znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 300/07-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť A. K., H., zastúpenej advokátom JUDr. P. D.,   P., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Okresným súdom Žilina pod sp. zn. 6 C 342/2002 a v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline pod sp. zn. 10 S 114/2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2007 doručená sťažnosť A. K. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Okresným   súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 6 C 342/2002 a v konaní vedenom Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 10 S 114/2003.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že „ako navrhovateľka svojím návrhom zo dňa 25. 11. 2002 sa domáhala na Okresnom súde v Žiline neplatnosti vylúčenia zo štúdia na vysokej škole a určenia, že je študentom denného štúdia 5. ročníka Fakulty (...). Navrhovateľka   /sťažovateľka/   sa   listom   zo   dňa   15. 12. 2002   obrátila   s písomnou žiadosťou na predsedu OS Žilina o urýchlené konanie súdu v predmetnej veci. Svoju žiadosť odôvodnila   mimoriadnou   závažnosťou   veci   z   dôvodu,   že   chce   úspešne   ukončiť vysokoškolské štúdium, ktoré bolo jej celoživotným snom a cieľom.

Nakoľko sa cítila poškodená nezákonným konaním vysokej školy a celú záležitosť celá rodina veľmi zle psychicky znášala, obrátila sa s touto žiadosťou na najvyššiu autoritu tohto súdu. Odporca sa k návrhu vyjadril až 24. 3. 2003.

Dňa   1. 4. 2003   sa   konalo   hlavné   pojednávanie   na   Okresnom   súde   v   Žiline,   kde zákonná sudkyňa otvorila pojednávanie a zároveň účastníkom oznámila, že vo veci konať nebude a vec postupuje Krajskému súdu Žilina.

Celý rok 2003 vo veci nekonal žiadny súd. Až koncom roka 2004 na deň 21. 12. 2004 Krajský súd v Žiline nariadil hlavné pojednávanie vo veci. Právny zástupca navrhovateľky požiadal   o   odročenie   z   dôvodu   ochorenia.   Dňa   3. 2. 2005   oznámil   Krajský   súd navrhovateľke,   že   predmetná   vec   bola   vrátená   Okresnému   súdu   v   Žiline   na   ďalšie konanie. /Kedy, akým rozhodnutím navrhovateľka nevie./

Celý rok 2005 a celý rok 2006 vo veci Okresný súd v Žiline nekonal“.

Vzhľadom   na   nečinnosť   okresného   súdu   podala   sťažovateľka   13.   júla   2007 predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v označenom konaní, ktorý ju v odpovedi zo 14.   augusta   2007   vyhodnotil   ako   čiastočne   dôvodnú   argumentujúc,   že „za prieťahy v tomto súdnom konaní (...) nie je zodpovedný výlučne Okresný súd v Žiline, ale tiež Krajský súd v Žiline, kde bol spis po dobu viac ako dvoch rokov“. Ako dôvod vzniku prieťahov v konaní okresného súdu označil preloženie zákonnej sudkyne na výkon funkcie na krajský súd a pracovnú vyťaženosť nového zákonného sudcu. Zároveň okresný súd sťažovateľke oznámil, že „konajúci sudca po naštudovaní spisu rozhodne, či vec postúpi Krajskému súdu v Žiline, alebo vo veci nariadi termín pojednávania“.

Okresný   súd   uznesením   sp. zn.   6 C 342/2002   z 9.   augusta   2007   predmetnú   vec postúpil krajskému súdu ako vecne príslušnému, kde sa spis nachádza od 12. septembra 2007.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   rozhodol   týmto nálezom:

„1/ Základné právo A. K. (...), bytom H. upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   v Žiline   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 342/02 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 114/03, porušené bolo. 2/ Okresnému súdu v Žiline prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov. 3/ A. K. priznáva finančné zadosťučinenie 250.000,- Sk, ktoré je Okresný súd v Žiline povinný vyplatiť A. K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4/ A.   K.   sa   priznáva   finančné   zadosťučinenie   250.000,- Sk,   ktoré   je   Krajský   súd v Žiline povinný vyplatiť A. K. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

5/ A. K. sa priznávajú trovy konania, trovy právneho zastupovania vo výške 6 296,- Sk.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre   návrh   na rozhodnutie   vo veci   samej   (petit),   čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Sťažovateľka,   ktorá   bola   v konaní   zastúpená   advokátom   ako   kvalifikovaným právnym   zástupcom,   podľa   znenia   petitu   sťažnosti   žiadala   vysloviť   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 342/2002, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 114/2003. Vzhľadom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde bol ústavný súd týmto návrhom viazaný a zaoberal sa iba namietaným porušením základného práva vo vzťahu k sťažovateľkou označeným konaniam všeobecných súdov.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a   trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo.

Preto   ak   je   zrejmé,   že   v čase,   keď   bola   sťažnosť   ústavnému   súdu   doručená, už   k namietaným   zbytočným   prieťahom   v konaní   nemohlo   dochádzať,   je   daný   dôvod na odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Pokiaľ   ide   o sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   v ktorej   namieta   porušenie   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   6 C 342/2002,   ústavný   súd konštatuje, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu označené konanie už na okresnom súde neprebiehalo, pretože vec bola uznesením z 9. augusta 2007 postúpená krajskému súdu ako súdu vecne príslušnému.

Obdobná   je   situácia   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva sťažovateľky   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 10 S 114/2003.   Ústavný   súd   taktiež   konštatuje,   že   v čase   podania   sťažnosti podľa čl. 127 ústavy sťažovateľkou označené konanie už na krajskom súde neprebiehalo. Pod   sťažovateľkou   označenou   spisovou   značkou   bola   vec   vedená   krajským   súdom do 31. januára 2005, keď krajský súd listom vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie.

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky postupom   okresného   súdu   a krajského   súdu   v označených   konaniach   v čase   podania sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať.

Ak   bola   sťažovateľka   toho   názoru,   že   v označených   konaniach   okresného   súdu a krajského súdu dochádzalo k zbytočným prieťahom, mala možnosť domáhať sa ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy podaním sťažnosti ústavnému súdu v čase, keď všeobecné súdy v konaniach vedených pod uvedenými spisovými značkami konali.

Na základe   toho   ústavný   súd dospel   k záveru, že sťažnosť podaná   proti   postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 342/2002, ako aj proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 114/2003 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy a ustanovením § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde limituje hranice poskytovania ústavnej ochrany základným právam zo strany ústavného súdu na jednej strane a iných orgánov štátu na strane druhej. Ústavný súd neposkytuje takúto ochranu základným právam ako jedna z paralelných možností. Jeho pozícia vyplýva z princípu subsidiarity, keď sa jeho ústavnej ochrany   možno   domáhať   v prípade,   ak   sťažovateľ   vyčerpal   všetky   opravné   prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje.

Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je totiž sťažnosť podľa čl. 127 ústavy prípustná, ak sťažovateľ pred jej podaním ústavnému súdu nevyčerpal všetky opravné prostriedky alebo iné prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a na   použitie   ktorých   je sťažovateľ   oprávnený   podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľka preto mohla a mala na ochranu svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   za   účelom   dosiahnutia   nápravy   v namietanom   konaní   využiť   a podať v rozhodujúcom čase, t. j. do 31. januára 2005, sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 10 S 114/2003 orgánu štátnej správy súdu podľa § 17 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon o štátnej   správe súdov)   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „zákon   o štátnej   správe súdov“) účinného do 31. marca 2005. Podľa citovaného ustanovenia sa mohli fyzické osoby a právnické osoby obracať na orgány štátnej správy súdov so sťažnosťami na postup súdu, len ak ide o prieťahy v konaní.

V súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 17 ods. 1 zákona o štátnej správe súdov do účinnosti zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch   a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   (t. j.   do   1. apríla 2005)   pred podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy ústavnému súdu zásadne považovalo za účinný prostriedok ochrany takých základných práv, ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu,   ako   aj   so základným   právom   na konanie   bez   zbytočných   prieťahov,   ibaže sťažovateľ preukázal, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Podľa informácie krajského súdu sťažovateľka pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nevyužila označený prostriedok nápravy. Rovnako tak nepreukázala ani to, že uvedenú podmienku   nesplnila   z dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa   (§ 53   ods. 2   zákona o ústavnom súde), a existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu sťažnosti (m. m. IV. ÚS 246/03).

Na základe týchto zistení a právnych záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky po jej predbežnom prerokovaní v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 S 114/2003 odmietol aj pre jej neprípustnosť (§ 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde).

Pokiaľ   ide   o   posúdenie   prípadných   prieťahov   v konaní   krajského   súdu   vedenom pod sp. zn.   21 S 120/2007 (čo   ale sťažovateľka   nenamietala), pod   ktorou   je vec vedená od 12. septembra 2007, kde bol spis postúpený na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 6 C 342/2002 z 9. augusta 2007, ústavný súd zastáva názor, že takáto možnosť je z dôvodu samotnej doterajšej dĺžky konania vylúčená.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   rozhodol   ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2007