znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/06-48

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. novembra 2006 v senáte   zloženom   z predsedu   Alexandra   Bröstla,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Auxta v konaní o sťažnosti I., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. J., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 druhej   vety   a čl. 46 ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. k. 6 Co 25/05-62 z 29. septembra 2005 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo I., a. s., na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. k. 6 Co 25/05-62 z 29. septembra 2005 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 25/05-62 z 29. septembra 2005 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Vo zvyšnej časti návrhu I., a. s., n e v y h o v u j e.

4. I., a. s., n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

5. Krajský súd v Bratislave j e   p o v i n n ý   uhradiť I., a. s., trovy konania v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. P. J., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesenímč. k.   IV. ÚS 30/06-24   z   9. februára 2006   prijal   sťažnosť   spoločnosti   I.,   a. s.   (ďalej   len „sťažovateľka“), podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie v časti, ktorou namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k.   6 Co 25/05-62 z 29. septembra 2005.

Po   prijatí   časti   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   predsedníčku krajského súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Vyjadrenie predsedníčky krajského súdu bolo ústavnému súdu doručené 11. apríla 2006 faxom a v origináli 18. apríla 2006 pod sp. zn. Spr. 3222/2006. V ňom krajský súd okrem iného uvádza:

«Pokiaľ   ide   o   vecnú   stránku   sťažnosti,   jej   predmetom   je   tvrdenie   sťažovateľky, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 25/2005 zo dňa 29. 09. 2005 došlo k porušeniu jej ústavných práv zaručených čl. 20 ods. 1 druhej vety a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR.   V   tejto   súvislosti   si   Vám   vzhľadom   na   oprávnenia   predsedu   súdu   vyplývajúce mu zo zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov (najmä z ustanovení   § 32   a   § 53)   dovoľujem   oznámiť,   že   ako   orgánu   riadenia   a   správy   súdu mi neprislúcha vyjadrovať sa k procesnoprávnemu postupu sudcov v konkrétnych súdnych konaniach,   usmerňovať   ich,   akým   spôsobom   majú   v   tom   ktorom   konaní   postupovať, zaujímať svoj právny názor k veci alebo akýmkoľvek spôsobom ich ovplyvňovať či už ide o postup v konaní alebo spôsob rozhodovania. V zmysle uvedeného zákona nemám ani právomoc   preskúmavať,   posudzovať,   či   hodnotiť   správnosť   a   zákonnosť   postupu a rozhodnutí   sudcov,   resp.   senátov   tunajšieho   súdu,   pokiaľ   sa   samozrejme   nejedná o pochybenie   z   dôvodu   prieťahov   v   konaní,   porušovania   zásad   sudcovskej   etiky   alebo porušovania   zásad   dôstojnosti   súdneho   konania.   Z   tohto   dôvodu   som   Vašu   žiadosť predložila priamo predsedníčke senátu „6 Co“, JUDr. A. B., ktorej vyjadrenie Vám súčasne s požadovaným spisovým materiálom v prílohe tohto prípisu zasielam. (...)»

V priloženom   vyjadrení   predsedníčky   senátu   6 Co   JUDr.   A.   B.   sa   okrem   iného uvádza:

«Krajský   súd   v   Bratislave   v   právnej   veci   navrhovateľky   I.,   a. s.,   B.,   zastúpené advokátom   JUDr.   P.   J.,   B.,   proti   odporkyni:   V.,   B.,   o   1.160.000,- Sk,   na   odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9. novembra 2004 č. k. 5 C 188/04-38 sťažnosťou namietaným rozsudkom zo dňa 29. 9. 2005 č. k. 6 Co 25/05-62 rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa § 219 O. s. p. potvrdil.

Odvolací   súd   preskúmal   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v   napadnutej   časti   podľa § 212 ods. 1 O. s. p. v znení platnom do 31. 8. 2005 (§ 372 1 ods. 2 O. s. p. v znení zák. č. 341/2005 Z. z.) a dospel k záveru, že výroková časť rozsudku, ktorým bol návrh zamietnutý je vecne správna. Tak ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, odvolací   súd   zaujal   stanovisko   k   právnemu   názoru   navrhovateľky,   ktorá   požadovala odvolacím návrhom v napadnutej časti zmenu rozsudku tak, aby bola odporkyni uložená povinnosť zaplatiť poplatok z omeškania v požadovanej výške 0,1 % zo sumy 360.000,- Sk denne za   obdobie od 8.   12.   2003 do 16.   9.   2004 a zo sumy 800.000,-   Sk za   obdobie od 12. 12. 2003 do 16. 4. 2004, s odôvodnením nálezu Ústavného súdu SR č. 396/2004 Z. z. zo dňa 15. 7. 2004, ktorý sa týkal iba poslednej zmeny zákona č. 273/1994 Z. z. v skúmaní ústavnosti   sadzby   poplatku   z   omeškania   0,01 %   z   dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, ktorá   bola   zavedená   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   Dňom   uverejnenia   nálezu Ústavného   súdu   SR   sa   stalo   neúčinným   iba   posledné   znenie   ust.   § 38   ods. 4 zák. č. 273/1994 a obnovilo sa znenie tohto ustanovenia, aké bolo predtým, než nadobudol účinnosť   zák.   č. 138/2003   Z. z.,   teda   znenie,   podľa   ktorého   poplatok   z   omeškania predstavuje sumu 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Odvolací   súd   zaujal   stanovisko   k   námietke   v   odvolaní   ako   i   ústavnej   sťažnosti výkladu   nálezu   Ústavného   súdu   SR   č.   396/2004   Z.   z.,   že   sa   týka   iba   novelizovaného ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zák. č. 138/2003 Z. z., tak, že od vyhlásenia tohto   nálezu   v   Zbierke   zákonov,   novela   vykonaná   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   stratila účinnosť a platí pôvodné znenie ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/94 Z. z., podľa ktorého poplatok z omeškania prestavuje 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania s takýmto záverom: Odvolací súd pri riešení právnej otázky je toho názoru, že dňom 15. 7. 2004 Z. z., kedy   bol nález ústavného   súdu   uverejnený v zbierke zákonov,   stratilo   ust.   § 38   ods.   4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov účinnosť a keďže Národná rada SR neuviedla toto ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. do súladu s Ústavou SR po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov stratilo platnosť. Ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení neskorších predpisov, teda nebolo účinné v čase od 15. 7. 2004 do 15. 1. 2005 a od 16. 1. 2005 nie je platné. Tým odvolací súd konštatoval, že názor navrhovateľky by mal opodstatnenie iba za predpokladu, že by Ústavný súd SR vyslovil nesúlad ust. § 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z. s Ústavou SR. Ústavný súd vyslovil nesúlad ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení ku dňu svojho rozhodovania, teda ku dňu 17. 5. 2004. Nejedná sa teda o prípad predpokladaný v ust. § 41a ods. 3 druhej časti vety zák.   č.   38/1993   Z.   z.,   na   ktoré   poukazuje   navrhovateľka   v   odvolaní,   ako   i   v   ústavnej sťažnosti.

Poplatok   z   omeškania   vo   výške   0,1 %   z   dlžnej   sumy   za   každý   deň   omeškania bol v zákone   273/1994   Z. z.   upravený   od   1. 1. 1997,   kedy   nadobudol   účinnosť zák.   č.   386/1996   Z.   z.   Poplatok   z   omeškania   v   tejto   výške   platil   do   1. 6. 2003,   kedy nadobudol účinnosť zák. č. 138/2003 Z. z. Podľa tohto zákona, ktorým bol novelizovaný zák. č. 273/1994 Z. z. poplatok z omeškania predstavoval 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.   Táto   úprava   poplatku   z   omeškania   bola   účinná   do   15. 7. 2004, t. j. do vyhlásenia nálezu Ústavného súdu SR č. 396/2004 Z. z. v zbierke zákonov a dňom 16. 1. 2005 stratila platnosť. Odvolací súd vychádzal zo stanoviska, že nálezy Ústavného súdu   SR   nepôsobia   spätne,   touto   sankciou   -   poplatkom   z   omeškania   by   mohla   byť v prejednávanej veci postihnutá zdravotná poisťovňa iba za predpokladu, že by sa dostala s plnením do omeškania v čase do 15. 7. 2004. To znamená, že odvolací súd posudzoval dobu omeškania len do tohto termínu.

V   prejednávanej   veci   nebolo   medzi   účastníkmi   konania   sporné,   že   zdravotná poisťovňa   bola   v   omeškaní   so   zaplatením   sumy   360.000,-   Sk   v   čase   od   8. 12. 2003 do 14. 7. 2004 a z istiny 800.000,- Sk od 12. 12. 2003 do 14. 7. 2004 tak, ako správne aj zistil v odôvodnení rozsudku súd prvého stupňa vecnú správnosť, ktorého odvolací súd posudzoval a bolo to v čase, keď platilo ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení zák. č. 138/2003 Z. z. s poplatkom omeškania vo výške 0,01 % z dlžnej sumy za každý deň. Odvolací súd pri vyslovenom právnom názore vychádzal aj z odôvodnenia nálezu Ústavného súdu sp. zn.: PL. ÚS 38/03 zo dňa 17. 5. 2004, v ktorom sa okrem iného uvádza, že „diferencovaná úprava poplatku z omeškania vytvára podľa názoru Ústavného súdu SR priestor pre také nevyvážené postavenie subjektov participujúcich na zdravotnom poistení (ktorých   vzájomné   zmluvné   vzťahy   sú   dominantné),   ktoré   vedie   k   záveru   o   nesúlade napadnutého ustanovenia § 38 ods. 4 Zák. č. 273/1994 Z. z. s čl. 20 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 3 a 4 Ústavy“. Z tohto názoru odvolací súd vyvodil, že podľa Ústavného súdu SR ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. zakladá nerovnosť medzi subjektami zúčastňujúcimi sa na   zdravotnom   poistení.   Teda   dôvodom   pre   vyslovenie   nesúladu   ust.   §   38   ods.   4 zák. č. 273/1994 Z. z. sústavou nebola výška poplatku z omeškania ale samotná existencia diferencovanej úpravy poplatku z omeškania, obsiahnutá v tomto ustanovení.»

Podaním doručeným ústavnému súdu 27. apríla 2006 právny zástupca sťažovateľky upresnil len petit sťažnosti a nevyužil možnosť vyjadriť sa k stanovisku krajského súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v   danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s   ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne prijímal na ďalšie konanie IV. senát ústavného súdu. Pretože od 1. marca 2006 v súlade s rozvrhom práce na tento rok sa sudca spravodajca Ján Auxt stal členom II. senátu ústavného súdu, aj veci, v ktorých je sudcom spravodajcom Ján   Auxt,   sa   prerokúvajú   v   II. senáte   ústavného   súdu.   Z   tohto   dôvodu   sa   táto   vec prerokovala a rozhodla vo veci samej v zložení, ktoré je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl. 125   ods. 1   písm. a)   ústavy   ústavný   súd   rozhoduje   o   súlade   zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná   rada   Slovenskej   republiky   a   ktoré   boli   ratifikované   a   vyhlásené   spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa čl. 125 ods. 3 ústavy ak ústavný súd svojím rozhodnutím vysloví, že medzi právnymi predpismi uvedenými v odseku 1 je nesúlad, strácajú príslušné predpisy, ich časti, prípadne niektoré ich ustanovenia, účinnosť. Orgány, ktoré tieto právne predpisy vydali, sú povinné   do   šiestich   mesiacov   od   vyhlásenia   rozhodnutia   ústavného   súdu   uviesť ich do súladu s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami vyhlásenými spôsobom ustanoveným zákonom, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. b) a c), aj s inými zákonmi, a ak ide o predpisy uvedené v odseku 1 písm. d), aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. Ak tak neurobia, také predpisy, ich časti alebo ustanovenia strácajú platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa čl. 125 ods. 6 ústavy rozhodnutie ústavného súdu vydané podľa odsekov 1, 2 a 5 sa vyhlasuje spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Právoplatné rozhodnutie ústavného súdu je všeobecne záväzné.

Podľa § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde nález, ktorým sa zistil nesúlad právnych predpisov   s   právnym   predpisom   vyššej   právnej   sily   alebo   s   medzinárodnou   zmluvou, vyhlási sa spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov. Nález je všeobecne záväzný odo   dňa   jeho   vyhlásenia   v   Zbierke   zákonov   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Zbierka zákonov“).

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde právny predpis, jeho časti alebo niektoré jeho   ustanovenia   strácajú   účinnosť   dňom   vyhlásenia   nálezu   ústavného   súdu   v   Zbierke zákonov.

Podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde stratou účinnosti, prípadne platnosti právnych predpisov na základe nálezu ústavného súdu sa neobnovuje platnosť právnych predpisov nimi zrušených; ak však išlo len o ich zmenu alebo o doplnenie, platí skorší právny predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením.

Podľa § 41b ods. 2 zákona o ústavnom súde (...) právoplatné rozhodnutia vydané v občianskoprávnom alebo správnom konaní na základe právneho predpisu, ktorý celkom sčasti   alebo   v niektorom   ustanovení   stratil   účinnosť,   zostávajú   nedotknuté;   povinnosti uložené takýmito rozhodnutiami nemožno nútene vymáhať.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ak je v danom prípade   oprávnený   o ochrane   základných   práv   sťažovateľa   rozhodnúť   všeobecný   súd, je právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať vo veci vylúčená.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol   alebo   nebol   náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery zo skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách   (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných   súdov,   ak v   konaní ktoré   mu predchádzalo alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00).

Za   výnimku   zo   zásady,   podľa   ktorej   výklad   zákonov   prislúcha   predovšetkým všeobecným súdom, treba považovať výklad ustanovení zákona o ústavnom súde. V danom prípade ide najmä o výklad tých ustanovení zákona o ústavnom súde, z ktorých možno vyvodiť   právne   účinky   nálezov   ústavného   súdu   vydaných   v   konaní   o   súlade   právnych predpisov na konania pred súdmi a inými orgánmi verejnej moci v individuálnych veciach. V konkrétnostiach ide najmä o ustanovenia § 41a a § 41b v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pre   označené   ustanovenia   zákona   o   ústavnom   súde   je   charakteristické   vzájomné pôsobenie princípu ochrany a zachovania ústavnosti na jednej strane a princípu právnej istoty na strane druhej. Oba princípy sú neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu vyjadreného   v čl. 1   ods. 1   prvej   vety   ústavy.   Princíp   ochrany   a   zachovania   ústavnosti sa realizuje v danom prípade samotným rozhodovaním ústavného súdu v konaní o súlade právnych   predpisov   podľa   čl. 125   ústavy   a   jeho   následnými   právnymi   účinkami na rozhodnutia, resp. rozhodovanie súdov a iných orgánov verejnej moci v individuálnych veciach.   Princíp   právnej   istoty   sa   prejavuje   v   dvoch   smeroch.   Jednak   je   založený na prezumpcii ústavnosti právnych predpisov (až do opačného rozhodnutia ústavného súdu) a jednak   na   zachovaní   právoplatnosti   rozhodnutí   súdov   a   iných   orgánov   verejnej   moci vychádzajúcich   z   prezumpcie   ústavnosti.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   pri   kolízii spomínaných   princípov   treba   dať   prednosť   jednoznačne   princípu   zachovania   a ochrany ústavnosti,   a to   za   súčasného   spolupôsobenia   bŕzd   vyplývajúcich   z uplatnenia   princípu právnej istoty (mutatis mutandis I. ÚS 51/06).

Zákon o ústavnom súde rozlišuje účinky nálezov ústavného súdu vydaných v konaní o   súlade   právnych   predpisov   na   konania   pred   súdmi   a inými   orgánmi   verejnej   moci v individuálnych   veciach   na   tie,   ktoré   boli   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu v Zbierke zákonov už právoplatne skončené (§ 41b zákona o ústavnom súde), a tie, ktoré ešte   v čase   uverejnenia   nálezu   ústavného   súdu   v Zbierke   zákonov   neboli   právoplatne skončené (§ 41a zákona o ústavnom súde).

V danom   prípade   sťažovateľka   namieta   postup   a   rozhodnutie   krajského   súdu v konaní, ktoré ešte nebolo v čase uverejnenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 v Zbierke   zákonov   právoplatne   skončené.   Krajský   súd   rozhodol   29.   septembra   2005, t. j. v čase po uverejnení nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/03 zo 17. mája 2004 v Zbierke zákonov a v čase, keď ustanovenie § 38 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 273/1994   Z.   z.   o   zdravotnom   poistení,   financovaní   zdravotného   poistenia, o zriadení   Všeobecnej   zdravotnej   poisťovne   a   o   zriaďovaní   rezortných,   odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 273/1994 Z. z.“) v znení podľa novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., ktorým   sa   mení a dopĺňa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 277/1994   Z.   z. o zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 138/2003 Z. z.“) v zmysle čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stratilo nielen účinnosť, ale aj platnosť, keďže dňom 15. januára 2005 uplynula lehota podľa čl. 125 ods. 3 druhej vety ústavy, v rámci ktorej bola Národná rada Slovenskej republiky povinná   uviesť   protiústavné   znenie   § 38   ods. 4   zákona   č. 273/1994   Z. z.   do   súladu s ústavou.

Krajský   súd bol teda   povinný v čase, keď rozhodoval, aplikovať na daný prípad § 41a v spojení s § 41 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pričom pre ústavne akceptovateľné rozhodnutie krajského súdu bola nevyhnutná správna interpretácia a aplikácia § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde.

III.

Sťažovateľka   pri   uplatnení   svojho   nároku   vychádza   z   právneho   názoru,   podľa ktorého novelizované znenie § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z., ktorým bola s účinnosťou od 1. júna 2003 ustanovená sadzba poplatku z omeškania vo výške 0,01 % za každý deň omeškania, stratilo účinnosť od 15. júla 2004, a podľa § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže išlo len o zmenu právneho predpisu, platí znenie zákona č. 273/1994 Z. z. pred touto zmenou.   Sťažovateľka   argumentuje,   že   krajský   súd   vo   svojom   rozhodnutí   vychádzal z právnej normy, ktorá nebola v súlade s ústavou a v čase podania návrhu nebolo príslušné ustanovenie zákona č. 273/1994 Z. z. účinné a v čase vyhlásenia rozhodnutia ani platné.

Podľa   právneho   názoru   krajského   súdu   prezentovaného vo   vyjadrení   zo   7. apríla 2006 „... dňom   15.   7.   2004   Z.   z.,   kedy   bol   nález   ústavného   súdu   uverejnený   v zbierke zákonov,   stratilo   ust.   §   38   ods.   4   zák.   č.   273/1994   Z.   z.   v znení   neskorších   predpisov účinnosť a keďže Národná rada SR neuviedla toto ustanovenie (...) do súladu s Ústavou SR po šiestich mesiacoch od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov stratilo platnosť. (...) teda nebolo účinné v čase od 15. 7. 2004 do 15. 1. 2005 a od 16. 1. 2005 nie je platné. (...) názor   navrhovateľky   by   mal   opodstatnenie   iba   za   predpokladu,   že   by   Ústavný   súd   SR vyslovil nesúlad ust. 38 ods. 4 zák. č. 138/2003 Z. z. s Ústavou SR. Ústavný súd vyslovil nesúlad ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení ku dňu svojho rozhodovania, teda ku dňu 17. 5. 2004. Nejedná sa teda o prípad predpokladaný v ust. § 41a ods. 3 druhej časti vety zák. č. 38/1993 Z. z., na ktoré poukazuje navrhovateľka v odvolaní, ako i v ústavnej sťažnosti“.

Krajský súd vo svojom rozhodnutí z 29. septembra 2005 tiež uviedol: „Keďže nálezy Ústavného súdu nepôsobia spätne, touto sankciou - poplatkom z omeškania by môže byť postihnutá zdravotná poisťovňa iba za predpokladu, že sa dostala s plnením do omeškania v čase do 15. 7. 2004, resp. relevantnou je iba doba omeškania do tohto termínu.

V prejednávanej veci nebolo medzi účastníkmi konania sporné, že odporkyňa bola v omeškaní so zaplatením sumy 360.000,- Sk v čase od 8. 12. 2003 do 14. 7. 2004 a z istiny 800.000,- Sk od 12. 12. 2003 do 14. 7. 2004 tak, ako správne zistil a v odôvodnení rozsudku konštatoval súd prvého stupňa. V tom čase platilo ust. § 38 ods. 4 zák. č. 273/1994 Z. z. v znení   zák.   č.   138/2003   Z.   z.,   a   poplatok   z   omeškania   teda   bol   0,01 %   z dlžnej   sumy za každý deň omeškania.“

Vychádzajúc   z   uvedeného   bolo   úlohou   ústavného   súdu   posúdiť,   či   krajský   súd v danom prípade správne interpretoval a aplikoval § 41a ods. 3 zákona o ústavnom súde, a či   v dôsledku   tejto   interpretácie   a aplikácie   postupom   a rozsudkom   krajského   súdu nedošlo k porušeniu označeného základného práva sťažovateľky.

Podľa § 41a ods. 1 zákona o ústavnom súde od uverejnenia nálezu ústavného súdu vydaného   v   konaní   o   súlade   právnych   predpisov   v   Zbierke   zákonov   nie   je   možné postupovať podľa právneho predpisu, jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia, ktoré ústavný súd vyhlásil za rozporné s ústavou. Podľa názoru ústavného súdu dňom márneho uplynutia lehoty podľa čl. 125 ods. 3 tretej vety ústavy stráca takýto právny predpis, jeho časť alebo niektoré jeho ustanovenie platnosť ex tunc, t. j. je anulované od počiatku.

V danej veci je nesporné, že § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v znení podľa novelizácie   vykonanej   zákonom   č.   138/2003   Z.   z.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu nebol účinný ani platný, t. j. už nebol súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky. Z toho vyplýva, že krajský súd v čase svojho rozhodovania nemohol aplikovať na daný prípad § 38 ods. 4 zákona č. 273/1994 Z. z. v neplatnom znení, t. j. nemohol potvrdiť nárok sťažovateľky   na   poplatok   z omeškania   vo   výške   0,01   %   z dlžnej   sumy   za   každý   deň omeškania, ktorý jej priznal vo svojom rozsudku č. k. 5 C 188/04-38 z 9. novembra 2004 Okresný súd Bratislava V (ďalej len „okresný súd“), a to bez ohľadu na to, že v čase, keď tento nárok vznikol, bolo toto ustanovenie platné a účinné. Zo znenia § 41a ods. 3 zákona   o ústavnom   súde   jednoznačne   vyplýva,   že   v danom   prípade   po   strate   účinnosti (po 15. júli 2004),   ako aj po následnej   strate   platnosti   (po   15. januári 2005)   posledného znenia zákona č. 273/1994 Z. z. „platí skorší predpis v znení platnom pred touto zmenou alebo doplnením“,   t.   j.   v čase   rozhodovania   krajského   súdu   platil   §   38   ods.   4   zákona č. 273/1994 Z. z. v znení pred nadobudnutím platnosti a účinnosti novelizácie vykonanej zákonom č. 138/2003 Z. z., keď ustanovoval poplatok z omeškania 0,1 % z dlžnej sumy za každý deň omeškania.

Na   tomto   základe   ústavný súd   dospel   k záveru,   že   krajský   súd   v danom   prípade rozhodol v zjavnom rozpore s ústavou a zákonom, a preto rozsudkom č. k. 6 Co 25/05-62 z 29. septembra 2005 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   (obdobne   aj   II. ÚS 72/06,   II. ÚS 91/06,   I. ÚS 146/06 a IV. ÚS 30/06).

Sťažovateľka   zároveň   namietala   aj   porušenie   svojho   základného   práva   podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné právo sťažovateľky na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám (aj v súčinnosti s účastníkmi konania) vyrovnal s ochranou označeného základného práva hmotného charakteru, v ktorom je navyše viazaný záväzným právnym názorom ústavného súdu. Preto ústavný súd sťažnosti v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala aj vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 druhej vety ústavy, nevyhovel, uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným súdom.

Takýto   záver   korešponduje   aj   so   stanoviskom   pléna   ústavného   súdu sp. zn. PLz. ÚS 1/06 z 11. októbra 2006, ktorým ústavný súd prijal zjednocujúce stanovisko k odchylným   právnym   názorom   senátov   ústavného   súdu   vyslovených   pri   svojej rozhodovacej   činnosti   na   aplikáciu   nálezu   ústavného   súdu   č. k.   PL. ÚS 38/03-39 zo 17. mája 2004 v konaní pred všeobecným súdom.

IV.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným   rozhodnutím,   opatrením   alebo   iným   zásahom,   zruší   také   rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, a zároveň môže vec vrátiť na ďalšie konanie.

Keďže   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   6 Co 25/05-62 z 29. septembra 2005, bolo potrebné tento rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie krajskému súdu.

Je   nesporné,   že   v   dôsledku   toho,   že   krajský   súd   označeným   rozsudkom   porušil základné   právo   sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   bola   sťažovateľke   spôsobená aj majetková   ujma,   keďže   jej   bol   rozhodnutím   krajského   súdu   v spojení   s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 188/04-38 z 9. novembra 2004 priznaný nižší nárok na poplatok z omeškania, ako jej v skutočnosti patrí. Za daných okolností ale podľa názoru ústavného súdu   nebolo   potrebné   vo   výrokovej   časti   nálezu   ústavného   súdu   vysloviť   aj   porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože majetková ujma vznikla sťažovateľke len sprostredkovane a bola spôsobená porušením jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu, pričom vyslovenie porušenia tohto základného práva spolu s ďalšími časťami výroku tohto rozhodnutia ústavného súdu je spôsobilé   dostatočne   zabezpečiť   ochranu   všetkých   ústavou   zaručených   práv sťažovateľky, vrátane odstránenia jej ujmy na majetku.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľky podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy,   zaoberal   sa   aj   jej   žiadosťou   o   priznanie   finančného zadosťučinenia. Sťažovateľka žiadala, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume   2   mil. Sk.   V nadväznosti   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   a vrátenie   veci na ďalšie   konanie   považoval   ústavný   súd   poskytnutie   ochrany   porušenému   základnému právu týmto spôsobom za dostatočné a sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal.Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   § 36   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. P. J. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania spolu v sume 10 240 Sk za tri úkony právnej služby.

Ústavný   súd   pri   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky,   ktorá   v   prvom   polroku   2004   bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) urobené v roku 2005 spolu v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún), podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov (t. j. za každý úkon po 2 501 Sk a režijný paušál v sume 2 x 150 Sk).

Nárok   právneho   zástupcu   na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby   -   písomné vyjadrenie   k sťažnosti   z   24. apríla 2006   -   ústavný   súd   nepriznal,   pretože   toto   jeho vyjadrenie   neobsahovalo   žiadne   nové   skutočnosti,   ktoré   by   slúžili   ako   podklad pre rozhodnutie ústavného súdu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2006