znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. januára 2008 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., t. č. vo väzbe, zastúpeného advokátom JUDr. J. V., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa   čl. 48   ods.   1   v spojení   s čl.   2   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uzneseniami Krajského súdu v Žiline č. k. 1 Tos 29/2007-2413 z 24. mája 2007, č. k. 1 Tos 30/2007-2420 z 24. mája 2007, č. k. 1 Tos 31/2007-2428 z 24. mája 2007 a č. k. 1 Tos 32/2007-2431 z 24. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K. o d m i e t a   z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2007 doručená   sťažnosť   M.   K.,   t.   č.   vo   väzbe   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním doručeným   ústavnému   súdu   10. augusta 2007,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   V.,   B., v ktorej   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   zákonnému   sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 1 Tos 29/2007-2413 z 24. mája 2007, č. k. 1 Tos 30/2007-2420 z 24. mája 2007, č. k. 1 Tos 31/2007-2428 z 24. mája 2007 a č. k. 1 Tos 32/2007-2431 z 24. mája 2007.

Z   obsahu   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že   v trestnej   veci   vedenej   proti sťažovateľovi Okresným súdom Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 3 T 187/05 podal sťažovateľ v zákonnej lehote sťažnosti proti uzneseniam okresného súdu z 12. apríla 2007, ktorými „nevylúčil členov senátu, zamietol žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal písomný sľub obvineného - sťažovateľa, ani neprijal ponuku peňažnej záruky sťažovateľom, ďalej zamietol žiadosti sťažovateľa o vrátenie vecí a ktorým Okresný súd rozhodol o doplnení zápisnice o verejnom zasadnutí“.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že o všetkých jeho sťažnostiach rozhodoval krajský súd v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. M. B. a zo sudkýň JUDr. A. O. a JUDr. Z. J. na neverejnom zasadnutí, ktoré sa uskutočnilo 24. mája 2007, a to uzneseniami pod č. k. 1 Tos 29/2007-2413, č. k. 1 Tos 30/2007-2420, č. k. 1 Tos 31/2007-2428 a č. k. 1 Tos 32/2007-2431. Podľa   názoru sťažovateľa uvedeným postupom krajského súdu   došlo k porušeniu jeho označených práv podľa ústavy tým, že „... príslušný Krajský súd v Žiline nekonal tak, aby nebol dôvod pochybovať o zákonnom sudcovi, pridelenom náhodným výberom“.

K porušeniu   označených   práv   malo   dôjsť   podľa   názoru   sťažovateľa   aj   tým,   že: „... vo veci   konajúci   Krajský   súd   v Žiline   stanovil   na   prejednanie   všetkých   sťažností sťažovateľa jednému a tomu istému senátu, ktorý rozhodoval aj o jeho predchádzajúcich sťažnostiach ako súd odvolací.

Toto   konanie   súdu   nezodpovedá   povinnosti   súdov   v trestných   veciach   konať nestranne. Súd týmto postupom obmedzil právo sťažovateľa na spravodlivé prejednanie zákonným sudcom. Konaním súdu vznikla sťažovateľovi ujma na jeho právach.“

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v konaní vedenom Okresným súdom v Žiline pod sp. zn.: 3 T 187/05 porušil práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 2 ods. 2, ako aj čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenia   Krajského   súdu   v Žiline, 1 Tos 29/2007-2413,   1   Tos   30/2007-2420,   1   Tos   31/2007-2428   a 1   Tos   31/2007-2431 (správne má byť 1 Tos 32/2007-2431, pozn.), zo dňa 24. mája 2007 a prikazuje Krajskému súdu v Žiline, aby vo veci znova konal a vo veci novými rozhodnutiami znova rozhodol. Sťažovateľ žiada priznať trovy právneho zastúpenia, ktoré v prípade úspechu budú vyčíslené v zákonom stanovenej lehote.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Podľa   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že krajský súd porušil jeho uvedené základné právo označenými uzneseniami tým, že o všetkých jeho sťažnostiach rozhodoval ten istý senát krajského   súdu   v rovnakom   zložení,   ktorý   rozhodoval   aj   o jeho   predchádzajúcich sťažnostiach ako odvolací súd, pričom sudcovia senátu neboli určení náhodným výberom, aby   bola   zachovaná: «zásada   pevného   a náhodného   prideľovania   agendy   a aby   bol vylúčený - pre rôzne dôvody a rozličné účely výber súdov a sudcov „ad hoc“!»

Ústavný súd prípisom z 9. augusta 2007 vyzval predsedu krajského súdu, aby sa vyjadril k sťažnosti sťažovateľa. Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr 479/07 z 15. augusta   2007   uviedol: «... senát   1 To   Krajského   súdu   v Žiline   konal   24.   5.   2007 v zložení:   predseda   senátu   JUDr.   M.   B.   a členky   senátu   JUDr.   A.   O.   a JUDr.   Z.   J. z nasledovných dôvodov:

V zmysle dodatku č. 4 rozvrhu práce Krajského súdu v Žiline na rok 2007 boli 24. 5. 2007 stálymi členmi senátu 1 To - JUDr. M. B., JUDr. A. O. a JUDr. M. R. JUDr. M. R. sa neverejného zasadnutia 24. 5. 2007 nezúčastnil z dôvodu zdravotných problémov (hnačka). Zastupujúce členky senátu (viď   bod II.2.4   písm.   a   rozvrhu   práce) JUDr.   M.   U., JUDr. D. W. a JUDr. E. K. 24. 5. 2007 čerpali dovolenku. Prvou „voľnou“ zastupujúcou členkou senátu bola JUDr. Z. J.»

Predseda   krajského   súdu   k vyjadreniu   zároveň   pripojil   fotokópie   dovolenkových lístkov uvedených sudkýň krajského súdu.

Právny   zástupca   sťažovateľa   v stanovisku   z   12. októbra 2007,   ktorým   reagoval na vyjadrenie predsedu krajského súdu z 15. augusta 2007, uviedol:

«Sťažovateľ   pokladá   vyjadrenie   Krajského   súdu   v Žiline   za   nepravdivé,   účelové a zavádzajúce.

V predmetnom vyjadrení je uvedené, že JUDr. M. R. sa neverejného zasadnutia 24. 5.   2007   nezúčastnil   z dôvodu   zdravotných   problémov   (hnačka).   Toto   vyjadrenie   je nepravdivé už aj z toho dôvodu, že spisový materiál na čl. 2411 uvádza, že „opustil pre nevoľnosť budovu súdu KS“. Podľa sťažovateľa ak by JUDr. M. R. mal hnačky, nemohol by opúšťať budovu súdu, ak opúšťal budovu súdu nemal by hnačky, ale sedel by v budove na záchode.

Skutočným dôvodom neúčasti JUDr. M. R. podľa sťažovateľa bol ten, že tento až tesne pred verejným zasadnutím zistil, že by musel byť vylúčený z prejednávania predmetnej trestnej   veci,   uvedené   vylúčenie   by   muselo   byť   vykonané   riadnym   procesným   úkonom a rozhodovať vo veci by senát ďalej mohol až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o vylúčení. Súd preto podľa sťažovateľa uvedené rozhodovanie zjednodušil takýmto ľstivým spôsobom (podľa sťažovateľa protiprávnym).»

Ústavný   súd   z príloh   pripojených   k sťažnosti   a rozvrhu   práce   krajského   súdu na rok 2007 z 27. novembra 2006 (ďalej aj „rozvrh práce“), ako aj Dodatku č. 4 k rozvrhu práce   na   rok   2007   z   24.   apríla   2007   (ďalej   len   „dodatok   č.   4   k rozvrhu   práce“   alebo „dodatok č. 4“), ktorý nadobudol účinnosť 7. mája 2007, zistil, že podľa časti II.2 rozvrhu práce týkajúcej sa pravidiel určovania zákonného sudcu, časť II.2.1 bod j) rozhodovanie o opravných prostriedkoch podaných proti rozhodnutiam po podaní obžaloby v tej istej veci sa pridelí senátu, ktorý mal vec pridelenú na rozhodnutie o prvom z nich.

Podľa časti II.2.1 bod m) rozvrhu práce v prípade, že v rámci jedného predloženého spisu je potrebné rozhodnúť o opravných prostriedkoch proti viacerým rozhodnutiam súdu I. stupňa, pridelia sa takéto veci jednému senátu.

Podľa časti II.2.4 rozvrhu práce o určení spôsobu zastupovania [§ 4 písm. b), § 5 ods. 2 písm. d) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 118/2005 Z. z. o náležitostiach rozvrhu práce] zastupovanie členov senátov v trestnom kolégiu:

- členov senátu 1 To zastupujú v poradí: 1. JUDr. U., 2. JUDr. W., 3. JUDr. K., 4. JUDr. J., 5. JUDr. S., 6. p. K.

Podľa dodatku č. 4 k rozvrhu práce z 24. apríla 2007, účinného od 7. mája 2007, sa bod   II.3   zmenil   tak,   že   členom   senátu   1   To   sa   s účinnosťou   od   1.   mája   2007   stal JUDr. M. R. Uvedený senát krajského súdu 1 To pracoval od 1. mája 2007 v nasledovnom zložení: predseda senátu JUDr. M. B., členovia JUDr. A. O. a JUDr. M. R.

Ústavný súd v rámci svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 126/03, I. ÚS 121/06) uvádza, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú úpravu, ale predovšetkým ustanovenia ústavy o nezávislom   a nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia   nestrannosti   musí   byť   určená jednak   podľa   subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním,   či   sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená akákoľvek   oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide   o zvažovanie   zistiteľných skutočností, ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybností (appearances of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Delcourt v. Belgicko, 1970, séria A, č. 11, podľa ktorého „spravodlivosť má byť nielenže vykonávaná, ale sa aj musí javiť, že je vykonávaná“. Podstatnou je dôvera, ktorú musia súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Účelom základného práva na zákonného sudcu je poskytnúť osobe, ktorá sa pred súdom   uchádza   o ochranu   svojho   základného   práva,   záruku,   že   o jej   veci   rozhodne nestranný sudca. Za zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy je potrebné považovať sudcu, ktorý bol určený na prerokovanie a rozhodovanie veci v súlade s rozvrhom práce súdu,   a tiež   sudcu,   ktorému   boli   veci   pridelené   z dôvodu   vylúčenia   iného   sudcu   pre zaujatosť v zmysle ustanovení Občianskeho súdneho poriadku alebo Trestného poriadku (II. ÚS 118/02, II. ÚS 119/02).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   má   rozvrh   práce   zásadný   význam   pre   uplatnenie ústavného práva na zákonného sudcu. Zákonným sudcom   môže byť ktorýkoľvek sudca daného súdu, ktorý sa podľa rozvrhu práce má stať sudcom v danej veci. Elementárnou podmienkou   v tomto   prípade   však   je,   aby   sa   vec   pridelila   v súlade   s rozvrhom   práce pre daný kalendárny rok, v ktorom je vec oprávnenej osoby doručená tomuto súdu.

Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   poskytnutie   ochrany len v tých prípadoch, ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi, by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (I. ÚS 13/00, IV. ÚS 287/04).

V danom   prípade   krajský   súd   zabezpečil   prítomnosť   práceneschopného   sudcu v senáte spôsobom stanoveným rozvrhom práce pre rok 2007 a jeho dodatkom č. 4, pričom rešpektoval ústavné princípy a požiadavky kladené čl. 48 ods. 1 ústavy, čím sú vylúčené pochybnosti   o nesprávnom   zložení   senátu   rozhodujúceho   o sťažnostiach   sťažovateľa. Pokiaľ   sťažovateľ   mal   pochybnosti   o nezaujatosti   a nestrannosti   niektorého   zo   sudcov senátu, mal možnosť uplatniť postup podľa § 31 a nasl. Trestného poriadku.

Krajský súd, rešpektujúc požiadavky ústavne súladnej aplikácie právnych predpisov a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, postupoval podľa ustanovení rozvrhu práce a relevantného   dodatku   č.   4   tak,   aby   rozhodovanie   o sťažnostiach   sťažovateľa   proti uzneseniam   okresného   súdu   mohlo   byť   uskutočnené   nestranným   súdom,   t.   j. zložením senátu rešpektujúcim zákonné a ústavné požiadavky. Z uvedených dôvodov nemožno jeho postup označiť za taký, ktorý by nezodpovedal požiadavkám čl. 48 ods. 1 v spojení s čl. 2 ods.   2   ústavy.   Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   nezistil   v   postupe   krajského   súdu porušenie sťažovateľom uvádzaných práv podľa ústavy.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   napadnutým   postupom   tohto   orgánu   a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci   vznikne   procesná   situácia   alebo   procesný   stav,   ktoré   vylučujú,   aby   tento   orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú   je   možné   považovať   takú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Na základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľa   (napr.   zrušenie   označených   uznesení   krajského   súdu,   úhrada   trov právneho zastúpenia atď.), ktoré sú viazané na rozhodovanie vo veci samej.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2008