znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť občianskeho združenia O., P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou   JUDr.   P.   R.,   s.   r.   o.,   K.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a   advokáta JUDr. P. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských práv a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Prievidza   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 9 Er 1590/2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť občianskeho združenia O., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2012 osobne   doručená   sťažnosť   občianskeho   združenia   O.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. P. R., s. r. o., K., konajúcou prostredníctvom advokáta a konateľa JUDr. P. R., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného   súdu   Prievidza   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 9 Er 1590/2006 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   postupom   okresného   súdu   (exekučného   súdu,   pozn.) v napadnutom konaní, ktorý spočíval v „znemožnení sťažovateľa vstúpiť do exekučného konania ako vedľajší účastník na strane povinného“, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ «podaním,   ktoré   bolo   exekučnému   súdu doručené   dňa   20.   02.   2012   oznámil   vstup   do   konania   ako   vedľajší   účastník   na   strane povinného - spotrebiteľa a žiadal o odklad exekúcie vedenej pod sp. zn. 9 Er/1590/2006 a jej   následné   zastavenie.   Listom   zo   dňa   5.   6.   2012   bolo   združeniu   O.   oznámené, že „vedľajší účastník môže vystupovať iba v sporovom konaní, v ktorom účastníci vystupujú v postavení   navrhovateľa   a odporcu,   teda   podľa   súčasnej   právnej   úpravy   vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní nie je prípustné.“».

Sťažovateľ nesúhlasí s postupom okresného súdu v napadnutom konaní a uvádza, že gramatickým a logickým výkladom § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) «možno dospieť k záveru,   že   zákonodarca   vyslovene   priznáva   združeniam   (pôsobiacim   na   ochranu spotrebiteľa   v   zmysle   §   1   predmetného   zákona)   postavenie   účastníka   konania   nielen v prípade, ak je samotným navrhovateľom tzn. podá návrh na začatie konania vo veci samej ale aj v prípade, ak sa stane neskôr účastníkom už prebiehajúceho konania „byť účastníkom konania“.   Navyše   zákonom   o   ochrane   spotrebiteľa   došlo   k   transformácií   Smernice Európskeho parlamentu a Rady 98/27/ES z 19. mája 1998 o súdnych príkazoch na ochranu spotrebiteľských záujmov za účelom dosiahnuť maximálnu procesnú ochranu spotrebiteľa. Predmetné   ustanovenie   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nerozlišuje   medzi konaním exekučným a občianskym, preto nie je s ohľadom na zmysel tohto ustanovenia, ktorým je ochrana spotrebiteľa možné a správne vykladať toto ustanovenie reštriktívne. Navyše   §   25   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   nepriznáva   súdu   právo   preskúmať, či je združenie oprávnené vstúpiť do konania nakoľko mu vyslovene priznáva toto právo len pri   podávaní   návrhu   na   začatie   konania...   (bez   toho,   aby   bolo   dotknuté   právo   súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania). Postup titulného súdu je v danom prípade formalistický neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného konania pričom svojim postupom znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania a odoprel mu tak právo na spravodlivé konanie.».

Podľa   názoru   sťažovateľa   zákon   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 233/1995 Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) „hlavne nevylučuje vstup vedľajšieho účastníka do konania. Aj z doslovného výkladu ust. § 251 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) vyplýva, že ustanovenia tohto zákona sa použijú ak osobitný predpis neustanovuje inak. Nakoľko   zákon   vstup   vedľajšieho   účastníka   vyslovene   explicitne   nevylučuje   osobitným ustanovením,   nie   je   dôvod   na   nepripustenie   vedľajšieho   účastníka   do   konania. Z predmetného konania navyše vyplýva, že dané exekučné konanie má charakter sporového konania, čím je naplnený ďalší predpoklad mienený príslušnými ustanoveniami o vstupe vedľajšieho   účastníka   do   konania.   Základným   predpokladom   na   vstup   vedľajšieho účastníka   do   konania   je   existencia   konania,   ktoré   má   charakter   sporu   (tzv.   sporové konanie).   Exekučné   konanie,   ktoré   upravuje   osobitný   predpis   (Exekučný   poriadok)   je relatívne samostatným druhom civilného procesu, ktorý však spĺňa všetky znaky sporového konania.“.

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie   konanie   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   vysloví,   že   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikáže   okresnému   súdu „pripustiť   vstup   organizácie   O..., (do   napadnutého   konania, pozn.)... ako vedľajšieho účastníka na strane povinného“ a zároveň mu prizná finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj úhradu trov konania v sume 269,58 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú sťažnosť   preto   možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).

Sťažovateľ   sťažnosťou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   podľa   čl.   46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   Er   1590/2006,   ku   ktorému   malo   dôjsť   príliš   formalistickým postupom okresného súdu, ktorý v napadnutom konaní „neberúc do úvahy prínos združenia O. do samotného konania... znemožnil vstup vedľajšieho účastníka do konania“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   93   ods.   1   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v   znení neskorších   právnych   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   ako   vedľajší   účastník   môže   sa   popri navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má   právny   záujem   na   jeho výsledku,   pokiaľ   nejde   o   konanie   o   rozvod,   neplatnosť   manželstva   alebo   určenie, či tu manželstvo je alebo nie je.

Podľa § 93 ods. 2 OSP ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu.

Podľa § 93 ods. 3 OSP do konania vstúpi buď z vlastného podnetu alebo na výzvu niektorého   z   účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu.   O   prípustnosti   vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh.

Podľa § 93 ods. 4 OSP v konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník.   Koná však iba sám   za seba. Ak   jeho úkony odporujú   úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   združenie   môže   podať   návrh na začatie konania na správnom orgáne alebo na súde vo veci ochrany práv spotrebiteľov alebo môže byť účastníkom konania

a) ak sú takéto ciele hlavnou náplňou jeho činnosti alebo

b) je uvedené v zozname oprávnených osôb vedenom Komisiou (ďalej len „zoznam oprávnených osôb“), bez toho, aby bolo dotknuté právo súdu preskúmať, či je tento subjekt oprávnený v danom prípade podať návrh na začatie konania.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ochrane spotrebiteľa združenie podľa odseku 1 môže na základe   plnomocenstva   zastupovať   spotrebiteľa   v   konaniach   pred   štátnymi   orgánmi o uplatňovaní jeho práv vrátane náhrady ujmy spôsobenej porušením práv spotrebiteľa.

Ustanovenie § 93 ods. 2 OSP upravujúce možnosť vstupu do konania právnickej osoby,   ktorej   predmetom   činnosti   je   ochrana   práv   podľa   osobitného   predpisu   (zákon o ochrane   spotrebiteľa,   pozn.)   je   účinné   od   15.   októbra   2008   (na   základe   zákona č. 384/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, pozn.), pričom jeho cieľom (k tomu pozri dôvodovú správu k návrhu označeného zákona, pozn.) je zaistenie širšej ochrany spotrebiteľa.

Ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   vo   svojom   podaní   doručenom   okresnému   súdu 20. februára 2012, ktorým oznámil svoj vstup do konania ako vedľajšieho účastníka, okrem iného navrhol, aby predmetnú exekúciu okresný súd vyhlásil za neprípustnú a následne exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Samotné odôvodnenie návrhu na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie je všeobecné, formulované   abstraktne,   bez   užšej   previazanosti   na   konkrétne   podmienky   napadnutého konania   vedeného   okresným   súdom,   čo   potvrdzuje   aj   to,   že   sťažovateľom   uplatnená argumentácia   sa   vzťahuje   tak   na   neprípustnosť   a   zastavenie   exekučného   konania, podkladom ktorého je exekučný titul v podobe notárskej zápisnice, ako aj na neprípustnosť a   zastavenie   exekučného   konania,   podkladom   ktorého   je   exekučný   titul   v   podobe rozhodcovského rozsudku.

V podstatnej časti podania, ktoré sťažovateľ okresnému súdu doručil 20. februára 2012, sa uvádza: „Dohodnutou rozhodcovskou doložkou dochádza bez ohľadu na spôsob formulácie   k jednoznačnému   zhoršeniu   postavenia   spotrebiteľa   nakoľko   absenciou   tejto doložky by bol oprávnený ako veriteľ nútený uplatniť svoj nárok súdnou cestou na miestne príslušnom súde v obvode podľa bydliska občana... alebo bydliska spotrebiteľa. Bez dohody o rozhodcovskom   súde   by   sa   navyše   konanie   uskutočnilo   podľa   príslušných   zákonných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   –   tzn.   zákona   prijatého   NR   SR   v zmysle medzinárodných zmlúv a záväzkov, ktorého znenie je s ohľadom na stále rastúcu ochranu spotrebiteľa   právom   Európskej   únie   omnoho   priaznivejšie   než   vnútorný   štatút rozhodcovského   súdu,   podľa   ktorého   rozhodcovské   konanie   prebiehalo.   Nevýhoda rozhodcovského konania oproti občianskemu súdnemu konaniu spočíva tiež v nemožnosti podať   riady   opravný   prostriedok   resp.   v obmedzenej   možnosti   zrušiť   rozhodnutie rozhodcovského súdu a to len zo zákonne taxatívne určených dôvodov. Tým je zhoršenie zmluvného   postavenia   spotrebiteľa   ešte   zreteľnejšie.   Navyše   konanie   prebiehalo pred rozhodcovským   súdom,   kde   pri   výbere   rozhodcov   a ich   rozhodovaní   absentuje dodržiavanie základných princípov ústavnosti pri menovaní a činnosti sudcov (čl. 144 a 145 Ústavy Slovenskej republiky) nakoľko sudcom rozhodcovského súdu môže byť ktokoľvek, kto je plnoletý, spôsobilý na právne úkony v plnom rozsahu, má skúsenosti na výkon funkcie rozhodcu a je bezúhonný (§ 6 zákona č. 244/2002). Splnomocnením advokáta zo strany spotrebiteľa   na   uznanie   záväzku   v podobe   notárskej   zápisnice   ako   exekučného   titulu nachádzajúcim   sa   v úverových   zmluvách   oprávneného   rovnako   dochádza   k zjavnému a bezprecedentnému   zhoršeniu   postavenia   spotrebiteľa   nakoľko   absenciou   tejto   doložky by bol veriteľ odkázaný uplatniť   svoj nárok súdnou cestou na miestne príslušnom súde v obvode   podľa   bydliska   alebo   bydliska   spotrebiteľa.   Vydaním   notárskej   zápisnice, pri ktorej   vyhotovovaní   notár   ani   neskúma   platnosť   resp.   neplatnosť   zmluvy,   ktorá   je titulom   na jej   vydanie   jej   jednotlivých   ustanovení   a dokonca   ani   existenciu záväzku   jej jednotlivých ustanovení a dokonca ani existenciu záväzku (!!!) sa povinný ako spotrebiteľ vystavuje   do krajne   nevýhodného   postavenia,   čím   jasne   dochádza   k zhoršeniu   jeho zmluvného   postavenia   (porušenie   §   54   ods.   1   Občianskeho   zákonníka).   Takéto splnomocnenie ďaleko presahuje medze zákona i dobrých mravov. Dáva totiž oprávnenému ako   podnikateľovi   možnosť,   aby   ním   poverený   splnomocnenec,   konkrétnym   procesným úkonom zaviazal spotrebiteľa aj k záväzkom, ktoré sú už zo strany spotrebiteľa splnené, alebo   dokonca   k záväzkom,   ktoré   nikdy   pre   rozpor   so   zákonom   ani   nevznikli...   Ďalším závažným pochybením exekučného súdu je, že tento sa nezaoberal titulom... a nevyhodnotil tento rozsudok ako rozporný so zákonom, hoci na tento postup existoval zákonný dôvod a poverenie na výkon exekúcie vydané nemalo byť.“

V   prípise   z   5.   júna   2012,   ktorým   okresný   súd   reagoval   na   podanie   sťažovateľa z 20. februára 2012, sa okrem iného uvádza: „Podľa § 93 ods. 1 - 4 O. s. p., ako vedľajší účastník   môže   sa   popri   navrhovateľovi   alebo   odporcovi   zúčastniť   konania   ten,   kto   má právny záujem na jeho výsledku, pokiaľ nejde o konanie o rozvod, neplatnosť manželstva alebo   určenie,   či   tu   manželstvo   je   alebo   nie   je.   Ako   vedľajší   účastník   sa   môže   popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Do konania vstúpi buď z vlastného podnetu   alebo   na   výzvu   niektorého   z účastníkov   urobenú   prostredníctvom   súdu. O prípustnosti vedľajšieho účastníctva súd rozhodne len na návrh. V konaní má vedľajší účastník rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých   okolností.   Podľa   §   37   ods.   1   Exekučného   poriadku,   účastníkmi   konania   sú oprávnený   a povinný;   iné   osoby   sú   účastníkmi   len   tej   časti   konania,   v ktorej   im   toto postavenie priznáva tento zákon. Ak súd rozhoduje o trovách exekúcie, účastníkom konania je aj poverený exekútor. Na základe vyššie uvedeného vedľajší účastník môže vystupovať iba v sporovom konaní, v ktorom účastníci vystupujú v postavení navrhovateľa a odporcu, teda podľa súčasnej právnej úpravy vedľajšie účastníctvo v exekučnom konaní nie je prípustné. Pre úplnosť súd dodáva, že povoliť odklad a zastaviť exekúciu môže aj bez návrhu (§ 56 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Súd podanie... nepovažuje za návrh, ale podnet. Záverom   Vás   informujeme,   že   v predmetnej   exekúcii   sa   exekúcia   vedie   na   podklade rozhodnutia všeobecného súdu a nie na základe rozhodcovského rozsudku, tak ako uvádzate v podaní.“

V súvislosti s postupom všeobecného súdu v rámci napadnutého exekučného konania ústavný súd   predovšetkým   poukazuje na svoj   už ustálený právny názor,   podľa   ktorého je všeobecný   súd   v   priebehu   celého   exekučného   konania   povinný   ex   offo   skúmať, či sú splnené   všetky   predpoklady   na   vedenie   takéhoto   konania,   vrátane   skúmania existencie relevantného   exekučného   titulu   (notárskej   zápisnice,   rozhodcovského rozsudku), bez ktorých exekúciu nemožno vykonať (napr. IV. ÚS 27/2011, III. ÚS 53/2011, I. ÚS 129/2011, I. ÚS 162/2011).

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   už   uvedené   poukazuje   aj   na   ustálenú   judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku z 27. januára 2007 vydanom pod sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,   aj   napriek   tomu   nesprávne   nariadená,   musí   byť   v   každom   štádiu   konania i bez návrhu zastavená.“.

Vedľajšie   účastníctvo   je   formou   spoločenstva   účastníkov   v   občianskom   súdnom konaní. Vedľajší účastník je osoba odlišná od účastníka samotného, ktorá sa zúčastňuje konania   z   dôvodu,   že   chce   pomôcť   „zvíťaziť“   v   spore   niektorému   z   jeho   účastníkov. Účelom už citovaného § 93 ods. 2 OSP je umožniť vstup do konania aj právnickej osobe (združeniu), ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu (zákon o ochrane   spotrebiteľa,   pozn.).   Exekučné   konanie   je   s   prihliadnutím   na   jeho   predmet, ktorým   je   nútený   výkon   vykonateľného   rozhodnutia,   v   zásade   nesporovým   konaním. S prihliadnutím   na   už   citovaný   právny   názor   ústavného   súdu   týkajúci   sa   povinnosti exekučného súdu kedykoľvek počas exekúcie prihliadať na všetky predpoklady pre zákonné vedenie   exekúcie   vrátane   existencie   po   formálnej   a   materiálnej   stránke   vykonateľného exekučného   titulu,   sa   ale   nesporový   charakter   exekučného   konania   stráca.   Je   to   tak aj z dôvodu, že samotný účastník exekučného konania je oprávnený domáhať sa za splnenia zákonom   ustanovených   podmienok   toho,   aby   exekučný   súd   vyhlásil   exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, teda v konečnom dôsledku zabránil zásahu do svojho právneho postavenia.

V konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu sa však ústavný súd nestotožnil s tvrdením   sťažovateľa,   že   postupom   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní,   ktorým mu „znemožnil“   vstúpiť   do   napadnutého   exekučného   konania   ako   vedľajší   účastník na strane povinného, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd v tejto súvislosti prihliadal v prvom rade na zmysel vedľajšieho účastníctva, ktorým je „pomoc v spore“ (v okolnostiach namietaného prípadu pomoc na strane povinného, pozn.), a požiadavku existencie reálnej ujmy na strane niektorého   z   účastníkov   konania,   ktorá   je   spojená   s   materiálnym   chápaním   ochrany základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

V posudzovanom   prípade   sťažovateľ   podaním   doručeným   okresnému súdu 20. februára 2012 oznámil vstup do napadnutého konania vedeného okresným súdom na   strane   povinného   a navrhol   odklad   exekúcie,   vyhlásenie   exekúcie   za   neprípustnú a jej zastavenie.   Sťažovateľ   v tomto   prípade   nepochybne   spĺňal   požiadavku   vedľajšieho účastníctva vyplývajúcu z § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 93 ods. 2 OSP, t. j. že je právnickou osobou, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv spotrebiteľa podľa zákona   o ochrane   spotrebiteľa.   Splnenie   tejto   požiadavky   u sťažovateľa   domáhajúceho sa vstupu   do   napadnutého   konania   v postavení   vedľajšieho   účastníka   však   nemôže   byť jediným kritériom pri posudzovaní toho, či postupom všeobecného súdu, ktorý „znemožnil“ vstup takejto právnickej osoby do konania, došlo k porušeniu základného práva na súdnu ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Dôležitým kritériom, ktoré je v takýchto prípadoch podľa názoru ústavného súdu vo veci konajúci súd oprávnený   posúdiť   (zohľadniť),   je   totiž   aj   už   spomenutý   účel   inštitútu   vedľajšieho účastníctva,   ktorým   je   pomoc   „zvíťaziť   v spore“   niektorému   z účastníkov   konania (v okolnostiach namietaného prípadu povinnému, pozn.).

V podaní z 20. februára 2012 sťažovateľ formuloval všeobecné výhrady voči postupu okresnému   súdu   ako   exekučného   súdu,   v zmysle   ktorých   sa   tento   nezaoberal rozhodcovským rozsudkom ako exekučným titulom, resp. jeho rozporom so zákonom, ktorý mal spočívať v   existencii   rozhodcovskej   doložky,   podľa   ktorej   oprávnený   uplatnil   svoj nárok   v   rozhodcovskom   konaní,   čo   v   konečnom   dôsledku   postavilo   povinného do nevýhodnejšieho   postavenia   oproti   oprávnenému   (keďže   svoj   nárok   by   za   iných okolností   musel   uplatniť pred všeobecným   súdom   v mieste bydliska   povinného,   pozn.), resp.   notárskou   zápisnicou   ako   exekučným   titulom, „pri   ktorej   vyhotovovaní   notár   ani neskúma platnosť resp. neplatnosť zmluvy, ktorá je titulom na jej vydanie jej jednotlivých ustanovení a dokonca ani existenciu záväzku jej jednotlivých ustanovení a dokonca ani existenciu   záväzku   (!!!)   sa   povinný   ako   spotrebiteľ   vystavuje   do   krajne   nevýhodného postavenia, čím jasne dochádza k zhoršeniu jeho zmluvného postavenia“.

Zo zistení ústavného súdu ale vyplýva, že v exekučnom konaní vedenom okresným súdom   pod   sp.   zn.   9   Er   1590/2006   tento   4.   augusta   2006   poveril   súdneho   exekútora JUDr. P. Š. v zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku vykonaním exekúcie na základe exekučného   titulu   vydaného   všeobecným   súdom   v mieste   bydliska   povinného — platobného rozkazu   okresného   súdu   sp.   zn. 12   Ro   314/2005   z 24.   januára 2006, ktorý nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť 18. februára 2006.

Z uvedeného   vyplýva,   že   aj   keď   v danom   prípade   sťažovateľ   spĺňal   všeobecné požiadavky na priznanie postavenia vedľajšieho účastníka v napadnutom konaní v zmysle § 25 zákona o ochrane spotrebiteľa v spojení s § 93 ods. 2 OSP, jeho všeobecná a nesúrodá argumentácia   bez   vecnej   previazanosti   s   napadnutým   exekučným   konaním   vedeným okresným súdom, ktorého podkladom bol ako exekučný titul právoplatný a vykonateľný platobný rozkaz vydaný všeobecným súdom, a nie rozhodcovský rozsudok, resp. notárska zápisnica,   nespĺňala   podľa   názoru   ústavného   súdu   podmienky   naplnenia   účelu   inštitútu vedľajšieho účastníctva, a tak ani základné požiadavky na to, aby v konečnom dôsledku nedošlo   (nemohlo   dôjsť)   k zásahu   do   právneho   postavenia   povinného.   Vzhľadom na uvedené   preto   postupom   okresného   súdu,   ktorý   v napadnutom   exekučnom   konaní „znemožnil“ vstup sťažovateľa do exekučného konania, nemohlo dôjsť ani k reálnej ujme na   strane   povinného,   keďže   sťažovateľom   uplatnená   argumentácia   v danom   prípade nemohla prispieť k jeho „víťazstvu“ v spore.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že medzi postupom okresného súdu v napadnutom konaní a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie. Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   sa   ďalšími   návrhmi   uplatnenými v sťažnosti už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013