znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 30/03-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2003 predbežne prerokoval sťažnosť I., a. s., so sídlom B., zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   Eb   1313/95   z 12.   decembra   1996   v spojení   s uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 19 Co 568/01 z 30. apríla 2002, za účasti Okresného súdu Bratislava III a Krajského súdu v Bratislave, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   I.,   a. s.,   o d m i e t   a   pre nedostatok právomoci   Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2002   doručená   sťažnosť   I.,   a.   s.,   so   sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. P. A., B., vo veci porušenia jej práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd uznesením Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“)   sp.   zn.   Eb   1313/95   z 12.   decembra   1996   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 19 Co 568/01 z 30. apríla 2002.

Citovanými   rozhodnutiami   všeobecných   súdov   bol   na   základe   právoplatného a vykonateľného   platobného   rozkazu   bývalého   Obvodného   súdu   Bratislava   3   sp.   zn. Rob   680/93   z 12.   mája   1993   nariadený   výkon   rozhodnutia   na   uspokojenie   pohľadávky oprávneného EZ – E., B., a. s., vo výške 10 815 Sk s prísl. odpísaním pohľadávky z účtu povinného (sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom).

Sťažovateľka   odôvodnila   sťažnosť   okrem   iného   tým,   že   „Návrhom   na   začatie konania zo dňa 07. 09. 1995, zn. 112/A-269/93-Ro, žiadal z vyššie označeného platobného rozkazu oprávnený subjekt bývalý Obvodný súd Bratislava 3, aby na základe tohto návrhu a rozhodnutia – platobného rozkazu Obvodného súdu Bratislava 3 zo dňa 12. 05. 1993, sp. zn. ROB/680/93 uznesením nariadil výkon rozhodnutia proti povinnému, ktorého označil obchodným menom I. š. p. B., teda inak, než bol povinný subjekt označený v „exekučnom titule“, navyše subjekt s takýmto obchodným menom (I. š. p. B.) v čase začatia konania, predtým, ale ani potom, neexistoval.

Podaním zo dňa 09. 10. 1995, zn. 112/A-269/93-Ro, doručeným súdu 10. 10. 1995, oprávnený, zrejme na základe výzvy súdu, zmenil návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia v časti označenia povinného a tohto označil ako I. a. s. B. Treba opäť konštatovať, že ani subjekt   s týmto   obchodným   menom   (I.   a.   s.   B.)   v čase   začatia   vykonávacie   konania, predtým, ale ani potom, neexistoval...

V prípade   povinného   označeného   oprávneným   v návrhu   na   nariadenie   výkonu rozhodnutia ako I. a. s. B. išlo v čase začatia konania a tiež v čase, kedy bolo súdu doručené podanie   oprávneného   zo   dňa   9.   10.   1995   o neexistujúci   subjekt,   teda   konanie   bolo   aj v tomto   prípade   postihnuté   neodstrániteľným   nedostatkom   podmienky   konania.   Hoci v prípade povinného označeného oprávneným v návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia ako I. š. p. B. ide iba o nesprávne označenie účastníka konania (v čase začatia konania až do   31.   10.   1995   existoval   subjekt   s obchodným   menom   I.,   š.   p.),   teda   o odstrániteľný nedostatok podmienky konania, teraz už Okresný súd Bratislava 3 bez pokusu o odstránenie tohto nedostatku podmienky konania, uznesením zo dňa 12. 12. 1996, spis zn. Eb 1313/95, výkon rozhodnutia nariadil, pričom v tomto uznesení povinného označil obchodným menom I. a. s. (ide   v tom čase už o existujúci subjekt), teda inak, než bolo uvedené v návrhu na nariadenie výkonu rozhodnutia...

Podaním zo dňa 02. 01. 1997, doručeným súdu dňa 07. 01. 1997, teda v odvolacej lehote (uznesenie, ktorým bol výkon rozhodnutia nariadený bolo navrhovateľovi v konaní pred   všeobecnými   súdmi   žalovanému,   resp.   povinnému,   doručené   dňa   23.   12.   1996), napadol navrhovateľ (vo vykonávacom konaní povinný označený v uznesení, ktorým bol výkon   rozhodnutia   nariadený),   zastúpený   advokátom,   uznesenie   Okresného   súdu Bratislava   III   odvolaním,   v ktorom   poukázal   na   nedostatky   ako   návrhu   na   nariadenie výkonu rozhodnutia, tak aj na nedostatky „exekučného titulu“, ale aj nedostatky konania, v ktorom bol „exekučný titul“ vydaný...

Uznesením zo dňa 30. apríla 2002, č. k. 19 Co 568/01-18, Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, na odvolanie povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava III č. k. Eb 1313/95-8 zo dňa 12. decembra 1996 uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil a toto svoje rozhodnutie oprel o tvrdenie odporujúce skutočnosti, t. j. že spomenutým už vykonať sa majúcim platobným rozkazom sp. zn. Rob 680/93 zo dňa 12. 05. 1993, bola uložená povinnosť odporcovi – I. š. p. B.“

Sťažovateľka na základe uvedených skutočností žiada, aby ústavný súd vydal nález o porušení jej vyššie uvedených práv a súčasne obe označené rozhodnutia zrušil. Domáha sa tiež priznania primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a § 49 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   je daná právomoc ústavného súdu   chrániť základné práva a slobody   len vtedy, ak   o tejto   ochrane   nerozhoduje   iný   súd.   Ústavný   súd   je   preto   v súlade   so   svojou právomocou oprávnený chrániť základné práva a slobody fyzických osôb alebo právnických osôb   len   vtedy,   ak   o takej   ochrane   nerozhoduje   žiaden   iný   súd,   alebo   tiež   v prípade, ak základné práva alebo slobody porušil všeobecný súd svojím rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom a toto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah súvisí s právom na súdnu ochranu a princípmi spravodlivého súdneho procesu, pričom neexistuje zákonná možnosť nápravy takého porušenia v konaní pred všeobecnými súdmi.

Ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, I. ÚS 15/01, III. ÚS 53/02). V nadväznosti na to je však nutné s ohľadom   na   okolnosti   daného   prípadu   zdôrazniť,   že   aj   taký   zásah   podlieha   princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu a je preto podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo   arbitrárne   konanie   všeobecného   súdu   nie   je   napraviteľné   účinným   procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných predpisov.

Splnenie   ústavných   a zákonných   predpokladov   na   podanie   sťažnosti   uvedených v čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde vyvodzuje sťažovateľka zrejme z toho,   že   proti   uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   III   sp.   zn.   Eb   1313/95 z 12.   decembra   1996   v spojení   s uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   sp.   zn. 19 Co 568/01 z 30. apríla 2002, ktorými mali byť porušené jej základné práva, nie je možné podať žiaden riadny ani mimoriadny opravný prostriedok.

V konaní   o súdny   výkon   rozhodnutia   podľa   §   251   a nasledujúcich   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) má však povinný viacero právnych prostriedkov obrany a ochrany svojho postavenia, ktoré môže využiť v prípade, že v nútenom výkone súdnych a iných   rozhodnutí   sa   vyskytnú   absolútne   alebo   relatívne   prekážky   ďalšieho   postupu príslušného   súdu,   na   ktorom   sa   výkon   rozhodnutia   uskutočňuje.   Takýmto   právnym prostriedkom je aj možnosť tvrdenia sťažovateľky, že na ňu neprešla núteným výkonom rozhodnutia vymáhaná platobná povinnosť (neprípustnosť exekúcie) (napr. IV. ÚS 40/02).

K takýmto   právnym   prostriedkom   patrí   nielen   možnosť   využitia   odvolania   proti uzneseniu   súdu   prvého   stupňa, ktorým   bol   výkon   rozhodnutia   nariadený, ale aj návrh na zastavenie   výkonu   rozhodnutia   podľa   § 268 ods.   1 OSP a návrh   na odklad výkonu rozhodnutia podľa § 266 ods. 2 OSP. Účel týchto právnych prostriedkov obrany povinného v exekučnom konaní je rovnaký a spravidla spočíva v tom, že v absolútne alebo relatívne neprípustnom výkone rozhodnutia   sa   nesmie pokračovať a musí sa zastaviť a prípadne pred rozhodnutím o zastavení sa musí uskutočňovanie výkonu rozhodnutia aj odložiť.

Z ustanovení   šiestej   časti   Občianskeho   súdneho   poriadku   vyplýva,   že   obrana povinného   pri   výkone   rozhodnutia   sa   okrem   využitia   riadneho   opravného   prostriedku (odvolania)   a mimoriadneho   opravného   prostriedku   [dovolania   v prípadoch   uvedených v § 239 ods. 2 písm. b) a c) OSP] môže realizovať aj inými účinnými prostriedkami obrany. Účinnejším   prostriedkom   obrany   povinného   je   návrh   na   odklad   exekúcie   (z dôvodu, že možno očakávať, že výkon rozhodnutia bude zastavený), ktorý možno podať kedykoľvek

po nariadení výkonu rozhodnutia aj spolu s návrhom na zastavenie výkonu rozhodnutia podľa § 268 ods. 1 OSP.

Návrh   na   zastavenie   výkonu   rozhodnutia   môže   však   povinný   podať   aj   ako samostatný návrh bez ohľadu na to, či podal proti uzneseniu súdu prvého stupňa, ktorým bola nariadený výkon rozhodnutia, odvolanie, alebo ak odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 219 OSP ako vecne správne potvrdil.

V okolnostiach   daného prípadu   je potrebné poukázať najmä na dôvod   zastavenia výkonu   rozhodnutia   uvedený   v   §   268   ods.   1   písm.   h)   OSP,   podľa   ktorého   sa   výkon rozhodnutia zastaví, ak bol súdom vyhlásený za neprípustný, pretože je tu iný dôvod, pre   ktorý   rozhodnutie   nemožno   vykonať.   Podľa   citovaného   ustanovenia   sa   výkon rozhodnutia   zastaví   vo   všetkých   prípadoch,   keď   pre   nedostatky   exekučného   titulu, pre   pochybenie   pri   nariadení   výkonu   rozhodnutia,   pre   okolnosti,   ktoré   nastali pri uskutočňovaní výkonu rozhodnutia alebo z iných dôvodov nie je možné exekučný titul vykonať.

Efektívna účinnosť návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia vo vzťahu k ochrane povinného vyplýva   z toho,   že proti   rozhodnutiu   o tomto   návrhu je prípustné   odvolanie, o ktorom sa rozhoduje v riadnom inštančnom postupe na súde vyššieho stupňa.

Na   základe   uvedeného   možno   konštatovať,   že   ak   sa   sťažovateľka   pred   podaním sťažnosti ústavnému súdu nazdávala, že vyčerpala všetky právne prostriedky nápravy, ktoré jej zákon na ochranu jej základných práv účinne poskytoval v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom   súde,   nie   je   jej   názor   vecne   správny.   Občiansky   súdny   poriadok   totiž umožňoval   sťažovateľke   takú   ochranu   základných   práv,   ktorých   porušenie   namieta, na ktorú bola oprávnená bez časového obmedzenia ihneď po nariadení výkonu rozhodnutia. Sťažovateľka   bola   oprávnená,   ale   aj   povinná   na   to,   aby   tieto   právne   prostriedky   pred podaním sťažnosti ústavnému súdu využila.

Pretože   sťažovateľka   mala   na   ochranu   namietaných   základných   práv   právne prostriedky,   o ktorých   by   rozhodoval   príslušný   súd,   resp.   odvolací   súd,   avšak   tieto prostriedky nevyužila, nie je daná právomoc ústavného súdu na prerokovanie jej sťažnosti (čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   to,   že   senát   ústavného   súdu   dospel   k záveru,   že   pre   nedostatok právomoci   nemôže prijať sťažnosť   sťažovateľky   na ďalšie   konanie,   rozhodol   už po jej predbežnom prerokovaní o jej odmietnutí (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Z   dôvodu,   že   sťažnosť   bola   odmietnutá   a   rozhodnutie   o priznaní   primeraného finančného   zadosťučinenia   je   viazané   na   vyslovenie   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa   (čl.   127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jej priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 26. februára 2003