znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 300/04-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15. decembra 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a   zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha prerokoval prijatú sťažnosť Márie Savkovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice II   v   konaní   vedenom   pod sp. zn.   29 C   34/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Márie Savkovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn.   29 C   34/97 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   34/97 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. Márii   Savkovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   uhradiť Márii Savkovej trovy konania vo   výške   9 342 Sk   (slovom   deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 21. septembra 2004 doručená sťažnosť Márie Savkovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97.

Ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 300/04–14 zo 6. októbra 2004 prijal sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   na   ďalšie konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 26. októbra 2004 okrem iného uviedol, že:

„predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný   už   s   ohľadom   na   jeho predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

-žaloba   spolu   s   návrhom   na   vydanie   predbežného   opatrenia   bola   podaná dňa 11. 2. 1997.

-dňa 12. 2. 1997 bol žalobný návrh zaslaný žalovaným na vyjadrenie v lehote 3 dní.

-dňa 27. 2. 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

-dňa   7. 3. 1997   bolo   vyššie   uvedené   uznesenie   odoslané   účastníkom   konania; právoplatnosť nadobudlo 1. 4. 1997.

-dňa   8. 4. 1997   bol   určený   termín   pojednávania   na   9. 6. 1997;   na   uvedenom pojednávaní bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane žalovaných a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

-dňa 16. 6. 1997 bol žalobca urgovaný na predloženie dvoch rovnopisov žaloby a presné označenie žalovaného v 4. rade.

- dňa 13. 3. 1998 bol žalobca opäť vyzývaný na oznámenie adries žalovaných v 3. a 4. rade.

-dňa 10. 7. 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení do konania žalovaných v 3. až

5. rade.

-5. 8. 1998   bol   určený   termín   pojednávania   na   5. 11. 1998.   Na   uvedenom pojednávaní   súd   pripustil   vstup   do   konania   žalovaným   v   6.   až   62   rade. Pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1999.

-dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie, určené na 18. 3. 1999, preročené na 8. 3. 1999 a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane žalovaných v 6. až 53. rade.

-na pojednávaní, konanom dňa 8. 3. 1999, bol vyhlásený rozsudok.

-proti   rozsudku   podal   odvolanie   žalobca   dňa   28. 4. 1999   a   toto   bolo   dňa

12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

-dňa   14. 6. 1999   podal   žalobca   návrh   proti   dvom   žalovaným   na   vydanie predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

-v   dôsledku   podaných   odvolaní   bol   spis   dňa   18. 10. 1999   predložený na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený tunajšiemu súdu dňa 4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia vec vrátená na ďalšie konanie.

-dňa   4. 3. 2002   bol   daný   pokyn   pre   doručenie   rozhodnutia   Krajského   súdu v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

-dňa   10. 5. 2002   bolo   doručené   podanie   žalobcu,   ktoré   bolo   30. 7. 2002 doručované žalovaným.

-dňa   10. 3. 2003   bol   určený   termín   pojednávania   na   deň   9. 4. 2003;   uvedené pojednávanie   bolo   z   dôvodu   práceneschopnosti   konajúcej   sudkyne   odročené na neurčito.

-dňa   3. 11. 2003   JUDr.   V.   K.,   ktorá   vo   veci   konala,   nastúpila   na materskú dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre zisťovanie   adries   trvalých   pobytov   tých   účastníkov,   u ktorých   predchádzajúce doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

- keďže   podľa   správy   poštového   doručovateľa   zo   zásielok,   nachádzajúcich   sa   v   spise, niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici je   pravdepodobné,   že   bude   existovať   dôvod   na   prerušenie   konania   podľa   §   107 Občianskeho súdneho poriadku.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu; z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na tunajšom   súde   boli   vytvorené   také   podmienky,   ktoré   by   sudcom   umožňovali   aspoň   pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné   procesné   úkony,   ktoré   označil   predseda   okresného   súdu   vo   svojom vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše,   ústavný   súd   zistil,   že   žalobca   30. júna 1997   doručil   okresnému   súdu rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade.

Okresný   súd   uznesenie,   ktorým   rozhodol   o pripustení vstupu   žalovaných   v 6.   až 53. rade do konania, vypracoval 8. februára 1999 a sťažovateľka je v ňom označená ako žalovaná v 28. rade.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 29 C 34/97 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 29 C 34/97.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   sťažovateľa   v konkrétnom posudzovanom   prípade   považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému rozhodnutiu   vo   veci   alebo   k odstráneniu   jeho   právnej   neistoty   zákonom   dovoleným spôsobom.   K vytvoreniu   právnej   istoty   preto   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v konaní okresného súdu pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou   (II. ÚS   813/00,   I.   ÚS   20/02, III.   ÚS   111/02, IV.   ÚS   74/02)   zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri   vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 29 C 34/97 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje s názorom   okresného   súdu,   že   predmetný   spor   možno   hodnotiť   ako   skutkovo   náročný s poukazom   na „nutnosť   vykonať   rozsiahle   dokazovanie   pri   potrebe   zabezpečenia procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej   agendy   okresných   súdov,   z faktického   hľadiska   je   potrebné   akceptovať, že na náročnosť konania vplývali od februára 1999 veľký počet žalovaných (pôvodne 53), ako aj ich zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných v priebehu konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať dĺžku konania. Žiadna   skutková   náročnosť   však   podľa   názoru   ústavného   súdu   nemôže   ospravedlniť doterajšiu celkovú dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne využíval procesné práva podľa Občianskeho súdneho poriadku (odvolanie proti rozhodnutiu o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti rozsudku okresného súdu,   ktorým   bola   jeho   žaloba   zamietnutá,   a návrh   na   vylúčenie   zákonnej   sudkyne). V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k prieťahom v konaní (keď o opravných prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval krajský súd), ktoré nemožno pripísať na vrub okresného súdu.

2. Čo   sa   týka   správania   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho   konania,   zo   spisu vyplýva,   že   sa   stala   žalovanou   v 28.   rade   vo   februári   1999.   Ústavný   súd   konštatuje, že správanie   sťažovateľky   od   tohto   dátumu   žiadnym   právne   významným   spôsobom neprispelo k zbytočným prieťahom vo veci.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 29 C 34/97, bol postup okresného súdu.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka stala účastníčkou konania.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu dotknutým účastníkom   konania,   pričom   tak   urobil   až   4. marca 2002,   keď   súčasne   vyzval   žalobcu na vykonanie úkonov v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní 10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18 mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje, že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu, aby   procesné   úkony   okresného   súdu   nemohli   byť   vykonané   skôr,   a to   aj   vzhľadom na dovtedajší priebeh konania.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol vo veci samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu (petitu) nepostupoval dôsledne podľa   § 43 ods.   1 a § 79 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku,   v dôsledku   čoho   bolo   jeho   rozhodnutie   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 13 Co 364/99 z 19. februára 2001 zrušené.

Obranu okresného súdu   spočívajúcu   v tom, že „nemá   vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (III. ÚS 17/02). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí a v tejto   súvislosti   nedostatok   sudcov   pri   vybavovaní   agendy   nemá   povahu   okolností, ktoré by vylučovali   alebo   znižovali   zodpovednosť   súdu   za rozhodnutie   vo   veci   občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc   z uvedeného   a konštatujúc,   že   doterajším   postupom   okresného   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný súd vyslovil, že týmto došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1. V nadväznosti   na   svoje   rozhodnutie   o porušení   základného   práva   sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a v súlade s § 56 ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn. 29 C 34/97 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 34/97 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

3. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno účinne odstrániť len uplatnením   tejto   jeho   právomoci.   V dôsledku   toho   považoval   za   potrebné   rozhodnúť aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd pre ľudské   práva, ktorý   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41 dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajší   priebeh   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp.   zn. 29 C 34/97,   ktorý   vykazoval   znaky   zbytočných   prieťahov   v konaní,   a zohľadňujúc   tiež konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 20 000 Sk možno považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. Č.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva   slovenských   korún)   z dôvodu   trov   jej   právneho   zastúpenia. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote 4 534 Sk (základom bola nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk), podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb.   Ďalej   ústavný   súd   priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.

Nárok   na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby   uplatnený   právnym   zástupcom sťažovateľky (podanie z 28. októbra 2004) ústavný súd nepriznal, pretože tento spočíval iba v doplnení   náležitostí   písomného   podania   (sťažnosti)   na   základe   výzvy   ústavného   súdu (právny zástupca v ňom oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej veci,   upravil   petit   sťažnosti,   ktorým   žiadal   o vyššiu   úhradu   trov   právneho   zastúpenia, a znovu zaujal stanovisko k vyjadreniam okresného súdu k podanej sťažnosti sťažovateľky na zbytočné prieťahy v konaní).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004