znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. januára 2010 predbežne prerokoval sťažnosť I. M., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. P. P., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod   sp.   zn.   1   T   79/2009   a jeho   uznesením   z   28.   augusta   2009   v   spojení   s postupom Krajského súdu   v Banskej   Bystrici   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   2 To   262/09   a jeho uznesením z 1. októbra 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. novembra 2009   doručená   sťažnosť I.   M., t.   č.   vo   väzbe (ďalej   len „sťažovateľ“),   ktorou   namieta porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 79/2009 a jeho uznesením z 28. augusta 2009, ktorým zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby, neprijal jeho písomný sľub, neuložil dohľad probačného a mediačného úradníka a súčasne rozhodol o ďalšom trvaní väzby po podaní   obžaloby   v   spojení   s   postupom   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 262/09 a jeho uznesením z 1. októbra 2009, ktorým zamietol sťažnosť sťažovateľa proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   26.   augusta   2009   bola   okresnému   súdu   podaná obžaloba   na   sťažovateľa   za   pokračovací   prečin   nebezpečného   vyhrážania   podľa   §   360 ods. 1 a 2 písm. a) a b) Trestného zákona a prečin porušovania domovej slobody podľa § 194 ods. 1 a 2 písm. b) Trestného zákona. Sťažovateľ bol v tejto trestnej veci vzatý do väzby rozhodnutím okresného súdu z 1. júla 2009 s tým, že lehota väzby začala plynúť od 30. júna 2009 o 1.15 h.

Podstatou sťažnosti je námietka, že „okresný súd rozhodoval o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby a o žiadosti o prepustenie z väzby obvineného bez prítomnosti obhajcu z dôvodu, že obhajca bol na dovolenke od 28. 8. 2009 do 6. 9. 2009 a z uvedeného dôvodu konštatoval,   že   obhajca   je   nedostupný   a   teda   bol   daný   dôvod   rozhodovať   bez   jeho prítomnosti“.

Okresný súd vyrozumel obhajcu sťažovateľa telefonicky 28. augusta 2009 o 10.00 h, že   termín   rozhodovania   o   väzbe   je   o   13.00   h   tohto   istého   dňa,   čo   je   podľa   názoru sťažovateľa v rozpore s právom na obhajobu aj v prípade, ak by obhajca bol v práci, pretože tak krátky časový interval mu nedovoľuje zorganizovať svoje pracovné povinnosti tak, aby mohol navštíviť klienta vo väznici a pripraviť sa na obhajobu.

Sťažovateľ s poukazom na základnú lehotu väzby v prípravnom konaní, ktorá je sedem mesiacov (§ 76 ods. 2 Trestného poriadku), uviedol, že žiadna prekážka nebránila tomu, aby okresný súd určil termín výsluchu tak, aby mal sťažovateľ „možnosť na prípravu obhajoby aby sa mohol obhajovať sám, keďže obhajca bol na dovolenke a nemohol tak fyzicky splnomocniť iného obhajcu na základe substitučnej plnej moci k jeho obhajobe. Okresný súd na základe telefonického rozhovoru súdu s obhajcom vedel od obhajcu, že dovolenka obhajcu potrvá do 6. 9. 2009 a od 7. 9. 2009 bude v práci a bude tak môcť pripraviť svojho klienta na obhajobu alebo vykonať jeho obhajobu osobne.“.

Sťažovateľ tvrdí, že „Ak by súd určil termín rozhodovania o väzbe v termíne od 7. 9. 2009, kedy bol obhajca obvineného už na pracovisku v sídle svojej kancelárie, v danom prípade by termín rozhodovania o väzbe nebol v rozpore s ust.   § 238 ods. 3 Tr.   por. Takýmto   bezdôvodne   urýchleným   konaním   súdu,   keďže   nedostupnosť   obhajcu   nebola dlhodobá, dĺžka jeho nedostupnosti bola súdu známa a súd mal dostatok času rozhodovať o ďalšom   trvaní   väzby   po   návrate   obhajcu   z   dovolenky,   bolo   porušené   ústavné   právo obvineného na obhajobu a to právo poskytnúť mu dostatočný čas a možnosť na prípravu obhajoby aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu, navyše ak išlo o nutnú obhajobu.“.

Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 79/2009 z 28. augusta 2009 žiadosť sťažovateľa o jeho prepustenie z väzby na slobodu zamietol, taktiež neprijal písomný sľub sťažovateľa a neuložil nad obvineným ani dohľad probačného a mediačného úradníka. Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 1 T 79/2009 z 28. augusta 2009 sťažnosť, o ktorej rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 2 To 262/09 z 1. októbra 2009 tak, že ju zamietol.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   žiada,   aby   ústavný   súd   vyslovil,   že   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 1 T 79/2009 v spojení s postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 262/09 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 50 ods. 3 ústavy. Žiada tiež o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide podľa ustálenej praxe ústavného súdu vtedy, ak   by   namietaným   postupom   orgánu   štátu,   v   posudzovanom   prípade   okresného   súdu a krajského súdu, nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 56/03, II. ÚS 70/00, IV. ÚS 66/02).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy tým, že samosudca okresného súdu vyrozumel jeho obhajcu o termíne výsluchu v súvislosti s rozhodovaním o väzbe po podaní obžaloby v deň konania výsluchu, keď bol jeho obhajca na dovolenke, tento úkon nepreložil na čas po návrate obhajcu z dovolenky a výsluch vykonal bez prítomnosti obhajcu, pričom krajský súd potvrdil postup okresného súdu ako zákonný a správny.

1. Ústavný súd pri posudzovaní časti sťažnosti namietajúcej postup okresného súdu vychádzal   z   princípu   subsidiarity   svojej   právomoci   pri   ochrane   ústavnosti,   ktorý   je vyjadrený v ustanovení čl. 127 ods. 1 ústavy. Z uvedeného princípu vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd mohol domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (IV. ÚS 115/07).

V danom prípade bola proti uzneseniu okresného súdu prípustná sťažnosť, v ktorej mohol sťažovateľ namietať aj porušenie ustanovení o konaní, ktoré uzneseniu predchádzalo [§ 189 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku], a o ktorej rozhodoval krajský súd, čo v danom prípade   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o porušení   základného   práva a slobôd sťažovateľa uznesením okresného súdu sp. zn. 1 T 79/2009 z 28. augusta 2009, a preto v tejto časti pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2. Vo zvyšnej časti sa ústavný súd zameral na posúdenie opodstatnenosti sťažnosti vzhľadom na obsah a rozsah základného práva na obhajobu s prihliadnutím na predmet konania, v ktorom sa jeho porušenie namieta.

Pri   posudzovaní   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   prihliadol   na   konanie   pred všeobecnými   súdmi   ako   na   celok,   teda   aj   na   procesný   postup   okresného   súdu predchádzajúci   vydaniu   jeho   rozhodnutia   z   28.   augusta   2009,   pretože   tento   bol   tiež predmetom   preskúmania   krajského   súdu   v   konaní   o sťažnosti   vedenom   pod   sp.   zn. 2 To 262/09.

Ústavný   súd   si   v   súvislosti   s   predbežným   prerokovaním   sťažnosti   vyžiadal   od okresného   súdu   úradný   záznam o   vyrozumení obhajcu   z   28.   augusta   2009   a   zápisnicu o výsluchu sťažovateľa z 28. augusta 2009. Z uvedených dokladov vyplýva, že obhajca po vyrozumení o termíne a mieste výsluchu sťažovateľa oznámil, že sa výsluchu nezúčastní, pretože čerpá plánovanú dovolenku, ktorá bude trvať do 6. septembra 2009. Sťažovateľ pri výsluchu uviedol, že trvá na svojej písomnej žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu z 21. augusta   2009   a   podľa   jeho   názoru   nie   sú   u   neho   dané   dôvody   útekovej   ani preventívnej väzby. Neprítomnosť obhajcu nenamietal.

Z obsahu sťažnosťou napadnutých rozhodnutí ústavný súd zistil, že okresnému súdu bola podaná obžaloba na sťažovateľa 26. augusta 2009. Okresný súd uznesením sp. zn. 1 T 79/2009 z 28. augusta 2009 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku v spojení s § 79 ods. 3 Trestného poriadku o zamietnutí žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu, ktorú podal 24. augusta 2009, podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku písomný sľub sťažovateľa neprijal a podľa § 80 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku dohľad probačného   a   mediačného   úradníka   neuložil.   Sťažovateľ   podal   proti   tomuto   uzneseniu sťažnosť, ktorú písomne odôvodnil prostredníctvom svojho obhajcu podaním doručeným 16. septembra 2009. V sťažnosti predniesol aj tie námietky, ktorými odôvodnil v sťažnosti ústavnému súdu namietané porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.   Krajský   súd   k   týmto   námietkam   po   citácii   ustanovenia   §   72   ods.   2   Trestného poriadku   uviedol: „K   námietkam   obvineného,   že   okresný   súd   porušil   jeho   právo   na obhajobu,   keďže   pri   jeho   výsluchu   nebol   obhajca   prítomný,   krajský   súd   vychádzajúc z vyššie uvedeného uvádza, že postup okresného súdu bol v tomto smere zákonný a správny. Obhajca   bol   totiž   o   konaní   výsluchu   riadne   upovedomený,   pričom   pri   rešpektovaní požiadavky urýchleného vybavovania väzobných vecí nebol daný žiadny dôvod, aby okresný súd odložil výsluch obvineného na čas, kedy sa jeho obhajca vráti z dovolenky.“

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa § 2 ods. 6 Trestného poriadku ak tento zákon neustanovuje inak, orgány činné v trestnom konaní a súdy konajú z úradnej povinnosti. Väzobné veci sú povinné vybavovať prednostne a urýchlene. Na obsah petícií zasahujúcich do plnenia týchto povinností orgány činné v trestnom konaní ani súd neprihliadajú.

Podľa § 72 ods. 2 Trestného poriadku pred rozhodnutím o väzbe musí byť obvinený vypočutý; o čase a mieste výsluchu sa vhodným spôsobom upovedomí prokurátor, obvinený a jeho obhajca, ak je dosiahnuteľný.

Podľa   §   238   ods.   3   Trestného   poriadku   (ktorý   upravuje   postup   súdu   po   podaní obžaloby alebo návrhu na dohodu o vine a treste), ak je obvinený vo väzbe, rozhodne súd o väzbe   prednostne   a   urýchlene   a   ak   to   okolnosti   prípadu   umožňujú,   tak   súčasne s rozhodnutím podľa § 239 ods. 1, § 241, § 244 alebo § 331 ods. 1, najneskôr však tak, aby postupom   podľa   §   76   ods.   3   alebo   4   došlo   k   právoplatnému   rozhodnutiu   o   väzbe   do uplynutia lehoty, ktorá by bola základnou alebo predĺženou lehotou väzby v prípravnom konaní.

Podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku   obvinený   má   právo   kedykoľvek   žiadať o prepustenie na slobodu. O takej žiadosti sa musí bez meškania rozhodnúť.

Trestný poriadok neustanovuje formu, akou má byť obhajca vyrozumený o termíne výsluchu pred rozhodnutím o väzbe. Telefonický kontakt preto nie je vylúčený a vzhľadom na   požiadavku   prednostného   a   urýchleného   vybavovania   väzobných   vecí   je   táto   forma vyrozumenia obvyklá. V prípade sťažovateľa ani nie je spor o tom, či obhajca bol, alebo nebol riadne vyrozumený, ústavný súd preto vychádzal z toho, že obhajca bol samosudcom okresného súdu o termíne výsluchu sťažovateľa riadne vyrozumený, z čoho tiež vyplýva, že v čase vyrozumenia bol obhajca dosiahnuteľný. Spornou je len otázka, či prekážka na strane obhajcu (jeho dovolenka) bola dôvodom na preloženie výsluchu na čas po jej odpadnutí a či vykonaním výsluchu sťažovateľa bez prítomnosti obhajcu mohlo dôjsť k porušeniu práva na obhajobu.

Vychádzajúc z ustanovenia § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ktorý ukladá rozhodnúť o   žiadosti   obvineného   o   prepustenie   z   väzby   bez   meškania   v   spojení   s   požiadavkou prednostného a urýchleného rozhodovania o väzbe po podaní obžaloby vyjadrenej v § 238 ods. 3 Trestného poriadku, nie je podľa názoru ústavného súdu akceptovateľná námietka sťažovateľa, že okresný súd mal a mohol preložiť termín jeho výsluchu pred rozhodnutím o väzbe na čas po návrate obhajcu z dovolenky.

Podstatou a zmyslom základného práva na obhajobu je zaručiť obvinenému, resp. obžalovanému primeranú a dostatočnú možnosť ochrany jeho práv a právom chránených záujmov   v   rámci   konania   v   jeho   trestnej   veci   v   súlade   s   požiadavkami   spravodlivého procesu   (III.   ÚS   164/09). Právo na obhajobu je súčasťou   záruk spravodlivého súdneho konania, ktoré   sú   aplikovateľné aj v konaniach zaručujúcich   právo   na osobnú   slobodu. Obsah tohto práva však nemožno chápať ako bezvýhradnú povinnosť súdu podriadiť svoj procesný postup požiadavkám obvineného a jeho obhajcu. Spôsob uplatnenia základného práva na obhajobu je podmienený aj správaním obvineného a jeho obhajcu a jeho rozsah závisí aj od predmetu konania, v ktorom sa uplatňuje.

Povinnosťou okresného súdu bolo vyrozumieť obhajcu o termíne a mieste výsluchu, ak bol zastihnuteľný, a tým mu poskytnúť možnosť sa na tomto úkone zúčastniť na účely efektívneho výkonu obhajoby, pri súčasnom rešpektovaní ďalších ústavných a zákonných požiadaviek   upravujúcich   jeho   procesný   postup   vrátane   požiadavky   prednostného a urýchleného rozhodovania o väzbe, ktorej účelom je okrem iného aj reálne garantovanie práva   obvineného   na   periodickú   kontrolu   zákonnosti   väzby.   V   konaní   o   väzbe   nie   je akceptovateľná požiadavka odložiť rozhodnutie na čas po návrate obhajcu z dovolenky, čo by v posudzovanej veci znamenalo predĺženie konania o minimálne 10 dní. Podľa názoru ústavného   súdu   totiž   nemožno   úspešne   namietať   porušenie   určitého   ústavou   alebo medzinárodnou zmluvou garantovaného práva alebo slobody takým postupom dotknutého všeobecného   súdu,   ktorý   by   mohol   mať   za   následok   porušenie   iného   ústavou,   resp. medzinárodnou   zmluvou   garantovaného   práva   alebo   slobody   (IV.   ÚS   62/08).   Navyše sťažovateľ   nepreukázal,   že   by   on   alebo   jeho   obhajca   žiadali   o   odklad   výsluchu a z dokladov,   ktoré   mal ústavný súd pri predbežnom   prerokovaní sťažnosti   k dispozícii, vyplýva, že sťažovateľ nenamietal pri výsluchu neprítomnosť svojho obhajcu. Všeobecný súd v takom   prípade nemôže byť zodpovedný   za spôsob   výkonu obhajoby vyplývajúci z organizácie činnosti advokátskej kancelárie v situácii vopred známej dlhšej neprítomnosti advokáta.

V namietanom konaní rozhodoval okresný súd o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby v spojení s rozhodovaním o ďalšom trvaní väzby po podaní obžaloby. Sťažovateľ bol pred rozhodnutím o väzbe vypočutý, a teda mal možnosť predniesť všetky argumenty, ktoré považoval v danom štádiu trestného konania za potrebné na doplnenie písomných dôvodov žiadosti a ktoré považoval za relevantné na spochybnenie existencie dôvodov jeho ďalšej väzby. Následne mohol svoju obhajobu účinne uplatniť v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu, čo aj prostredníctvom svojho obhajcu urobil. Skutočnosť, že krajský súd jeho argumentáciu neakceptoval a žiadosti o prepustenie z väzby na slobodu nevyhovel, nemôže viesť k záveru o porušení jeho práva na obhajobu v konaní o väzbe (obdobne napr. I. ÚS 241/09).

Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi námietkami sťažovateľa v konaní pred ústavným súdom a jeho základným právom podľa čl. 50 ods. 3 ústavy, a preto sťažnosť odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   v   časti   smerujúcej   proti   postupu okresného   súdu   pre   nedostatok   právomoci   na   jej   prerokovanie   a   v   časti   proti   postupu krajského súdu pre zjavnú neopodstatnenosť.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. januára 2010