znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/2014-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Jána   Lubyho,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť R. P., a obchodnej spoločnosti   HOPE   DEVELOPMENT,   s.   r.   o.,   Hýľov   157,   zastúpených   Advokátskou kanceláriou GOREJ Legal, s. r. o., Žižkova 6, Košice, konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Romana Goreja, vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach č. k. 3 CoZm 13/2012-237 z 23. novembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   R.   P.   a   obchodnej   spoločnosti   HOPE   DEVELOPMENT,   s.   r.   o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013 doručená   sťažnosť   R.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ   1“)   a   obchodnej   spoločnosti   HOPE DEVELOPMENT,   s.   r.   o.   (ďalej   aj   „sťažovateľ   2“,   spolu   len   „sťažovatelia“),   ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 3 CoZm 13/2012-237 z 23. novembra 2012.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že Okresný súd Košice I (ďalej aj „okresný súd“)   vydal na návrh   P.   B. (ďalej len „navrhovateľ“)   zmenkový   platobný rozkaz č.   k. 27 Zm 5/2012-19 z 15. mája 2012, ktorým uložil sťažovateľovi 1 zaplatiť navrhovateľovi do   troch   dní   od   jeho   doručenia   zmenkovú   sumu   331 939,19   eur   s úrokom   6 %   ročne od 22. decembra 2010   do   zaplatenia   a   zmenkovú   odmenu   1 106,46   eur,   ako aj trovy konania, alebo aby v tej istej lehote podal námietky proti zmenkovému platobnému rozkazu. Sťažovateľ   1   podal   námietky   28.   mája   2012,   v   ktorých   namietal   neplatnosť   zmenky, vzniesol námietku započítania a poukázal, že mu zmenka nebola predložená na platenie ani nebol navrhovateľom vyzvaný na platenie.

Okresný súd rozhodol 26. júna 2012 na základe návrhu navrhovateľa uznesením č. k. 27 Zm 5/2012-116 o nariadení predbežného opatrenia (ďalej aj „označené uznesenie okresného súdu“), ktorým nariadil sťažovateľovi 1, aby až do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej nenakladal s obchodnými podielmi v spoločnostiach AGRO AGNUS, s. r. o., Nováčany 145, a HOPE DEVELOPMENT, s. r. o., aby nenakladal s pohľadávkou, ktorá vznikla na základe zmluvy o zriadení záložného práva k zmluve o pôžičke z 12. apríla 2004 uzavretej   medzi   sťažovateľom   1   ako   veriteľom   a   Športovým   klubom   CASSOSPORT Košice ako dlžníkom, a aby nenakladal s jeho nehnuteľnosťou, bytom... bytového domu súp. č..., a k nemu patriacim podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na pozemku zastavanom bytovým domom, ktoré nehnuteľnosti sú zapísané na LV...

Okresný   súd   zároveň   predbežným   opatrením   nariadil   spoločnosti   HOPE DEVELOPMENT, s. r. o., aby až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej nenakladala s obchodnými podielmi v spoločnostiach BYTY KRÁSNA spol. s r. o., Pri Prachárni 11, Košice,   KRÁSNA   PRI   JAZERE   spol.   s   r.   o.,   Pri   Prachárni   11,   Košice,   a   KRÁSNA INVEST s. r. o., Štúrova 27, Košice, ako aj s pozemkami označenými v tomto predbežnom opatrení.

Sťažovatelia   podali   proti   uzneseniu   okresného   súdu   o   predbežnom   opatrení odvolanie,   ktorým   namietali,   že „navrhovateľ   neosvedčil   nebezpečenstvo   bezprostredne hroziacej   ujmy,   pretože   tá   môže   byť   daná   iba   časovo   a   vecne   relevantným   správaním Sťažovateľa   1   smerujúcim   k   zmenšeniu   jeho   majetku,   čo   v   tomto   prípade   nenastalo. Sťažovatelia   ďalej   namietali,   že   navrhovateľ   neosvedčil   ani   dôvodnosť   jeho   nároku, poukazujúc   pritom   na   zásadné   námietky   Sťažovateľa   1   proti   zmenkovému   platobnému rozkazu. Sťažovateľ 1 totiž namietal nielen neplatnosť zmenky, ale vzniesol proti nároku navrhovateľa aj kauzálne námietky, ktoré riadne preukázal, ako aj námietku započítania a námietku nedlhu.

Sťažovatelia   vo   svojich   odvolaniach   namietali   aj   to,   že   predbežná   ochrana poskytovaná   navrhovateľovi   predbežným   opatrením   je   zjavne   neprimeraná,   poukazujúc na rozsah majetku postihovaného nariadeným predbežným opatrením ako aj na skutočnosť, že Sťažovateľ 2 nie je účastníkom konania, preto s odkazom na ustanovenie § 76 odsek 2 OSP nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby trpel obmedzenie s dispozíciou jeho majetku v rozsahu určenom predbežným opatrením.“.

Krajský   súd   rozhodol   o   odvolaní   uznesením   č. k.   3 CoZm 13/2012-237 z 23. novembra 2012 tak, že napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

Sťažovatelia   namietajú,   že   uznesením   krajského   súdu   boli   porušené   ich   práva, čo odôvodnili tým, že:

„- napádaným rozhodnutím bolo potvrdené predbežné opatrenie napriek skutočnosti, že navrhovateľ neosvedčil nebezpečenstvo bezprostredne hroziacej ujmy,

- napádaným rozhodnutím bolo potvrdené predbežné opatrenie napriek skutočnosti, že navrhovateľ vo svetle námietok Sťažovateľa 1 proti zmenkovému platobnému rozkazu neosvedčil danosť ním uplatneného nároku,

- napádaným rozhodnutím v spojení s predbežným opatrením bola navrhovateľovi poskytnutá predbežná ochrana v neprimeranom rozsahu.“

K námietke neosvedčenia nebezpečenstva bezprostredne hroziacej ujmy sťažovatelia uviedli,   že   predbežné   opatrenie   bolo   vydané   na   základe   informácie   navrhovateľa, že sťažovateľ 1 previedol na svoju manželku obchodný podiel v spoločnosti CASSOSPORT Košice, s. r. o. Sťažovateľ 1 tvrdí, že prevod obchodného podielu bol odplatný a nemal časový   ani   vecný   súvis   s   vydaním   zmenkového   platobného   rozkazu,   pretože   bol pripravovaný od konca roka 2011 a návrh na zápis tejto zmeny bol podaný 3. mája 2012, t. j. pred   vydaním   zmenkového platobného rozkazu   z 15.   mája 2012   a jeho doručením sťažovateľovi 1 25. mája 2012, čo podľa sťažovateľa vyvracia tvrdenie navrhovateľa o jeho úmysle zbavovať sa svojho majetku.

Krajský súd posúdil uvedenú námietku ako nedôvodnú, keď uviedol, že existencia bezprostredne hroziacej ujmy vyplýva už z dátumu splatnosti zmenky a zo skutočnosti, že zmenka bola sťažovateľovi riadne prezentovaná a sťažovateľ bol výzvami z 2. septembra 2011 a 12. septembra 2011 vyzvaný na plnenie zo zmenky. Sťažovatelia s argumentáciou krajského súdu nesúhlasia; sťažovateľ 1 popiera doručenie predžalobných výziev. Rovnako sťažovatelia   nesúhlasia   s   odôvodnením,   v   ktorom   krajský   súd   poukázal   na   plány sťažovateľa   1   prevádzať   obchodné   podiely   v   označených   spoločnostiach   a   nakladať s označenými   pozemkami,   ktoré   vyvodil   z   vyjadrení   sťažovateľa   1   v   odvolaní a zo skutočnosti, že došlo k zrušeniu bezpodielového spoluvlastníctva sťažovateľa 1 a jeho manželky.   V   sťažnosti „Sťažovatelia   namietajú,   že   Porušiteľ   práva   vyššie   uvedeným tendenčným   tvrdením   postavil   výkon   podnikateľskej   činnosti   Sťažovateľov   na   roveň účelovému zbavovaniu sa majetku, čo je nenáležité. Snaha o získanie investícií do realizácie veľkých   podnikateľských   projektov   cestou   čiastočného   predaja   majetku   investorovi, či predajom   časti   majetkovej   účasti   v   obchodnej   spoločnosti,   je   bežnou   podnikateľskou praxou.   Okrem   uvedeného,   z   načrtnutej   argumentácie   Porušiteľa   práva   vyplýva neobhájiteľný zákaz akéhokoľvek scudzovania majetku zo strany podnikateľských subjektov len preto, že boli protistranou označení za dlžníkov, a to pod hrozbou, že takéto konanie môže byť súdom považované za účelové nakladanie s majetkom.“.

V súvislosti s námietkou nedostatočného osvedčenia dôvodnosti nároku navrhovateľa sťažovatelia poukazujú na to, že súdy uprednostnili tvrdenie navrhovateľa pred ich tvrdením založeným na tom, že pred nariadením predbežného opatrenia súd nevykonáva dokazovanie v   rozsahu   ako   pred   vydaním   rozhodnutia   vo   veci   samej,   čím   postupovali   v rozpore so zásadou rovnosti účastníkov v konaní.

K   námietke   neprimeraného   rozsahu   predbežnej   ochrany   sťažovatelia   uvádzajú, že predbežným   opatrením   je   postihnutý   ich   majetok   v   rozsahu   podstatne   väčšom   ako zodpovedá výške proti nim uplatneného nároku. Za zvlášť nedôvodné považujú postihnutie majetku sťažovateľa 2, ktorý nie je účastníkom súdneho konania a ktorému boli uložené obmedzenia pri nakladaní s jeho majetkom napriek tomu, že hodnota majetku sťažovateľa 1 postihnutá   predbežným opatrením   je podľa   názoru   sťažovateľa   1   dostatočná   vo   vzťahu k navrhovateľom   tvrdenému   nároku.   Sťažovatelia   v   tejto   súvislosti   namietajú,   že   súdy aplikovali   §   76   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   ústavne nekonformným   spôsobom.   Sú   toho   názoru,   že   od   sťažovateľa   2   nemožno   spravodlivo požadovať, aby strpel povinnosť nenakladať so svojím majetkom, a odôvodnenie uznesenia v tejto časti považujú za nedostatočné.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovatelia   navrhujú,   aby   ústavný   súd   takto rozhodol:

„- Základné právo Sťažovateľov vlastniť majetok a disponovať s ním podľa čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k.: 3 CoZm/13/2012-237 zo dňa 23. 11. 2012 vydanom v odvolacom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.: 3 CoZm/13/2012, porušené bolo.

-   Uznesenie   Krajského   súdu   v   Košiciach   č.   k:   3   CoZm/13/2012-237   zo   dňa 23. 11. 2012   vydané   v   odvolacom   konaní   vedenom   na   Krajskom   súde   v   Košiciach pod sp. zn.: 3 CoZm/13/2012 sa zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Košiciach na ďalšie konanie.

- Priznáva   sťažovateľovi   R.   P.   primerané   finančnú   zadosťučinenie vo výške 50.000,- eur a sťažovateľovi HOPE DEVELOPMENT, s. r. o. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- eur, ktoré im je Krajský súd v Košiciach povinný zaplatiť v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

- Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť trovy konania Sťažovateľov v sume 331,13   EUR   na   účet   ich   právneho   zástupcu   GOREJ   Legal,   s.   r.   o.,   konajúci prostredníctvom JUDr. Roman Gorej − advokát a konateľ, Žižkova 6, 040 01 Košice v lehote pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ústavnému   súdu   bolo   30.   decembra   2013   doručené   podanie   P.   B.,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou   AS   Legal   s.   r.   o.,   konajúcou   prostredníctvom   advokáta JUDr. Milana   Šulvu,   Hlučínska   1/11,   Bratislava,   v ktorom   žiada   o pripustenie   vstupu do konania o sťažnosti vedenej ústavným súdom pod sp. zn. Rvp 11933/2013 ako vedľajší účastník. Svoj návrh odôvodňuje tým, že ako jediný navrhovateľ vo veci vedenej Okresným súdom Košice I pod sp. zn. 31 CbZm 1/2013 má právny záujem na výsledku tohto konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1.   K   namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľov s právnym záverom krajského súdu uvedeným   v   jeho   napadnutom   uznesení,   ktorým   ako   vecne   správne   potvrdil   označené uznesenie okresného súdu, podľa ktorého v konaní o nároku navrhovateľa zo zmenky boli splnené   podmienky   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   podľa   §   102   ods.   1   OSP, a to aj s použitím § 76 ods. 2 OSP vo vzťahu k sťažovateľovi 2, ktorý nie je účastníkom súdneho konania. Sťažovatelia tvrdia, že navrhovateľ neosvedčil hrozbu zmarenia výkonu súdneho rozhodnutia, neosvedčil svoj nárok zo zmenky a predbežným opatrením mu bola poskytnutá ochrana neprimeraná k rozsahu obmedzení uložených sťažovateľom. Námietky sťažovateľov obsiahnuté v sťažnosti sú svojím obsahom totožné s odvolacími námietkami, ktoré   predložili   krajskému   súdu   a od   ústavného súdu   žiadajú vlastné právne posúdenie dôvodnosti   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   v   spojení   s   ich   odvolacími námietkami. V tejto súvislosti namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   vo   svojej   judikatúre   k   otázke   svojej   právomoci   stabilne   uvádza, že vo veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Do sféry pôsobnosti všeobecných   súdov   môže   ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo rozhodovanie   bolo   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09). Ústavný súd   je   súčasne   vo   svojej   judikatúre   zdržanlivý   v   prieskume   uznesení,   ktorými   sa   len rozhoduje o predbežných opatreniach (II. ÚS 261/2013).

Sťažovatelia   nenamietajú   aplikáciu   nesprávnej   právnej   úpravy   ani   nesprávneho výkladu relevantnej právnej úpravy (s výhradou výkladu § 76 ods. 2 OSP), ani opomenutie krajského súdu reagovať na niektorú z odvolacích námietok, ale porušenie svojich práv namietajú   v súvislosti   s nesprávnou   aplikáciou   právnej   úpravy   na daný   skutkový   stav. Ústavný súd sa preto zameral pri predbežnom prerokovaní na preskúmanie, či rozhodnutie krajského   súdu   poskytuje   dostatok   dôvodov   na   potvrdenie   uznesenia   okresného   súdu o nariadení   predbežného   opatrenia   a   či   sa   krajský   súd   ústavne   konformným   spôsobom vysporiadal s tými odvolacími námietkami sťažovateľov, ktoré boli spôsobilé zmeniť záver o splnení podmienok na nariadenie predbežného opatrenia. Ústavný súd tak posudzoval, či krajský   súd   v   odôvodnení   na   tieto   námietky   reagoval   a   či   jeho   právne   závery k jednotlivým námietkam nenesú známky svojvôle, t. j. takého výkladu a aplikácie právnej normy, ktoré sú v rozpore s jej významom a účelom.

Ústavný   súd   pritom   vychádzal   zo   svojej   judikatúry,   podľa   ktorej   je   integrálnou súčasťou základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (m.   m.   IV.   ÚS   115/03,   III.   ÚS   60/04).   Povinnosťou   všeobecného   súdu   je preto uviesť v rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III.   ÚS   328/05, III. ÚS 116/06). Obdobne tak z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vyplýva, že právo na spravodlivé konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie   povinnosti   odôvodniť   rozhodnutie   je   preto   vždy   posudzované   so   zreteľom na konkrétny prípad (m. m. Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997, Recueil III/1997). Obdobne ESĽP v rozsudku Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.

Krajský   súd v   uznesení sp.   zn. 3   CoZm   13/2012   z 23.   novembra   2012   uviedol: „Pokiaľ ide o osvedčenie existencie nároku navrhovateľa, odvolací súd má za to, že tento je možné   pre   potreby   predbežného   opatrenia   považovať   za   osvedčený,   pokiaľ   sa   ním uplatňujú zmenkové práva zo zmenky. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa v zmysle návrhu navrhovateľa vydal zmenkový platobný rozkaz, proti ktorému síce odporca podal námietky s tvrdením, že zmenka je neplatná ako aj zmenkové vyhlásenie a neexistuje zákonom dovolená kauza, avšak, v tomto štádiu konania súdu prvého stupňa nemožno tvrdiť, že ide o zrejmé bezúspešne uplatňovanie práva. Odvolací súd má za to, že vykonanie dokazovania na posúdenie dôvodnosti podaných námietok v rámci konania o vydanie   predbežného   opatrenia   nie   je   dôvodné,   ale   uvedené   je   možné   vzhľadom na vznesené námietky v zmenkovom konaní...

To, že obava o zmarenie budúceho výkonu súdneho rozhodnutia je oprávnená a súd má   preto   predbežným   opatrením   poskytnúť   dočasnú   ochranu,   vyplýva   aj   z   toho, že po podaní návrhu na vydanie zmenkového platobného rozkazu a zaplatenia zmenkovej sumy   (7.   3.   2012)   odporca   návrhom   na   zápis   zmeny   zapísaných   údajov   o   spoločnosti CASSOSPORT   Košice   s.   r.   o.   zo   dňa   3.   5.   2012   previedol   celý   svoj   obchodný   podiel v spoločnosti CASSOSPORT Košice s. r. o. na svoju manželku A. P., čo potvrdil aj sám odporca v odvolaní. Pokiaľ odporca v odvolaní tvrdil, že prevod jeho obchodného podielu v spoločnosti CASSOSPORT Košice s. r. o. nemal žiadny časový ani vecný súvis s vydaním zmenkového   platobného   rozkazu,   pretože   nemal   a   nemohol   mať   vedomosť   o   podanom návrhu   na   vydanie   zmenkového   platobného   rozkazu,   odvolací   súd   sa   s   týmto   názorom odvolateľa   nestotožňuje   a   dodáva,   vychádzajúc   aj z   predložených   listinným   dôkazov navrhovateľom,   že   skutočnosť,   že   zmenka,   v   ktorej   je v postavení   povinného   sa   stala zročnou   už   dňa   22.   12.   2010,   nakoľko   bola   splnená   podmienka   pre   vyplnenie   dátumu zmenky navrhovateľom podľa písomnej dohody o splatnosti zmenky, bola odporcovi riadne prezentovaná   a   odporca   bol   predžalobnými   výzvami   doručenými   dňa   2.   9.   2011 a 12. 9. 2011 písomne vyzvaný na plnenie z tejto zmenky, čo odporca vo svojich podaniach nerozporoval.

Plány scudzovať obchodné podiely vyplývajú aj zo samotného odvolania odporcu, keď   tento   tvrdil,   že   by   v   budúcnosti   mohol   previesť   svoje   obchodné   podiely a nakladať s jeho   pozemkami   a   tomuto   správaniu   nepriamo   zodpovedá   aj   zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva odporcu a jeho manželky v čase už splatnej pohľadávky t. j. dňa   12.   12.   2011.   Tým,   že   odporca   celý   svoj   obchodný   podiel   v   spoločnosti CASSOSPORT   Košice s. r. o.   previedol   na svoju   manželku došlo ku   kvalitatívnej zmene majetkovej podstaty odporcu, pretože sa už nemôže podieľať na príjmoch a riadení tohto podniku a keďže ohrozenie výkonu rozhodnutia môže spočívať nielen v tom, že sa majetková podstata potencionálneho povinného zmení kvantitatívne (zmenší), ale i v tom, že sa táto majetková   podstata   zmení   kvalitatívne   (zloženie   majetku)   aj   tvrdenie   odporcu, že na manželku   nebolí   prevádzané   žiadne   cenné   majetkové   hodnoty,   ale   iba   podiely v spoločnosti bez majetku s podstatnou hodnotou, považoval odvolací súd za bezvýznamné. Pokiaľ ide o primeranosť predbežnej ochrany, odvolací súd má za to, že predbežné opatrenie   v   znení   napadnutého   uznesenia   nenaruší   žiadnym   spôsobom   podnikateľskú činnosť odporcu a ani ho neobmedzí žiadnym spôsobom vo výkone vlastníckeho práva, pokiaľ   aj   sám   uviedol   v   odvolaní,   že   takýto   úkon,   ktorým   by   zmenšil   svoj   majetok, ani uskutočniť nemieni...

Podľa § 76 ods. 2 O. s. p., predbežným opatrením možno nariadiť povinnosť niekomu inému než účastníkovi len vtedy, ak to možno od neho spravodlivo žiadať.

Citované   zákonné   ustanovenie   umožňuje,   aby   súd   uložil   povinnosť   aj   inej   osobe ako účastníkovi konania ak to možno od neho spravodlivo žiadať, nie je však vylúčené, aby išlo o uloženie inej povinnosti, než povinností súčinnostných.

V   danom   prípade   sa   navrhovateľ   domáhal   aplikácie   uvedeného   ustanovenia, pričom aj   navrhol,   aby   požadovaná   súčinnosť   bola   uložená   spoločnosti   HOPE DEVELOPMENT   s. r.   o.   popri   povinnosti   uloženej   odporcovi,   pretože   táto   spoločnosť je personálne prepojená s odporcom − účastníkom konania, keďže jej jediným spoločníkom a   konateľom   je   sám   odporca,   ktorý   prostredníctvom   tejto   spoločnosti   by   mohol   ďalej nakladať   s majetkom   tejto   spoločnosti.   Odporca   totiž   prípadnými   ďalšími   dispozíciami by mohol zaťažiť aktíva spoločnosti vrátane majetku patriaceho tejto spoločnosti a tým by aj zmaril význam predbežnej ochrany uloženej v napadnutom uznesení o zákaze odporcu nenakladať s obchodným podielom tejto spoločnosti. Keďže táto spoločnosť je personálne prepojená s odporcom, aj odvolací súd má za to, že v danom prípade bolo možné toto od nej spravodlivo   požadovať.   Uvedené   predbežné   opatrenie,   ktorým   sa   tak   odporcovi   ako aj spoločnosti   HOPE   DEVELOPMENT   s.   r.   o.   ukladá   len   nenakladať   s   obchodnými podielmi spoločnosti a nehnuteľnosťami, nemôže mať negatívny vplyv na ich podnikateľskú činnosť, keďže táto nie je zameraná len na podnikanie na realitnom a stavebnom trhu, ako tvrdia odvolatelia, čo nepochybne vyplýva z výpisov obchodného registra príslušného súdu ako aj z výpisu zo živnostenského registra odporcu. Takto požadovaná ochrana len pred nakladaním s obchodným podielom a nehnuteľnosťou nenaruší ani ich bežnú činnosť, ktorá je nevyhnutná pre plnenie ich úloh a neobmedzí ani ich ekonomickú činnosť. Navyše tvrdenie   odvolateľov,   že   pri   zachovaní   predbežného   opatrenia   je   spoločnosť   HOPE DEVELOPMENT   s.   r.   o.   vystavená   riziku   značnej   škody,   nebolo   žiadnym   spôsobom preukázané a zdokladované a zostalo len v rovine tvrdenia.

K   námietke   odvolateľa   −   spoločnosti   HOPE   DEVELOPMENT   s.   r.   o.,   prečo predbežný   zákaz   nakladať   s   majetkom   uložený   iba   odporcovi,   nebol   považovaný za dostatočný a prečo popri tomto zákaze bolo potrebné obmedziť nakladanie s majetkom spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o. a to s poukazom na hodnotu majetku odporcu, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na tvrdenie odporcu v podanom odvolaní, keď sám uviedol,   že   šije   vedomý   skutočnosti,   že   výška   základného   imania   spoločnosti   AGRO AGNUS s. r. o. a HOPE DEVELOPMENT s. r. o. nemusí mať výpovednú hodnotu aj o výške ich obchodného majetku a zároveň odvolací súd dodáva, že predovšetkým výška pohľadávky navrhovateľa a doba omeškania s jej úhradou odo dňa splatnosti a v nadväznosti na to, aj správame sa odporcu (prevod obchodného podielu z majetku odporcu na jeho manželku ako aj ďalšie blízke osoby, zrušenie bezpodielového spoluvlastníctva s manželkou, samotné tvrdenie   odporcu   o   ďalších   možných   prevodoch   obchodných   podielov   práve prostredníctvom spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o., ktorej je jediným spoločníkom a konateľom), je spôsobilá vyvolať u navrhovateľa obavu, že budúci výkon rozhodnutia súdu je ohrozený a že majetkové hodnoty, na ktoré sa má vzťahovať predbežné opatrenie sú nedostatočné.   K   tejto   obave   prispieva   aj   skutočnosť,   že   na   nehnuteľnosti   odporcu je zriadené záložné právo v prospech tretích subjektov, navyše záložné právo v prospech tretích subjektov je zriadené aj na majetok spoločnosti HOPE DEVELOPMENT s. r. o. a AGRO AGNUS s. r. o., čím sa reálne znižuje možnosť úspešného vymoženia pohľadávky.“

V nadväznosti na citované považuje ústavný súd za potrebné uviesť, že aj v konaní o návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   musia   byť   rešpektované   minimálne požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   procesu,   resp.   základnému   právu na súdnu ochranu. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom   a   nemôže   byť prejavom   svojvôle,   teda   musí   byť najmä   náležite   odôvodnené. Všeobecný   súd   pritom   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne   a   jasne   objasní   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver o tom, že z   tohto   aspektu   je   plne   realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov   konania,   pričom   je   dôležité,   že   je   povinný   poskytnúť   ochranu   tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti   komu   návrh   smeruje.   Predbežné   opatrenia   s   ohľadom   na   ich   charakter   nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia zodpovedať konečnému meritórnemu rozhodnutiu. Predbežné rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   ktorých   je obmedzené a   môže byť kedykoľvek na návrh zrušené.

Podľa   §   102   ods.   1   OSP   ak   treba   po   začatí   konania   dočasne   upraviť   pomery účastníkov alebo zabezpečiť dôkaz, pretože je obava, že neskôr ho nebude možné vykonať alebo len s veľkými ťažkosťami, súd na návrh neodkladne nariadi predbežné opatrenie alebo zabezpečí dôkaz.

Podľa § 74 ods. 1 OSP pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

V   súvislosti   s   námietkami sťažovateľov   týkajúcimi   sa   opodstatnenosti   nariadenia predbežného   opatrenia   ústavný   súd   poukazuje   na   právny   názor   vyjadrený   v   komentári k Občianskemu   súdnemu   poriadku   (KRAJČO,   J.   a   kol.   Občiansky   súdny   poriadok   – komentár. V. aktualizované znenie. Bratislava : Eurounion, 2010, s. 416), v zmysle ktorého aj obavu, že výkon súdneho rozhodnutia bude ohrozený, možno interpretovať tak, že zahŕňa potrebu   dočasnej   úpravy   pomerov,   aj   keď   §   102   OSP   tento   dôvod   expressis   verbis neuvádza, keďže aj pre konanie o nariadení predbežného opatrenia podľa § 102 ods. 1 OSP sa   primerane   použije   §   74   ods.   1   OSP,   ktorý   považuje   z   ústavného   hľadiska za akceptovateľný.

Podľa názoru ústavného súdu citované odôvodnenie uznesenia krajského súdu jasne a bez akýchkoľvek rozporov prostredníctvom sledu logických argumentov objasňuje, ktoré skutočnosti   považoval   krajský   súd   za   osvedčené   pre   záver   nevyhnutný   na   nariadenie predbežného opatrenia, a to, že sťažovateľ l vykonal po splatnosti zmenky úkony (prevod celého obchodného   podielu   v obchodnej   spoločnosti,   ktorá   vlastní   nehnuteľný majetok, na manželku,   zrušenie   bezpodielového   spoluvlastníctva   manželov),   ktorých   dôsledkom je zmena   stavu   jeho   majetku,   ktorý   by   mohol   byť   postihnutý   výkonom   budúceho rozhodnutia. Sťažovateľ 1 rozporuje úmysel zmenšiť svoj majetok v súvislosti s daným súdnym konaním, avšak tieto tvrdenia nie sú spôsobilé spochybniť záver, že po splatnosti zmenky,   z   ktorej   nároky   sťažovateľ   1   popiera,   reálne došlo   k   scudzeniu   jeho   majetku postihnuteľného   núteným   výkonom   rozhodnutia   a   tieto   úkony   mohli   u neho   dôvodne vzbudiť obavu z reálneho ohrozenia úspešnosti vymoženia svojho nároku v prípade jeho prisúdenia.

Vo vzťahu k názoru krajského súdu o osvedčení nároku navrhovateľa pre potreby predbežného opatrenia sťažovateľ 1 neuviedol okrem nesúhlasu s týmto názorom žiadnu právne relevantnú argumentáciu, ktorá by uvedený názor vychádzajúci z právnej úpravy predbežného opatrenia podľa Občianskeho súdneho poriadku spochybnila.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom objasnil skutkový základ veci a aplikáciu právnej úpravy predbežného opatrenia, ktorá   nie   je   v   rozpore   s   jej   zmyslom   a   účelom.   Nesúhlas sťažovateľov   s   rozhodnutím krajského   súdu   nemôže   sám   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti tohto rozhodnutia a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny   názor   svojím   vlastným.   Navyše,   nie   v   situácii,   keď   je   sťažnosťou   napadnuté rozhodnutie, ktoré nie je rozhodnutím o veci samej a ani nijako rozhodnutie o veci samej neprejudikuje.

Ústavný súd tak aj vzhľadom na nedostatok ústavnoprávne relevantnej argumentácie, keďže   sťažovatelia   v   konaní   pred   ústavným   súdom   len   opakovali   skutkovú   a   právnu argumentáciu prednesenú v konaní pred krajským súdom, nezistil žiadne ústavnoprávne vady napadnutého uznesenia krajského súdu, ktoré by odôvodňovali zásah ústavného súdu do sťažovateľmi namietaného porušenia ich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným   rozhodnutím,   postupom   alebo   iným   zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody namietaným rozhodnutím, postupom orgánom štátu, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m.   m.   I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   4/00,   III.   ÚS   138/02,   IV.   ÚS   1/2012).   Ústavný   súd   môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   čl.   6   ods.   1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť, ktorá by po prípadnom   prijatí   tejto   časti   sťažnosti   na ďalšie   konanie reálne umožňovala dospieť k záveru o ich porušení. Ústavný súd preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy

Krajský súd sa vysporiadal aj s namietaným neprimeraným rozsahom obmedzenia vlastníckych práv sťažovateľov (ktorých porušenie sťažovatelia namietajú prostredníctvom čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy), ako aj s nesprávnou aplikáciou § 76 ods. 2 OSP, keď v uznesení presvedčivo   odôvodnil   uloženie   povinnosti   sťažovateľovi   2   personálnym   prepojením sťažovateľa 1 a sťažovateľa   2   a   uviedol   aj akceptovateľné argumenty   proti   námietkam sťažovateľov o dostatočnom zabezpečení vymožiteľnosti pohľadávky vzhľadom na hodnotu ich majetku odkazom na záložné práva tretích osôb k tomuto majetku.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je   možné   iba   v   nevyhnutnej   miere   a   vo   verejnom   záujme,   a   to   na   základe   zákona a za primeranú náhradu.

V súvislosti s namietaným porušením základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods.   1   a   4   ústavy,   ako aj právo podľa   čl.   1 dodatkového protokolu,   ak toto   porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd dospel k záveru,   že   namietaným   rozsudkom   krajského   súdu   nemohlo dôjsť   k   porušeniu   čl.   46 ods. 1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   sťažovateľmi označených   základných   práv   podľa   čl.   20   ods.   1   a   4   ústavy.   V   opačnom   prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   medzi   napadnutým   uznesením   krajského   súdu a základnými právami podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala reálne možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a z týchto dôvodov aj túto časť sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   bez   právneho   dôvodu, aby sa ústavný   súd   zaoberal   ďalšími   návrhmi   uplatnenými   v sťažnosti,   ako   aj   o návrhu na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014