažný a jednoznačný rozpor s právnym poriadkom.

K výkladu nulity nie je pritom možné pristupovať rozširujúcim spôsobom. Uvedené chápanie podporuje aj európska judikatúra, v zmysle ktorej treba dôvody nulity vykladať reštriktívne a teda obmedziť dôvody nulity právnych aktov v rámci rozhodovacej praxe súdov. Sťažovateľ ma za to, že Platobný výmer ako exekučný titul je platný akt vydaný v súlade   so   zákonom.   Sťažovateľ   na   základe   identických   platobných   výmerov   ako   je Platobný   výmer   (líšiacich   sa   osobou   povinného   a   výškou   záväzku)   inicioval   značné množstvo exekučných konaní, v ktorých samotné súdy neposúdili právoplatné a vykonateľné platobné výmery ako nulitné akty, a to aj napriek skutočnosti, že sa touto otázkou v rámci podaných námietok, resp. iných podaní zaoberali.

Je možné čiastočne akceptovať skutočnosť, že rôzne súdy zaujmú v identických (resp. obdobných) právnych veciach rôzne právne názory a výklady, avšak touto rôznorodosťou nemôže byť postihnutý inštitút nulity aktu, keďže v takom prípade by jeho existencia nemala žiadne reálne opodstatnenie a právny význam, a tento inštitút by bol nebezpečným právnym nástrojom na zvrátenie akéhokoľvek právneho stavu v akomkoľvek štádiu, v dôsledku čoho by dochádzalo k neprípustnej eliminácii významu právnej istoty. Nehovoriac už o tom, že je nepochybne právne neakceptovateľné, ak k predmetnej rôznorodosti dochádza až v rámci samotného exekučného konania, a to dokonca toho istého, ako je i v tomto prípade (in concreto prvostupňového a druhostupňového exekučného konania).

Na jednej strane sa síce stotožňujeme s pravidelne sa opakujúcim právnym názorom ústavného súdu implikovaným v mnohých jeho rozhodnutiach, že ústavný súd v zásade nie je oprávnený zjednocovať judikatúru všeobecných súdov … no na druhej strane je podľa nášho názoru ústavnoprávne neakceptovateľné, ak táto variabilita rezonuje pri inštitúte nulity aktu.

Napádanými   rozhodnutiami   podľa   nášho   názoru   inter   alia   došlo   k   porušeniu princípu   právnej   istoty   a   ochrany   dôvery   Sťažovateľa,   ako   nadobúdateľa   práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, v právo, ktorý predstavuje základný atribút právneho štátu. Vyplýva to najmä zo skutočnosti, že výsledkom postupu exekučného súdu je zároveň i dualita   právneho   stavu,   keďže   nadobudnutiu   práv   vyplývajúcich   z   Platobného   výmeru predchádzalo rozhodnutie konkurzného súdu – Opatrenia, ktorým konkurzný Krajský súd v Bratislave ako jediný vecne príslušný súd odsúhlasil odpredaj pohľadávok a de facto i nadobudnutie práv vyplývajúcich z Platobného výmeru, ako exekučného titulu.

Súdy   pri   rozhodovaní   v   danej   veci   prehliadli   existenciu   základného   práva Sťažovateľa   na   legitímne   očakávanie   nadobudnutia   majetku.   Sťažovateľ   má   za   to,   že Rozhodnutím   KS   TN   bolo   zasiahnuté   aj   do   práva   Sťažovateľa   vlastniť   majetok   tým spôsobom, že napriek existencii právoplatného a vykonateľného rozhodnutia konkurzného súdu o odsúhlasení odpredaja pohľadávky vo forme Platobného výmeru Sťažovateľovi, bol následne Sťažovateľ napadnutým rozhodnutím súdu de facto tohto majetku zbavený.... Dovolíme   si   tiež   upriamiť   pozornosť   na   ústavnému   súdu   určite   známy   Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 182/2010-44 zo dňa 20. 10. 2010, ktorým bolo rozhodnuté o Ústavnej sťažnosti Sťažovateľa zo dňa 19. 08. 2009, v ktorom Ústavný súd Slovenskej republiky skonštatoval, že základné právo Sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd Rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obo 10/2009, 2 Obo 11/2009-514 zo dňa 27. 05. 2009 porušené bolo, v dôsledku čoho toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie. Z uvedeného nálezu vyplýva, že v tomto kontexte je významné najmä to, že zmluva o postúpení pohľadávok v tomto prípade bola predbežne posúdená príslušným konkurzným súdom a výsledkom tohto posúdenia bolo rozhodnutie súdu o súhlase na takýto právny úkon, ku ktorému aj došlo uzavretím zmluvy o postúpení pohľadávok. Ústavný súd ďalej skonštatoval, že v ďalšom konaní pred všeobecným súdom je najmä nevyhnutné, aby najvyšší súd... vysvetlil aj vzťah medzi súdnou ochranou, ktorá bola sťažovateľke poskytnutá konkurzným súdom udelením súhlasu na uzavretie zmluvy o postúpení pohľadávky podľa § 66b č. 328/1991 Zb. a súdnou ochranou požadovanou v prítomnom spore.

Zároveň   je   potrebné   podotknúť,   že   exekučný   súd   sa   navyše   vôbec   nezaoberal prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky...».Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/111/2010 zo dňa 25. 01. 2011 ako aj uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/160/2009 zo dňa 29. 12. 2009 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR,   článku   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a   slobôd   a   článku   1   ods.   1   Prvého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o ľudských právach, a zároveň k porušeniu práva Sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle ustanovenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo/111/2010 zo dňa 25. 01. 2011 ako aj Uznesenie Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 4CoE/160/2009 zo dňa 29. 12. 2009 sa zrušujú a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Najvyšší súd SR a Krajský súd v Trenčíne sú spoločne a nerozdielne povinní zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   predovšetkým   vtedy,   ak   namietaným postupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   určených prípadoch na inom orgáne. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 11 ods. 1 listiny každý má právo   vlastniť majetok.   Vlastnícke   právo   všetkých   vlastníkov   má rovnaký   zákonný obsah a ochranu. Podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba   má   právo   pokojne   užívať   svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť   jeho   majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.

Porušenie označených základných práv podľa ústavy a listiny a práv podľa dohovoru spája sťažovateľka s namietanou nesprávnosťou   právnych záverov v uznesení krajského súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) č.   k.   61   Er   1557/2008-19   z   1.   júla   2009   (ďalej   len   „uznesenie   okresného   súdu“) o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení a v jeho nedostatočnom odôvodnení.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00), resp. porušenie   niektorého   z   princípov   spravodlivého   procesu,   ktoré   neboli   napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

V   súlade   s   už   uvedenými   zásadami   ústavný   súd   predbežne   prerokoval   sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.A   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   uznesením krajského súdu

a) k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ústavný súd považoval v tomto prípade lehotu na podanie sťažnosti za zachovanú v súlade   so   svojou   judikatúrou,   v   ktorej   zaujal   názor,   že   v   prípade   podania   opravného prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   ústavnému   súdu   je   sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, v tomto prípade vo vzťahu k uzneseniu krajského súdu (napr. I. ÚS 169/09, I. ÚS   69/2010,   resp.   porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva z 12. novembra   2002   vo   veci   Zvolský   a   Zvolská   verzus   Česká   republika,   sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

Sťažovateľka   považuje   za   porušenie   ňou   označených   základných   a   iných   práv uznesením krajského súdu skutočnosť,   že krajský súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru   o   nulitnosti   platobného   výmeru,   ktorý   bol   v   exekučnom   konaní   označený   za exekučný   titul,   a   to   z   dôvodu   neexistencie   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   na vydanie tohto platobného výmeru.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   predchádzajúcich   sťažnostiach   sťažovateľky analogického   skutkového   a   právneho   obsahu   ako   posudzovaná   sťažnosť   už   rozhodoval svojimi skoršími uzneseniami (napr. I.   ÚS   80/2010, I.   ÚS 179/2010,   I. ÚS   183/2010, IV.   ÚS   78/2011).   Ústavný   súd   preto   pri   posudzovaní   tejto   sťažnosti   vychádzal z odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň v ich podrobnostiach odkazuje.

Ústavný   súd   upriamuje   pozornosť   aj   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   (napr. IV. ÚS 55/09), podľa ktorej za zjavne neopodstatnenú sťažnosť považuje aj takú sťažnosť, ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   ústavou,   prípadne   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou zaručeného práva alebo slobody na základe takých tvrdení a argumentov, ktoré už v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej   činnosti,   rozhodujúc o obdobnej sťažnosti (hoci aj iného sťažovateľa), posúdil a vyhodnotil ako neodôvodnené.

Zhodne   so   svojimi   predchádzajúcimi   uzneseniami   o   odmietnutí   analogických sťažností   sťažovateľky   ústavný   súd konštatuje, že   všeobecné súdy   v   rámci   exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v   exekučnom   konaní ako   exekučný titul,   a to   práve   len z hľadiska, či   nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne právne účinky. Toto oprávnenie exekučných súdov podľa názoru ústavného súdu nebolo žiadnym   spôsobom   limitované   uplynutím   lehôt   na   preskúmanie   správneho   rozhodnutia v rámci správneho súdnictva.

Krajský súd svoje uznesenie č. k. 4 CoE 160/2009-66 z 29. decembra 2009, ktorým potvrdil   uznesenie okresného súdu č.   k. 61 Er/1557/2008-19 z 1. júla 2009 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a o zastavení exekúcie, odôvodnil takto:

„Súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že v danej veci predložený platobný výmer vydaný správcom konkurznej   podstaty ako exekučný titul je nulitným právnym aktom, ktorý nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval. Z   odvolacích   námietok   oprávneného   je   zrejmé,   že   odvolaním   namieta   správnosť vyššie uvedeného právneho názoru vysloveného súdom prvého stupňa....

Vzhľadom na väčšie množstvo exekučných vecí oprávneného, už aj prejednaných Krajským súdom v Trenčíne, je odvolaciemu súdu známe, že z výpisu z obchodného registra už v súčasnosti zaniknutej poisťovne P. vyplýva, že tento subjekt sa dostal do likvidácie zo zákona (§ 34 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z.) a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20. 04. 2001, č. k. 7K/70/2001-30 bol podľa zák. č. 328/1991 Zb. vyhlásený na majetok poisťovne konkurz. Správca konkurznej podstaty v priebehu konkurzného konania vydal predmetný platobný výmer. Dňa 07. 07. 2005 bola pohľadávka vyplývajúca z platobného výmeru postúpená na základe zmluvy o postúpení pohľadávok na oprávneného.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia /okrem ak sa exekúcia vykonáva na   základe   vykonateľnej   notárskej   zápisnice/.   O   aké   rozhodnutie   sa   musí   jednať podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok /§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku/. Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste /§ 41 ods. 2 písm. f) Exekučného poriadku/. Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19   ods. 2   a   3   uvedeného   zákona   oprávnené   vydávať   rozhodnutia   /platobné   výmery/   o predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení § 58 zákona č. 273/1994 Z. z.   vzťahovali   predpisy   o   správnom   konaní,   pričom   právoplatné   rozhodnutie   bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5).

Ako vyplynulo z vyššie uvedeného skutkového stavu, platobný výmer, ktorý mali byť v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorým bol majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce vyriešiť   otázku,   či   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   je   exekučným titulom,   pričom   túto   otázku   je   potrebné   posudzovať   v   závislosti   od   postavenia   správcu konkurznej podstaty.

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok.   Z   toho   vyplýva,   že   správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom podstaty a   prechádza   na neho aj   výkon práv a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom podstaty /§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní/. Z ustanovení   uvedeného   zákona   však   nevyplýva   oprávnenie   vydávať   individuálne   akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto   nemožno   rozumieť   výkon   práv   prislúchajúci   orgánu   verejnej   moci   /zdravotnej poisťovne/.   Správca   konkurznej   podstaty   má   iba   právo   /a   povinnosť/   vykonať   všetky procesné   úkony   /podať   žalobu,   podnet   orgánu,   ktorý   je   oprávnený   vo   veci   rozhodnúť/ v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá by expressis verbis takéto oprávnenie správcovi konkurznej podstaty priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok   neobsahuje,   správca   majetku   konkurznej   podstaty   nie   je   oprávnený   vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku.

Ako už bolo uvedené, predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie a následné   vydanie   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   je   existencia   vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Iba vykonateľné rozhodnutie totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie je vykonateľné   po   formálnej   ako   aj   po   materiálne   stránke.   Ide   pritom   o   predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný titul   bol vydaný orgánom   na   vydanie   takéhoto rozhodnutia   príslušným.   Ak   rozhodnutie vydal nepríslušný orgán, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania   neuplatňuje   princíp   jeho   správnosti   ale   naopak,   má   to   za   následok,   že   takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom štátnej správy, resp. verejnej moci. Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je,   že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie.

Odvolací súd z týchto dôvodov dospel k záveru, že správny bol postup súdu prvého stupňa, ktorý exekučné konanie zastavil z dôvodu, že daný platobný výmer je paaktom, preto exekúcia nemala byť ani nariadená. Odvolacie námietky oprávneného nepovažoval preto za opodstatnené, už aj s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3 M Cdo 20/2008 zo dňa 22. 04. 2009.“

Ústavný súd konštatuje, že nemožno zistiť prvky arbitrárnosti v záveroch krajského súdu, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul je ničotným správnym   aktom   z   dôvodu,   že   správca   konkurznej   podstaty   nebol   oprávnený   vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, pretože takým orgánom   nie   je,   a   teda   nemohol   vydať   ani   platný   exekučný   titul,   na   základe   ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Závery   krajského   súdu   nemôže   spochybniť   ani   argumentácia   sťažovateľky,   že krajský súd sa nevysporiadal pri posudzovaní nulitnosti exekučného titulu s okolnosťou zahrnutia pohľadávky vyplývajúcej z exekučného titulu do konkurznej podstaty poisťovne po vyhlásení konkurzu na jej majetok, schválením speňaženia konkurznej podstaty vrátane tejto   pohľadávky   rozhodnutím   konkurzného   súdu   a   následným   nadobudnutím   tejto pohľadávky   sťažovateľkou   zmluvou   o   postúpení   pohľadávky   a   s   dôsledkami   týchto okolností na platnosť exekučného titulu. Podľa sťažovateľky sa krajský súd nezaoberal ani „prípadne spôsobenými negatívnymi následkami vyhlásenia nulity Platobného výmeru, a to napríklad v súvislosti s plynutím lehôt na opätovné vymáhanie predmetnej pohľadávky“.

Všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o   zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj krajský súd, ako aj okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti označeného exekučného titulu exekúciu vyhlásili za neprípustnú a zastavili ju.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   v   obdobných   veciach   iných   účastníkov konania rozhodol už všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   nasvedčovali možnosti porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu, a preto je sťažnosť sťažovateľky v tejto časti zjavne neopodstatnená, čo zakladá dôvod na jej odmietnutie v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

b)   k namietanému   porušeniu   čl.   20   ods.   1   ústavy,   čl.   11   ods.   1   listiny   a čl.   1 dodatkového protokolu

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 11 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce   z   čl.   46   až   čl.   48   ústavy,   resp.   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Inak   povedané, o prípadnom porušení označeného základného a iného práva hmotnoprávneho charakteru (čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods. 1 listiny a čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu) by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu   primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o   porušení ústavnoprocesných princípov obsiahnutých v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

II.B   K   namietanému   porušeniu   označených   práv   sťažovateľky   uznesením najvyššieho súdu

Ústavný súd preskúmal aj uznesenie najvyššieho súdu, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky   ako procesne   neprípustné   podľa   §   239 ods.   1 až 3   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako aj podľa § 237 OSP.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   najvyšší   súd „sa   v   odôvodnení   svojho rozhodnutia   nevysporiadal   so   skutkovými   tvrdeniami   a   právnym   posúdením“,   ktoré v dovolacom konaní predložila.

Z odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd skúmal, či sú v danej veci splnené zákonom ustanovené podmienky na podanie dovolania z hľadiska   kritérií   ustanovených   v   §   239   ods.   1   až   3   OSP.   Následne   sa   zaoberal   aj skúmaním eventuálnej existencie vád, ktoré majú za následok tzv. zmätočnosť konania, vymenovaných v § 237 písm. a) až písm. g) OSP s dôrazom na existenciu vady podľa § 237 písm. f) OSP, ktorá bola sťažovateľkou v dovolacom konaní uplatnená ako jediná.

Najvyšší   súd   odmietnutie   dovolania   proti   označenému   uzneseniu   krajského   súdu odôvodnil takto:

«Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.   s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), ktorý je zastúpený advokátom (§ 241 ods. 1 O. s. p.), skúmal najskôr to, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť dovolaním (§ 236 a nasl. O. s. p.). Bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 3 O. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

Pri skúmaní prípustnosti   dovolania   v prejednávanej veci   vychádzal   dovolací   súd z toho, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie, ktoré v danom prípade smeruje proti uzneseniu, je v zmysle § 239 ods. 1 O. s. p. prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ak a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (§ 109 ods. 1 písm. c/ O. s. p.) na zaujatie stanoviska. Dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O. s. p. V zmysle § 239 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky.

Dovolaním je v danom prípade napadnutý potvrdzujúci výrok uznesenia odvolacieho súdu,   ktorým   bola   exekúcia   vyhlásená   za   neprípustnú   a   zastavená;   takéto   rozhodnutie nevykazuje znaky niektorého z vyššie uvedených uznesení v zmysle § 239 ods. 1 až 3 O. s. p., proti ktorým je dovolanie prípustné. Vzhľadom na to by prípustnosť dovolania oprávneného prichádzala do úvahy len v prípade výskytu niektorej z vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p.

V   zmysle   §   237   O.   s.   p.   je   dovolanie   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený,   ibaže   namiesto   samosudcu   rozhodoval   senát   (§   237   O.   s.   p.).   Dovolateľ nenamieta, že v danom konaní došlo k niektorej z vád konania v zmysle § 237 písm. a/ až e/ a g/ O. s. p.; existencia vád takejto povahy nevyšla v dovolacom konaní najavo. Prípustnosť dovolania preto z týchto ustanovení vyvodiť nemožno.

Dovolateľ namietal, že konanie je postihnuté vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O.   s.   p.,   pretože   postupom   odvolacieho   súdu   i   súdu   prvého   stupňa   došlo   k zastaveniu exekúcie v dôsledku nesprávneho záveru o nulitnosti exekučného titulu vychádzajúc z toho, že   správca   konkurznej   podstaty   zrušenej   zdravotnej   poisťovne   nebol   oprávnený   vydať platobný výmer (exekučný titul)....

Ako už bolo uvedené vyššie, dovolací súd pre ďalší procesný postup považoval za určujúcu otázku, či exekučný titul, ktorým v danej veci má byť platobný výmer z 25. mája 2005   číslo   679/2005   vydaný   JUDr.   T.   K.,   správcom   konkurznej   podstaty   úpadcu (pôvodného oprávneného) P., ktorých právnym dôvodom je predpis poistného v zmysle § 19 ods.   2   zákona   č.   273/1994   Z.   z.,   je   exekučným   titulom   v   zmysle   ustanovenia   §   41 Exekučného poriadku.

Predpokladom exekúcie je existencia rozhodnutia (okrem ak sa exekúcia vykonáva na   základe   vykonateľnej   notárskej   zápisnice).   O   aké   rozhodnutie   sa   musí   jednať podrobnejšie upravujú ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Vo všeobecnosti exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok (§ 41 ods. 1 Exekučného poriadku). Ustanovenie § 41 ods. 2 Exekučného poriadku taxatívne vymenúva, na podklade akých rozhodnutí je možné vykonať exekúciu. Okrem iných, exekúciu je možné vykonať na základe vykonateľných rozhodnutí orgánov verejnej správy a územnej samosprávy vrátane blokov na pokutu nezaplatenú na mieste (§ 41 ods. 2 písm. f/ Exekučného poriadku). Za účinnosti zákona č. 273/1994 Z. z. pôsobnosť orgánu verejnej správy vykonávali aj zdravotné poisťovne. Preto boli v zmysle ustanovení § 19   ods.   2   a   3   uvedeného   zákona   oprávnené   vydávať   rozhodnutia   (platobné   výmery)   o predpise poistného. Na uvedené konanie sa v zmysle ustanovení § 58 zákona č. 273/1994 Z. z.   vzťahovali   predpisy   o   správnom   konaní,   pričom   právoplatné   rozhodnutie   bolo preskúmateľné súdom (§ 58 ods. 5). Platobný výmer, ktorý mal byť v posudzovanej veci exekučným titulom, nebol vydaný zdravotnou poisťovňou, ale správcom konkurznej podstaty úpadcu, ktorý bol poverený spravovať majetok zdravotnej poisťovne. Preto je rozhodujúce vyriešiť   otázku,   či   platobný   výmer   vydaný   správcom   konkurznej   podstaty   je   exekučným titulom,   pričom   túto   otázku   je   potrebné   posudzovať   v   závislosti   od   postavenia   správcu konkurznej   podstaty   a   rovnako   od   toho,   či   oprávnenie   predpisovať   poistné   vyhlásením konkurzu trvá (resp. nezaniklo).

Pod majetkom úpadcu vo všeobecnosti treba rozumieť aj pohľadávky úpadcu, ktoré existovali   v   čase   vyhlásenia   konkurzu   na   jeho   majetok.   Z   toho   vyplýva,   že   správca konkurznej   podstaty   má   pri   správe   majetku   úpadcu   oprávnenie   nakladať   s   majetkom podstaty a   prechádza   na neho aj   výkon práv a   povinností,   ktoré   súvisia s nakladaním s majetkom podstaty (§ 14 ods. 1 písm. a/ zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Z ustanovení uvedeného zákona však nevyplýva oprávnenie vydávať akty aplikácie práva - individuálne akty orgánu verejnej moci (správy). Pod správou majetku úpadcu vo vyššie uvedenom zmysle preto nemožno rozumieť výkon práv prislúchajúci orgánu verejnej moci (zdravotnej   poisťovne)   vrátane   schopnosti   vydávať   individuálne   akty   aplikácie   práva. Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej správy s rozhodovacou právomocou v zmysle právomoci vydávať akty aplikácie práva,   má iba právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať žalobu, opravné prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou úpravou, ktorá   by   expressis   verbis   takúto   právomoc   správcovi   konkurznej   podstaty   priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného poriadku (viď Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 20/2008).

V tomto smere je potrebné uviesť to, že predmetné pohľadávky (na nezaplatenom poistnom)   zrušenej   poisťovne   nepatrili   do   konkurznej   podstaty,   nakoľko   v   zmysle ustanovenia § 34 ods. 3 zákona č. 273/1994 Z. z. prešli na V., prípadne na inú zdravotnú poisťovňu. Správca ani úpadca preto nemal vecný dôvod tieto pohľadávky (patriace inému subjektu   ako   úpadcovi)   vymáhať   a   predpisovať.   Právo   predpísať   poistné   zo   zrušenej poisťovne na správcu konkurznej podstaty by tak musel pripustiť zákon, t. j. vymáhať dlžné poistné v postavení orgánu verejnej moci uskutočňujúceho výkon rozhodnutia voči tretím osobám;   to   ale z právnej   úpravy   nevyplýva.   Ako   už   bolo   uvedené,   predpokladom   pre vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   a následné   vydanie   upovedomenia   o   začatí exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné   po   materiálnej   aj   formálnej   stránke.   Iba   vykonateľné   rozhodnutie   totiž umožňuje v exekučnom konaní vynútiť plnenie. Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa   Exekučného   poriadku,   a   či   rozhodnutie   je   vykonateľné   po   formálnej   ako   aj   po materiálne stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou   týchto   predpokladov   je,   že   exekučný   titul   bol   vydaný   orgánom   vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva). Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa na neho akoby neexistoval.

Vzhľadom   na   vyššie   uvedené,   treba   aj   na   vydanie   platobného   výmeru   správcom konkurznej   podstaty   v   danej   veci   hľadieť   ako   na   nulitný   akt.   Toho   dôsledkom   je,   že v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne dôsledky nulitného aktu dovolací súd dáva do pozornosti zaužívanú rozhodovaciu prax vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998, pričom do osobitnej pozornosti dáva rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   uverejnené   pod   č.   58/1997,   ktoré expressis verbis vyslovilo záver, že výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je „exekučný titul“ nulitným právnym aktom. Z uvedených dôvodov dovolací súd nezistil, aby konanie pred súdmi nižších stupňov trpelo namietanou vadou konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania oprávneného nemožno vyvodiť z § 237 O. s. p., ale ani z § 239 O. s. p., odmietol ho dovolací súd podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p. ako smerujúce proti rozhodnutiu, ktoré nemožno napadnúť   týmto   opravným   prostriedkom.   So   zreteľom   na   dôvod,   pre   ktorý   dovolanie odmietol, nezaoberal sa vecnou správnosťou dovolaním napadnutého uznesenia.»

Z   odôvodnenia   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   v   ňom argumentáciou sťažovateľky riadne zaoberal, nezistil pritom vady v konaní krajského súdu, ktoré   namieta   sťažovateľka,   a   svoje   rozhodnutie   dôsledne   odôvodnil.   Vo   vzťahu k námietkam sťažovateľky sa v podstate stotožnil so závermi krajského súdu uvedenými v jeho   uznesení,   ktoré   podľa   ústavného   súdu   nemožno   považovať   za   svojvoľné   alebo arbitrárne.

Ústavný   súd   tiež   konštatuje,   že   právny   názor   najvyššieho   súdu   o   neprípustnosti dovolania   je   v   napadnutom   rozhodnutí   zdôvodnený   vyčerpávajúcim   spôsobom a presvedčivo. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí dostatočným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné dovolanie sťažovateľky odmietnuť ako neprípustné.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   všeobecný   súd   nemôže   porušiť základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacieho konania. V dovolacom konaní procesné podmienky upravuje § 236   a   nasl.   OSP.   V   rámci   všeobecnej   úpravy   prípustnosti   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z § 237 OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písmene a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

S ohľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd sťažnosť sťažovateľky pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. júla 2011