znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   R.   C...,   t. č. vo výkone   väzby,   zastúpeného   advokátom JUDr. T. B., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ndt 16/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. decembra 2011 doručená sťažnosť R. C. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Ndt 16/2011 a jeho uznesením zo 16. novembra 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“ alebo „uznesenie najvyššieho súdu zo 16. novembra 2011“).

Z   obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   Okresnému   súdu   Žilina   (ďalej   len „okresný súd“) bola na sťažovateľa 16. augusta 2010 podaná obžaloba pre obzvlášť závažný zločin   vraždy   podľa   § 145   ods. 1   a   2   písm. a),   d)   a e)   Trestného   zákona.   Na   hlavnom pojednávaní   uskutočnenom   30.   septembra   2011   sťažovateľ   podal   návrh   na   odňatie a prikázanie veci inému súdu a vyslovil tiež námietku zaujatosti celého okresného súdu z dôvodu, že podľa jeho názoru došlo k manipulácii s jeho trestným spisom (pričom spôsob, akým   malo   dôjsť   k   manipulácii   so   spisom,   sťažovateľ   podrobne   opísal   v sťažnosti predloženej ústavnému súdu).

Okresný   súd   najprv   rozhodol   o tom,   že   ani   senát   prerokúvajúci   trestnú   vec sťažovateľa, ani náhradná sudkyňa nie sú vylúčení z vykonávania úkonov trestného konania v jeho trestnej veci, a po vykonaní dokazovania odročil hlavné pojednávanie na neurčito s tým,   že   ďalší   termín   bude   nariadený   bezodkladne   potom,   ako   bude   spisový   materiál vrátený z príslušných súdov po rozhodnutí o sťažnosti proti uzneseniu, ktorým súd rozhodol o vznesenej námietke zaujatosti a o návrhu na odňatie a prikázanie veci.

Krajský   súd   v Žiline   uznesením   sp. zn.   1 Tos/91/2011   z 25.   októbra   2011   zrušil uznesenie okresného súdu   o nevylúčení senátu   z vykonávania úkonov trestného konania v trestnej veci sťažovateľa ako nadbytočné, pretože nebolo v súlade s § 32 ods. 6 Trestného poriadku,   podľa   ktorého   o námietke   zaujatosti   strany,   ktorá   je   založená   na   tých   istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa   § 31 ods. 4 Trestného poriadku, alebo ak je dôvodom   námietky   len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná, to platí aj o námietke, ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Trestného poriadku.

Najvyšší   súd   uznesením   zo 16.   novembra   2011   rozhodol   o návrhu   sťažovateľa na odňatie   a prikázanie   veci   tak,   že   trestnú   vec   sťažovateľa   okresnému   súdu   neodňal z dôvodu, že „v predmetnej trestnej veci neboli splnené zákonné podmienky v zmysle § 23 ods. 1 Tr. por.“.

Sťažovateľ   považuje   postup   najvyššieho   súdu,   ktorý   neodňal   jeho   trestnú   vec okresnému súdu, za taký, ktorým dochádza k porušeniu jeho v sťažnosti označených práv, a to z dôvodu, že „najvyšší súd sa vôbec nezaoberal samotnými tvrdeniami JUDr. P. kde sama uvádza, že sa jedná o skutočnosť. Vôbec sa nezaoberal novo vytlačeným a zmeneným spisovým prehľadom.

Celé svoje rozhodnutie stavia úmyselne na umelo vytvorenej domnienke krajským súdom, že moju žiadosť o odňatie som založil na neautentickom zaprotokolovaní toho, čo JUDr. P. diktovala zapisovateľke. A teda zahral to do autu, že namieta procesný postup JUDr. Pilátovej. Ja som tvrdil a tvrdím, že to neautentické zaprotokolovanie ma viedlo k tomu, aby som osobne šiel sa presvedčiť na OS ŽA, či došlo k manipulácii a to som urobil. Moju žiadosť som podložil skutočnosťami prítomnými v spise, t. j. zmenený spisový prehľad,   novo   vytlačené   strany,   moja   vlastná   výpoveď   ako   svedka,   ktorý   videl,   že   tie prvopisy   pôvodne   chýbali   a tiež   samotným   tvrdením   predsedníčky   senátu,   že   sa   jedná o skutočnosti!“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   v   náleze „prikázal Najvyššiemu súdu SR vo veci 1 Ndt 16/2011 znovu rozhodovať s tým, aby trestnú vec vedenú na OS ŽA sp. zn. 36 T/29/2010 odňal a prikázal ju inému súdu toho istého druhu a stupňa“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného   súdu   alebo   jeho   rozhodnutím   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu alebo jeho rozhodnutím a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 51/2011).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súvislosti s námietkami sťažovateľa ústavný súd považoval za potrebné poukázať aj na svoje ústavné postavenie, z ktorého vyplýva, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc   zo   svojej   konštantnej   judikatúry   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom prerokovaní sťažnosti sústredil na posúdenie, či namietané uznesenie najvyššieho súdu nie je arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené, a či ho možno z ústavného hľadiska považovať za akceptovateľné a udržateľné.

Z priloženej kópie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že najvyššiemu súdu   bola   vec predložená   14.   novembra   2011   okresným   súdom   potom,   ako   sťažovateľ uplatnil   v   konaní   pred   ním   návrh   na   odňatie   a prikázanie   veci   v zmysle   § 23   ods. 1 Trestného poriadku. Najvyšší súd v predmetnej veci namietaným uznesením rozhodol tak, že trestnú vec sťažovateľa vedenú okresným súdom pod sp. zn. 36 T/29/2010 tomuto súdu neodňal, pričom v odôvodnení tohto uznesenia konštatoval, že návrh na odňatie a prikázanie veci nebol dôvodný.

V   relevantnej   časti   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   najvyšší   súd   poukázal na § 23   ods. 1   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého z   dôležitých   dôvodov   môže   byť vec príslušnému   súdu   odňatá   a prikázaná   inému   súdu   toho   istého   druhu   a stupňa, o   odňatí a prikázaní rozhoduje súd, ktorý je obom súdom najbližšie spoločne nadriadený.

Ďalej   najvyšší   súd   uviedol,   že „za   dôležité   dôvody   je   potrebné   považovať   také okolnosti, ktoré v konkrétnej trestnej veci zabezpečia lepšie uplatnenie základných zásad trestného konania prostredníctvom súdu, ktorému je vec delegovaná. Dôležitými dôvodmi sú okolnosti, ktoré zabezpečia náležité zistenie skutkového stavu veci, dodržanie zásady ústnosti   a   bezprostrednosti,   výchovné   pôsobenie   trestného   konania   na   obžalovaného i na ostatných   občanov   a   zabezpečia   najmä   dôveru   občanov   v   nestranné,   objektívne a spravodlivé rozhodnutie súdu. Medzi dôležité dôvody patrí tiež vylúčenie všetkých sudcov príslušného súdu. Na odňatie a prikázanie veci (delegáciu) musí existovať dôležitý dôvod, čím sa zvýrazňuje výnimočnosť takéhoto postupu. Pri posudzovaní, či v konkrétnej trestnej veci existujú dôležité dôvody na delegáciu, nemožno vychádzať len z jedného hľadiska, ale vo vzájomnej súvislosti treba hodnotiť všetky okolnosti, ktoré prichádzajú do úvahy. Navyše, delegácia   nesmie   byť   nikdy   prostriedkom   k   odňatiu   obžalovaného   jeho   zákonnému sudcovi.“.

Za   dôležitý   dôvod   podľa   § 23   ods. 1   Trestného poriadku   najvyšší   súd považoval najmä:„- uskutočnenie   spoločného   konania,   ak   boli   podané   obžaloby   na   toho   istého obžalovaného na rôznych súdoch,

- poškodeným alebo blízkou osobou vo vzťahu k obžalovanému je sudca alebo iný zamestnanec súdu, na ktorom bola podaná obžaloba,

- väčšina svedkov, ktorých treba v súdnom konaní vypočuť, má bydlisko v obvode iného   vzdialeného   súdu,   čím   v   prípade   delegácie   dôjde   k   urýchleniu   konania a zhospodárnenia konania a iné.“

Preskúmaním spisového materiálu najvyšší súd nezistil žiadne okolnosti, «ktoré by odôvodňovali   postup   podľa   § 23   ods. 1   Tr.   por.   Obžalovaný   svoju   žiadosť   odôvodnil v podstate nezákonnou manipuláciou so spisovým materiálom, ku ktorej malo dôjsť tým, že „niektoré čísla listov boli vybraté a namiesto nich boli dosadené tieto prvopisy spísané rukou na mieste“ a nesprávnym, resp. neúplným zaprotokolovaním toho, čo mala diktovať predsedníčka   senátu   zapisovateľke,   konkrétne,   že   v   zápisnici   pri   príslušných   listinných dôkazoch   –   zápisniciach   nie   je   uvedené,   že   „rukou   spísanou   zápisnicou   na   mieste“. V závere,   po   vyhlásení   uznesenia   predsedníčkou   senátu   na   hlavnom   pojednávaní   dňa 30. septembra 2011, kedy bolo rozhodnuté, že podľa § 32 ods. 3 Tr. por. sa predsedníčka senátu JUDr.   Z.   P.   a prísediaci   P.   L.   a D.   T.,   ako   i náhradná sudkyňa   JUDr.   M.   M., nevylučujú z vykonávania úkonov v trestnej veci obžalovaného R. C., obžalovaný uviedol, že senát rozhoduje v jeho neprospech, a preto by chcel, aby túto jeho trestnú vec prejednával „normálny“ súd. Dal na zváženie, či nemôže byť jeho vec jednoducho „odstúpená“.».

Pozornosti najvyššieho súdu neuniklo, „že už v uznesení Krajského súdu v Žiline zo dňa 25. októbra 2011, sp. zn. 1 Tos/91/2011, je konštatované (s čím sa najvyšší súd stotožňuje), že z prejavu obžalovaného je evidentné, že je ním namietaný procesný postup konajúcej predsedníčky senátu (údajne neautentické zaprotokolovanie toho, čo diktovala predsedníčka senátu zapisovateľke), ktorý má svedčiť v prospech tvrdenia obžalovaného o nezákonnej manipulácii so spisom. Najvyšší súd len pripomína ustanovenie § 60 Tr. por. V   prípade,   že   dotknutá   osoba   nesúhlasí   s   obsahom   zápisnice,   má   zákonom   upravenú možnosť   podať   námietku   proti   takejto   zápisnici.   Spisovanie   zápisnice   o   hlavnom pojednávaní patrí k procesným úkonom súdu, a preto nesúlad dotknutej osoby s obsahom takejto   zápisnice   nie   je   dôvodom   na   odňatie   veci   a   jej   prikázanie   inému   súdu,   ale   je dôvodom pre podanie námietky proti takejto zápisnici.“.

Na základe uvedeného najvyšší súd preto rozhodol tak, že v predmetnej trestnej veci neboli splnené zákonné podmienky podľa § 23 ods. 1 Trestného poriadku, a preto trestnú vec   sťažovateľa   vedenú   na   okresnom   súde   pod   sp. zn.   36 T/29/2010   okresnému   súdu neodňal.

Vychádzajúc   z   citovaného   ústavný   súd   so   zreteľom   na   § 23   ods. 1 Trestného poriadku uvádza, že príslušný všeobecný súd môže rozhodnúť o odňatí a prikázaní veci v rámci trestného konania na základe relevantného návrhu, pričom výsledok rozhodovacej činnosti musí mať oporu v zákone.

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na postup podľa   § 23   ods. 1 Trestného   poriadku,   ktorý   umožňuje   súdu   z   dôležitých   dôvodov delegovať vec inému súdu toho istého druhu a stupňa. Ústavný súd v týchto súvislostiach upriamuje pozornosť na pojem „z dôležitých dôvodov“. Niet pochýb o tom, že Trestný poriadok taxatívne nevymedzuje predpoklady, na základe ktorých možno realizovať daný postup. Je preto na úvahe všeobecného súdu ustáliť, ktoré dôvody považuje za dôležité. Samozrejme, v takýchto prípadoch nemôže ísť o ničím neodôvodnenú úvahu súdu, pretože aj   v   rámci   takejto   úvahy   je   súd   povinný   rešpektovať   princípy   spravodlivého   procesu a v neposlednom rade aj ustálenú súdnu prax.

Ústavný súd ďalej zastáva názor, že v odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd uplatnil svoju právomoc ústavne akceptovateľným spôsobom, keď citované ustanovenie Trestného   poriadku najprv   ústavne   konformným   spôsobom   interpretoval   a následne aplikoval na vec sťažovateľa s poukazom na to, že sťažovateľ neuviedol vo svojej námietke relevantné dôvody, ktoré by mohli v danom prípade spochybňovať objektivitu a nestrannosť sudcov,   ktorí   v   predmetnej   veci   rozhodujú, a   zároveň   poučil   sťažovateľa   o možnosti využitia § 60 Trestného poriadku, a to podania námietky proti zápisnici, s obsahom ktorej nesúhlasí.

Za daných okolností nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať napadnuté uznesenie najvyššieho súdu za arbitrárne ani za zjavne neodôvodnené, a preto ním nemohlo ani dôjsť k zásahu do ústavou garantovaných práv sťažovateľa.

Najvyšší súd preskúmal námietky sťažovateľa tvoriace obsah návrhu na „delegáciu“ jeho trestnej   veci   a   logickým   výkladom,   aj   keď   stručným,   ale náležitým   odôvodnením dospel k záveru, že v okolnostiach daného prípadu nie sú dané dôvody na odňatie veci. Prijatým   záverom   najvyššieho   súdu   predchádzal   racionálny,   a   teda   ústavne   konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol   ustálený   dôvod   na   nevyhovenie   návrhu   sťažovateľa.   Odôvodnenie   napadnutého uznesenia najvyššieho súdu tak predstavuje dostatočný základ pre jeho výrok, lebo najvyšší súd v potrebnej miere vysvetlil, na základe akých právnych úvah rozhodol.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   dospel   k   záveru,   že   námietka sťažovateľa o porušení jeho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1   listiny,   ako   aj   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru postupom   najvyššieho   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   1 Ndt 16/2011   a   jeho rozhodnutím zo 16. novembra 2011 je zjavne neopodstatnená.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012