znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/2011-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť S. D., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia čl. 12 ods. 1 a 2, základných práv podľa čl. 22 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Spišská   Nová   Ves   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 29/2010   a jeho   rozsudkom   zo 6.   júla   2010   a postupom   Krajského   súdu   v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 4 To 80/2010 a jeho uznesením z 29. septembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra 2010 doručená sťažnosť S. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, základných práv podľa čl. 22 ods. 2, čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3 a čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, 2 a 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Spišská   Nová   Ves   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 1 T 29/2010   a jeho   rozsudkom   zo 6.   júla   2010   (ďalej   len   „rozsudok   okresného   súdu zo 6. júla 2010“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   4 To 80/2010   a jeho   uznesením   z 29.   septembra   2010   (ďalej   len „uznesenie krajského súdu z 29. septembra 2010“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresného súdu zo 6. júla 2010 uznaný   za   vinného   z pokračujúceho   trestného   činu   podvodu   v spolupáchateľstve   podľa § 250 ods. 1 a 2 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon účinného do 31. decembra 2005. Okresný súd zároveň upustil od uloženia súhrnného trestu, pretože bol toho názoru, že trest uložený rozsudkom Okresného súdu Bardejov sp. zn. 1 T 3/05 z 18. mája 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 To 22/05 zo 16. novembra 2005 v trvaní 9 rokov nepodmienečne so zaradením do výkonu trestu do III. nápravnovýchovnej skupiny a súčasne uložený ochranný dohľad 2 roky je dostatočný.

Sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu zo 6. júla 2010 odvolanie, v ktorom poprel spáchanie skutku, ktorý sa mu kládol za vinu, poukázal na to, že celé konanie bolo založené na výsluchu poškodeného J. H., ktorý nie je dôveryhodnou osobou, a že tento využil   priateľstvo   s miestnymi   príslušníkmi   Policajného   zboru   a zneužil   orgány   činné v trestnom konaní vo svoj prospech. Uznesením krajského súdu z 29. septembra 2010 bolo odvolanie   sťažovateľa   zamietnuté,   pretože   krajský   súd   sa   nestotožnil   s tvrdeniami sťažovateľa uvedenými v odvolaní, ale stotožnil sa s presvedčivými dôvodmi napadnutého rozsudku okresného súdu zo 6. júla 2010.

V   sťažnosti   sťažovateľ   poukázal   na   to,   že „v   konaní   pred   OS   v SNV   ako   aj odvolacím   KS   v Košiciach   bolo   zásadným   spôsobom   zasiahnuté   do   práv   na   obhajobu vyplývajúceho z čl. 50 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1, 2, 3 písm. c, d Dohovoru... ako aj § 2 Tr.   pr.“, keď   krajský   súd „mechanicky   prevzal   argumentáciu   súdu   I.   stupňa v odsudzujúcom rozsudku a vôbec nereflektoval obsah podaného odvolania“. Podľa názoru sťažovateľa okresný súd aj krajský súd vzali „do úvahy ako dôkaz iba nezákonnú výpoveď P. K., ktorá bola vykonaná neprocesným spôsobom bež možnosti, aby bol pri jeho výpovedi môj advokát, pričom v tej dobe som bol vo vyšetrovacej väzbe a teda bola nutnosť umožniť advokátovi zúčastniť sa na výsluchu... prvostupňový ako aj odvolávací súd jednoznačne odignoroval... právo na obhajobu, nakoľko prvotná výpoveď P. K. z prípravného konania bola   pre súd   absolútne nepoužiteľná a neprípustná,   nakoľko bola získaná neprocesným spôsobom, pod nátlakom, bez dodržania zásady nutnej obhajoba všetky ďalšie výpovede P. K.,   ktoré   boli   získané   v súlade   so   zákonom   a v ktorých   vypovedal   v môj   prospech,   súd odignoroval s absurdným tvrdením, že u mňa býval.“.

Sťažovateľ   navrhuje   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených   článkov   a základných   práv   podľa   ústavy   a listiny,   ako   aj   práv   zaručených dohovorom   v uvedených   konaniach   vedených   okresným súdom   a krajským súdom,   ako aj ich napadnutými rozhodnutiami s tým, aby ústavný súd zrušil uznesenie krajského súdu z 29. septembra 2010 a prikázal krajskému súdu, aby vo veci konal. Taktiež sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prikázal tomu, kto porušil jeho označené práva, nahradiť trovy jeho obhajoby v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Zároveň   sťažovateľ   požiadal   o ustanovenie   advokáta   na   jeho   zastupovanie   pred ústavným súdom.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

II.A K namietanému porušeniu práv sťažovateľa rozsudkom okresného súdu zo 6. júla 2010

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre každú osobu, a preto každá fyzická osoba alebo právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho   základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a   požiadať   o   ochranu   ten   orgán   verejnej   moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu   (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

V prvostupňovom   konaní   vedenom   okresným   súdom   mal   sťažovateľ   možnosť dovolávať   sa   ochrany   svojich   práv   a slobôd   v rámci   konania   o odvolaní [§ 306   a nasl. zákona   č. 301/2005   Z. z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   platného od 1. januára 2006 (ďalej len „Trestný poriadok“)] na krajskom súde. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať   napadnutý   rozsudok   okresného   súdu   zo 6.   júla   2010,   pretože   jeho   postup a rozhodnutie   preskúmal   krajský   súd,   ktorý   rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   proti uvedenému   rozsudku.   Z tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

II.B   K namietanému   porušeniu   práv   sťažovateľa   uznesením   krajského   súdu z 29. septembra 2010

Sťažovateľ sa   sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia   svojich   označených   práv aj uznesením   krajského   súdu   z   29.   septembra   2010   (ktorým   bolo   zamietnuté   odvolanie sťažovateľa a ďalších obžalovaných proti rozsudku okresného súdu zo 6. júla 2010), pričom podstata jeho námietok spočíva tiež v tvrdení, že bol odsúdený na základe výpovede svedka, ktorá   bola   získaná   v prípravnom   konaní   nezákonným   spôsobom   (bez   prítomnosti sťažovateľa a jeho obhajcu).

Z   uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   v   podstate   namieta   nezákonné   vykonanie dôkazov, ako aj porušenie jeho práva na obhajobu. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 368 ods. 1 Trestného poriadku, podľa ktorého možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená, dovolanie. Podľa § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku   dovolanie   možno   podať,   ak   zásadným   spôsobom   bolo   porušené   právo na obhajobu, a podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku dovolanie možno podať, ak je   rozhodnutie   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom. Podľa   § 370   ods. 2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu (uznesenie   krajského   súdu z 29.   septembra   2010 doručené   sťažovateľovi   29.   novembra 2010).

Z už   uvedeného   princípu   subsidiarity   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi   zásadou,   že   všeobecné   súdy   sú   ústavou   povolané   chrániť   nielen   zákonnosť, ale aj ústavnosť,   a   preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného   súdu   predstavuje v   tomto kontexte   ultima ratio – inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V danom prípade vo vzťahu k námietkam sťažovateľa týkajúcich sa namietaného porušenia   jeho   označených   práv   je   účinným   a   dostupným   prostriedkom   nápravy nedostatkov   rozhodnutia,   ktorými   sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   dovolanie, prostredníctvom ktorého môže (zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľ nepodal dovolanie) uplatniť aj svoju argumentáciu uvedenú v sťažnosti ústavnému súdu a o ktorom je   v konečnom   dôsledku   oprávnený   rozhodnúť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako dovolací súd.

Za   daných   okolností   ústavný   súd   považuje   sťažnosť   sťažovateľa   v tejto   časti za predčasne podanú a vo svojich dôsledkoch neprípustnú v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v tejto časti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa (napr. o žiadosti o ustanovenie advokáta na jeho zastupovanie v konaní pred ústavným súdom).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2011