znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/2013-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 4. júla 2013 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti Ing. C. H., V., zastúpenej advokátkou JUDr. A. K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 25/2010 a jeho uznesením z 27. septembra 2010, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   Ing.   C.   H.   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 4 Tdo 25/2010 z 27. septembra 2010 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Tdo   25/2010 z 27. septembra 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   Ing.   C.   H.   trovy konania   v   sume   269,58   €   (slovom   dvestošesťdesiatdeväť   eur   a päťdesiatosem   centov) na účet jej právnej zástupkyne JUDr. A. K., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. januára 2012 doručená sťažnosť Ing. C. H., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A.   K., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo   25/2010 a jeho uznesením z 27. septembra 2010 (ďalej aj „namietané uznesenie“). Podaním zo 7. marca 2012 (doručeným ústavnému   súdu   toho   istého   dňa)   sťažovateľka   doplnila   svoju   sťažnosť   aj   o   namietané porušenie svojich ústavou garantovaných práv rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 34/08 z 9. decembra 2008.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka spolu s ďalšími obžalovanými bola rozsudkom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 T 62/2005 zo 17. januára 2008 uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005   formou   spolupáchateľstva   podľa   §   9   ods.   2   Trestného   zákona   účinného do 31. decembra 2005 a trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249aa ods. 1 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005.

Proti odsudzujúcemu rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka, ako aj ďalší obžalovaní odvolanie. O odvolaniach rozhodol krajský súd tak, že odvolaniami napadnutý rozsudok   okresného   súdu   vo   výroku   o   treste   u   všetkých   obžalovaných   zrušil,   pričom sťažovateľke bol týmto rozsudkom krajského súdu uložený miernejší trest.

Proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podala sťažovateľka 5. mája 2010 dovolanie,   o   ktorom   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn.   4   Tdo   25/2010 z 27. septembra   2010   tak,   že   dovolanie   sťažovateľky   podľa   §   382   písm.   c)   Trestného poriadku odmietol.

Vo vzťahu k uzneseniu najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 25/2010 z 27. septembra 2010 sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že z obsahu jej odvolania proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 62/2005 zo 17. januára 2008 vyplýva, že už v ňom namietala skutočnosti uvedené   aj   v   dovolaní   (zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu   a   nezákonné   vykonanie dôkazov významných pre posúdenie viny sťažovateľky), a preto nie je podľa jej názoru akceptovateľný záver najvyššieho súdu vyjadrený v namietanom uznesení, podľa ktorého dovolacie   dôvody   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   g)   Trestného   poriadku   nemožno v posudzovanom prípade použiť, keďže sťažovateľke boli známe už v pôvodnom konaní a napriek tomu ich nenamietala najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v sťažnosti uvádza, že „Z obsahu môjho odvolania vyplývajú skutočnosti, ktoré namietam aj v dovolacom konaní, aj keď (v odvolaní) neboli niektoré   výslovne   udané   príslušným   paragrafovým   označením,   avšak   vec   sa   posudzuje podľa jej obsahu.

Ohľadne   porušenia   práva   na   obhajobu,   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Tr.   por., udávam,   že   už   v   odvolaní   som   poukazovala   na   nepreskúmateľnosť   a   nepresvedčivosť rozsudku súdu prvého stupňa, nakoľko jeho odôvodnenie nebolo dostačujúce.

... Nedostatočnosť riadneho a preskúmateľného odôvodnenia rozhodnutia znamená porušenie základného práva na súdnu ochranu, ktorého bezprostredným následkom bolo odňatie možnosti konať pred súdom.“.

Sťažovateľka   taktiež   tvrdí,   že   určité   skutočnosti   (časová   nezrovnalosť priestupku a skutku,   otázka   rekognície,   otázka   preverenia   telekomunikačných   záznamov,   otázka vyšetrovacieho   pokusu)   sa   prvýkrát   objavili   až   v   priebehu   odvolacieho   konania a v rozsudku   odvolacieho   súdu,   a   preto   určité   námietky   mohla   po   prvýkrát   uplatniť až v dovolacom konaní.

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   povinnosťou   najvyššieho   súdu   rozhodnúť o jej dovolaní na verejnom zasadnutí, keďže jej dovolanie vo vzťahu k dovolacím dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) a g) Trestného poriadku odmietol preto, lebo tieto dôvody nemožno „... v posudzovanom prípade použiť“, a nie preto, že by neboli splnené dôvody dovolania podľa § 371 Trestného poriadku, ako to vyplýva z § 382 písm. c) Trestného poriadku. „V zmysle rozsudku dovolacieho súdu však túto podmienku § 382 písm. c) Tr. por. spĺňa iba dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. i) Tr. por.“

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľky zaručené podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, Ústavy SR a čl.   6   ods.   1   Európskeho   dohovoru   na   ochranu   ľudských   práv   a   základných   slobôd na spravodlivé   a   verejné   prejednanie   veci   nezávislým   a   nestranným   súdom,   Uznesením Najvyššieho súdu SR, zo dňa 27. 9. 2010, sp. zn. 4 Tdo 25/2010 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6 To 34/08, zo dňa 9. 12. 2008 bolo porušené.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR,   zo   dňa   27.   9.   2010, sp. zn. 4 Tdo 25/2010 a rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6 To 34/08, zo dňa 9. 12. 2008 a vec vracia na nové konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   SR   zakazuje   porušovateľovi   pokračovať   v   porušovaní   namietaných základných práv sťažovateľa.

Najvyšší   súd   SR   je   povinný   nahradiť   sťažovateľke   trovy   konania   –   právneho zastúpenia na účet jej právnej zástupkyne vo výške 269,58 €.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   predbežne   prerokoval   a   uznesením č. k. IV. ÚS 30/2013-20   zo   17.   januára   2013   ju   prijal   na   ďalšie   konanie   vo   vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Tdo 25/2010 a jeho uznesením z 27. septembra 2010 a vo zvyšnej časti ju odmietol.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľky a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo   ústne   pojednávanie.   Predsedu   najvyššieho   súdu   ústavný   súd   zároveň   vyzval, aby sa vyjadril   k sťažnosti.   Právna zástupkyňa sťažovateľky a predseda   trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Vzhľadom   na   oznámenia   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   a   predsedu trestnoprávneho kolégia najvyššieho súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie,   ústavný   súd   v   súlade   s   §   30   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda   vo   veci   konajúceho   senátu   najvyššieho   súdu   vo   svojom   vyjadrení k sťažnosti   sp.   zn.   KP   3/2013   zo   4.   marca   2013   uviedol,   že   namietaným   uznesením najvyššieho súdu nedošlo k neprípustnému zásahu do práv sťažovateľky, pričom podstatné skutočnosti k tomuto záveru vyplývajú z odôvodnenia namietaného uznesenia. Osobitne poukázal na skutočnosť, že z obsahu dovolania sťažovateľky [okrem dovolacieho dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku] vyplývali výlučne námietky týkajúce sa rozsahu dokazovania (nejasnosť a neúplnosť skutkových zistení) a spôsobu hodnotenia dôkazov, ktoré dovolací súd nie je oprávnený skúmať.

Ďalej predseda vo veci konajúceho senátu najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti   uviedol,   že „Pokiaľ   obvinená   na   strane   štyri   podanej   ústavnej   sťažnosti v bodoch 1 – 4 namieta konkrétne skutočnosti, ktoré jej do štádia odvolacieho konania nemohli byť známe a preto ich nemohla namietnuť najneskôr v konaní pred odvolacím súdom   je potrebné   uviesť   nasledovné.   Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   všetky   štyri skutočnosti boli obvinenej známe už v pôvodnom konaní a sú len skutočnosťami majúcimi vzťah   k   rozsahu   dokazovania   a   hodnoteniu   dôkazov   avšak   nie   sú   zásadným   porušením práva na obhajobu alebo nezákonným vykonaním dôkazov tak, ako to má na zreteli vo svojich   ustanoveniach   Trestný   poriadok.   Ak   obvinená   Ing.   C.   H.   chcela   dovolaním namietnuť skutočnosti uvedené v § 371 ods. 1 písm. c), písm. g) reálne zakladajúce uvedené dovolacie   dôvody,   tieto   by   jej   z   predchádzajúcich   štádií   trestného   stíhania   (do   štádia odvolacieho   konania)   museli   byť   známe   a   preto   jej   nič   jej   nebránilo   v   tom,   aby   ich konkrétne namietla. Pretože v konaní pred odvolacím súdom sa dokazovanie vykonáva len vo výnimočných prípadoch a v posudzovanom prípade vykonané nebolo, neboli splnené zákonné podmienky vylučujúce aplikáciu § 371 ods. 4 Tr. por.“.

Predseda   najvyššieho   súdu   JUDr.   Štefan   Harabin   podal   22.   februára   2013   proti sudcovi ústavného súdu Ladislavovi Oroszovi, ktorému bola vec sťažovateľky pridelená ako sudcovi spravodajcovi (ďalej len „sudca spravodajca“), trestné oznámenie a zároveň v televíznych reláciách televízie TA3 odvysielaných 21. februára 2013 a 11. marca 2013 formuloval   proti   nemu   osobné   invektívy.   Sudca   spravodajca   v tejto   súvislosti   (aj   keď sa zo subjektívneho hľadiska necítil byť predpojatý) listom z 28. marca 2013 (ďalej len „oznámenie“)   oznámil tieto   skutočnosti   v zmysle §   27 ods.   2   zákona o   ústavnom   súde predsedníčke ústavného súdu a zároveň ju požiadal, aby zabezpečila postup podľa § 28 ods. 2 zákona o ústavnom súde, t. j. aby predložila jeho oznámenie obsahujúce skutočnosti, ktoré by mohli zakladať jeho vylúčenie z prerokúvania a rozhodovania veci sťažovateľky na rozhodnutie   senátu   ústavného   súdu,   ktorý   je   o ňom   príslušný   rozhodnúť   v súlade s platným rozvrhom práce ústavného súdu.

O oznámení   sudcu   spravodajcu   rozhodol   I.   senát   ústavného   súdu   uznesením č.   k.   I.   ÚS   367/2013-8   z 5.   júna 2013   tak,   že   sudcu   spravodajcu   z výkonu   sudcovskej funkcie vo veci sťažovateľky nevylúčil. Označené uznesenie bolo sudcovi spravodajcovi doručené   21.   júna   2013.   Z uvedeného   dôvodu   IV.   senát   ústavného   súdu   v období od 28. marca 2013 do 21. júna 2013 nemohol vo veci sťažovateľky konať a rozhodovať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 25/2010 z 27. septembra 2010 a postupom, ktorý predchádzal   jeho   vydaniu.   Namietaným   uznesením   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 6 To 34/08 z 9. decembra 2008.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie všetkých orgánov verejnej moci Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Základné právo na súdnu ochranu je v demokratickej spoločnosti natoľko favorizované, že pri jeho výkone neprichádza do úvahy (zo strany orgánu verejnej moci) ani jeho zužujúci výklad a ani   také   formálne   interpretačné   postupy,   následkom   ktorých   by   mohlo   byť   jeho neodôvodnené (svojvoľné) obmedzenie, či dokonca popretie (m. m. I. ÚS 2/08).

Základné právo na súdnu ochranu vyjadrené v čl. 46 ods. 1 ústavy predovšetkým zaručuje každému právo na prístup k takejto ochrane a zároveň tiež právo na určitú kvalitu súdneho konania pred nezávislým a nestranným súdom, t. j. právo na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 233/04). Avšak obsah tohto práva nedáva účastníkovi záruku, že súdny spor sa   skončí   právoplatným   rozhodnutím   v   jeho   prospech.   Podľa   konštantnej   judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo v prvom rade   vtedy,   ak   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu), predovšetkým ak by všeobecný súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01, IV. ÚS 115/03, IV. ÚS 159/05). Podľa názoru ústavného súdu základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania.

Ústavný   súd   vo   svojej   konštantnej   judikatúre   tiež   zdôrazňuje,   že   integrálnou súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je   aj   právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom súdnej   ochrany,   t.   j.   s   uplatnením   nárokov   a   obranou   proti   takému   uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Príslušný orgán verejnej moci (všeobecný súd) však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia príslušného orgánu verejnej moci, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivé   konanie (IV. ÚS 115/03).   Potreba   náležite   odôvodniť   rozhodnutie   orgánu   verenej   moci   je   daná vo verejnom   záujme,   pretože   je   jednou   zo   záruk,   že   jeho   postup   a   rozhodnutie   nie   sú arbitrárne,   neprehľadné   a   že   jeho   postup   a   rozhodovanie   súdu   sú   kontrolovateľné verejnosťou (IV. ÚS 296/09).

K   úlohám   právneho   štátu   patrí   vytvorenie   právnych   a   faktických   garancií uplatňovania   a   ochrany   základných   práv   a   slobôd   občanov.   Ak   je   na   uplatnenie   alebo ochranu   základného   práva   alebo   slobody   potrebné   uskutočniť   konanie   pred   orgánom verejnej   moci,   úloha   štátu   spočíva   v   zabezpečení   právnej   úpravy   takýchto   konaní dostupných bez akejkoľvek diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia   týchto   konaní   musí   zabezpečovať   reálny   výkon   a   ochranu   základných   práv a slobôd,   a   preto   ich   imanentnou   súčasťou   sú   procesné   záruky   takéhoto   uplatňovania a ochrany základných práv a slobôd. Existencia takýchto konaní však nevyčerpáva ústavné požiadavky   späté   s   uplatňovaním   základných   práv   a   slobôd.   Ústavnosť   týchto   konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne   nestranne,   nezávisle   a   s   využitím   všetkých   zákonom   vytvorených   prostriedkov na dosiahnutie účelu takýchto procesných postupov. Ústavný súd v tejto súvislosti osobitne pripomína objektivitu takéhoto postupu orgánu verejnej moci. Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom procese vylučuje svojvôľa, ako aj ničím nepodložená možnosť úvahy orgánu   verejnej   moci   bez   akýchkoľvek   objektívnych   limitov,   ktoré   sú   vymedzené zákonnými   spôsobmi   zisťovania   skutkového   základu,   prijať   rozhodnutie   (II.   ÚS   9/00, II. ÚS 143/02, III. ÚS 60/04, III. ÚS 300/06).

Úlohou ústavného súdu v konaní o sťažnosti sťažovateľky je posúdiť, či najvyšší súd ako dovolací súd pri rozhodovaní o jej dovolaní požiadavky tvoriace obsah základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ktoré sú v zásade identické s obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavne akceptovateľným spôsobom zohľadnil a premietol do namietaného uznesenia.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   najprv sumarizoval obsah sťažovateľkou podaného dovolania, pričom v tejto súvislosti uviedol:„V   dovolaní   poukázala   na   naplnenie   dovolacích   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1 písm. c), písm. g) a písm. i) Tr. por.

Pochybenie krajského súdu vidí v tom, že rozhodol na základe neúplne zisteného skutkového   stavu,   vykonané   dôkazy   vyhodnotil   nesprávne,   jednostranne   výlučne v jej neprospech   a   neprihliadol   k   jej   obhajobe   a   k   dôkazom,   ktoré   jej   vinu   vylučujú a do zápisnice   z   verejného   zasadnutia   nezaprotokoloval   jej   návrhy   na   doplnenie dokazovania.

Dôkazmi   svedčiacimi   v   jej   prospech   sú   rozhodnutie   o   priestupku   Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresného dopravného inšpektorátu, oddelenia bezpečnosti cestnej premávky K., z 30. augusta 2004, sp. zn. Č. p.: ORP-P-482/2-ODI-2004, ktoré nadobudlo právoplatnosť 30. augusta 2004. Z tohoto rozhodnutia vyplýva, že svedok P. R. bol uznaný za vinného z priestupku, ktorý sa stal 16. mája 2004 o 00.45 hod., kedy bol o 00,50 hod. podrobený skúške na prítomnosť alkoholu v krvi.

Z uvedeného vyplýva časová disproporcia skutku, ktorý mala podľa napadnutého rozsudku spáchať.

Ďalším dôkazom svedčiacim v jej neprospech je zápisnica o vykonanej rekognícii, pri ktorej   príslušníkmi   polície,   s   ktorými   mala   z   bezprostrednej   blízkosti   komunikovať, nebola opoznaná.

Vykonaným dokazovaním nebola spoľahlivo zistená ani totožnosť vozidla, na ktorom sa   na   miesto   dopravného   priestupku   mala   dostaviť   a   v   tejto   súvislosti   poukázala aj na nesprávny postup policajnej hliadky, ktorá dopravný priestupok prejednávala. Nesprávne   postupoval   prvostupňový   súd   aj   v   tom,   že protokoloval   len   odpovede na kladené otázky, ale samotné otázky neprotokoloval.

Napokon   namietla,   že   napadnuté   rozhodnutie   je   nezákonné   aj   z   dôvodu, že je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku.

Z   uvedeného   teda   vyplýva,   že   obvinená   C.   H.   v   podanom   dovolaní   v podstate namietla   nenáležité   zistenie   skutkového   stavu   veci   (a   v   tomto   smere   nekonanie   súdov obidvoch stupňov), o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na rozhodnutie (§ 2 ods. 10 Tr. por.), nesprávne hodnotenie dôkazov (§ 2 ods. 12 Tr. por.) a právne posúdenie konania, z ktorého bola uznaná za vinnú.“

V nadväzujúcej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd zaujal postoj k   nemožnosti   uplatnenia   dovolacích   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   písm.   g) Trestného poriadku, keď uviedol:

„…   Dovolací   súd   po   preskúmaní   spisového   materiálu   však   dospel   k   záveru, že dovolacie   dôvody   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a   písm.   g)   Tr.   por.   nemožno v posudzovanom prípade použiť... (podrobnejšie pozri ďalej, pozn.).

Ďalšia časť odôvodnenia namietaného uznesenia sa týka dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku. Spôsob, akým sa najvyšší súd vysporiadal s týmto dovolacím dôvodom, sťažovateľka v sťažnosti nenamieta, preto sa ani ústavný súd s touto časťou namietaného uznesenia najvyššieho súdu nezaoberal.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   Trestného   poriadku   dovolanie   možno   podať, ak rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom.

Podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku dôvody   podľa   odseku   1   písm.   a)   až   g) nemožno použiť, ak táto okolnosť bola tomu, kto podáva dovolanie, známa už v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku   dovolací súd na neverejnom zasadnutí uznesením, bez preskúmania veci, odmietne dovolanie, ak je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371.

V súvislosti s preskúmavaním rozhodnutí všeobecných súdov v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). Uvedené právne názory sa osobitne vzťahujú na preskúmavanie rozhodnutí všeobecných súdov v trestných veciach, a to aj s ohľadom na čl. 50 ods. 1 v spojení s čl. 142 ods. 1 ústavy, z ktorých možno vyvodiť, že len všeobecné súdy sú oprávnené rozhodovať o vine a treste za trestné činy a ústavný súd ich nemôže pri výkone tejto právomoci nahrádzať.

Vychádzajúc z uvedeného je v konaní o sťažnosti sťažovateľky primárnou úlohou ústavného súdu preskúmať, či najvyšší súd ako dovolací súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   interpretoval   a   aplikoval   príslušné ustanovenia a či právne názory vyjadrené v namietanom uznesení sú z ústavného hľadiska udržateľné a ospravedlniteľné. Sťažovateľka vo svojom dovolaní proti rozsudku okresného súdu   sp.   zn.   1   T   62/2005   zo   17.   januára   2008   v   spojení   s   rozsudkom   krajského   súdu sp. zn. 6 To 34/08 z 9. decembra 2008 uplatnila tieto dôvody dovolania:

- zásadné porušenie práva na obhajobu [§ 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku],

- rozhodnutie   je založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom [§ 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku],

- rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku [§ 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku].

Z   hľadiska   sťažnostnej   argumentácie   sťažovateľky   a   postavenia   ústavného   súdu ako súdneho orgánu ochrany ústavnosti je v posudzovanej veci kľúčové posúdiť, či najvyšší súd   postupoval   ústavne   konformným   spôsobom,   ak   sa   nezaoberal   dovolacím   dôvodom podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku (z dôvodu, že ho v tomto prípade nemožno použiť), t. j. s tvrdením sťažovateľky, že v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolacom konaní došlo k zásadnému porušeniu jej práva na obhajobu.

Právo   obvineného   na   obhajobu   má   nielen   zákonný   rámec   (vychádzajúci   najmä, ale nielen z § 34 Trestného poriadku), ale aj ústavný rozmer, keďže požíva ústavnú ochranu zaručenú v čl. 50 ods. 3 ústavy a tiež aj ochranu zaručenú v čl. 6 ods. 3 písm. b), c) a d) dohovoru.   Právo   obvineného   na   obhajobu   patrí   medzi   jeho   najvýznamnejšie   práva tak v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred súdom a zaručuje sa v celom jeho priebehu. Ústavný súd už formuloval vo svojej doterajšej judikatúre právny názor, podľa ktorého právo na obhajobu podlieha všetkým pravidlám, ktoré sa uznávajú pri ochrane základných práv   a   slobôd,   pričom   jedným   zo   základných   pravidiel   je   aj   požiadavka   nastolenia spravodlivej rovnováhy medzi verejnými záujmami, ktoré sú predmetom ústavnej ochrany a sú,   resp.   môžu   byť v posudzovanom   prípade   v konflikte.   V okolnostiach   prípadu   ide o riešenie konfliktu medzi verejným záujmom na odhalení a potrestaní páchateľa trestného činu   a   tými   verejnými   záujmami,   kvôli   ktorým   ústava   priznáva   právo   na   obhajobu (m. m. III. ÚS 41/01). Právo na obhajobu, ktoré je garantované už od momentu vznesenia obvinenia,   sa   v   rozhodujúcom   rozsahu   uplatňuje   pri   rozhodovaní   o   vine   a   treste (m. m. I. ÚS 425/08),   vo   vzťahu   ku   ktorému   sťažovateľka   namietala   prostredníctvom podaného dovolania jeho porušenie.

Právo   obvineného   na   obhajobu   nemožno   v   podmienkach   materiálne   chápaného právneho štátu redukovať na právo zvoliť si a mať obhajcu. Obsah tohto práva je podstatne širší a zahŕňa všetky právne relevantné postupy, ktorých cieľom je zbavenie či zmiernenie jeho viny a ktoré vychádzajú z práv obvineného (najmä § 34 Trestného poriadku) a z práv obhajcu (§ 44 Trestného poriadku). Právo na obhajobu takto zahŕňa aj právo obvineného uvádzať   okolnosti,   navrhovať,   predkladať   a   obstarávať   dôkazy,   pričom   tomuto   právu obvineného   koreluje   povinnosť   súdu   v   odôvodnení   rozsudku   uviesť,   ako   sa   vyrovnal s obhajobou (§ 168 ods. 1 Trestného poriadku).

Z obsahu dovolania sťažovateľky vyplýva, že táto vyvodzuje porušenie svojho práva na obhajobu z toho, že krajský súd:

- neodstránil zásadné pochybnosti o čase skutku, v tomto smere nerešpektoval závery právoplatného   rozhodnutia   v   priestupkovom   konaní   voči   vodičovi   P.   R.   a nevykonal sťažovateľkou v odvolaní a na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu navrhnuté dôkazy,

-   bral   do   úvahy   a   vyhodnocoval   dôkazy   iba   v   jej   neprospech,   zatiaľ   čo   na   jej obhajobu a dôkazy vyvracajúce jej vinu nebral zreteľ [napr. podľa jej tvrdenia nesprávne vyhodnotenie negatívneho výsledku rekognície, v rámci ktorej nebola opoznaná, pričom jej závery   následne   (napriek   tomu,   že   boli   v   prospech   sťažovateľky)   odvolací   súd vyhodnotil opačne, čo malo mať vplyv na odsudzujúci rozsudok)],

-   porušil   jej   právo   na   obhajobu   a   spravodlivý   proces   tým,   že   jej   návrhy na dokazovanie   prednesené   na   verejnom   zasadnutí   o   odvolaní   nezaprotokoloval,   avšak napriek tomu ich zamietol ako nadbytočné a neuskutočniteľné, v dôsledku čoho je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.

Najvyšší súd ako dovolací súd vo vzťahu k tomuto uplatnenému dôvodu dovolania uviedol:

,,Podľa § 371 ods. 3/ Tr. por. dôvody podľa odseku 1 písm. a) až g) nemožno použiť, ak   táto   okolnosť   bola   tomu,   kto   podáva   dovolanie,   známa   už   v   pôvodnom   konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom; to neplatí, ak dovolanie podáva minister spravodlivosti.

Z   obsahu   odvolania   obvinenej   C.   H.   zo   7.   apríla   2008,   ktoré   bolo   doručené Okresnému   súdu   Prešov   17.   apríla   2008   možno   zistiť,   že   okolnosti,   ktoré   sú obsahom dovolacích   dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   c)   a g)   Tr.   por.   v   ňom   nenamietala, hoci jej v čase   pôvodného   konania   museli   byť   známe.   V   podanom   odvolaní   namietala výlučne   len   nejasnosť   a   neúplnosť   skutkových   zistení,   a   to,   že   sa   súd   prvého   stupňa nevysporiadal   so   všetkými   skutočnosťami   významnými   pre   rozhodnutie   v   zmysle   §   321 ods. 1   písm.   b/   Tr.   por.   Nenamietala   teda   ani   zásadné   porušenie   práva   na   obhajobu, ani nezákonné vykonanie dôkazov významných pre posúdenie jej viny.

Z tohto dôvodu uvedené dovolacie dôvody v podanom dovolaní v posudzovanej veci nemožno použiť, a preto sa nimi najvyšší súd ani nezaoberal.“

Po oboznámení sa s obsahom príslušnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia dovolacieho   súdu   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť   jeho   konformitu   s   obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka v sťažnosti namietala.

Citovaná časť odôvodnenia namietaného uznesenia najvyššieho súdu by mohla byť kvalifikovaná ako ústavne akceptovateľná a udržateľná len vtedy, ak by korešpondovala s obsahom dovolania sťažovateľky v spojení s obsahom jej odvolania proti rozsudku súdu prvého stupňa a samotnému priebehu odvolacieho konania.

Ústavný   súd   pri   preskúmavaní   odvolania   sťažovateľky   zo   7.   apríla   2008   proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 1 T 62/05 zo 17. januára 2008 zistil, že sťažovateľka v ňom   popri   námietke   nejasnosti   a   neúplnosti   skutkových   zistení   okresného   súdu   tiež namietala, že súd prvého stupňa sa nevysporiadal so všetkými rozhodnými skutočnosťami (tak,   ako   to   uviedol   aj   najvyšší   súd,   pozn.),   ale   zároveň   v   ňom   uviedla   aj   návrhy na doplnenie   (opakovanie)   dokazovania   s   cieľom   následného   spravodlivého   rozhodnutia vo veci.   Z uvedeného   potom   vyplýva,   že   sťažovateľka   aj   napriek   absencii   výslovného tvrdenia   o porušení   svojho   práva   na   obhajobu   v   prvostupňovom   konaní,   v   odvolacom konaní procesne relevantným spôsobom realizovala svoje právo na obhajobu, ku ktorého zásadnému   porušeniu   malo   dôjsť   neodstránením   podstatných   rozporov   v   skutkových zisteniach   prvostupňového   súdu.   Následne   sťažovateľka   vo   svojom   dovolaní z už v odvolaní tvrdených   podstatných   rozporov   vo vykonaných dôkazoch   a výsledkoch ich hodnotenia ústiacich do záveru o jej vine vyvodila naplnenie dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Rovnako zo spisovej dokumentácie zjavne vyplýva, že časť dovolacích námietok sťažovateľky   týkajúcich   sa   (zásadného)   porušenia   jej   práva   na   obhajobu   sa   vzťahuje na postup   krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu,   ktorému   vytýka   procesný   postup na verejnom   zasadnutí,   v   rámci   ktorého   odmietol   vykonať   sťažovateľkou   navrhované dôkazy   ako nadbytočné,   pričom   ani na verejnom   zasadnutí a ani v odôvodnení svojho rozsudku   jej   nedal   presvedčivú   odpoveď,   ktorá   by   ústavne   akceptovateľným   spôsobom odôvodnila   tento   jeho   postup.   Odvolaciemu   súdu   sťažovateľka   v   dovolaní   vytýkala aj to, že svoj odsudzujúci rozsudok založil na nepresvedčivých dôkazoch, naopak, dôkazy svedčiace   v   jej   prospech   (rekognícia,   úradný   záznam,   rozhodnutie   o   priestupku) nezohľadnil, čo rovnako subsumovala pod porušenie jej práva na obhajobu. Túto časť svojej argumentácie   sťažovateľka   logicky   nemohla   použiť   skôr   ako   v   dovolaní,   pretože   ňou namieta zásadné porušenie práva na obhajobu práve postupom krajského súdu na verejnom zasadnutí,   ako   aj   jeho   rozsudkom   z 9. decembra   2008.   Z   uvedeného   vyplýva,   že   prvú príležitosť na uplatnenie tejto námietky mala sťažovateľka až v rámci svojej argumentácie uplatnenej   v dovolaní   v spojení   s namietaným   zásadným   porušením   svojho   práva na obhajobu,   t.   j.   v rámci   svojho   tvrdenia   obsiahnutého   v dovolaní,   podľa   ktorého v jej prípade je naplnený dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd zastáva názor, že dovolací súd postupoval zjavne   formalisticky   pri   formulovaní   svojho   záveru,   že   vo   veci   sťažovateľky   dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nemožno použiť. Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd uplatnil vo veci reštriktívny výklad príslušných ustanovení Trestného   poriadku   týkajúcich   sa   dôvodov   dovolania   a   ich   použiteľnosti,   a   nenaplnil tak svoju   ústavnú   povinnosť   poskytnúť   sťažovateľke   požadovanú   súdnu   ochranu. Ak je totiž   dovolanie   zakotvené   v   systéme   mimoriadnych   opravných   prostriedkov v Trestnom   poriadku,   je   ústavnou   povinnosťou   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho postupovať pri rozhodovaní o ňom ústavne konformným spôsobom (čl. 152 ods. 4 ústavy). Normy podústavného práva týkajúce sa dôvodov dovolania nesmú byť totiž aplikované na základe reštriktívneho výkladu tak, že sa dovolanie formalisticky odmietne aj napriek tomu, že sťažovateľka v dovolaní uvádza v rámci tvrdeného zásadného porušenia práva na obhajobu obdobné skutočnosti, ktoré uvádzala už v rámci odvolacích dôvodov, a navyše uvádza okolnosti, z ktorých vyvodzuje zásadné porušenie práva na obhajobu samotným odvolacím súdom. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoj právny názor uplatnený v jeho doterajšej judikatúre, podľa ktorého ako ústavne nesúladné (porušujúce základné práva) hodnotí aj také rozhodnutia všeobecných súdov, ktorými boli normy podústavného práva   interpretované   v   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti   v   dôsledku   napr.   prílišného formalizmu [m. m. IV. ÚS 192/08, obdobne pozri porovnaj aj právne názory Ústavného súdu Českej republiky (napr. III. ÚS 150/99)].

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že namietané uznesenie najvyššieho súdu v časti týkajúcej sa interpretácie a následnej aplikácie § 371 ods. 3 Trestného poriadku (v   súčasne   platnom   a účinnom   znení   ide   o   §   371   ods.   4   Trestného   poriadku,   pozn.), vo vzťahu k sťažovateľkou uplatnenému dovolaciemu dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku nie je z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné.

Ak za okolností vyplývajúcich zo spisovej dokumentácie najvyšší súd namietaným uznesením   dovolanie   sťažovateľky   odmietol   na základe   právneho   záveru,   že   v jej   veci je nepoužiteľný dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, porušil podľa názoru ústavného súdu jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o tom, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tdo 25/2010 z 27. septembra 2010 bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bolo potrebné zároveň v zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodnúť o jeho zrušení a v záujme efektívnej ochrany práv sťažovateľky aj vrátiť vec v zmysle § 56 ods. 3 písm.   b)   zákona   o   ústavnom   súde   najvyššiemu   súdu   na ďalšie   konanie (bod   2   výroku nálezu). Po zrušení namietaného uznesenia a vrátení veci na ďalšie konanie bude najvyšší súd povinný opätovne rozhodnúť o dovolaní sťažovateľky, pričom bude viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto nálezu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastupovania v konaní pred ústavným súdom advokátkou JUDr. A. K., K. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti) v súlade   s   §   1   ods.   3,   §   11   ods.   2   a § 14   ods.   1   písm.   a)   a   b)   vyhlášky   Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška“), a to každý úkon po 127,16 €, t. j. spolu 254,32 €, čo spolu s režijným paušálom dvakrát po 7,63 (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 269,58 €. Priznanú úhradu trov konania je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľky [(§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku) bod 3 výroku tohto nálezu].

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2013