znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 300/2010-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   sp.   zn.   9   Co 26/2010 z 26. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júla 2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti R., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. T., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   9   Co   26/2010   z   26.   februára   2010.   Sťažnosť   bola odovzdaná na poštovú prepravu 6. júla 2010.

Zo sťažnosti vyplýva, že pred Okresným súdom Martin (ďalej len „okresný súd“) prebieha   pod   sp.   zn.   21   C   95/2009   konanie   o   určenie   platnosti   právneho   úkonu. Sťažovateľka   má   v   tomto   konaní   postavenie   žalovanej.   Dňa   29.   júla   2009   podala sťažovateľka   návrh   na   prerušenie   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 21 C 95/2009 podľa   ustanovenia §   109 ods.   1 písm.   b) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) a navrhla, aby okresný súd postúpil návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Sťažovateľka sa totiž domnieva, že niektoré ustanovenia zákona č. 8/2008 Z. z. o poisťovníctve   (ďalej   len   „zákon   o   poisťovníctve“),   ktoré   je   potrebné   v   právnej   veci vedenej proti sťažovateľke aplikovať, sú v nesúlade s ústavou, ako aj so Zmluvou o založení Európskeho spoločenstva. Sťažovateľka zastáva názor, že od rozhodnutia ústavného súdu v konaní o súlade môže byť závislá samotná podstata súdneho konania.

Okresný súd uznesením sp. zn. 21 C 95/2009 z 9. novembra 2009 návrh sťažovateľky na   prerušenie   konania   zamietol.   Proti   uzneseniu   okresného   súdu   podala   sťažovateľka odvolanie. Krajský súd uznesením sp. zn. 9 Co 26/2010 z 26. februára 2010 uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka je presvedčená, že v prípade, ak účastník konania riadne odôvodní svoj návrh   na   prerušenie   konania   podľa   §   109   ods.   1   písm.   b)   OSP   a uvedie,   v   čom   vidí konkrétny   nesúlad   právneho   predpisu   s   ústavou,   je   povinnosťou   príslušného   súdu   (nie možnosťou) konanie prerušiť a postúpiť návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Sťažovateľka   uvádza,   že „Postupom   a   rozhodnutím   súdu,   ktorým   súd   potvrdil zamietnutie návrhu sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) a na postúpenie   návrhu   ústavnému   súdu   bola   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   odňatá možnosť konať pred súdom.

... Sťažovateľ ako neprivilegovaný subjekt nie je oprávnený sám predložiť na ústavný súd návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov.

... Návrh sťažovateľa na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. a na postúpenie   návrhu   ústavnému   súdu   na   zaujatie   stanoviska   je   v   tomto   prípade   jediným zákonom ustanoveným postupom, ktorým sa sťažovateľ môže v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR domáhať svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, v tomto prípade Ústavnom súde SR, a to predložením návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov súdom konajúcim v tejto právnej veci.

Vychádzajúc z citovaných článkov Ústavy SR je možné dospieť k záveru, že postupom súdu,   keď   zamietol   návrh   sťažovateľa   na   prerušenie   konania   bola   sťažovateľovi,   ako účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom.

Odňatie   možnosti   konať   pred   súdom   vyplynulo   aj   z   nesprávnej   ústavno-právne nekonformnej   aplikácie   ustanovenia   §   109   ods.   1   písm.   b)   Občianskeho   súdneho poriadku.“.

Podľa zistenia ústavného súdu sťažovateľka nepodala proti napadnutému uzneseniu krajského súdu dovolanie.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo obchodnej spoločnosti R. a. s., so sídlom K., upravené v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   v   čl.   48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky, rozhodnutím Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/26/2010 z 26. 02. 2010, porušené bolo.

2. Rozhodnutie Krajského súdu v Žiline č. k. 9 Co/26/2010 z 26. 02. 2010 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. R. a. s. priznáva trovy konania a právneho zastúpenia, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. J. T. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia (nálezu).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy napadnutým uznesením krajského súdu, ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 21 C 95/2009-220 z 9. novembra 2009; okresný súd týmto uznesením zamietol návrh sťažovateľky na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP pre účely predloženia návrhu na preskúmanie súladu niektorých ustanovení zákona   o poisťovníctve   s   ústavou   a tiež   Zmluvou   o   založení   Európskeho   spoločenstva. Podstatou námietok sťažovateľky je tvrdenie, že nesprávnou interpretáciou § 109 ods. 1 písm. b) OSP došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy.

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že jednou z úloh ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   posúdenie   opodstatnenosti sťažnosti. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

V relevantnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu sa okrem iného uvádza:

„... postupoval prvostupňový súd správne, keď skúmal, či sú dôvody na prerušenie konania tak, ako to navrhoval odporca. V zmysle ust. § 109 ods. 1 písm. b) O. s. p. súd má povinnosť prerušiť konanie v prípade, keď pred rozhodnutím dospel k záveru, že všeobecne záväzný   právny   predpis,   ktorý   sa   týka   veci   je   v rozpore   s Ústavou   SR,   zákonom   alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. V takomto prípade podá Ústavnému súdu SR návrh na začatie konania podľa § 37 a nasl. zák. č. 38/1993 Z. z. v znení   neskorších   predpisov.   Prvostupňový   súd   poukázal   na   to,   že   hmotnoprávnym predpisom, ktorý upravuje vzťah poistenca a poisteného je Občiansky zákonník. Nemá za to, že   tento   všeobecne   záväzný   predpis   v nadväznosti   na   riešený   prípad   by   bol   v rozpore s Ústavou SR. Návrh na prerušenie konania z tohto dôvodu preto zamietol.

Za týchto okolností ani odvolací súd nevidel dôvod, prečo by prvostupňové konanie vo veci určovacej žaloby o platnosti poistnej zmluvy malo byť prerušené...“

Z citovaného vyplýva, že krajský súd založil svoje rozhodnutie na právnom závere, podľa ktorého povinnosť prerušiť konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) OSP vzniká len vtedy, ak vo veci konajúci súd dospeje k záveru (právnemu názoru), že právny predpis, ktorý má aplikovať v danej veci, je v rozpore s právnym predpisom vyššieho stupňa právnej sily.   Tento   právny   záver   predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   ústavne   konformný výklad § 109 ods. 1 písm. b) OSP, čo zodpovedá aj jeho doterajšej judikatúre (napr. právne názory vyjadrené vo veciach vedených pod sp. zn. PL. ÚS 20/06 alebo sp. zn. III. ÚS 99/08, na ktoré sťažovateľka v sťažnosti poukazuje, ale ich považuje za nesprávne), ktorú ústavný súd nemá dôvod meniť.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   právny   názor,   na   ktorom   je založené   namietané   uznesenie   krajského   súdu,   je   z ústavného   hľadiska   akceptovateľný, a preto ním nemohlo dôjsť k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl.   48   ods.   1   ústavy.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. augusta 2010