znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/05-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho prerokoval sťažnosť   Cecílie   Foltínovej,   bytom   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   J.   L.,   P.,   vo   veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. D 319/77 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Cecílie Foltínovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. D 319/77 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. D 319/77 p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Cecílii   Foltínovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 30 000 Sk   (slovom   tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Prešov p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Prešov j e   p o v i n n ý   uhradiť Cecílii Foltínovej trovy konania v sume 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. L., P.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k. IV. ÚS 3/05-13 z 12. januára 2005 prijal sťažnosť Cecílie Foltínovej (ďalej len „sťažovateľka“) podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   v sťažnosti   uviedla,   že „Okresný   súd   v   Prešove   v   dedičskej   veci po poručiteľovi   J.   K.   vedenej   na   Okresnom   súde   v   Prešove   pod   D 319/77   nekoná od 21. 6. 2000   do   súčasnej   doby   a nečinnosť   súdu   je   potrebné   považovať   za   prieťahy v konaní (...)“.

Takýmto nesprávnym postupom súdu došlo teda k zbytočným prieťahom v konaní najmenej   od   doby   rozhodnutia   Krajského   súdu   v   Prešove   5 Co 26/98–64,   resp. od vypracovania   znaleckého   posudku   znalca   Ing.   I.   H.   a   jeho   doručenia   súdu,   teda od 28. 3. 2002 do súčasnej doby“.

Vzhľadom   na   kvalifikované   právne   zastúpenie   sťažovateľky   nemá   ústavný   súd dôvod   pochybovať   o takto   vymedzenom   období   trvania   zbytočných   prieťahov v napadnutom konaní.

Z uvedeného vyplýva, že ak podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd vo veci konal so   zbytočnými   prieťahmi,   bolo   tomu   tak   od   21. júna 2000,   a   pred   týmto   dátumom k zbytočným prieťahom nedochádzalo.

Ústavný   súd   preto   posudzoval   zbytočné   prieťahy   v konaní   vedenom   pod sp. zn. D 319/77 na okresnom   súde   od   21. júna 2000,   keď   mu bolo doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 26/98 z 30. mája 2000.

K   prijatej   sťažnosti   sa   vyjadril   podpredseda   okresného   súdu,   ktorý   okrem   iného uviedol:

„V   dedičskej   veci   vedenej   na   Okresnom   súde   v   Prešove   pod   sp. zn.   Ncd 222/97 dňa 22. 7. 1997 podal JUDr. F. K. a spol. podanie z ktorého vyplýva, že pri prejednaní dedičstva po ich nebohom otcovi vedenom pod sp. zn. D 319/77 neboli prítomní a do dňa podávania návrhu im nebolo doručené ani rozhodnutie. Zároveň poukázal na tú skutočnosť, že na doručenkách o prevzatí rozhodnutia je podpis inej osoby (...).

Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   sp. zn.   5 Co 26/98   zo   dňa   30. 6. 2000   zrušil rozhodnutie bývalého štátneho notárstva v Prešove a vrátil vec Okresnému súdu v Prešove na ďalšie konania. Spis bol doručený súdu dňa 21. 6. 2000.

Dňa 11. 7. 2000 sudca dal pokyn na doručenie uznesenia Krajského súdu. Dňa 6. 9. 2000 súd vydal poverenie pre JUDr. E. L. - súdneho komisára. Dňa 26. 1. 2001 súdny komisár spracoval dožiadanie pre Okresný úrad v Prešove, katastrálny odbor.

Dňa   14. 3. 2001   súdny   komisár   predložil   spis   Okresnému   súdu   za   účelom ustanovenia znalca.

Dňa   3. 5. 2001   súd   uznesením   sp.   zn.   D   319/77   pribral   do   konania   znalca Ing. I. H., Csc. z odboru stavebníctva, oceňovanie nehnuteľností.

Dňa   10. 10. 2001   bola   J.   K.   a   dňa   9. 10. 2001   JUDr.   F.   K.   doručená   urgencia na zaplatenie preddavku na spracovanie znaleckého posudku.

Dňa 15. 10. 2001 bola zložená záloha na trovy znaleckého dokazovania. Dňa 25. 1. 2002 spis bol predložený znalcovi.

Dňa 28. 3. 2002 znalec predložil súdu vypracovaný znalecký posudok. Dňa 27. 5. 2002 súd rozhodol uznesením o odmene znalca. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 7. 2002.

Dňa   26. 7. 2002   J.   K.   na   základe   tohto   uznesenia   zaplatil   trovy   znaleckého dokazovania.

Dňa 3. 10. 2002 súdny komisár vrátil spis Okresnému súdu v Prešove a prípisom žiada,   aby   súd   zabezpečil   vydanie   nového   listu   vlastníctva,   kde   by   bolo   zohľadnené rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 5 Co 26/98.

Dňa 12. 3. 2003 súd vyzval JUDr. F. K. na predloženie výpisu z LV. Dňa 27. 3. 2003 JUDr. F. K. oznámil súdu, že nemôže vyhovieť výzve. Dňa 12. 1. 2004 spis bol predložený súdnemu komisárovi. Dňa 9. 2. 2004 súd uznesením D 319/77 zastavil dedičské konanie. Dňa 12. 3. 2004 bolo doručené na Okresný súd v Prešove odvolanie proti tomuto uzneseniu.

Dňa 1. 4. 2004 spis bol predložený Krajskému súdu v Prešove. Dňa   29. 6. 2004   Krajský   súd   v   Prešove   uznesením   sp. zn.   5 CoD 5/04   zrušil uznesenie súdu I. stupňa a vrátil vec na ďalšie konanie. Spis bol doručený Okresnému súdu dňa 6. 8. 2004.

Jedna   účastníčka   konania   –   A.   S.   zomrela,   preto   súd   zabezpečil   okruh   dedičov po nebohej, ktorý bol súdu oznámený podaním zo dňa 18. 10. 2004.

Dňa 22. 10. 2004 bol daný pokyn na doručenie uznesenia Krajského súdu dedičom po nebohej A. S.

Na Okresnom súde v Prešove táto dedičská vec je vedená pod sp. zn. D 319/77. Táto dedičská vec ešte nie je rozhodnutá. Notárka JUDr. E. L. je poverená ako súdny komisár prejednať dedičstvo. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že postupom Okresného súdu v Prešove nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“

Procesné   úkony,   ktoré   uviedol   vo   vyjadrení   podpredseda   okresného   súdu,   zistil aj ústavný   súd   z   predloženého   spisu   okresného   súdu   a z   vyjadrení   účastníkov   s tým rozdielom,   že   krajský   súd   uznesením   sp.   zn. 5 Co 26/98 rozhodol   30. mája 2000, nie „30. 6. 2000“,   ako   sa   uvádza   vo   vyjadrení   okresného   súdu   k sťažnosti.   Dožiadanie pre „Okresný   úrad   v   Prešove,   katastrálny   odbor   Prešov“ súdna   komisárka   spracovala 24. januára 2001, a nie 26. januára 2001, ako to uviedol okresný súd.

Dňa 12. januára 2005 notársky úrad si vyžiadal od účastníka konania JUDr. F. K. „žiadosť   –   odsúhlasenie   okruhu   dedičov“ po   poručiteľovi   J.   K.,   zomr. v roku   1977. Vyjadrenie   účastníka   konania   bolo   doručené   súdnej   komisárke   18. januára 2005. Dňa 27. januára 2005   súdna   komisárka   určila   termín   prejednania   dedičstva   s   dedičmi na 15. február 2005.

Dňa 11. februára 2005 bol spis okresného súdu predložený ústavnému súdu.

Sťažovateľka v stanovisku z februára 2005 k vyjadreniu okresného súdu uviedla, že:

„Nemožno súhlasiť s vyjadrením Okresného súdu Prešov, zo záveru ktorého vyplýva, že postupom Okresného súdu v Prešove nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ako to aj zo sťažnosti môjho klienta vyplýva, k prieťahom v konaní na Okresnom súde   v Prešove   došlo   v období   od   doručenia   znaleckého   posudku   znalca   Ing.   I.   H., konkrétne odo dňa 28. 03. 2002 do súčasnej doby (...).

V prípade vyhovenia ústavnej sťažnosti sťažovateľa uplatňujem si v rámci náhrady trov konania aj náhradu trov za tento úkon – stanovisko na vyjadrenie Okresného súdu Prešov (...).“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. D 319/77 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou,   účelom   a   cieľom   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), pričom tento účel možno zásadne dosiahnuť právoplatným rozhodnutím.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (II. ÚS 813/00,   I. ÚS 20/02,   III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) ústavný súd zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania vo veci vedenej pod sp. zn. D 319/77 podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Na základe preskúmania doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. D 319/77 pred okresným súdom ústavný súd konštatuje, že ide o konanie, ktoré tvorí bežnú súčasť rozhodovacej činnosti   všeobecných   súdov a vec zo skutkového ani z právneho hľadiska nevykazuje znaky náročnosti. Výklad a používanie právnej úpravy v dedičských veciach sú stabilizované   v pomerne   rozsiahlej   judikatúre   všeobecných   súdov,   kde   je   upravená aj metodika   postupu   všeobecných   súdov   v týchto   veciach.   Rovnako   ani   okresný   súd vo svojom vyjadrení nepoukázal na skutkovú a právnu zložitosť danej veci.

2. Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom   pri   rozhodovaní   o   tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Správanie   účastníka   konania   môže   zbaviť   orgán   verejnej   moci   zodpovednosti za prieťahy   v konaní   len   vtedy,   ak   dôsledkom   správania   účastníka   je   spomalenie   alebo znemožnenie   postupu   konania.   Zo   skutkových   zistení   ústavného   súdu   vyplýva, že sťažovateľka neprispela k predĺženiu konania.

3. Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo   k zbytočným prieťahom v označenom dedičskom konaní, bol postup samotného okresného súdu vrátane postupu notára ako súdneho komisára v konaní o dedičstve, keďže jeho úkony sú úkonmi súdu, ktorými je možné spôsobiť zbytočné prieťahy v konaní (III. ÚS 47/00, IV. ÚS 74/02).

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že aj keď okresný súd vo veci priebežne konal, dochádzalo v predmetnej   veci   opakovane   k   niekoľkomesačným   obdobiam   nečinnosti   a   tiež neefektívnym   úkonom.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   postačuje   vymedziť   len najzávažnejšie obdobia nečinnosti, resp. činnosti, ktoré možno kvalifikovať ako zbytočné prieťahy.

Zbytočnými   prieťahmi   je   poznačené   obdobie   od   3. mája 2001,   keď   okresný súd pribral   do   konania   znalca   z   odboru   stavebníctva,   oceňovania   nehnuteľností, do 25. januára 2002, keď okresný súd zaslal znalcovi spis (nečinnosť takmer 9 mesiacov). V tomto   období   okresný   súd   vykonal   len   jednoduchý   úkon   (v októbri   2001   urgoval zaplatenie zálohy na trovy znaleckého dokazovania). Nečinnosť v trvaní 10 mesiacov bola zistená aj od 12. marca 2003, keď okresný súd vyzval účastníka konania na predloženie výpisu   z katastra   nehnuteľností,   do   12. januára 2004,   keď   bol   spis   predložený   súdnemu komisárovi,   pričom   v tomto   období   okresný   súd   vo   veci   nevykonal   žiadny   úkon   bez akejkoľvek zákonnej prekážky. Ústavný súd poukazuje aj na to, že okresný súd doručil spis znalcovi   za   účelom   vypracovania   znaleckého   posudku   až   25. januára 2002,   hoci na vykonanie znaleckého dôkazu ustanovil znalca už 3. mája 2001 a záloha na znalecké dokazovanie bola zaplatená už 15. októbra 2001.

Napriek tomu, že okresný súd vo veci 9. februára 2004 rozhodol (zastavil dedičské konanie), jeho rozhodnutie bolo v napadnutej časti odvolaním zrušené nadriadeným súdom. Stav   právnej   neistoty   sťažovateľky   nebol   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   o sťažnosti odstránený.

Vychádzajúc   z   týchto   skutkových   poznatkov   ústavný   súd   zistil,   že   postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   D 319/77   došlo   k porušeniu   základného práva sťažovateľky   na prerokovanie   veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2 ústavy.

III.

V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza účastník domáhajúci sa rozhodnutia súdu v jeho veci.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka požadovala za porušenie jej označeného základného práva finančné zadosťučinenie   vo   výške   50 000 Sk   z   dôvodov „že   porušenie   môjho   základného   práva a slobody už nie je možné napraviť, ako aj v spôsobení ujmy spočívajúcej v dlhoročných pocitoch   neistoty   a úzkosti   spojených   s neprimerane   dlhotrvajúcim   stavom   právnej neistoty“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania, zistené zbytočné prieťahy a neefektívne úkony v konaní vedenom pred okresným súdom pod sp. zn. D 319/77 a skutočnosť, že konanie vo veci   nebolo   do   rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd považoval   priznanie   sumy   30 000 Sk   za   primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd priznal podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažovateľke sumu 9 342 Sk   z   dôvodu   jej   vzniknutých   trov   právneho   zastúpenia   pred ústavným   súdom advokátom JUDr. J. L.. Ústavný súd priznal úhradu za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), pričom náhradu za jeden úkon právnej služby   priznal   vo výške   4 534 Sk   (základom   pre výpočet   výšky   náhrady   za úkon   právnej služby   bola   nominálna   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2003 vo výške 13 602 Sk podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c)   a §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky aj náhradu režijného paušálu za každý úkon po 136 Sk podľa § 19 citovanej vyhlášky.

Nárok   právneho   zástupcu   na   úhradu   tretieho   úkonu   právnej   služby   ústavný   súd nepriznal, pretože jeho vyjadrenie k stanovisku okresného súdu neobsahovalo žiadne nové skutočnosti, ktoré by slúžili ako podklad pre rozhodnutie ústavného súdu.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. marca 2005