znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/04-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. apríla 2004 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho   a zo   sudcov   Jána   Auxta   a Juraja   Horvátha   v konaní o sťažnosti   L.   T.,   bytom   T.,   t. č.   B.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr. E.   Ľ.,   B.,   vo   veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 92/00, za účasti Okresného súdu Piešťany, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo L. T. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 92/00   p o r u š e n é   b o l o.

2. L. T. p r i z n á v a primerané zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Piešťany povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

3. Okresný súd Piešťany j e   p o v i n n ý   uhradiť L. T. do 15 dní od doručenia tohto nálezu   trovy   konania   vo   výške   8 796   Sk   (slovom   osemtisícsedemstodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet advokátky JUDr. E. Ľ., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením sp. zn. IV. ÚS 30/04 z 5. februára 2004 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Zb. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   L.   T.,   bytom   T.,   t. č.   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 92/00.

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 1. augusta 2000 okresnému súdu návrh na zabezpečenie príspevku na úhradu výživy a niektorých nákladov nevydatej matke.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebolo napadnuté konanie právoplatne skončené. Keďže podľa jej názoru nekonal okresný súd v jej právnej veci plynulo, podala 29. novembra 2001 sťažnosť na prieťahy v konaní. V odpovedi na túto sťažnosť z 5. decembra 2001 predsedníčka okresného súdu uviedla, že vo veci sa koná. Pretože sa vo veci naďalej nekonalo tak, ako si predstavovala sťažovateľka, podala ďalšie   sťažnosti   na   odstránenie   prieťahov   v konaní,   a to   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej republiky,   Ministerstvu   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo spravodlivosti“)   a Krajskému   súdu   v Trnave.   Všetky   tieto   sťažnosti   boli   postúpené   na vybavenie okresnému súdu.

Dňa 14. januára 2004 bolo ústavnému súdu doručené podanie právnej zástupkyne sťažovateľky, ktorá v nadväznosti na to, že napadnuté konanie vo veci jej mandantky bolo medzičasom, a to 23. októbra 2003, právoplatne skončené, upravila petit sťažnosti v tom zmysle, že «... pokiaľ sme žiadali „prikázať okresnému súdu... vec skončiť v primeranej dobe“, berieme náš návrh späť». Aj napriek skutočnosti, že vec bola právoplatne skončená, právna zástupkyňa sťažovateľky naďalej trvala na sťažnosti, a to z dôvodu existenčného dopadu na sťažovateľku a jej maloleté dieťa.

Predsedníčka   okresného   súdu   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadrila k sťažnosti podaním Spr 324/04 doručeným ústavnému súdu 1. apríla 2004, v ktorom okrem chronológie úkonov okresného súdu uvádza toto: „... Pokiaľ ide o sťažnosť navrhovateľky je pravdou, že vo veci vznikli prieťahy, ale tieto boli spôsobené z objektívnych dôvodov, pretože súd konal v súčinnosti s inými orgánmi, keďže odporca sa nachádzal v cudzine, čím vznikli problémy s doručovaním písomností.“

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   16.   apríla 2004   zaujala   toto   stanovisko   k vyjadreniu   okresného   súdu:   «...   Aj   po   oboznámení   sa s vyjadrením   predsedníčky   súdu   a konajúceho   sudcu,   trváme   na   našej   sťažnosti,   ktorej navrhujeme vyhovieť, lebo:

1. okresný súd po celý čas konania postupoval nesústredene, nekoncepčne a niektoré obdobia bol celkom nečinný, hoci prejednávaná vec nebola vôbec zložitá (dala sa skončiť na   prvom   pojednávaní   podľa   §   114   ods.   1   OSP,   lebo   ide   o určitý   druh   predbežného opatrenia).

2. Podľa Vašej ustálenej judikatúry, prípadné nedostatky v nedostatočnom obsadení súdu,   nemôžu   ísť   na   ťarchu   účastníka,   ktorý   od   neho   očakáva   ochranu   svojich   práv v „primeranej dobe“; ide teda len o prieťahy v konaní vzniknuté zlou organizáciou práce, liknavosťou súdu a nezáujmom štátu o justíciu a jej odôvodnené potreby.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia okresného súdu a zo súvisiaceho spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania v predmetnej veci od podania návrhu   okresnému   súdu   do   23.   októbra   2003,   keď   bolo   konanie   vedené   pod   sp.   zn. 4 C 92/00 právoplatne skončené:

- dňa   1.   augusta   2000   bol   okresnému   súdu   doručený   návrh   sťažovateľky na zabezpečenie príspevku na úhradu výživy a niektorých nákladov nevydatej matke,

- uznesením   okresného   súdu   zo   14.   augusta   2000   bola   sťažovateľka   vyzvaná na opravu - doplnenie návrhu na začatie konania z 1. augusta 2000,

- dňa 31. augusta 2000 bola okresnému súdu doručená oprava - doplnenie návrhu,

- výzvou okresného súdu zo 6. septembra 2000 bol odporca vyzvaný na vyjadrenie k pripojenému návrhu,

- dňa   13.   septembra   2000   bolo   Okresnému   súdu   Trenčín   doručené   dožiadanie okresného súdu zo 6. septembra 2000 o vykonanie výsluchu sťažovateľky k návrhu,

- dňa 3. októbra 2000 bola okresnému súdu vrátená zásielka, a to výzva na vyjadrenie pre odporcu zo 6. septembra 2000 s poznámkou poštového doručovateľa, že adresát nebol zastihnutý,

- dňa   4.   októbra   2000   bola   okresnému   súdu   doručená   zápisnica   Okresného   súdu Trenčín (ako dožiadaného súdu) z 28. septembra 2000 o výsluchu sťažovateľky,

- žiadosť   okresného   súdu   o doručenie   súdnej   zásielky   odporcovi   prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru Piešťany (ďalej len „obvodné oddelenie“) bola obvodnému oddeleniu doručená 3. novembra 2000,

- dňa 7. novembra 2000 bol okresnému súdu doručený prípis obvodného oddelenia s konštatovaním,   že   zásielku   sa   nepodarilo   doručiť   vzhľadom   na   to,   že   odporca   sa v uvedenej dobe nachádzal mimo územia Slovenskej republiky,

- žiadosťou z 29. novembra 2000 okresný súd opätovne požiadal obvodné oddelenie o doručenie tej istej súdnej zásielky odporcovi,

- nadväzne na to bol 3. januára 2001 okresnému súdu doručený prípis obvodného oddelenia o nemožnosti doručenia zásielky odporcovi,

- dňa   24.   januára   2001   bola   obvodnému   oddeleniu   doručená   ďalšia žiadosť okresného súdu o opätovné doručenie súdnej zásielky odporcovi,

- dňa 31. januára 2001 bol okresnému súdu doručený prípis obvodného oddelenia, podľa ktorého „na uvedenej adrese bola vykonaná previerka, kde bolo zistené, že rodičia odporcu nevedia, kedy syn príde domov“,

- dňa   20.   februára   2001   bol   na   okresnom   súde   spísaný   úradný   záznam   o tom, že matka odporcu telefonicky oznamovala, že odporca je na území Slovenskej republiky do konca marca 2001,

- uznesením   z 20.   februára   2001   bola   odporcovi   uložená   povinnosť   ustanoviť si zástupcu pre prijímanie písomností,

- dňa 23. februára 2001 bolo obvodnému oddeleniu doručené uznesenie okresného súdu   z   20. februára   2001   a predvolanie   na   pojednávanie   na   22.   marec   2001   spolu so žiadosťou o doručenie tejto súdnej zásielky odporcovi,

- v dňoch 21. marca 2001 a 22. marca 2001 boli na okresnom súde spísané úradné záznamy o tom, že pracovníčka súdu sa na obvodnom oddelení telefonicky informovala na stav doručovania súdnych písomností odporcovi,

- dňa   22.   marca   2001   bolo   uskutočnené   pojednávanie   pred   okresným   súdom, na ktorom bolo vydané uznesenie, ktorým sa pojednávanie odročilo na neurčito za účelom zisťovania pobytu odporcu v zahraničí,

- dňa 19. decembra 2001 bola obvodnému oddeleniu doručená žiadosť okresného súdu z 10. decembra 2001 o doručenie súdnej zásielky odporcovi,

- dňa   4. januára 2002 bol okresnému súdu   doručený   prípis obvodného oddelenia o nemožnosti doručenia súdnej zásielky odporcovi z dôvodu jeho nezastihnutia na adrese trvalého pobytu,

- dňa 25. apríla 2002 bola obvodnému oddeleniu doručená ďalšia žiadosť okresného súdu o doručenie súdnej zásielky odporcovi,

- prípisom obvodného oddelenia doručeným okresnému súdu 14. mája 2002 mu bolo oznámené,   že   zásielku   nebolo   možné   doručiť,   lebo   odporcu   sa   nepodarilo   zastihnúť na adrese trvalého pobytu a je opäť v zahraničí,

- žiadosťou   o právnu   pomoc   v styku   s   cudzinou   z   15.   mája   2002   doručenou ministerstvu spravodlivosti 22. mája 2002, spočívajúcu v doručení písomnosti účastníkovi konania   -   občanovi   Slovenskej   republiky   vo   Švajčiarsku   sa   okresný   súd   obrátil na ministerstvo   spravodlivosti,   aby zaslalo   dožiadanie   o doručenie   písomností zastupiteľskému   úradu   Slovenskej   republiky   vo Švajčiarsku   (ďalej   len   „zastupiteľský úrad“),

- dňa   3.   septembra   2002   bolo   pred   okresným   súdom   uskutočnené   pojednávanie, na ktorom   bolo   vydané   uznesenie,   ktorým   sa   pojednávanie   odročilo   na   neurčito   s tým, že ministerstvo   spravodlivosti   bude   požiadané   o oznámenie,   či   bola   realizovaná   žiadosť o právnu pomoc - doručenie dožiadania zastupiteľskému úradu,

- dňa 10. septembra 2002 bol ministerstvu spravodlivosti doručený prípis okresného súdu, v ktorom sa informoval na vybavenie jeho dožiadania,

- následne   13.   októbra   2002   bol   okresnému   súdu   doručený   prípis   ministerstva spravodlivosti,   ktorým   bolo   oznámené,   že   27.   mája   2002   bolo   predmetné   dožiadanie doručené zastupiteľskému úradu,

- dňa 4. februára 2003 bola ministerstvu spravodlivosti doručená opätovná žiadosť okresného   súdu   o poskytnutie   informácie,   či   predmetné   súdne   písomnosti   boli prostredníctvom zastupiteľského úradu odoslané odporcovi,

- dňa   14.   marca   2003   bol   doručený   okresnému   súdu   prípis   ministerstva spravodlivosti, v ktorom oznamovalo, že zastupiteľský úrad mu oznámil, že 29. júla 2002 boli odporcovi doporučene odoslané predmetné súdne písomnosti,

- uznesením   z 10. júla 2003 bola matka odporcu   ustanovená za jeho opatrovníka z dôvodu,   že   doručovanie   súdnych   písomností   bolo   spojené   s ťažko   prekonateľnými prekážkami,

- dňa 29. júla 2003 bolo okresnému súdu doručené odvolanie matky odporcu proti uzneseniu o ustanovení opatrovníka jej synovi,

- uznesením   z 11.   augusta   2003   bolo zrušené uznesenie   o ustanovení opatrovníka z 10. júla 2003,

- uznesením   zo   16.   septembra   2003   bol   odporcovi   ustanovený   nový   opatrovník, a to pracovníčka okresného súdu,

- dňa   1.   októbra   2003   bolo   uskutočnené   pojednávanie   pred   okresným   súdom za prítomnosti sťažovateľky a opatrovníčky ustanovenej odporcovi, na ktorom okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom, ktorý nadobudol právoplatnosť 23. októbra 2003.

III.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenia   základného práva podľa čl.48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Odstránenie právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov“   (IV.   ÚS   59/03),   pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (I. ÚS 76/03, II. ÚS 157/02). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (III. ÚS 127/03).

Preto   je   základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom   konaní,   ktorý   čo   najskôr   odstráni   stav   právnej   neistoty,   kvôli   ktorému   sa účastníčka obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len   „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým   aj   k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   v súlade   so   svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, I. ÚS 41/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

1. Predmetom   konania   pred   okresným   súdom   bol   návrh   sťažovateľky na zabezpečenie   príspevku   na   úhradu   výživy   a niektorých   nákladov   nevydatej   matke. Takéto   konanie   nie   je   právne   zložité.   Právna   úprava   je   daná   zákonom   č.   94/1963   Zb. o rodine   v znení   neskorších   predpisov,   pričom   aj   metodika   postupu   súdov   v takýchto veciach je jasná a podporená stabilizovanou judikatúrou. V tomto type konania nemožno hovoriť ani o faktickej zložitosti veci. Len kvôli tomu, že odporca bol dlhodobo pracovne v zahraničí, pretože bol zamestnaný na výletných lodiach a na území Slovenskej republiky sa zdržiaval len občas, nemožno tento prípad považovať za zložitý. Keďže však dlhodobý pobyt   odporcu   v zahraničí   spôsobil   komplikácie   s   doručovaním   jemu   adresovaných zásielok, je potrebné konštatovať vyšší stupeň procesnej náročnosti veci.

2. Ďalším kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných prieťahov   v napadnutom   konaní,   bolo   správanie   sťažovateľky   ako   účastníčky   súdneho konania. Zo spisu okresného súdu ústavný súd nezistil žiadne prieťahy v konaní, ktoré by boli spôsobené nedostatočnou súčinnosťou, či dokonca pasivitou sťažovateľky v tejto veci. Sťažovateľka   sa   zúčastnila   všetkých   nariadených   pojednávaní   s výnimkou   jedného, na ktorom svoju neúčasť ospravedlnila z dôvodu starostlivosti o dieťa. Taktiež poskytovala všetku   potrebnú   súčinnosť   konajúcemu   súdu.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu   závažnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne zohľadnená na ťarchu sťažovateľky pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, na základe ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo v konaní k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu.

Keďže miesto pobytu odporcu na území Slovenskej republiky bolo okresnému súdu známe, hoci sa na adrese trvalého pobytu nezdržiaval po celý čas roka (aj podľa vyjadrenia rodičov odporca prichádzal na adresu trvalého pobytu a zdržiaval sa tam, hoci nepravidelne, v zásade   len   počas   sviatkov),   okresný   súd   mu   prostredníctvom   obvodného   oddelenia doručoval súdne zásielky v čase sviatkov (vianočných, veľkonočných,...), teda v čase, keď bol predpoklad, že sa odporca bude zdržiavať na území Slovenskej republiky.

Skutočnosť, že okresný súd sa za účelom doručenia súdnych písomností odporcovi opakovane   pokúšal   doručovať   ich   prostredníctvom   obvodného   oddelenia,   aby   tak zabezpečil osobnú účasť odporcu na pojednávaní, a nevyužil postup podľa § 29 ods. 2 OSP o ustanovení   opatrovníka,   ústavný   súd   samu   osebe   nepovažuje za   nesúladnú   s potrebou účinnej ochrany práv a právom chránených záujmov účastníkov súdneho konania. Ústavný súd už uviedol, že nesplnenie podmienok ustanovených v § 29 ods. 2 OSP na ustanovenie opatrovníka   účastníkovi   konania   a následné   prejednanie   veci   a jej   rozhodnutie   s takto ustanoveným opatrovníkom (t. j. bez prítomnosti účastníka konania) môže mať za následok odňatie práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka konania podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (m. m. I. ÚS 132/03).

Ako   neodôvodnený   zbytočný   prieťah   v konaní   možno   vzhľadom   na   uvedené hodnotiť len nečinnosť okresného súdu v období po 22. marci 2001, keď sa uskutočnilo pojednávanie   (ktoré   bolo   odročené   za   účelom   zisťovania   pobytu   odporcu   v cudzine), do 10. decembra   2001   (t.   j.   viac   ako   8   a pol   mesiaca),   keď   okresný   súd   listom z 10. decembra 2001 žiadal obvodné oddelenie o doručenie súdnych písomností odporcovi a o zistenie jeho adresy v zahraničí od jeho rodičov.

Ďalšie   konanie   okresného   súdu   až   do   1.   októbra   2003,   keď   sa   uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo za osobnej prítomnosti sťažovateľky a odporcovi ustanovenej opatrovníčky rozhodnuté vo veci samej, prebiehalo efektívne a kontinuálne. Na pojednávaní 1. októbra 2003 sa sťažovateľka a za odporcu ustanovená opatrovníčka vzdali odvolania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 23. októbra 2003.

  Vychádzajúc   z prehľadu   dotknutého   súdneho   spisu   (pozri   časť   II   tohto rozhodnutia) a s prihliadnutím na vyjadrenie okresného súdu dospel ústavný súd k záveru, že postup okresného súdu v predmetnom konaní s výnimkou vyššie vymedzeného obdobia smeroval k zabezpečeniu relevantných skutočností nevyhnutných na rozhodnutie vo veci samej a bol teda konaním, ktoré možno označiť za sústredené a plynulé. Preto iba časové obdobie od 22. marca 2001 do 10. decembra 2001, počas ktorého okresný súd nevykonal žiaden procesný úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu stavu právnej neistoty sťažovateľky, ústavný súd vyhodnotil s prihliadnutím na to, o čo sťažovateľke v tomto konaní išlo, ako zbytočné prieťahy v konaní, ktoré mali za následok porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.   Z ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   vyplýva,   že   primerané finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa   ods. 5   citovaného   zákonného   ustanovenia   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 50 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Podľa názoru ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02, IV. ÚS 84/02).

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   konania   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 4 C 92/00, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, pretože z hľadiska povahy veci išlo o citlivú záležitosť, ktorou bolo finančné zabezpečenie nevydatej matky odkázanej iba na štátne sociálne dávky (čo mohlo mať nepriamy dopad aj na maloleté dieťa), a tiež vzhľadom na to, že v danom období je nevydatá matka vystavená zvýšeným finančným nárokom, ktoré sú spojené s tehotenstvom a zľahnutím (zaobstaranie výživovo hodnotnej stravy,   tehotenského   ošatenia   a obuvi),   ako   aj   na   skutočnosť,   že   konanie   vo   veci   bolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie sumy   10   000   Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   §   50   ods. 3   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. E. Ľ., uplatnených v podaní zo 14. januára 2004. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c ) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška“). Ústavný súd pri priznaní trov konania   vychádzal   z výšky   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva Slovenskej   republiky   za   I.   polrok   2002,   ktorá   bola   12   810   Sk.   Úhrada   bola   priznaná v celkovej výške 8 796 Sk za dva úkony po 4 270 Sk a 2 x 128 Sk režijný paušál (§ 19 ods. 3 vyhlášky).

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľky doručené ústavnému súdu 14. januára 2004 nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah (absenciu ústavnoprávneho aspektu) ako podanie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Odmenu za podanie doručené ústavnému súdu 16. apríla 2004 si právna zástupkyňa sťažovateľky neuplatnila.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej zástupkyne (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   treba   pod   „právoplatnosťou   rozhodnutia“   rozumieť   jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004