znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/2014-66

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť B. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Banskej   Bystrici   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   4   Tos   45/2013   a jeho   uznesením zo 14. augusta 2013 a postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 3/2013 a jeho uznesením z 21. júna 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2013 doručená   sťažnosť   B.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 45/2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 3/2013 a jeho uznesením z 21. júna 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie okresného súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T 223/2009 z 5. októbra 2011 v spojení s rozsudkom   krajského súdu sp.   zn. 3 To 206/2011 zo 14. decembra 2011 uznaný za vinného zo spáchania zločinu nedovolenej výroby   omamných   a   psychotropných   látok,   jedov   alebo   prekurzorov,   ich   držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. b), c) a d) Trestného zákona ako účastník podľa § 21 ods. 1 písm. d) Trestného zákona, za čo mu bol okrem iného uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov za použitia ustanovenia § 172 ods. 1, § 36 písm. j), § 42 ods. 1, § 41 ods. 2 (tzv. „asperačná zásada“) a § 39 ods. 1 a 3 písm. e) Trestného zákona.

Návrhom   doručeným   okresnému   súdu   12.   februára   2013   sa   sťažovateľ   domáhal povolenia   obnovy   konania,   pričom   za   skutočnosť   súdu   skôr   neznámu   považoval   nález ústavného súdu   sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorým bol vyslovený nesúlad   tzv.   „asperačnej   zásady“   (§   41   ods.   2   Trestného   zákona   slová   v   texte   za bodkočiarkou) s čl. 1 ods. 1 ústavy. Okresný súd uznesením sp. zn. 5 Nt 3/2013 z 21. júna 2013 návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania zamietol, keďže nezistil splnenie podmienok obnovy konania podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Okresný súd v napadnutom uznesení najmä uviedol:

«Podľa   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   obnova   konania,   ktoré   sa   skončilo právoplatným   rozsudkom   alebo   právoplatným   trestným   rozkazom,   sa   povolí,   ak   vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli samy osebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu by bol v zrejmom rozpore s účelom   trestu,   alebo   vzhľadom   na   ktoré   upustenie   od   potrestania   alebo   upustenie   od uloženia súhrnného trestu by bolo v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo by bolo v zrejmom rozpore s účelom trestu.

Konanie   o   povolení   obnovy   konania   sa   obmedzuje   na   zistenie,   či   vyšli   najavo skutočnosti alebo dôkazy uvedené v citovanom ustanovení. V konaní o povolení obnovy konania   nemôže   súd   preskúmavať,   či   sa   súd   pri   rozhodovaní   vyrovnal   so   všetkými okolnosťami a s obhajobou odsúdeného, či rešpektoval zásadu bezprostrednosti a ústnosti pri   dokazovaní,   a   pod.   V   konaní   o   povolení   obnovy   nemôže   súd   preskúmavať   vecnú správnosť rozsudku vydaného v základnom konaní. Toto konanie sa v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku obmedzuje predovšetkým na riešenie otázky, či návrh na povolenie obnovy konania obsahuje skutočnosti alebo dôkazy, ktoré sú pre súd nové, skôr neznáme. Pri obnove konania sa rozhoduje, či nové skutočnosti a dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozsudku, môžu odôvodniť iné rozhodnutie, než aké bolo urobené v pôvodnom konaní. Povinnosťou súdu v konaní o povolení obnovy konania je teda skúmať správnosť právoplatného rozsudku súdu v tom rozsahu, či nové skutočnosti   alebo   dôkazy   sú   také   závažné,   že   odôvodňujú   zásah   do   právoplatnosti a nezmeniteľnosti rozsudku vydaného súdom v pôvodnom konaní.

Dňa 21. 12. 2012 bol v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012 publikovaný nález ÚS SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 zo dňa 28. 11. 2012. V zmysle uvedeného nálezu dňa 21. 12. 2012 stratilo účinnosť ustanovenie § 41 ods. 2 Trestného zákona v časti „súd   uloží   páchateľovi   trest   nad   jednu   polovicu   takto   určenej   trestnej   sadzby   odňatia slobody“.

Podľa § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZOÚS“) ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť v   zmysle   čl.   125   Ústavy,   rozsudok,   ktorý   nadobudol právoplatnosť,   ale nebol vykonaný, strata účinnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého ustanovenia je dôvodom obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku.

V prvom rade súd považuje za potrebné vyjasniť vzťah ustanovenia § 41b ods. 1 ZOÚS a ustanovenia § 394 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa názoru súdu ustanovenie § 394   ods.   1   Trestného   poriadku   je   vo   vzťahu   k   ustanoveniu   §   41b   ods.   1   ZOÚS ustanovením lex specialis. V opačnom prípade, keby sme vychádzali čisto z ustanovenia § 41b   ods.   1   ZOÚS,   ako   dôvodu   na   povolenie   obnovy   konania,   dostali   by   sme   sa   do právneho   stavu,   keby   sa   obnova   konania   povoľovala   nie   podľa   príslušných   ustanovení upravujúcich inštitút obnovy konania v zmysle § 393 a nasl. Trestného poriadku, ale podľa ustanovenia iného právneho predpisu. Takéto prísne formalistické chápanie právnej normy (§   41b   ods.   1   ZOÚS)   a   jej   aplikovanie   na   obnovu   konania   by   nútilo   konajúci   súdu obchádzať ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku, a neskúmať tak splnenie druhej podmienky prezumovanej v tomto ustanovení, a to napriek tomu, že § 41b ods. 1 ZOÚS priamo   odkazuje   na   postup   súdu   podľa   príslušných   ustanovení   Trestného   poriadku upravujúcich obnovu konania. Týmto postupom by bola súdu odňatá možnosť dispozičného rozhodovania   o   mimoriadnom   opravnom   prostriedku,   možnosť   (a   zároveň   povinnosť) rozhodnúť nezávisle a nestranne, rešpektujúc zásadu individuálnej trestnej zodpovednosti. Podľa   názoru   súdu   v konaní   o   povolení   obnovy   konania   musí   súd   vždy   skúmať,   či   sú splnené všetky podmienky obnovy uvedené v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, pretože len v prípade, že sú tieto splnené kumulatívne, môže súd rozhodnúť o povolení obnovy konania. Je nepochybné, že rozhodnutie ÚS SR je skutočnosťou súdu skôr neznámou, ktorá má za následok splnenie prvej podmienky pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného   poriadku,   avšak   bez   ďalšieho   sama   o   sebe   nemôže   byť   podkladom   pre rozhodnutie súdu o povolení obnovy konania. Súd preto v prejednávanom prípade skúmal, či táto nová skutočnosť (nález ÚS SR) môže mať za následok priaznivejšie rozhodnutie pre odsúdeného vo vzťahu k uloženému trestu (či je teda povolenie obnovy konania z hľadiska primeranosti uloženého trestu opodstatnené, alebo nie).

Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že nález ÚS SR je novou skutočnosťou súdu skôr neznámou (čím je splnená prvá podmienka uvedená v § 394 ods. 1 Trestného poriadku), pričom   pre   povolenie   obnovy   konania   bolo   v   prejednávanom   prípade   nutné   zistiť,   či vzhľadom na stratu účinnosti časti ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona je pôvodne uložený trest v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa, alebo uložený druh trestu je v zrejmom rozpore s účelom trestu (čím by bola splnená aj druhá podmienka pre povolenie obnovy konania v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku). B. S. bol v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody vo výmere sedem rokov, za použitia § 172 ods. 1, § 36 písm. j), § 42 ods. 1, § 41 ods. 2, a § 39 ods. 1, ods. 3 písm. e) Trestného zákona. Podľa § 172 ods. 1 Trestného zákona za uvedený trestný čin možno uložiť   trest   odňatia   slobody   v   rozmedzí   od   štyroch   rokov   do   desiatich   rokov.   Súd   v pôvodnom   konaní   prihliadol   na   jednu   poľahčujúcu   okolnosť,   pričom   nezistil   žiadnu priťažujúcu okolnosť, preto v zmysle § 38 ods. 2, ods. 3 Trestného zákona bola v zmysle tohto ustanovenia   trestná   sadzba upravená na štyri roky až osem rokov.   Vzhľadom na skutočnosť, že súd v tomto prípade ale ukladal trest súhrnný, v zmysle § 42 ods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného zákona sa trestná sadzba v konečnom dôsledku upravila na štyri roky až desať rokov a osem mesiacov. V zmysle ustanovenia asperačnej zásady, ktorá po náleze ÚS SR stratila účinnosť, bol súd povinný ukladať trest odňatia slobody nad sedem rokov a štyri mesiace (nad jednu polovicu takto určenej trestnej sadzby odňatia slobody).

Pri ukladaní trestu v tomto prípade súd zároveň aplikoval ustanovenie § 39 ods. 1, ods.   3   písm.   e)   Trestného   zákona,   a   použil   teda   ustanovenie   upravujúce   mimoriadne zníženie trestu. V tejto súvislosti súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade aplikácie § 39 ods. 3 písm. e) Trestného zákona súd ale musí vychádzať z trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti   Trestného   zákona   (nesmie uložiť   trest kratší ako   šesť   mesiacov,   ak   je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody menej ako päť rokov).

Z   uvedeného   je potom   zrejmé,   že v prípade   použitia   ustanovení   o mimoriadnom znížení trestu súd v pôvodnom konaní vychádzal z trestnej sadzby štyri roky až desať rokov (ustanovenej v osobitnej časti Trestného zákona), a nie z trestnej sadzby upravenej časťou asperačnej zásady, ktorá po náleze US SR stratila účinnosť. Súd tak aj v pôvodnom konaní mohol odsúdenému B. S. uložiť trest odňatia slobody vo výmere minimálne šesť mesiacov. V pôvodnom   konaní   teda   súd   pri   ukladaní   trestu   odňatia   slobody   vychádzal   z   trestnej sadzby štyri roky až desať rokov, teda z takej trestnej sadzby, z ktorej by súd vychádzal aj po náleze ÚS SR   o nesúlade časti asperačnej zásady s čl.   1 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že v tomto prípade súd nemal preukázané, že by boli kumulatívne splnené obidve podmienky pre povolenie obnovy konania tak, ako to uvádza § 394   ods.   1   Trestného   poriadku.   V   tomto   prípade   síce   súd   zistil   existenciu   novej skutočnosti súdu skôr neznámej (splnenie prvej podmienky), avšak nezistil splnenie druhej podmienky, t. j. že by nové rozhodnutie mohlo byť pre odsúdeného B. S. priaznivejšie (že by bola použitá pre neho priaznivejšia trestná sadzba, než ktorá bola použitá pri pôvodnom rozhodovaní   o treste).   Tak   v pôvodnom,   ako aj v potenciálne novom   konaní   (po   strate účinnosti časti asperačnej zásady) by bola použitá rovnaká trestná sadzba, t. j. štyri roky až desať rokov. Povolenie obnovy konania v prípade odsúdeného B. S. by tak v zmysle § 394 ods. 1 Trestného poriadku prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by v pôvodnom konaní bola použitá trestná sadzba, ktorá je pre neho menej priaznivá, čo však nie je tento prípad. Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konania zamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.

Nezmeniteľnosť a záväznosť rozhodnutia, ktoré nadobudlo právoplatnosť, je jednou zo   záruk   právnej   istoty.   Náprava   rozhodnutia   sa   spravidla   môže   docieliť   v   riadnom dvojinštančnom postupe formou odvolania ako riadneho opravného prostriedku. Výnimkou z tohto pravidla sú mimoriadne opravné prostriedky, ktorými možno dosiahnuť nápravu právoplatných   rozhodnutí,   medzi   ktoré   Trestný   poriadok   zaraďuje   aj   obnovu   konania. Povolenie obnovy konania je v zásade prípustné za splnenia podmienok uvedených v § 394 Trestného poriadku. Súd musí preto najprv skúmať existenciu nových skutočností alebo dôkazov, ktoré neboli súdu skôr známe a až následne zisťovať, či takéto nové skutočnosti alebo dôkazy sami o sebe, alebo v spojení so skutočnosťami, či dôkazmi známymi súdu už predtým, môžu odôvodniť iné rozhodnutie týkajúce sa viny alebo trestu než v pôvodnom konaní. Súd teda nemôže bez ďalšieho prevziať nové skutočnosti či dôkazy, bez toho, aby ich hodnotil vo vzťahu k skutočnostiam a dôkazom, z ktorých vzišlo pôvodné rozhodnutie. Nie každá nová skutočnosť či dôkaz sú tak spôsobilé vyvolať následky prezumované v § 394 ods. 1 Trestného poriadku.

Každý   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   treba   posudzovať   individuálne a prihliadnuť na všetky skutočnosti a dôkazy, ktoré boli známe už v pôvodnom konaní, a ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti pôvodného rozhodnutia. Podľa názoru súdu na nález   ÚS   SR,   ako   aj   stanovisko   predsedu   trestnoprávneho   kolégia   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky nemožno nazerať cez prizmu čisto formalistického chápania, len aby sa učinilo za dosť nálezu ÚS SR, ale je potrebné skúmať, či v konkrétnom prípade je návrh na povolenie obnovy konania z hľadiska primeranosti trestu opodstatnený, alebo nie, a to za preskúmania splnenia všetkých podmienok uvedených v § 394 Trestného zákona. Na základe vyššie uvedených skutočností musí súd konštatovať, že v tomto prípade odsúdený B. S. nepreukázal (a súd ani nezistil), splnenie podmienok pre povolenie obnovy konania   v   zmysle   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku.   Nové   rozhodnutie   z pohľadu primeranosti   trestu   by   v   tomto   prípade   nebolo   pre   odsúdeného   priaznivejšie,   pretože v pôvodnom konaní súd pri ukladaní trestu vychádzal z rovnakej trestnej sadzby, ako by tomu bolo aj v prípade straty účinnosti časti asperačnej zásady. Súd taktiež poznamenáva, že v pôvodnom konaní bol odsúdenému ukladaný trest súhrnný, teda trest aj za iný ním spáchaný trestný čin. Podľa názoru súdu preto pôvodne uložený trest nebol neprimeraný, tak ako to uviedol odsúdený B. S. vo svojom návrhu.»

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 4 Tos 45/2013 zo 14. augusta 2013 tak, že ju zamietol. Krajský súd v napadnutom uznesení okrem iného poukázal na ustanovenie § 394 ods. 1 Trestného poriadku a v tejto súvislosti uviedol, že „esenciálnou zložkou povolenia obnovy konania je splnenie dvoch základných podmienok a to v danom prípade skutočnosť, či vyšla najavo nová skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy, ktorý by mohol sám o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine alebo o treste, čo v danom prípade nepochybne splnené bolo a to rozhodnutím ÚS SR, o ktoré opiera odsúdený svoj návrh.

Druhou   zložkou,   ktorá   musí   byť   súčasne   kumulatívne   splnená   je   skutočnosť,   že prvostupňový súd musí skúmať aj pôvodne uložený trest a to z pohľadu zrejmého nepomeru závažnosti   činu   alebo   k   pomerom   páchateľa,   k   účelu   trestu,   závažnosti   činu.   Tak   ako vyplýva z rozhodnutia prvostupňového súdu tento konštatuje, že došlo v danom prípade k splneniu síce prvej podmienky, avšak nezistil v danom prípade splnenie druhej podmienky a to zrejmý nepomer trestu k zákonom stanoveným predpokladom. Prvostupňový súd veľmi podrobne   a   správne,   podľa   názoru   krajského   súdu,   zhodnotil   pôvodne   uložený   trest odsúdenému z hľadiska jeho primeranosti a túto argumentáciu si i krajský súd v plnom rozsahu osvojuje a konštatuje, že v danom prípade prvostupňový súd postupoval správne, keď nezistil splnenie zákonných predpokladov tejto druhej okolnosti potrebnej na povolenie obnovy konania. V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že v pôvodnom konaní sa tak prvostupňový súd ako i neskôr odvolací súd riadne a dôsledne v súlade so zásadami pre ukladanie   trestov   vysporiadal   s   individualizáciou   trestu   v   prípade   odsúdeného,   kde   pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadal na spôsob spáchania činu, jeho následok, mieru zavinenia, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, osobu páchateľa, ako i na možnosti nápravy. Z odôvodnenia týchto rozsudkov je zrejmé, že súdy oboch stupňov sa s týmito požiadavkami v danom konkrétnom prípade veľmi zodpovedne vysporiadali a že v danom prípade prvostupňový súd konajúci o obnove konania nezistil žiadne nedostatky, ktoré by bránili v danom prípade dostatočne individualizácii trestu. Tu súdy v pôvodnom konaní nevychádzali z mechanického postupu pri rozhodovaní o treste. Práve naopak, súdy zhodnotili všetky okolnosti prípadu a vrátane skutočnosti, že v danom prípade bol ukladaný trest súhrnný, čo je tiež podľa názoru krajského súdu veľmi dôležitá okolnosť, teda nebol ukladaný iba za jednu trestnú činnosť, ale bol ukladaný za viac trestných činov. Podľa názoru   krajského   súdu   by   návrh   na   povolenie   obnovy   konania   bolo   možné   v   danom konkrétnom prípade povoliť jedine v tom prípade, ak by trest, ktorý bol obžalovanému uložený, bol neprimerane prísny a bol by odôvodnený v rozpore s účelom trestu. V tomto prípade však krajský súd takéto splnenie podmienky v súlade s rozhodnutím prvostupňového súdu nezistil a trest uložený v pôvodnom konaní považuje i krajský súd za trest vydaný v súlade so všetkými zákonnými ustanoveniami, ktoré upravujú účel trestu a jeho význam.“.

Sťažovateľ s poukazom na § 41b ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) tvrdí, že v jeho trestnej veci bolo povinnosťou všeobecných súdov povoliť obnovu konania.   V   súvislosti   s týmto   tvrdením   sťažovateľ   poukazuje   na   stanovisko   predsedu trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) JUDr.   Haralada   Stiffela   k postupu   súdu   prvého   stupňa   vo   vzťahu   k   vykonaniu   nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012.

Sťažovateľ argumentuje v prospech povolenia obnovy konania, poukazuje tiež na čl. 50 ods. 6 ústavy, podľa ktorého trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   ak   všeobecné   súdy   rozhodujúce   o povolení   obnovy konania v jeho trestnej veci nerešpektovali § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, tak sú ich rozhodnutia   protiústavné,   pričom   navyše   poukazuje   na   skutočnosť,   že   napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu sú odlišné od rozhodnutí iných všeobecných súdov   v   Slovenskej   republike   týkajúcich   sa   povolenia   obnovy   konania   v súvislosti s nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktoré obnovu konania povolili len s poukazom na predmetný nález ústavného súdu a jeho dopad na trestné veci v zmysle § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Sťažovateľ ako príklady odlišnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov poukazuje na tieto rozhodnutia:rozhodnutie Krajského súdu v Nitre sp. zn. 2 Tos 51/2013 z 30. apríla 2013, rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 Tos 36/2013 z 15. mája 2013, rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 2 Tos 40/2013 zo 7. mája 2013, rozhodnutie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2 Nt 13/2013, rozhodnutie Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 2 Nt 3/2013, rozhodnutie Okresného   súdu   Liptovský   Mikuláš   sp.   zn.   2   Nt   5/2013   z   3.   júna   2013,   rozhodnutie Okresného súdu Trnava sp. zn. 6 Nt 70/2013 z 2. mája 2013, rozhodnutie Okresného súdu Poprad sp. zn. 5 Nt 4/2013 z 23. mája 2013, rozhodnutie Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sp. zn. 1 Nt 1/2013 z 23. apríla 2013, rozhodnutie Okresného súdu Partizánske sp. zn. 2 Nt 6/2013 z 2. apríla 2013 a rozhodnutie Okresného súdu Pezinok sp. zn. 2 Nt 11/2013 z 22. apríla 2013.

Sťažovateľ tvrdí, že „súd povoliť obnovu konania mal podľa ustanovení Trestného poriadku v spojitosti s § 41b ods. 1 ZoÚS, pretože v tomto zákone ide predovšetkým o to, aby   sa   z   rozsudku   odstránila   protiústavná   časť,   pretože   táto   z   toho   rozsudku   robí protiústavný   a   na   základe   protiústavného   rozsudku   vykonávam   protiústavný   trest,   teda protiústavne je na mne obmedzovaná sloboda, ktorú zaručuje ústava a tento stav trvá. Preto je nutné obnoviť konanie a v novom konaní vyniesť nový trest (hoci aj taký istý), ale je nutné v ňom uplatniť čl. 50 ods. 6 Ústavy SR a § 2 ods. 1 T. Z. ktoré určujú jeho pôsobnosť. To umožňuje ak rozsudok nebol vykonaný, rozhodnúť v prospech páchateľa a na základe zmeny zákona vyvolanej nálezom Ústavného súdu SR, aj keď k nej došlo po spáchaní trestného činu a po odsúdení páchateľa.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľa navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Okresný   súd   vo   Zvolene   vo   svojom   rozhodnutí   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Nt/3/2013-14 a taktiež Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos/45/2012 porušil sťažovateľove základné práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a taktiež porušili čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru na ochranu základných ľudských práv a slobôd, právo na spravodlivé súdne konanie a princíp právnej istoty vychádzajúc z čl. 1 ods. 1 Ústavy   SR.   Pretože   porušenie   základného   práva   spôsobili   okresný   ako   aj   krajský   súd Ústavnému súdu SR navrhujem, aby zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici a prikázal vec znova prerokovať a rozhodnúť.

Ďalej navrhujem, aby mi Ústavný súd SR priznal primerané finančné zadosťučinenie pre spôsobené ťažkosti porušením mojich základných práv a to v sume 2.000,- EURO od Okresného súdu vo Zvolene, ktoré je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu,   a sumu 3.000,- EURO   od Krajského súdu v Banskej Bystrici,   ktoré je povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.“

Sťažovateľ   zároveň   požiadal   aj   o   ustanovenie   právneho   zástupcu   v   konaní   pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol, prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí návrhu.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, ako aj postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

1. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Nt 3/2013 a jeho uznesením z 21. júna 2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ mal podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku právo podať proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a aj povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť   o   sťažnosti sťažovateľa v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu základných práv a slobôd postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tos 45/2013 a jeho uznesením zo 14. augusta 2013

Kľúčová námietka sťažovateľa je založená na tvrdení, že krajský súd mal vyhovieť jeho   sťažnosti   a povoliť   obnovu   konania   v jeho   trestnej   veci   bez   ďalšieho,   keďže postačujúcim   dôvodom   na   povolenie   obnovy   konania   bola   skutočnosť,   že   mu   bol v pôvodnom konaní uložený trest odňatia slobody za použitia asperačnej zásady, ktorá bola následne nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012 vyhlásená za nesúladnú s ústavou, a z tohto dôvodu bolo potrebné aplikovať (len) § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a obnovu konania povoliť.

Podľa § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde ak súd v trestnom konaní vydal na základe právneho predpisu, ktorý neskôr stratil účinnosť podľa čl. 125 ústavy, rozsudok, ktorý   nadobudol   právoplatnosť,   ale   nebol   vykonaný,   strata   účinnosti   takého   právneho predpisu,   jeho   časti   alebo   niektorého   ustanovenia   je   dôvodom   obnovy   konania   podľa ustanovení Trestného poriadku.

Ústavný   súd   sa   v súvislosti   s prípravou   predbežného   prerokovania   sťažnosti oboznámil   s obsahom   stanoviska   Trestnoprávneho   kolégia   najvyššieho   súdu   (ďalej   len „stanovisko   trestnoprávneho   kolégia“)   sp.   zn.   Tpj   44/2013   z 26. novembra   2013. V stanovisku trestnoprávneho kolégia sa najmä uvádza:

«I.   Ustanovenie   §   394   ods.   1   Trestného   poriadku   upravuje   podmienky   obnovy konania, ktoré sa týkajú nedostatkov skutkových zistení, vrátane osoby páchateľa – ako skutočnosti alebo dôkazov súdu skôr neznámych, ktoré vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia. Netýkajú sa zmeny právneho stavu, t. j. zákonných podkladov posudzovania trestnosti činu a ukladania trestu. Nález Ústavného súdu SR, že právny predpis, jeho časť alebo   niektoré   ustanovenie   nie   je   v   súlade   s   Ústavou,   preto   nemôže   byť   „novou skutočnosťou   súdu   skôr   neznámou“   v   zmysle   §   394   ods.   1   Tr.   por.   a   tým   len   jednou z podmienok obnovy konania, ale ak bol z tohto dôvodu podaný návrh na obnovu konania, je dôvodom obnovy konania „ex lege“, t. j. na základe § 41b ods. 1 zákona. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov.

II.   Ak   je podaný návrh na   povolenie obnovy konania vo   veci,   ktorá   sa   skončila právoplatným   rozhodnutím,   ktorý   vychádza   len   zo   skutočností   predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii ústavného súdu, je splnenie podmienok   obnovy   konania   konštatované   už   v   tomto   ustanovení.   Preto   súd   už   nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku, ale obnovu konania povolí podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov.

III. Ak bolo použité ustanovenie podľa § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písmeno a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona o mimoriadnom znížení trestu odňatia slobody vo vzťahu ku trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ustanovenie § 41b ods. 1 zák. č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, v spojitosti s nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky z 28. novembra 2012, sp. zn. PL. ÚS 106/2011, vyhláseného v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 428/2012, 21. decembra 2012, sa nepoužije.

Dôvody: Účinky použitia ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom pred 21. decembrom 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, sú negované použitím ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm. a) až c) alebo písm. e) Trestného zákona. Sprísnená trestná sadzba v tomto prípade nebola použitá, a to pre jej neprimeranú prísnosť vzhľadom na okolnosti prípadu alebo pomery páchateľa, alebo nebola použitá z iného zákonom určeného dôvodu. Súd v týchto prípadoch mohol v zákonom ustanovenom rozsahu znížiť trest až pod dolnú hranicu trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovenú v osobitnej časti Trestného zákona, teda zníženie sa neodvíjalo od dolnej hranice trestnej sadzby určenej podľa § 41 ods.   2   Trestného   zákona   v   znení   účinnom   do   21.   decembra   2012,   časti   prvej   vety   za bodkočiarkou. Súd teda mohol využiť celú časť sadzby pod asperačne zvýšenou spodnou hranicou a uložiť (s prílušným obmedzením) ešte aj nižší trest (k tomu pozri aj rozhodnutie 13. publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdu súdov Slovenskej republiky čiastka 1/2013).

V takom prípade sa ustanovenie § 41b zákona č. 38/1993 Z. z. v znení neskorších predpisov   v   spojení   s   nálezom   Ústavného   súdu   z   28.   novembra   2012,   sp.   zn. PL. ÚS 106/2011, nepoužije, nakoľko ústavne nesúladné účinky ustanovenia § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, časti prvej vety za bodkočiarkou, na   dotknuté   prípady   nedopadli,   preto   návrh   na   obnovu   konania   podaný   na   základe uvedeného nálezu ústavného súdu treba zamietnuť podľa § 399 ods. 2 Tr. por.»

Ústavný   súd   oceňuje,   že   najvyšší   súd   (resp.   jeho   trestnoprávne   kolégium)   aj v súvislosti   s právnym   problémom   nastoleným   v sťažnosti   sťažovateľa   uplatnil   svoje oprávnenie   zaujímať   stanoviská   k zjednocovaniu   výkladu   zákonov   a iných   všeobecne záväzných   právnych   predpisov   vyplývajúce   mu   z príslušných   ustanovení zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov [najmä § 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b) a § 22], pričom poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, v zmysle ktorej nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej praxe je vecou odvolacích súdov, resp. najvyššieho súdu (obdobne napr. I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Navyše, s právnymi východiskami, na ktorých je založené stanovisko trestnoprávneho kolégia, sa ústavný súd stotožňuje.

Zo   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia   vyplýva,   že   prostredníctvom   neho   došlo k zjednoteniu   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov   tak,   že   v   prípade   rozhodovania o návrhu   na   povolenie   obnovy   konania   vo   veci,   ktorá   sa   skončila   právoplatným rozhodnutím, ktorý vychádza len zo skutočností predpokladaných v ustanovení § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, je splnenie podmienok obnovy konania konštatované už v tomto ustanovení, a z tohto dôvodu všeobecný súd rozhodujúci o návrhu na povolenie obnovy konania už nemôže skúmať splnenie iných podmienok uvedených v § 394 ods. 1 Trestného poriadku a obnovu konania musí povoliť podľa § 394 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodu uvedeného v § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde. Tento právny názor trestnoprávneho kolégia v zásade korešponduje argumentácii sťažovateľa.

Trestnoprávne kolégium najvyššieho súdu vo svojom stanovisku však ustanovilo aj výnimku   z   uvedeného   právneho   názoru   založeného   na   povinnosti   všeobecných   súdov povoliť obnovu konania len s poukazom na 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde, ktorá sa uplatní v prípade, ak pri ukladaní trestu odňatia slobody pri trestnej sadzbe trestu odňatia slobody upravenej podľa § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012 (tzv. „asperačná zásada“, pozn.) boli použité ustanovenia § 39 ods. 1 alebo ods. 2 písm.   a) až c)   alebo písm.   e) Trestného zákona   o   mimoriadnom   znížení   trestu   odňatia slobody; v takomto prípade nedôjde k aplikácii § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde.

V rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 To 206/2011 zo 14. decembra 2011, ktorým odvolací súd potvrdil odsudzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. T 223/2009 z 5. októbra 2011   týkajúci   sa   sťažovateľa,   sa   okrem   iného   uvádza: „Na   základe   týchto   skutočností odvolací   súd   aj   po   prehodnotení   ust.   §   34   ods. 1,   4   Tr.   zák.,   podľa   ktorých   trest   má zabezpečiť   ochranu   spoločnosti   pred   páchateľom   tým,   že mu   zabráni   v   páchaní   ďalšej trestnej   činnosti   a   vytvorí   podmienky   na   jeho   výchovu   k tomu,   aby   viedol   riadny   život a súčasne   iných   odradí   od   páchania   trestných   činov;   trest   zároveň   vyjadruje   morálne odsúdenie   páchateľa   spoločnosťou   a   pri   určovaní   druhu   trestu   a jeho   výmery   súd prihliadne   najmä   na   spôsob   spáchania   činu   a   jeho   následok,   zavinenie,   pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, ako aj § 34 ods. 5 písm. b) Tr. zák, v ktorom sa uvádza, že pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne u organizátora, objednávateľa, návodcu a pomocníka aj na význam a povahu ich účasti na spáchanom trestnom čine, dospel k záveru, že trest, ktorý uložil   obžalovanému   súd   prvého   stupňa,   a   to   vo   výmere   8   rokov   a 8 mesiacov   je neprimerane prísny, a preto postupom podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. obžalovanému znížil trest odňatia slobody pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu a uložil mu súhrnný nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov za súčasného zrušenia výroku o treste trestného rozkazu Okresného súdu Zvolen, č. 0 T 13/2009 zo dňa 23. 04. 2009, ako aj všetky ďalšie rozhodnutia, na tento výrok obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.“

Z citovanej   časti   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   ako   aj   z   rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T 223/2009 z 5. októbra 2011 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 To 206/2011 zo 14. decembra 2011 vyplýva, že krajský súd pri ukladaní trestu sťažovateľovi aplikoval tak § 41 ods. 2 Trestného zákona v znení účinnom do 21. decembra 2012, ako aj (okrem ďalších ustanovení Trestného zákona, pozn.) § 39 ods. 1 a 3 písm. e) Trestného zákona, t. j. použil ustanovenia upravujúce mimoriadne zníženie trestu odňatia   slobody.   Vo   veci   sťažovateľa   teda   došlo   k právnej   situácii,   ktorú   predpokladá bod III   stanoviska   trestnoprávneho   kolégia.   Z uvedeného   dôvodu   nebolo   možné   pri rozhodovaní   o žiadosti   sťažovateľa   o povolenie   obnovy   konania   mechanicky   aplikovať § 41b ods. 1 zákona o ústavnom súde a naopak bolo potrebné uplatniť z neho výnimku, na ktorú sa poukazuje v časti III stanoviska trestnoprávneho kolégia.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   krajský   súd   rozhodujúci o sťažnosti   sťažovateľa   proti   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   uplatnil   ústavne konformný výklad príslušných ustanovení Trestného poriadku a zákona o ústavnom súde, keď   sťažnosť   sťažovateľa   zamietol.   Za   týchto   okolností   nič   nesignalizuje,   že   by napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd   preto   túto   časť   sťažnosti   pri   predbežnom   prerokovaní odmietol   podľa   §   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014