znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/05-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 20. apríla 2005 v senáte zloženom   z   predsedu   Jána   Auxta   a   zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a   Jána   Lubyho v konaní o sťažnosti Josefa Polívku, bytom H., zastúpeného advokátom JUDr. P. K., K., ktorou   namietal   porušenie   jeho základného   práva   na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom   pod sp. zn. 1 C 700/92, za účasti Okresného súdu Spišská Nová Ves, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Josefa Polívku na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 700/92 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 700/92 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Josefovi   Polívkovi p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Spišská Nová Ves j e   p o v i n n ý   uhradiť Josefovi Polívkovi trovy právneho zastúpenia v sume 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. P. K., K., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 30/05 z 2. februára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o   postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Josefa   Polívku,   bytom   H.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 C 700/92.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania (v procesnom postavení odporcu) o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva. Toto súdne konanie sa vedie na okresnom súde od 29. mája 1992 pod sp. zn. 1 C 700/92.

Sťažovateľ   uviedol,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V sťažnosti sa sťažovateľ domáhal, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   a   žiadal,   aby   mu   ústavný   súd   priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 120 000 Sk.

Z obsahu predloženého súdneho spisu až do 11. januára 1996, keď vo veci začala konať súčasná zákonná sudkyňa (chronológiu tohto obdobia obsahuje vyjadrenie okresného súdu), ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania:

- 19. mája 1992   bol   okresnému   súdu   doručený „Návrh   na   začatie   konania o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov“;

- 27. júla 1992 okresný súd nariadil pojednávanie na 11. august 1992;

- pojednávanie uskutočnené 11. augusta 1992 bolo odročené na neurčito „za účelom znovupredvolania účastníkov“;

- pojednávanie uskutočnené 21. októbra 1992 bolo odročené na neurčito za účelom vyžiadania písomných správ a vypočutia ďalších svedkov;

- 22. februára 1993 okresný súd nariadil termín pojednávania na 3. marec 1993;

- pojednávanie   uskutočnené   3. marca 1993   bolo   odročené   na   neurčito „vzhľadom na prevedenie ďalších svedeckých výpovedí“;

- 10. septembra 1993 okresný súd nariadil pojednávanie na 22. september 1993;

- pojednávanie uskutočnené 22. septembra 1993 bolo odročené na neurčito, pričom navrhovateľke bolo uložené preveriť a zistiť miesto, kde sa nachádza žalovaný;

- 21. februára 1994 okresný súd nariadil pojednávanie na 1. marec 1994;

- pojednávanie   uskutočnené   1. marca 1994   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom znovupredvolania svedkyne (nedostavila sa z dôvodu práceneschopnosti);

V ďalšom období obsah spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v prílohe jeho vyjadrenia z 24. marca 2005 sp. zn. Spr. 2056/05, a preto ústavný súd poukazuje len na tieto úkony, ktoré považuje za preukázané.

«Vyjadrenie konajúcej sudkyne JUDr. J. G. vo veci ústavnej sťažnosti Josefa Polívku (...)

Vo   veci som   začala konať   11. 1. 1996   ako tretia   sudkyňa   v poradí   (vec napadla na súd   19. 5. 1992).   Dňa   25. 1. 1996   bolo   vytýčené   pojednávanie   vo   veci,   kedy   som (vzhľadom na to, že som bola až treťou konajúcou sudkyňou v poradí) medzi účastníkmi odsúhlasovala   jednotlivé   položky   patriace   do   BSM.   Po   tom,   čo   právny   zástupca navrhovateľky podal návrhy na doplnenie dokazovania výsluchmi svedkov, požiadala som Okresný súd Mělník o výsluch svedkov. Toto dožiadanie bolo vybavené v decembri 1996 a pojednávanie bolo vytýčené na 31. 1. 1997.

Na návrh právnej zástupkyne navrhovateľky súd odročil pojednávanie za účelom znaleckého dokazovania. Vzhľadom na obsah výpovede účastníkov na tomto pojednávaní, súd doplnil dokazovanie žiadosťou z Okresného úradu, živnostenského odboru, vyžiadal si spis z Okresného úradu, odboru životného prostredia, zamestnávateľov, resp. predošlých zamestnávateľov   účastníkov   súd   žiadal   o   oznámenie   výšky   ich   príjmu   a súd   vyzval účastníkov na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie.

Navrhovateľka podaním zo dňa 17. 3. 1997 požiadala o oslobodenie od súdnych poplatkov,   súd   jej   žiadosti   nevyhovel   uznesením   zo   dňa   21. 3. 1997.   Vzápätí   na   to, účastníci zložili preddavok na znalecké dokazovanie. To nariadil súd uzneseniami zo dňa 21. 7. 1997, kedy ustanovil Ing. J. B., znalca z odboru oceňovania nehnuteľností, Ing. Š. O., z odboru bytových zariadení, Ing. M. M. z odboru cestná doprava. Dňa 19. 9. 1997 podal znalecký posudok Ing. O., dňa 4. 11. 1997 Ing. M. a dňa 28. 5. 1998 Ing. B. Súd dňa 9. 2. 1998 rozhodol o priznaní znalečného pre Ing. O. a Ing. M. po tom, čo boli znalecké posudky doručené na písomné vyjadrenie. Na žiadosť Ing. B. ho súd upovedomil o tom, aby znalecký posudok podal v zmysle stavebného povolenia a o znalečnom za podanie tohto znaleckého posudku súd rozhodol dňa 2. 4. 1998. Dňa 24. 6. 1998 žalovaný účastník podal námietky voči znaleckému posudku, ktoré boli doručené znalcovi na písomné vyjadrenie v lehote 15 dní a po márnom uplynutí lehoty súd toto vyjadrenie urgoval. Dňa 2. 11. 1998 tento súdny znalec podal vyjadrenie k námietkam odporcu a tieto námietky boli doručené odporcovi. Podaním zo dňa 22. 12. 1998 odporca opätovne namietal vyjadrenie súdneho znalca. Tieto námietky súd opätovne doručil znalcovi na vyjadrenie, ktorých zaslanie musel súd opätovne urgovať, a to 3. 5. 1999 a 25. 5. 1999. Dňa 25. 5. 1999 Ing. B. sa opätovne vyjadril   k námietkam   odporcu.   Podaním   zo   dňa   7. 6. 1999   odporca   vzniesol   námietku zaujatosti voči súdnemu znalcovi Ing. J. B., túto námietku súd znalcovi doručil a podaním zo dňa 7. 7. 1999 znalec odmietol tvrdenia udávané odporcom, avšak pripojil sa k žiadosti odporcu určiť nového znalca a to z toho dôvodu, „aby nemusel podávať ďalšie vyjadrenia k nezmyselným narážkam a pripomienkam odporcu“. Uznesením zo dňa 28. 7. 1999 súd rozhodol, že znalec Ing. J. B. je vylúčený z podania znaleckého posudku a dňa 30. 9. 1999 súd vyzval odporcu na zloženie preddavku na ďalšie znalecké dokazovanie. v ten istý deň súd   ustanovil   za   znalca   Ing. S.   H.   z odboru   oceňovania   nehnuteľností.   Aj voči   tomuto znalcovi   zniesol   odporca   námietky   podaním   zo   dňa   14. 10. 1999   a odvolal   sa   voči uzneseniu, ktorým ho súd vyzval na zloženie preddavku na trovy znaleckého dokazovania. Súd   ho vzápätí   vyzval,   že   na   zdokladovanie   svojej   sociálnej   situácie   a nasledujúci   deň po doručení vz. 6 O. s. p. mu súd priznal oslobodenie od súdnych poplatkov. Na zaplatenie preddavku na znalecké dokazovanie (po správoplatnení uznesenia o oslobodení od platenia súdnych   poplatkov)   súd   vyzval   navrhovateľku   na zloženie   preddavku.   Dňa   10. 2. 2000 sa znalec   Ing.   S. H.   vyjadril   k vznesenej   námietke   zaujatosti   a dňa   27. 3. 2000   súd rozhodol,   že   tento   znalec   nie je vylúčený   z   podania   znaleckého   posudku.   Uznesenie nadobudlo   právoplatnosť   dňa   26. 4. 2000   a   v máji   2000   súd   zaslal   spis   znalcovi. Dňa 6. 6. 2000   znalec   požadoval   súd   doplnenie   dokladov,   dňa   30. 6. 2000   súd   vyzval účastníkov   na   súčinnosť,   t. j.   vyzval   účastníkov,   aby   predložili   požadované   doklady znalcovi. V septembri 2001 došiel súdu znalecký posudok, ktorý súd zaslal účastníkom na písomné vyjadrenie. V novembri 2001 právny zástupca navrhovateľky podal vo veci stanovisko.

Ďalší   termín   pojednávania   súd   vytýčil   na   deň   17. 10. 2003   a vydal   uznesenie o priznaní znalečného pre znalca Ing. H. Právny zástupca navrhovateľky navrhol vyžiadať si   od   realitných   kancelárií   trhovú   cenu   nehnuteľností   a kvôli   tomu   bolo   odročené pojednávanie. Zároveň mal právny zástupca navrhovateľky špecifikovať, ktoré veci žiada jeho klientka prikázať do jej vlastníctva, právny zástupca podaním zo dňa 27. 10. 2003 žiadal lehotu zo strany súdu predĺžiť, pretože sa mu nepodarilo s klientkou skontaktovať. Dňa 14. 11. 2003 súd vydal opravné uznesenie vo vzťahu k priznanému znalečnému pre znalca Ing. H.

Dňa 22. 12. 2003 súd požiadal 5 realitných kancelárií na oznámenie trhovej hodnoty nehnuteľností,   ktoré   aj   po   urgenciách   došli   súdu   do   25. 2. 2004.   Medzi   tým   právny zástupca navrhovateľky jej vypovedal plnú moc a zastúpenie prezval nový právny zástupca JUDr. B. B.

Vzhľadom   na   zmenu   právneho   predpisu   súd   na   zistenie   trhovej   ceny   nariadil znalecké dokazovanie dňa 1. 4. 2004 a za znalca ustanovil Ing. J. M. Znalec podal posudok dňa 1. 10. 2004, ktorý spolu s uznesením o znalečnom súd doručoval dňa 12. 10. 2004 účastníkom   na   písomné   vyjadrenie.   Odporca   podal   vyjadrenie   k tomuto   posudku   dňa 26. 10. 2004 a opätovne   nesúhlasil s obsahom znaleckého posudku.   Dňa   3. 3. 2005 súd podanie odporcu poslal znalcovi na písomné vyjadrenie a znalec sa k týmto námietkam vyjadril podaním, ktoré došlo na súd 16. 3. 2005. Vo svojom vyjadrení uvádza, že odporca nespolupracoval pokiaľ ide o ohliadku bazénu.

Samotné   konanie   o   vyporiadanie   BSM   je   náročné   na   dokazovanie,   pretože   veľa položiek medzi účastníkmi je sporných. Účastníci boli poučení o možnosti skončiť konanie súdnym zmierom podľa § 99 O. s. p., avšak na takomto ukončení sporu účastníci nemali záujem.

Súd vytýčil termín pojednávania po tom, čo znalec zaslal svoje písomné vyjadrenie k námietkam na termín 15. 6. 2005 - skorší termín súd nevytyčoval, pretože ústavný súd si vyžiadal spis a súdu nie je zrejmé, kedy bude spis procesnému súdu vrátený.

K obsahu ústavnej sťažnosti sťažovateľa Josefa Polívku udávam, že sám sťažovateľ spôsobil   prieťahy   vo   veci   tým,   že   voči   podaným   znaleckým   posudkom   podával   svoje nesúhlasné vyjadrenia (čl. 121, 127, 255 spisu), v dôsledku čoho súd tieto podania zasielal znalcom na zaujatie ich stanoviska (čl. 124, 129, 261 spisu).

Voči súdom ustanoveným súdnym znalcom sťažovateľ vzniesol námietku zaujatosti (čl. 123, 141 spisu), ktoré súd postupoval znalcom na podanie vyjadrenia (čl. 135 a 151 spisu) a následne o týchto podaniach súd vydával rozhodnutia (čl. 136 a 152 spisu). Po doručení výzvy na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie sa sťažovateľ odvolal,   požiadal   o   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a po   prešetrení   jeho   sociálnej situácie mu súd promptne priznal oslobodenie od súdnych poplatkov (čl. 142 až 147 spisu). Poukazujem   i   na   to,   že   sťažovateľ   nespolupracoval   so   znalcom   pri   ohliadke nehnuteľnosti (neumožnil mu zistiť pôvodné rozmery bazénu), ako to vyplýva z podania znalca   z   čl. 261 - i   samotná   existencia   bazénu   ku   dňu   zániku   manželstva   je   sporná a po právoplatnosti rozvodu bol bazén sťažovateľom prestavaný.

Zo   strany   súdu   bola   nutnosť   nariadiť   nové   znalecké   dokazovanie   na   hodnotu nehnuteľnosti vzhľadom na zmenu právnych predpisov.

Súd nie je toho názoru, že v konaní došlo k zbytočným prieťahom zo strany súdu, už i s   poukazom   na   závažnosť   a charakter   sporu   a nutnosť   rozsiahleho   dokazovania (mnohokrát spôsobeného správaním sa sťažovateľa). Väčšiu plynulosť zo strany konajúcej sudkyne nebolo možné zabezpečiť i vzhľadom na pracovnú zaťaženosť.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Samosudca   je   podľa   § 117   ods. 1   OSP   povinný   robiť   vhodné   opatrenia,   aby   sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o   nároku   na vyporiadanie   bezpodielového   spoluvlastníctva   po   rozvode   manželstva.   Ide   o sporové konanie,   ktoré   nie   je   právne   zložité.   V týchto   konaniach   sa   používa   právna   úprava obsiahnutá   v zákone   č. 40/1964   Zb.   Občiansky   zákonník   v   znení   neskorších   predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktorej výsledok a používanie sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená i metodika postupu všeobecných súdov   v týchto   sporoch.   Zároveň   však   ústavný   súd   uznáva,   že   takého   spory   sú   svojou povahou   často   náročné   na dokazovanie,   pretože   je   potrebné   nielen   zistiť   okruh   vecí patriacich do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov konania, ale aj ich hodnotu ku dňu jeho zániku a zohľadniť tiež viacero skutočností, ktoré vyplývajú z § 150 Občianskeho zákonníka, najmä pokiaľ ide o komplexnosť vyporiadania tohto majetkového spoločenstva.

Na   skutkovú   zložitosť   veci   poukazuje   aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení z 24. marca 2005   sp. zn.   Spr. 2056/05.   Ústavný   súd   je napriek   uvedenému   toho   názoru, že v danom prípade neexistujú také skutkové okolnosti, ktoré by odôvodňovali takmer 13-ročné trvanie konania jeho skutkovou zložitosťou.

2. Druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd skúmal priebeh konania v súvislosti so   zbytočnými   prieťahmi,   bolo   správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   tohto   konania. Je pravdou,   že   sťažovateľ   opakovaným   podávaním   námietok   k znaleckému   posudku a v jednom prípade aj neúspešným namietaním zaujatosti súdneho znalca (na čo poukázal aj okresný súd vo svojom vyjadrení) prispel k predĺženiu priebehu konania. Z obsahu týchto námietok   vyplýva,   že   nemali zásadný   charakter   a   v mnohom   sa   opakovali.   Uvedenými skutočnosťami však nie je možné ospravedlniť nečinnosť konajúceho súdu ani ospravedlniť doterajšiu dĺžku priebehu preskúmavaného konania.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávne konanie, ktoré sa síce začalo 19. mája 1992, avšak vzhľadom na to, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť   15. februára 1993   a neobsahuje   ustanovenie   o spätnej   pôsobnosti,   relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo alebo nedošlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   sa   začína   od   15. februára 1993   V tejto   súvislosti   ústavný   súd poznamenáva,   že   ak   aj   nie   je   v zásade   oprávnený   skúmať   a rozhodnúť   o porušení základných   práv   pred   15. februárom   1993,   neznamená   to,   že   pri   celkovom   hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (IV. ÚS 277/04).

V priebehu   konania,   ktoré   trvá   od   podania   návrhu   okresnému   súdu   už   takmer 13 rokov, ústavný súd zistil tieto obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi v konaní:

- od   3. marca 1993   (uskutočnilo   sa   pojednávanie   vo   veci)   do   10. septembra 1993 (okresný súd nariadil pojednávanie vo veci), t. j. v trvaní 6 mesiacov;

- od 22. septembra 1993 (uskutočnilo sa pojednávanie vo veci) do 21. februára 1994 (okresný súd nariadil pojednávanie vo veci), t. j. v trvaní 5 mesiacov;

- od   1. marca 1994   (uskutočnilo   sa   pojednávanie   vo   veci)   do   11. januára 1996 (okresný súd nariadil pojednávanie vo veci), t. j. v trvaní 22 mesiacov;

- od   5. februára 1996   (navrhovateľka   predložila   návrhy   na   vypočutie   svedkov) do 8. novembra 1996   (okresný   súd   dal   pokyn   na   zabezpečenie   výsluchu   svedkov prostredníctvom dožiadaného súdu), t. j. v trvaní 9 mesiacov;

- od 25. septembra 2001 (okresný súd dal pokyn, aby bol znalecký posudok doručený účastníkom   na   vyjadrenie)   do   22. septembra 2003   (okresný   súd   nariadil   pojednávanie vo veci), t. j. v trvaní 24 mesiacov.

Celková doba nečinnosti okresného súdu predstavuje viac ako 5 rokov a 6 mesiacov.

Ústavný   súd   sa   nemohol   stotožniť   s tvrdením   okresného   súdu   uvedeným   v jeho vyjadrení   k   sťažnosti,   že: „... sťažovateľ   nespolupracoval   so   znalcom   pri   ohliadke nehnuteľnosti   (neumožnil   mu   zistiť   pôvodné   rozmery   bazénu)“, pričom „i   samotná existencia bazénu ku dňu zániku manželstva je sporná (...)“. Bolo práve vecou konajúceho súdu dokazovaním odstrániť pochybnosť o existencii bazénu ku dňu zániku manželstva, čo však nebolo podmienené údajnou „nespoluprácou“ sťažovateľa so   súdnym znalcom, lebo   okresnému   súdu   predložený   znalecký   posudok   obsahoval   alternatívy   ohodnotenia nehnuteľnosti s bazénom aj bez neho.

Ako nie dostatočne efektívny postup okresného súdu v konaní je možné kvalifikovať to,   že uznesenie sp. zn.   1 C 700/92   z 30. septembra 1999,   ktorým   okresný   súd ustanovil znalca z odboru oceňovania nehnuteľností, neobsahovalo údaj o lehote, v ktorej mal byť znalecký posudok vypracovaný a predložený. Na tento nedostatok upozornil okresný súd ustanovený znalec prípisom zo 6. júna 2000. Obdobne neefektíne postupoval okresný súd v súvislosti   s   uznesením   sp. zn.   1 C 700/92   z   1. apríla 2004,   ktorým   novoustanovenému znalcovi   uložil   predloženie   znaleckého   posudku   v lehote   30 dní   pod   hrozbou   uloženia poriadkových opatrení (znalec uznesenie prevzal 13. apríla 2004), pričom znalec znalecký posudok   v skutočnosti   predložil   bez   akéhokoľvek   opatrenia   zo   strany   okresného   súdu až 1. októbra 2004.

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   ani   obranu   okresného   súdu   spočívajúcu v poukázaní na „pracovnú zaťaženosť“, v dôsledku ktorej nebolo možné dosiahnuť „väčšiu plynulosť zo strany konajúcej sudkyne“.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 127/04) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie   alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt   požiadal   o odstránenie   svojej   právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti   za pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní.   Ústavný   súd   poznamenáva, že nie   je   možné   v žiadnom   prípade   prenášať   technicko-organizačné   problémy   štátnych orgánov na účastníkov konania, čo platí o to viac, ak to má za následok porušenie ich základných práv alebo slobôd.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   1 C 700/92,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľ.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   orgán,   ktorý   základné   právo   alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia v sume 120 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Poukázal najmä na to, že „Ide o majetkový spor po rozvode, ktorého výsledkom malo byť   určenie k spoločnému majetku   účastníkov,   napr.   aj   rekreačnej   chalupy,   ktorá   takto chátra, keďže nie je určené vlastníctvo k nehnuteľnosti“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje   poskytnutie   vyššieho   stupňa   ochrany   nielen   deklaráciu   porušenia,   prípadne príkazom na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom pod sp. zn. 1 C 700/92,   berúc   do   úvahy   konkrétne   okolnosti   prípadu   s prihliadnutím na správanie sťažovateľa a jeho podiel na predĺžení konania (uvedené v časti II bode 2 tohto nálezu), ako aj s prihliadnutím na skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 50 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   pred   ústavným   súdom   advokátom   JUDr. P.   K. Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   za   I. polrok 2004,   ktorá   bola 15 008 Sk. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie sťažnosti a jej podanie) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“) vo výške 2 501 Sk   a   2 x 150   Sk   režijný   paušál   (§ 16   ods. 3   vyhlášky).   Úhrada   bola   priznaná v celkovej sume 5 302 Sk.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. apríla 2005