znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., M., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   sp.   zn.   1   Cob   111/2010 zo 17. marca 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti D., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. mája 2011 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   D.,   a.   s.,   M.   (ďalej   len   „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. M. K., M., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 Cob 111/2010 zo 17. marca 2011.

Z   k   sťažnosti   priloženého   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   1   Cob   111/2010 zo 17. marca 2011 vyplýva, že krajský súd ako odvolací súd týmto rozsudkom potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 42 Cb 311/2008 z 24. novembra 2009, ktorým tento súd zamietol žalobu o zaplatenie sumy 1 698,53 € s príslušenstvom v právnej veci sťažovateľky ako žalobkyne proti obchodnej spoločnosti D., spol. s r. o., B., a obchodnej spoločnosti D., spol. s r. o., S. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“, spolu len „žalované“). Sťažovateľka sa v konaní domáhala zaplatenia tejto sumy z dôvodu neuhradenia faktúr za prepravu tovaru, ktorú vykonala pre žalované.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   uviedla,   že   k porušeniu   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru došlo tým, že krajský súd namietaný rozsudok náležite nezdôvodnil, keďže nedal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

V sťažnosti sa okrem iného uvádza:«... Právny vzťah medzi D. a. s. a D., s. r. o... v zmysle CMR dohovoru č. 11/1975 Zb. nikdy nevznikol. Na nákladnom liste CMR nikde nefiguruje D., s. r. o. napriek tomu, že tam mal byť uvedený, keďže D., s. r. o... chce tento svoj právny vzťah subsumovať pod CMR dohovor.

... Právny vzťah vznikol medzi žalobcom a žalovanými v zmysle objednávky „Zmluva o preprave veci“ v zmysle vnútroštátneho všeobecného obchodného práva.

... D., s. r. o vystupoval ako komisionár špeditérstva... obstarávateľ špeditérstva, ktorý sa špecializuje na špeditérstvo, a nie na vlastnú prepravu vozidlom.

... Ak príkazca (objednávateľ prepravy - Zahraniční odosielatelia v zmysle CMR,) zverí   prepravu   špeditérovi,   nejde   o   prepravnú   zmluvu,   ale   o   špeditérsku   zmluvu,   ktorá nepodlieha CMR. Zodpovedá podľa všeobecného vnútroštátneho práva.

... Naviac žalovaný D., s. r. o. nikdy nemal oprávnenie na podnikanie „medzinárodná nákladná cestná doprava“, čo je explicitné z výpisu z OR, tak ako ho deklarujem... D.,   spol.   s   r.   o.   nikdy   nemal   predmet   činnosti   medzinárodnú   nákladnú   cestnú dopravu, preto ju nikdy nemohol vykonávať sám. V právnom vzťahu s D. a. s. M. vystupoval ako komisionár obstarávateľ na čo oprávnenie mal podľa výpisu z OR.

...   D.,   spol.   s   r.   o.   vystupoval   ako   komisionár   špeditérstva...   obstarávateľ špeditérstva, ktorý sa špecializuje na špeditérstvo, a nie na vlastnú prepravu vozidlom, ktorý na seba prevezme záväzok špeditéra, t. j. odovzdá zásielku na dopravu a zásielka sa prepravuje síce v jeho mene, ale na účet príkazcu, skutočného odosielateľa.

...   Ak   príkazca   (objednávateľ   prepravy,...)   zverí   prepravu   špeditérovi,   nejde o prepravnú zmluvu, ale o špeditérsku zmluvu, ktorá nepodlieha CMR. Zodpovedá podľa všeobecného vnútroštátneho práva.

... Právne posúdenie právneho vzťahu žalobcu a žalovaného 2. D., spol. s r. o. v zmysle CMR nie je naplnené reálnym obsahom. nakoľko sa minul jeho účel s následkom....   Naviac z   objednávky   „Zmluva   o preprave   č.42141865 z   21.   decembra   2004“ vyplýva požiadavka Faktúru vystaviť na D. s. r. o. predchodcu D., spol. s r. o. Cena bola 51.170 SK...»

Sťažovateľka tvrdí, že „... zmluva o preprave č. 42141865 zo dňa 21. 12. 2004, je to objednávka na základe ktorej sa vykonala preprava dopravcom D., a. s. M., dátum nákladky s adresou nákladky - odosielateľa, dátum výkladky s adresou výkladky - príjemcu čo je následne deklarované v CMR č. 2205816 a p. S. I. C. A. M. S. p. A. v CMR 2320245. Takže   D.   s.   r.   o.   nebol   účastníkom   prepravnej   zmluvy,   bol   jej   obstarávateľom prepravy.“.

Podľa sťažovateľky krajský súd riadne nezdôvodnil, ako dospel k svojmu záveru, že „prepravná zmluva vznikla medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade...“.

Sťažovateľka   ďalej   namieta,   že „vadou,   ktorá   má   za   následok   následnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia tiež je, ak v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS BA 1 Cob/111/2010 zo dňa 17. 3. 2011 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje rozsudok KS BA 1 Cob/111/2010 zo dňa 17. 3. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. KS v Košiciach (sťažovateľka má zrejme na mysli Krajský súd v Bratislave, pozn.) je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume 314,18 € (dvestodeväťesiatdva eur) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného súdu   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide predovšetkým   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným   rozhodnutím príslušného   orgánu   verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva   alebo slobody, ktoré označila sťažovateľka, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn. 1 Cob 111/2010   zo   17.   marca   2011. Ústavný súd   sa   preto   pri   predbežnom   prerokovaní sústredil na posúdenie otázky, či možno považovať namietaný rozsudok krajského súdu za ústavne udržateľný a akceptovateľný z hľadiska námietok, ktoré sťažovateľka proti nemu uplatnila v sťažnosti predloženej ústavnému súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za   potrebné   pripomenúť,   že   v   súlade   so   svojou   konštantnou   judikatúrou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

V nadväznosti na namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd zdôrazňuje, že ich integrálnou súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom právnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), z ktorej vyplýva, že „právo na spravodlivý   proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia   však   neznamená,   že   na   každý   argument   sťažovateľa   je   súd   povinný   dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).   Obdobne   ESĽP   v   rozsudku   Ruiz   Torijo   c.   Španielsko   z   9.   decembra   1994, Annuaire, č. 303-B, uviedol, že „právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na   ten   argument   (argumenty),   ktorý   je   z   hľadiska   výsledku   súdneho   rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“.

V súlade s uvedeným je teda povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné   a   relevantné   dôkazy,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť a relevantnosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   tak   skutkovej,   ako   i   právnej   stránky rozhodnutia (napr. m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Sumarizujúc   relevantnú   argumentáciu   sťažovateľky   v   sťažnosti   ústavný   súd považoval   za   kľúčové   jej   námietky   založené   na   tvrdeniach,   že   namietaný   rozsudok krajského   súdu   ako   odvolacieho   súdu   nie   je   dostatočne   a   zrozumiteľným   spôsobom odôvodnený   („...   vyfabuloval   výrok,   ktorý   je   nezrozumiteľne   podaný,   je   nepresvedčivý a nepreskúmateľný..., v odôvodnení rozhodnutia nie je náležite vecne opísaný skutok, ktorý bol dôvodom pre vydanie rozhodnutia s uvedením dôkazov a ich hodnotením, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia“).

Vzhľadom   na   tvrdenie   sťažovateľky,   že   krajský   súd   sa   v   namietanom   rozsudku nevysporiadal   dostatočne   s podstatou   jej   námietok (podľa   nej v   danom   prípade „nejde o prepravnú zmluvu, ale o špeditérsku zmluvu, ktorá nepodlieha CMR. Zodpovedá podľa všeobecného vnútroštátneho práva“) a v príčinnej súvislosti s uvedeným potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 42 Cb 311/2008 z 24. novembra 2009 o zamietnutí jej návrhu na zaplatenie   sumy   1 698,53   €   s   príslušenstvom,   ústavný   súd   v   ďalšom   preskúmal,   či tvrdenie sťažovateľky možno považovať za dôvodné.

Z priloženej spisovej dokumentácie v danej veci ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp.   zn.   42 Cb 311/2008 z 24.   novembra 2009 zamietol návrh   sťažovateľky, ktorým sa domáhala od žalovaných zaplatenia sumy 1 698,53 € s príslušenstvom z dôvodu neuhradenia faktúr za vykonanú prepravu tovaru. Okresný súd vykonaným dokazovaním zistil, že „medzi účastníkmi bola uzatvorená platná zmluva o preprave a žalobca prepravu riadne vykonal. V zmysle zmluvy o preprave žalobca a žalovaný v 2. rade výslovne prejavili vôľu podriadiť právny vzťah založený zmluvou o preprave ustanoveniam Dohovoru CMR, nakoľko   bod   8   objednávky   -   zmluvy   o   preprave   č.   42141865   výslovne   určuje,   že   táto objednávka sa riadi podmienkami Dohovoru CMR.

Súd poukázal na ust. § 756 obchodného zákonníka, podľa ktorého sa ustanovenia tohto zákona použijú, len pokiaľ medzinárodná zmluva, ktorá je pre Slovenskú republiku záväzná a bola uverejnená v Zbierke zákonov, neobsahuje odlišnú úpravu. Súd prvého stupňa ustálil, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade je teda potrebné považovať za   právny   vzťah   podľa   Dohovoru   CMR.   Podľa   Dohovoru   CMR   je   premlčacia   lehota 1-ročná   a   začína   plynúť   uplynutím   3-mesačnej   lehoty   po   uzavretí   prepravnej   zmluvy. V danom prípade začala plynúť v marci 2005 a uplynula v marci 2006. Žaloba bola podaná na súd dňa 22. 12. 2008, teda až po uplynutí takto stanovenej premlčacej lehoty a žalovaní v 1. a 2. rade namietali premlčanie uplatnenej pohľadávky súd preto žalobu zamietol. Súd prvého stupňa žalobu zamietol aj z dôvodu prekážky právoplatne rozhodnutej veci (res iudicita) vo vzťahu k žalovanému v 2. rade s poukazom na konanie vedené na Okresnom súde   Bratislava   II   pod   sp.   zn.   26   Cb   160/2005,   ktoré   bolo   vedené   medzi   žalobcom a žalovaným v 2. rade a žalobou sa uplatňoval ten istý nárok, ako žalobca uplatňuje v tomto konaní vo vzťahu k žalovanému v 2. rade.“.

Krajský súd ako odvolací súd namietaným rozsudkom potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom v jeho odôvodnení uviedol, že sa plne stotožňuje s výsledkami dokazovania prvostupňového   súdu   a konštatoval,   že   okresný   súd   vo   veci   správne   rozhodol. V odôvodnení svojho rozsudku sa krajský súd stotožnil aj s kľúčovým právnym záverom okresného súdu, podľa ktorého záväzkový vzťah medzi sťažovateľkou a žalovanou v 2. rade je   právnym   vzťahom   podľa   Dohovoru   o   prepravnej   zmluve   v   medzinárodnej   cestnej nákladnej doprave (ďalej len „dohovor CMR“).

V nadväznosti na uvedené ústavný súd poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa najmä uvádza, že „predmetom žaloby je nárok   na   zaplatenie   ceny   vykonanej   prepravy   vo   výške   51.170,-   Sk   (1.698,53   Eur) s príslušenstvom.   Tak ako správne konštatoval prvostupňový súd v rozsudku,   vykonanie prepravy a jej cena neboli medzi účastníkmi sporné. Spornou ostala otázka, či právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade vznikol podľa ustanovení Dohovoru o prepravnej zmluve v medzinárodnej cestnej nákladnej doprave (Dohovor CMR).

V danej veci keďže sa žalobca zmluvou o preprave zaviazal vykonať prepravu a prijal   zodpovednosť   za   výsledok,   t.   j.   nie   za   obstaranie   prepravy,   je   nepochybné,   že žalobcovo postavenie vo vzťahu k žalovanému v 2. rade je postavenie dopravcu. Uvedené platí bez ohľadu na to, či žalovaný v 2. rade bol alebo nebol uvedený v nákladnom liste ako odosielateľ alebo príjemca a bez ohľadu na to, v akom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu   bol   žalovaný   v   2.   rade   k   odosielateľovi   alebo   príjemcovi.   Žalobca   a   žalovaný v 2. rade   prejavili   vôľu   podriadiť   ich   právny   vzťah   Dohovoru   CMR   (viď   bod   VIII objednávky – zmluvy o preprave č. 42141865 zo dňa 21. 12. 2004).“.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že „záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným v 2. rade je právnym vzťahom podľa Dohovoru CMR, keďže ide o medzinárodnú prepravu tovaru. Ustanovenie článku 1 ods. 1 Dohovoru CMR určuje, že tento   dohovor   sa   vzťahuje   na   každú   zmluvu   o   preprave   zásielok   za   odplatu   vlastným vozidlom, ak miesto prevzatia zásielky a predpokladané miesto jej dodania, ako sú uvedené v zmluve, leží vo dvoch rôznych štátoch, z ktorých aspoň jeden je zmluvným štátom tohto Dohovoru. Toto ustanovenie platí bez ohľadu na trvalé bydlisko a štátnu príslušnosť strán. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí ak je vo výroku vecne správne.

Podľa   §   219   ods.   2   O.   s.   p.   ak   sa   odvolací   súd   v   celom   rozsahu   stotožňuje s odôvodnením   napadnutého   uznesenia   môže   sa   v   odôvodnení   obmedziť   len   na skonštatovanie   správnosti   dôvodov   napadnutého   rozhodnutia,   prípadne   doplniť   na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

V tomto prípade odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správne z dôvodu, že premlčacia lehota podľa Dohovoru CMR je 1 - ročná a začína plynúť uplynutím 3 - mesačnej lehoty po uzavretí prepravnej zmluvy a keďže žalobca svoj nárok uplatnil na súde až po uplynutí takto stanovenej premlčacej lehoty a žalovaní v 1. aj 2. rade namietali premlčanie uplatnenej pohľadávky,   súd prvého stupňa rozhodol správne,   keď žalobu zamietol napriek tomu, že mal v konaní za preukázané, že medzi účastníkmi bola uzatvorená   platná   zmluva   o   preprave   a   žalobca   prepravu   riadne   vykonal.   Totožne s právnym názorom súdu prvého stupňa má odvolací súd za to, že bolo potrebné žalobu zamietnuť aj z dôvodu res iudicata vo vzťahu k žalovanému v 2. rade.“.

Ústavný   súd   z   dokumentácie,   ktorú   mal   k   dispozícii,   zistil,   že   sťažovateľke   bol umožnený reálny prístup k súdu, keď vecne a miestne príslušný všeobecný súd na základe ňou   podaného   návrhu   (o zaplatenie   sumy   1 698,53   €   s   príslušenstvom)   vo   veci   konal a rozhodol, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že sťažovateľka svoj nárok uplatnila po uplynutí 1-ročnej premlčacej lehoty, ktorú krajský súd v danom prípade, keďže išlo o medzinárodnú   prepravu   tovaru,   posudzoval   podľa   dohovoru   CMR.   Odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu podľa názoru ústavného súdu dostatočne objasňuje skutkový a právny základ rozhodnutia, pričom spôsob odôvodnenia rozsudku s odkazom na odôvodnenie rozsudku prvostupňového súdu sp. zn. 42 Cb 311/2008 z 24. novembra 2009 nie je v prípade sťažovateľky v rozpore so zárukami vyplývajúcimi zo základného práva na súdnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie;   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti poznamenáva, že práve v odôvodnení rozsudku zo 17. marca 2011 sa krajský súd ústavne akceptovateľným   spôsobom   vysporiadal   s   námietkami,   ktoré   následne   sťažovateľka formulovala vo svojej sťažnosti adresovanej ústavnému súdu.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup   súdu   bol   v   súlade   so   zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,   preskúmateľné   a   bez   znakov arbitrárnosti.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovať   do   postupu a rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenia   základných   práv   (obdobne   napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatoval, že medzi namietaným rozsudkom krajského súdu a základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich   porušeniu,   čo   zakladá   dôvod   na   odmietnutie   sťažnosti   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. januára 2012