znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/08-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. júna 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   v   konaní   o   sťažnosti M.   K.   (...),   t. č.   v   ústave   na výkon   väzby,   zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., Š., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 103/2007 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   M.   K.   podľa   čl. 17   ods. 1,   2   a 5   Ústavy   Slovenskej   republiky a právo podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom   Okresného   súdu   Trenčín   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   0 Tp 103/2007 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 23. augusta 2007   p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. novembra 2007 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 2 v spojení s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 4 a čl. 6 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín (ďalej len „okresný súd“) a jeho uznesením sp. zn. 0 Tp 103/2007 z 21. septembra 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Ústavný   súd   uznesením   sp. zn.   IV. ÚS 30/08   z 24.   januára   2008   prijal   na   ďalšie konanie sťažnosť sťažovateľa v časti, v ktorej namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 103/2007 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 23. augusta 2007 (ďalej len „žiadosť o prepustenie z väzby“). Jeho sťažnosť vo zvyšnej časti ústavný súd odmietol.

Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 103/2007, v rámci ktorého rozhodoval o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, dodržal požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ v čase, keď sa na základe uznesenia okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 81/2007   z 30.   júna   2007   nachádzal   vo   väzbe,   požiadal 23. augusta 2007   o   prepustenie   z väzby,   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom a o nahradenie väzby peňažnou zárukou. O týchto jeho žiadostiach rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 0 Tp 103/2007 z 21. septembra 2007 tak, že ich zamietol a písomný sľub ani   peňažnú   záruku   neprijal.   Proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   podal   sťažovateľ do zápisnice   na verejnom   zasadnutí   sťažnosť,   ktorú   Krajský   súd   v Trenčíne   (ďalej   len „krajský súd“) 15. októbra 2007 uznesením sp. zn. 6 Tpo 75/2007 zamietol. Toto uznesenie krajského súdu bolo sťažovateľovi doručené 18. októbra 2007.

Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že označeným postupom „súdy porušili povinnosť postupovať vo väzobnej veci s osobitnou starostlivosťou a urýchlením keď rozhodovanie o žiadosti podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru nemožno z hľadiska posudzovania doby trvania konania v ktorom sa o takomto návrhu rozhoduje počítať na mesiace, pričom rozhodovanie tak prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu je potrebné posudzovať ako   jeden   celok.   Ak s prihliadnutím   na   ust.   § 79   ods. 3   Tr. por.,   ktoré   viaže   možnosť opätovného podania návrhu podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru na uplynutie lehoty 30-ich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o predchádzajúcej žiadosti tak nie je možné akceptovať   dobu   rozhodovania   súdu...,   keďže   týmto   zdĺhavým   konaním   v rozpore s judikatúrou   ESĽP,   ako   aj   Ústavného   súdu   SR   je   sťažovateľovi   odopieraná   možnosť opätovne   sa   domáhať   preskúmania   zákonnosti   pozbavenia   slobody   v novej   30-dňovej lehote.“.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   po   jej   predbežnom   prerokovaní   v časti odmietol, zaoberal sa jeho návrhom na rozhodnutie vo veci samej iba v rozsahu, v akom bola sťažnosť prijatá na ďalšie konanie.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd   po preskúmaní jeho sťažnosti   vo   veci   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by vyslovil,   že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 0 Tp 103/2007 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, a okresnému súdu prikázal vyplatiť   mu   finančné   zadosťučinenie   v   sume   50 000 Sk   a uhradiť   trovy   právneho zastúpenia.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k sťažnosti vyjadril okresný súd listom sp. zn. Spr 1312/07 z 12. februára 2008 doručeným ústavnému súdu 18. februára 2008, v ktorom zotrval na svojom vyjadrení k predmetnej sťažnosti z 12. decembra 2007 a vyjadril súhlas s upustením   od   verejného   ústneho   pojednávania   v predmetnej   veci.   Vo vyjadrení z 12. decembra 2007 okresný súd okrem iného uviedol:

„Dňa   5. 9. 2007   bola   na   Okresnom   súde   Trenčín   predložená   žiadosť zažurnalizovaná   vo   vyšetrovacom   spise   ČVS: ORP 986/1-OVK-TN   obvineného   M.   K. o prepustenie   z   väzby   na   slobodu,   ktorej   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   Trenčín nevyhovel.   Túto   žiadosť   zahlásil   obvinený   vyšetrovateľovi   pri   oboznamovaní   sa s výsledkami vyšetrovania dňa 23. 8. 2007, zároveň predložil písomný sľub. Dňa 7. 9. 2007 stanovila sudkyňa pre prípravné konanie termín verejného zasadnutia na deň 21. 9. 2007, pričom   bolo   predvolanie   na   verejné   zasadnutie   doručené   obvinenému,   prokurátorovi a obhajcovi, dňa 13. 9. 2007 a bola u nich zachovaná zákonná lehota na prípravu. Dňa 21. 9. 2007   sudkyňa   pre   prípravné   konanie   na   verejnom   zasadnutí   vyhlásila   uznesenie, ktorým bola žiadosť obvineného o prepustenie z väzby na slobodu zamietnutá v zmysle § 79 ods. 3 Trestného poriadku. Podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku súd zamietol návrh   obvineného   o nahradenie   väzby   písomným   sľubom   a   písomný   sľub   súd   neprijal. Podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku súd zamietol návrh obvineného o nahradenie väzby peňažnou zárukou a návrh súd neprijal. Proti predmetnému uzneseniu obvinený zahlásil sťažnosť.

Dňa   25. 9. 2007   bolo   zo   súdu   vyexpedované   písomné   vyhotovenie   uznesenia prokurátorovi,   obvinenému   a   obhajcovi,   pričom   27. 9. 2007   bolo   uznesenie   doručené na Okresnú prokuratúru v Trenčíne, dňa 1. 10. 2007 bolo uznesenie doručené obvinenému a obhajcovi.   Po   vrátení   doručeniek   do   spisu   sudkyňa   predložila   spis   na   Krajský   súd v Trenčíne spolu s predkladacou správou dňa 9. 10. 2007.“

V závere   vyjadrenia   okresný   súd   vyjadril   názor,   že „postupom   Okresného   súdu Trenčín neboli porušené žiadne práva sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy SR, čl. 5 ods. 4 Dohovoru“.

Ústavný   súd   18.   februára   2008   vyzval   sťažovateľa   na   zaujatie   stanoviska k vyjadreniu   okresného   súdu.   Obsahom   vyjadrení   sťažovateľa   zo   4. marca 2008 a zo 17. marca 2008 bola oprava petitu sťažnosti a súhlas s upustením od verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   nikoho   nemožno   stíhať   alebo   pozbaviť   slobody   inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   o   porušení   požiadavky neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o jeho žiadosti o prepustenie z väzby rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05, III. ÚS 291/06).

Z § 79 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“),   podľa   ktorého   okresný   súd   rozhodol   uznesením   sp. zn.   0 Tp 103/2007 z 21. septembra 2007, vyplýva, že obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu, pričom o takejto žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť. Na základe toho treba konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4   dohovoru   je   držanie   osoby   vo   väzbe   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, t. j. Trestnému poriadku.

Ústavný súd vo viacerých prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie požiadavky neodkladnosti   a   urýchlenia   rozhodovania   všeobecného   súdu   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby,   dospel   k   záveru,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z   hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti (obdobne napr. III. ÚS 7/00, I. ÚS 18/03, III. ÚS 291/06). V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje,   že   požiadavke   neodkladnosti   rozhodovania   o žiadosti   o prepustenie   z väzby v zmysle   čl. 17   ods. 2   a 5   ústavy   a čl. 5   ods. 4   dohovoru   nezodpovedá   lehota   počítaná na mesiace,   ale na týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne (napr. III. ÚS 345/06).

Preskúmaním   spisu   okresného   súdu   sp. zn.   0 Tp 103/2007   ústavný   súd   zistil,   že sťažovateľ podal žiadosť o prepustenie z väzby Okresnej prokuratúre Trenčín (ďalej len „okresná   prokuratúra“),   ktorá   jeho   žiadosti   nevyhovela,   a spis   spolu   so   žiadosťou sťažovateľa a svojím stanoviskom predložila okresnému súdu 5. septembra 2007. Okresný súd   7. septembra 2007   (najbližší   pracovný   deň)   nariadil   termín   verejného   zasadnutia na 21. september 2007, na ktorom rozhodol o sťažovateľovej žiadosti o prepustenie z väzby tak,   že   ju   uznesením   zamietol.   Sťažovateľovi   a jeho   právnemu   zástupcovi   bolo   toto uznesenie doručené 1. októbra 2007. Sťažovateľ na verejnom zasadnutí podal do zápisnice proti označenému uzneseniu sťažnosť. Dňa 3. októbra 2007 sťažovateľ sťažnosť písomne odôvodnil. Okresný súd 8. októbra 2007 vypracoval predkladaciu správu a 9. októbra 2007 bol spis predložený krajskému súdu, ktorý 15. októbra 2007 sťažnosť sťažovateľa zamietol. Dňa 18. októbra 2007 bol spis vrátený prvostupňovému súdu. Sťažovateľovi bolo uznesenie krajského súdu doručené 26. októbra 2007. Ústavný súd v tejto súvislosti konštatuje, že okresný súd rozhodol o sťažnosti sťažovateľa po 25 dňoch od jej doručenia (započítavajúc do tejto doby aj doručenie uznesenia sťažovateľovi).

Ústavný súd považuje za potrebné v nadväznosti na to poznamenať, že do lehoty rozhodovania okresného súdu o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby nezahrnul lehotu rozhodovania   na   okresnej   prokuratúre,   t. j.   lehotu   od   23. augusta 2007,   keď   sťažovateľ podal   okresnej   prokuratúre   žiadosť,   do   5. septembra 2007,   keď   okresná   prokuratúra predložila túto žiadosť okresnému súdu. Ústavný súd konštatuje, že nemožno na ťarchu okresného súdu pričítať lehotu, počas ktorej bola žiadosť sťažovateľa vo výlučnej dispozícii okresnej prokuratúry. Súd nevykonáva vo vzťahu k činnosti a rozhodovaniu prokurátora v prípravnom   konaní   dozor   a nedisponuje   ani   účinnými   zákonnými   prostriedkami, prostredníctvom   ktorých   by   mohol   vo   vzťahu   k prokurátorovi   ovplyvniť   rýchlosť   jeho rozhodnutia a vybavovania žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby. Ústavný súd je toho názoru, že lehotu rozhodovania o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby je namieste posudzovať   osobitne   pre   každý   stupeň   súdneho   rozhodovania   a v prípade,   že   súdnemu rozhodnutiu   predchádza   rozhodovanie   okresnej   prokuratúry   o podanej   žiadosti o prepustenie z väzby, je dôvodné posudzovať lehotu, počas ktorej   rozhoduje o podanej žiadosti okresná prokuratúra, samostatne, nezávisle na lehote plynúcej pre rozhodovanie súdu I. stupňa. (napr. II. ÚS 96/08).

Kritériom rozhodovania ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných   práv   alebo   slobôd,   a v spojitosti   s tým   zistenie,   že   v okolnostiach   daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo   slobôd   (m. m.   II. ÚS 193/06,   II. ÚS 210/06,   IV. ÚS 238/07).   Ústavný   súd   však v danej   veci   nezistil,   že   by   namietaným   postupom   okresného   súdu   došlo   k takýmto dôsledkom.

Preskúmaním úkonov okresného súdu a po zvážení uvedených skutočností dospel preto   ústavný   súd   k záveru,   že   dĺžka   doby   rozhodovania   okresného   súdu   o žiadosti sťažovateľa   o prepustenie   z väzby   síce   nebola   optimálna,   avšak   neodôvodňuje   záver o vyslovení   porušenia   jeho   označených   práv.   Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   vyhodnotil postup okresného súdu ako taký, ktorým nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených práv sťažovateľa.

Po   tom,   ako   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   označené   práva   sťažovateľa   neboli porušené, bolo už bez právneho dôvodu rozhodovať o jeho ďalších návrhoch (primerané finančné zadosťučinenie, úhrada trov konania...

Ústavný súd v závere k podaniu právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. marca 2008, obsahom ktorého bola „oprava“ petitu sťažnosti, kde podľa právneho zástupcu sťažovateľa v dôsledku   administratívnej   chyby   došlo   k opomenutiu   označenia   v petite   sťažnosti aj krajského   súdu   ako   porušovateľa   práv,   poukazuje   na   svoju   judikatúru, že   zvláštnosť konania   pred   ústavným   súdom   vyplývajúca   z toho,   že   ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní   návrh   (sťažnosť)   neodloží   alebo   neodmietne,   prijme   ho   podľa   § 25   ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   na   ďalšie   konanie   „v rozsahu,   ktorý   sa   vymedzí   vo výroku uznesenia o prijatí návrhu“. Uvedené vylučuje možnosť navrhovateľa (sťažovateľa) meniť po   prijatí   sťažnosti   návrh   na   začatie   konania   (napr.   I. ÚS 36/02,   I. ÚS 109/02, I. ÚS 196/03). Preto   je   ústavný   súd   viazaný   predmetom   konania,   ktorý   bol   vymedzený petitom   sťažnosti,   a uznesením   o jej   prijatí   na   ďalšie   konanie.   K viazanosti   návrhu   na rozhodnutie ústavným súdom (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde) sa ústavný súd vyjadril v uznesení o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie z 24. januára 2008.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. júna 2008