znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/07-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2007 predbežne prerokoval návrh MUDr. P. M., B., zastúpeného advokátkou JUDr. D. G., K., na preskúmanie rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií   sp. zn.   VP/08/06-K   zo   4.   septembra   2006,   za   účasti   Výboru   Národnej   rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, a takto

r o z h o d o l :

Návrh MUDr. P. M. o d m i e t a   z dôvodu jeho zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 16. januára 2007 doručený   návrh   MUDr.   P.   M.   (ďalej   len   „navrhovateľ“)   na   preskúmanie   rozhodnutia Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) sp. zn. VP/08/06-K zo 4. septembra 2006 (ďalej aj „namietané rozhodnutie“).

Z návrhu   vyplýva,   že namietaným   rozhodnutím   výbor   uložil   navrhovateľovi   ako verejnému funkcionárovi, predsedovi predstavenstva S., a. s., pokutu v sume 155 466 Sk za porušenie   povinnosti   ustanovenej   v čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   č. 357/2004   Z. z. o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov v znení ústavného zákona č. 545/2005 Z. z. (ďalej aj „ústavný zákon o ochrane verejného záujmu“). Podľa označeného článku ústavného zákona o ochrane verejného záujmu sú verejní funkcionári (čl. 2 ods. 1 citovaného ústavného zákona) povinní do 30 dní odo dňa, keď sa ujali výkonu verejnej funkcie a počas jej výkonu vždy do 31. marca, podať písomné oznámenie funkcií, zamestnaní, činností   a majetkových   pomerov   (ďalej len „oznámenie“)   orgánu   určenému v čl. 7 ods. 5 tohto ústavného zákona.

Navrhovateľ uviedol, že sa ujal výkonu verejnej funkcie 1. januára 2006 a oznámenie výboru podal ako doporučenú zásielku na poštovú prepravu až 2. februára 2006.

Napriek uvedenému navrhovateľ zastáva názor, „... že jeho konanie, ako konanie verejného   funkcionára,   nebolo   v rozpore   s vyššie   citovanými   ustanoveniami   ústavného zákona   teda,   že   povinnosti   verejného   funkcionára   vyplývajúce   z ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu   na   základe   ktorých   mu   bola   uložená   pokuta   neporušil, oznámenie podľa v zmysle čl. 7 ods. 1“.

Uvedený názor navrhovateľ opiera o tvrdenie, že to nebolo „... z dôvodu úmyselného konania,   (...)   nemienil   ignorovať   povinnosti   uložené   mu   ústavným   zákonom.   Išlo   však o ojedinelú   situáciu,   o nejasnosť,   či   je   potrebné   podať   predmetné   oznámenie,   či na postavenie   v akom   bol   (...)   sa   vzťahuje   citované   ustanovenie,   išlo   o prvé   akciové spoločnosti   vzniknuté   dňom   1. 1. 2006,   prvé   valné   zhromaždenie   a. s.   sa   konalo   až 19. 1. 2006 na ktorom boli prijaté všetky základné dokumenty štatutárneho orgánu akciovej spoločnosti   a jeho   zmluva   o výkone   funkcie   predsedu   predstavenstva   bola   schválená   až na druhom valnom zhromaždení akciovej spoločnosti dňa 28. 1. 2006. V dôsledku všetkých týchto objektívnych dôvodov došlo k danej situácii spôsobujúcej podanie oznámenia dňa 2. februára 2006“.

Navrhovateľ   ďalej   argumentuje   tým,   že   namietané   rozhodnutie   je   v rozpore s ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu,   a to   z dôvodov,   že   výbor   nedodržal povinnosť   ustanovenú   v čl. 9   ods. 5   označeného   ústavného   zákona   rozhodnúť   vo   veci do 60 dní   odo   dňa   začatia   konania,   ako   aj   preto,   že   výbor   pri   uložení   pokuty   podľa čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu určil nesprávne výšku pokuty.

V súvislosti   s tým   poukazuje   navrhovateľ   na   to,   že „Konanie   vo   veci   ochrany verejného záujmu začalo s poukazom na čl. 9. ods. 2 písm. a) ústavného zákona urobením prvého   úkonu voči   verejnému funkcionárovi,   t. j.   uznesením č. 100 zo   16.   marca   2006, t. j. dňom   16.   marca   2006,   ako   to   zhodne   uvádza   Výbor   Národnej   rady   v odôvodnení Rozhodnutia Výboru zo dňa 4. septembra 2006.

Výbor Národnej rady rozhodol dňa 4. septembra 2006, rozhodnutie vyhotovil dňa 7. 12. 2006. (...)

Z vyššie   uvedeného   je   teda   nepochybné,   že   Výbor   Národnej   rady   nerozhodol v 60 dňovej lehote, čím došlo k porušeniu predmetného ústavného zákona“.

Pokiaľ ide o namietanú výšku pokuty, navrhovateľ tvrdí, „... že Výbor Národnej rady stanovil   výšku   pokuty   uloženú   navrhovateľovi,   ako   verejnému   funkcionárovi   nesprávne, keďže   jeho   plat   ako   verejný   funkcionár   bol   v roku   2006   vo   výške   69.096.- Sk,   ale predovšetkým   v rozpore   s ústavným   zákonom,   keď   pri   aplikácii   opomenul   ustanovenie čl. 9 ods. 15 a ustanovenie čl. 9. ods. 16 a uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára, platu schválenému na rok 2006“.

V nadväznosti   na   uvedené   navrhovateľ   poznamenáva, „... že   ak   by   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   rozhodol,   že   námietky   navrhovateľa   uvedené   pod   bodom   1   a 2 v danom   konaní   preskúmať   z dôvodu   zúženia   rozsahu   preskúmateľných   dôvodov Rozhodnutia Výboru Ústavným súdom Slovenskej republiky nemôže, došlo by k potvrdeniu Rozhodnutia Výboru, ktoré by bolo jednoznačne v rozpore s ústavným zákonom. Znamenalo by to prísne formálne chápanie práva, aké bolo príznačné skôr pre nedemokratické režimy, bralo   by   sa   v úvahu   len   právo,   bez   ďalších   súvislostí,   akými   sú   právne   princípy, spravodlivosť   atď.   Takýmto   rozhodnutím   by   došlo   nepochybne   k ukráteniu   práv navrhovateľa   priznané   základnými   právnymi   predpismi   Ústavou   Slovenskej   republiky, Dohovorom   o ochrane ľudských práv a základných slobôd,   pretože navrhovateľ   v tomto prípade   nemá   možnosť   podať   riadny   opravný   prostriedok   na   preskúmanie   rozhodnutia súdom, nemôže sa dovolať svojho práva, práva na spravodlivé súdne konanie, bez toho, aby nemusel   uplatniť   svoje   práva   až   pred Európskym   súdom   pre   ľudské   práva.   Subjektívne práva občanov sa tak dostatočne nechránia ani pred samotným štátom“.

Na   základe   uvedených   skutočností   sa   navrhovateľ   domáha, „... aby   Ústavný   súd Slovenskej   republiky   nálezom   napadnuté   rozhodnutie   Výboru   Národnej   rady   Slovenskej republiky   pre   nezlučiteľnosť   funkcií   zo   dňa   4.   septembra   2006,   číslo   rozhodnutia VP/08/06-K zrušil a uložil povinnosť Výboru Národnej rady Slovenskej republiky uhradiť navrhovateľovi   trovy právneho   zastúpenia   v sume   13.327,- Sk   (slovom   trinásťtisíc tristodvadsaťsedem slovenských korún) na účet právneho zástupcu navrhovateľa do 15 dní od právoplatnosti nálezu“.

Ústavný   súd   výzvou   z 22.   januára   2007   požiadal   predsedu   výboru   o vyjadrenie k návrhu   navrhovateľa,   ktorý   mu   v prílohe   zaslal, a zároveň   aj   o predloženie   na   vec   sa vzťahujúceho spisového materiálu. Vyjadrenie predsedu výboru k návrhu spolu s kópiou súvisiaceho spisu bolo ústavnému súdu doručené 5. februára 2007. Predseda výboru sa v tomto   vyjadrení   nestotožnil   s argumentáciou   navrhovateľa   a navrhol   napadnuté rozhodnutie   potvrdiť.   Okrem   iného   vyslovil   názor,   že „... lehota   uvedená   v čl. 9   ods. 5 ústavného   zákona   je   lehotou   poriadkovou   a ústavný   zákon   jej   nedodržanie   nespája so zánikom   zodpovednosti   za   nesplnenie   povinností   verejného   funkcionára   alebo so zastavením konania“.

K namietanej   výške   pokuty   predseda   výboru   uviedol,   že „... táto   bola   určená na základe oznámenia listu predsedu predstavenstva spoločnosti z 29. 9. 2006, z ktorého je zrejmé, že ide o mesačnú odmenu MUDr. P. M., predsedu predstavenstva uvedenej akciovej spoločnosti.   Keďže   ide   o pokutu   za   porušenie   povinnosti   podať   oznámenie   do 30 dní od ujatia sa funkcie, výbor nemohol použiť ustanovenie čl. 9 ods. 14 ústavného zákona, pretože verejný funkcionár nepoberal mzdu 12 mesiacov, preto musel určiť pokutu v sume, ktorá zodpovedá platu podľa jeho pracovnej zmluvy („dekrétový plat“). Uvedený postup nie je v rozpore s čl. 9 ods. 10 písm. a) preto nie je dôvod na určenie pokuty v inej výške“.

V replike na vyjadrenie výboru z 8. februára 2007 navrhovateľ odmietol stanovisko výboru, „... že 60 dňová lehota na rozhodnutie stanovená v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií   verejných funkcionárov,   je poriadkovou lehotou   (...)“. Z toho   dôvodu   výbor   nerozhodnutím   v uvedenej   lehote   porušil   podľa navrhovateľa svoju povinnosť ustanovenú citovaným ústavným zákonom.

Čo   sa   týka   stanoviska   k   výške   uloženej   pokuty,   navrhovateľ   zotrval   na   tvrdení, „... že výbor nesprávne určil výšku pokuty, resp. určil výšku pokuty v rozpore s citovaným ústavným   zákonom,   keď   jej   výšku   určil   ako   súhrn   jeho   mzdy   dosahujúcej   na   základe Pracovnej   zmluvy   a odmeny   stanovenej   na   základe   Zmluvy   o výkone   funkcie   predsedu predstavenstva. (...)

Pri stanovení jej výšky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky, zjavne opomenul novelu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu – ústavný zákon č. 545/2005 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť dňom 1. 1. 2006, konkrétne ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16“.

Z uvedených   dôvodov   navrhovateľ   trvá   na   podanom   návrhu   a navrhuje,   aby   mu ústavný súd v celom rozsahu vyhovel.

II.

Podľa čl. 10 ods. 2 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu dotknutý verejný funkcionár môže podať návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru na ústavný súd v lehote 30 dní   odo   dňa   doručenia   rozhodnutia   podľa   odseku   1,   ktorým   bola   vyslovená   strata mandátu alebo funkcie, alebo do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia podľa čl. 9 ods. 10, ktorým   bolo   rozhodnuté   o pokute   voči   verejnému   funkcionárovi.   Podanie   návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru má odkladný účinok. Ústavný súd rozhodne o tomto návrhu   do   60 dní   odo   dňa   jeho   doručenia.   Konanie   o preskúmaní takéhoto   rozhodnutia pred ústavným súdom upravujú ustanovenia zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“). Rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 73a ods. 1 zákona o ústavnom súde sa konanie o preskúmaní rozhodnutia vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   začína   na   návrh verejného   funkcionára,   ktorého   sa   týka   rozhodnutie   orgánu,   ktorý   vykonáva   konanie o návrhu   vo veci   ochrany   verejného   záujmu   a   zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.

Podľa § 73a ods. 2 zákona o ústavnom súde o podaní návrhu platí § 20. K návrhu sa pripojí napadnuté uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.

Podľa   § 73b   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   je   účastníkom   konania   navrhovateľ a výbor.

Podľa   § 73b   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   o   návrhu   koná   a   rozhoduje   senát ústavného súdu na neverejnom zasadnutí.

Podľa § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde ak senát ústavného súdu zistí, že konanie verejného   funkcionára   je   v   rozpore   s   ústavným   zákonom   o   ochrane   verejného   záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, rozhodnutie orgánu svojím uznesením potvrdí. V opačnom prípade napadnuté rozhodnutie orgánu senát ústavného súdu nálezom zruší.

Podľa § 73b ods. 4 zákona o ústavnom súde rozhodnutie ústavného súdu je konečné.

Z obsahu spisu výboru sp. zn. VP/08/06-K ústavný súd zistil, že 30. marca 2006 bolo navrhovateľovi zaslané oznámenie výboru o začatí konania vo veci ochrany verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov,   a to   na   základe   uznesenia   výboru   č. 100 zo 16. marca 2006.

K uzneseniu výboru č. 100 zo 16. marca 2006 navrhovateľ vo vyjadrení zo 7. apríla 2006 uviedol, že sa ujal funkcie predsedu predstavenstva a zároveň generálneho riaditeľa akciovej   spoločnosti   S. dňa   1.   januára 2006.   Poukázal tiež na to,   že je zdravotníckym zamestnancom   a zároveň   vykonáva   funkciu   primára   (...),   pričom   nikdy   nepôsobil   ako verejný funkcionár a vzhľadom na to mu nebola známa povinnosť, ktorá pre neho vyplýva z čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o   ochrane   verejného   záujmu.   Oznámenie   funkcií, zamestnaní, činností a majetkových pomerov verejných funkcionárov podal ihneď po tom, ako sa dozvedel o tejto povinnosti, t. j. 2. februára 2006.

Navrhovateľ v závere svojho vyjadrenia poznamenal, že si uvedomuje skutočnosť, že neznalosť   zákona   neospravedlňuje   jeho   oneskorené   konanie,   a je   si   tiež   vedomý, že povinnosť vyplývajúcu pre neho z čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu   nesplnil   včas.   Vzhľadom   na   to   požiadal   výbor   o zhovievavosť   pri   rozhodovaní v danej veci.

Následne výbor uznesením č. 31 zo 4. septembra 2006 konštatoval, že tým, že mu navrhovateľ v stanovenej lehote nepodal oznámenie podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, porušil v tomto článku uloženú povinnosť, za čo mu v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného zákona uložil pokutu v sume zodpovedajúcej mesačnému platu verejného funkcionára.

Žiadosťou   sp. zn.   VP/75/06-K   z 12. septembra 2006   predseda   výboru   vyzval navrhovateľa ako generálneho riaditeľa a predsedu predstavenstva S. o oznámenie výšky jeho mesačného platu, ktorý poberá za výkon verejnej funkcie. Z oznámenia navrhovateľa z 26. septembra   2006   vyplýva,   že jeho   mesačná   odmena   ako   predsedu   predstavenstva uvedenej   akciovej   spoločnosti, „... ktorú   poberá   za   výkon   verejnej   funkcie   zodpovedá 9-násobku   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   SR   za   predchádzajúci kalendárny rok podľa vyjadrenia Štatistického úradu SR, rozdelená nasledovne:

Priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva SR za r. 2005   17 274,- Sk 9-násobok priemernej mesačnej mzdy 155 466,- Sk z toho: mzda na základe pracovnej zmluvy ako generálny riaditeľ (1-násobok) 17 274,- Sk mzda na základe pracovnej zmluvy za prácu vykonávanú v súbežnom pracovnom pomere ako primár oddelenia (...) (4-násobok) 69 096,- Sk odmena za výkon funkcie ako predseda predstavenstva (4-násobok) 69 096,- Sk“.

Po   zistení   relevantných   skutočností   vydal   výbor   4. septembra 2006   rozhodnutie vyhotovené 7. decembra 2006, ktorým podľa ustanovenia čl. 9 ods. 10 písm. a) citovaného ústavného   zákona   uložil   navrhovateľovi   pokutu   v sume   155 466 Sk.   V odôvodnení rozhodnutia   výbor   konštatoval,   že   navrhovateľ   porušil   povinnosť,   ktorá   pre   neho   ako verejného   funkcionára   vyplývala   z   čl. 7   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného záujmu,   pretože   oznámenie,   ktoré   mu   mal   podľa   citovaného   ústavného   zákona   podať do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, podal až 2. februára 2006, hoci sa funkcie ujal už 1. januára 2006.

Výbor   nezohľadnil   okolnosti,   ktoré   navrhovateľ   uviedol   v citovanom   vyjadrení k oznámeniu   o začatí   konania   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu „... a po   vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že je nesporné, že uvedený verejný funkcionár porušil ústavný zákon a preto prijal uznesenie, ktorým menovanému verejnému funkcionárovi MUDr. P. M., predsedovi predstavenstva S., ukladá pokuta za porušenie povinnosti uloženej v čl. 7 ods. 1 ústavného   zákona   vo   výške   jednomesačnej   odmeny   verejného   funkcionára   podľa   čl. 9 ods. 10 písm. a) ústavného zákona“.

Výbor v závere namietaného rozhodnutia   uviedol,   že pri   stanovení   výšky   pokuty vychádzal z oznámenia navrhovateľa z 26. septembra 2006 o výške jeho platu za rok 2006.

Rozhodnutie   výboru   zo   4.   septembra   2006   bolo   navrhovateľovi   doručené 22. decembra 2006.

Ako vyplýva z § 73b ods. 3 zákona o ústavnom súde, predmet tohto konania, v rámci ktorého   ústavný   súd   plní   funkciu   orgánu   rozhodujúceho   o   opravnom   prostriedku   proti rozhodnutiu   výboru,   je   jednoznačne   obmedzený   výlučne   na   posúdenie   konania navrhovateľa   ako   verejného   funkcionára   z hľadiska   jeho   konformnosti   s príslušnými ustanoveniami ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Primárnym impulzom vzniku tohto   konania   je   konanie   verejného   funkcionára,   ktorý   je   povinný   plniť   povinnosti vyplývajúce pre neho z ústavného   zákona o ochrane verejného záujmu. Ďalším   krokom determinujúcim konanie ústavného súdu o opravnom prostriedku je konkrétne rozhodnutie výboru a v neposlednom rade je ním návrh navrhovateľa, ktorým žiada, aby ústavný súd napadnuté rozhodnutie preskúmal.

Podľa   čl. 2   ods. 1   písm. zc)   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   tento ústavný zákon sa vzťahuje na funkciu riaditeľa štátneho podniku a členov dozornej rady štátneho podniku, ktorých do funkcie ustanovuje štát.

Podľa   čl. 3   ods. 1   ústavného   zákona   o ochrane   verejného   záujmu   je   verejným funkcionárom   na   účely   tohto   ústavného   zákona   každý,   kto   vykonáva   funkciu   uvedenú v čl. 2 ods. 1. Na účely čl. 7 a 8 a na účely konania, ak sa porušili povinnosti podľa čl. 7 a 8, sa osoba, ktorá vykonávala verejnú funkciu, považuje za verejného funkcionára aj v období jedného roka odo dňa skončenia výkonu verejnej funkcie.

Podľa čl. 7 ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu verejný funkcionár je povinný do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, a počas jej výkonu vždy do 31. marca podať písomné oznámenie za predchádzajúci kalendárny rok, v ktorom uvedie a) či   spĺňa   podmienky   nezlučiteľnosti   výkonu   funkcie   verejného   funkcionára s výkonom   iných   funkcií,   zamestnaní   alebo   činností   podľa   čl. 5   ods. 1   a   2, b) aké zamestnanie vykonáva v pracovnom pomere, obdobnom pracovnom vzťahu alebo štátnozamestnaneckom   pomere   a   akú   podnikateľskú   činnosť   vykonáva   popri   výkone funkcie verejného funkcionára, c) aké má funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy,   v   orgánoch   právnických   osôb   vykonávajúcich   podnikateľskú   činnosť a v orgánoch   iných   právnických   osôb;   taktiež   uvedie,   z   ktorých   uvádzaných   funkcií má príjem, funkčné alebo iné požitky, d) svoje príjmy dosiahnuté v uplynulom kalendárnom roku z výkonu funkcie verejného funkcionára a z výkonu iných funkcií, zamestnaní alebo činností, v ktorých vykonávaní verejný funkcionár pokračuje aj po ujatí sa výkonu funkcie verejného   funkcionára, e) svoje   majetkové   pomery   a   majetkové   pomery   manžela a neplnoletých detí, ktorí s ním žijú v domácnosti, vrátane osobných údajov v rozsahu titul, meno, priezvisko a adresa trvalého pobytu.

Podľa čl. 7 ods. 5 písm. e) ústavného zákona o ochrane verejného záujmu oznámenie podľa odseku 1 podáva iný verejný funkcionár určenému výboru Národnej rady Slovenskej republiky.

Navrhovateľ   bol   do   funkcie   predsedu   predstavenstva   S.,   a. s.,   ustanovený   dňa 1. januára   2006.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   navrhovateľ   ako   verejný   funkcionár   bol v zmysle citovaných   ustanovení ústavného zákona o ochrane verejného záujmu povinný predložiť výboru oznámenie do 30 dní odo dňa, keď sa ujal výkonu verejnej funkcie, t. j. do 31. januára 2006.

Pretože tak v ustanovenej lehote neurobil, začal výbor voči navrhovateľovi konanie, výsledkom   ktorého   bolo   jeho   rozhodnutie   sp. zn.   VP/08/06-K   zo   4.   septembra 2006. V rozhodnutí   výbor   konštatoval   porušenie   čl. 7   ods. 1   citovaného   ústavného   zákona a za porušenie tejto povinnosti uložil navrhovateľovi v súlade s čl. 9 ods. 10 písm. a) tohto ústavného zákona pokutu v sume 155 466 Sk.

Následne   navrhovateľ   inicioval   na   ústavnom   súde   začatie   konania   o preskúmaní rozhodnutia výboru zo 4. septembra 2006 v zmysle § 73a a 73b zákona o ústavnom súde. V rámci   tohto   konania   ústavný   súd   zistil,   že   rozhodnutie   výboru,   ktorým   konštatoval porušenie   povinnosti   navrhovateľom,   bolo   v časti   týkajúcej   sa   uloženia   pokuty   vydané v súlade s ústavným zákonom o ochrane verejného záujmu.

Z citovaných   ustanovení   zákona   o ústavnom   súde   totiž   vyplýva,   že   v konaní o preskúmanie   rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu záujmov musí navrhovateľ preukázať, že jeho konanie ako verejného funkcionára nebolo v rozpore   s   týmito   ustanoveniami   ústavného   zákona o ochrane   verejného   záujmu,   teda že povinnosti verejného funkcionára vyplývajúce z uvedeného ústavného zákona neporušil.

Z podaného   návrhu,   ako   aj   z pripojených   listinných   dôkazov   je   zrejmé,   že navrhovateľ   nijako   nespochybňuje   porušenie   povinnosti   vyplývajúcej   z   čl. 7   ods. 1 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu a nepopiera, že písomné oznámenie nepodal v stanovenej 30-dňovej lehote, t. j. do 31. januára 2006.

Na   základe   preskúmania   návrhu   navrhovateľa,   spisu   výboru   sp. zn.   VP/08/06-K, namietaného rozhodnutia zo 4. septembra 2006, tiež aj s prihliadnutím na ďalšie s vecou súvisiace skutočnosti ústavný súd zistil, že navrhovateľove argumenty vo svojej podstate nie sú takého charakteru, aby sa im dala pripísať ústavnoprávna relevancia, teda že by ich bolo možné skúmať v rámci konania podľa § 73a zákona o ústavnom súde. Podľa názoru ústavného súdu je ťažiskom navrhovateľových námietok ospravedlňovanie jeho konania odvolávaním sa na nevedomosť a neznalosť ústavného zákona o ochrane verejného záujmu. Na základe tohto zistenia ústavný súd konštatuje nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi tvrdeniami navrhovateľa postavenými do pozície predmetu konania o preskúmaní rozhodnutia   vo   veci   ochrany   verejného   záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov a následkami, ktoré by mohli tieto tvrdenia obsiahnuté v návrhu vyvolať.

Pochybenia,   ktoré   navrhovateľ   vytýkal   rozhodnutiu   výboru,   čím   sledoval ospravedlnenie   svojho   vlastného   konania,   neobstoja,   a to   aj   s prihliadnutím   na   jeden zo základných   princípov   práva   „ignorantia   legis   non   exusat“   (neznalosť   zákona neospravedlňuje).   Teda   navrhovateľ   ako   verejný   činiteľ   mal   poznať   ústavný   zákon o ochrane verejného záujmu a postupovať podľa neho.

Vzhľadom   na   tieto   dôvody   dospel   ústavný   súd   už   po   predbežnom   prerokovaní návrhu   k záveru   o jeho   zjavnej   neopodstatnenosti   a z toho   dôvodu   ho   v súlade s ustanovením § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd poznamenáva, že v konaní o preskúmaní   rozhodnutia   výboru   vo   veciach   rozporu   osobného   záujmu   s verejným záujmom rozhoduje ústavný súd v súlade s § 73b ods. 2 zákona o ústavnom súde vo veci samej   buď   uznesením,   ktorým   potvrdí   napadnuté   rozhodnutie   výboru,   alebo   nálezom, ktorým napadnuté rozhodnutie výboru zruší. Pretože osobitná úprava konania o preskúmaní rozhodnutia výboru vo veciach rozporu osobného záujmu s verejným záujmom obsiahnutá v ustanoveniach § 73a a 73b zákona o ústavnom súde neustanovuje pokiaľ ide povinnosť predbežného   prerokovania   každého   návrhu   na   neverejnom   zasadnutí   inak   (§   25   ods.   1 zákona o ústavnom súde), je podľa názoru ústavného súdu aj v týchto konaniach potrebné uplatniť postup podľa § 25 ods. 2 a 3 zákona o ústavnom súde. Z uvedeného vyplýva, že senát ústavného súdu   môže   odmietnuť návrh   už po   jeho predbežnom   prerokovaní,   a to v prípade,   ak   zistí   existenciu   niektorého   z dôvodov   uvedených   v   §   25   ods.   2   zákona o ústavom súde. Takýmto dôvodom je aj zistenie, že podaný návrh je celkom nedôvodný a evidentne   bez   nutnosti   ďalšieho   skúmania   ho   možno   kvalifikovať   ako   návrh   zjavne neopodstatnený. V takomto prípade ústavný súd nepovažuje za nevyhnutné ani za účelné rozhodovať najskôr o prijatí návrhu na ďalšie konanie a následne v konaní vo veci samej napadnuté uznesenie výboru uznesením potvrdiť.

K námietke navrhovateľa, že výbor v danej veci nerozhodol v rámci 60-dňovej lehoty od začatia konania ustanovenej v čl. 9 ods. 5 ústavného zákona o ochrane verejného záujmu, ústavný   súd   predovšetkým   poznamenáva,   že   niet   pochybností   o jej   prekročení,   keďže konanie   bolo   začaté   uznesením   výboru   č. 100   zo   16.   marca   2006   a výbor   rozhodol   až 4. septembra   2006.   Pretože   v právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   absentuje   úprava následkov prekročenia tejto lehoty, nespája sa jej uplynutie so žiadnym právnym účinkom. Z uvedeného   možno   urobiť   záver,   že   výbor   môže   vo   veci   rozhodnúť   aj   po   uplynutí ústavným zákonom určenej 60-dňovej lehoty.

Navrhovateľ   v návrhu   namieta   aj   nesprávne   stanovenie   výšky   pokuty   výborom okrem iného tvrdiac, že „Pri stanovení jej výšky Výbor Národnej rady Slovenskej republiky, zjavne opomenul novelu ústavného zákona o ochrane verejného záujmu – ústavný zákon č. 545/2005   Z. z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť   dňom   1. 1. 2006,   konkrétne   ustanovenia čl. 9 ods. 15 a 16“.

Ústavný súd k týmto námietkam uvádza, že v zmysle § 73a a 73b zákona o ústavnom nemôžu   byť   námietky   navrhovateľa   týkajúce   sa   výšky   pokuty   predmetom   skúmania zo strany ústavného súdu v konaní o preskúmaní rozhodnutia vo veci ochrany verejného záujmu   a zamedzenia   rozporu   záujmov   podľa   jedenásteho   oddielu   druhej   hlavy   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   pripomína,   že   je štátny   orgán   (nezávislý   súdny   orgán   ochrany ústavnosti), a jeden zo základných princípov právneho štátu, ktorý je pozitívne zakotvený v čl. 2 ods. 2 ústavy, vyjadruje, že štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach   a v rozsahu   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Ústavný   súd   sa   preto   musí dôsledne   riadiť   vymedzením   svojich   právomocí   vyplývajúcich   z čl. 125   a nasl.   ústavy a ďalej   konkretizovaných   v zákone   o ústavnom   súde   a   nemôže   sa   zaoberať   podaniami, ktorými sa fyzické osoby domáhajú niečoho, čo podľa ústavy a zákona o ústavnom súde nemôže prejednávať a rozhodnúť.

V nadväznosti   na   to   však   ústavný   súd   poznamenáva,   že   označené   nedostatky v rozhodovaní výboru, v dôsledku ktorých by sa navrhovateľ cítil poškodený na svojich právach, by mohli byť predmetom skúmania ústavným súdom podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd pripomína, že sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou tohto uznesenia ústavného súdu rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2007