znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/04-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Mikuláš   Práznovský,   s.   r.   o.,   so   sídlom   Nové   Zámky, Dvorská cesta 8, ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 89/03 z 28. augusta 2003, rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 5 C 155/01 zo 14. decembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Krajského súdu v Nitre a Okresného súdu Nové Zámky, a takto

r o z h o d o l :

1.   Sťažnosť   Mikuláš   Práznovský,   s.   r.   o.,   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 89/03 z 28. augusta 2003, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažnosť   Mikuláš   Práznovský,   s.   r.   o.,   v časti,   ktorou   namieta   porušenie   jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom   Okresného   súdu   Nové   Zámky   sp.   zn.   5   C   155/01   zo   14.   decembra   2001 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003,   o d m i e t a pre oneskorenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. decembra 2003 doručená sťažnosť Mikuláš Práznovský, s. r. o., so sídlom Nové Zámky, Dvorská cesta 8 (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj porušenie práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 89/03 z 28. augusta 2003, rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 C 155/01 zo 14. decembra 2001 a rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003.

Z obsahu sťažnosti a príloh, ktoré k nej boli doložené, vyplynulo, že sťažovateľka bola účastníčkou konania (v procesnom postavení žalovanej) vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 5 C 155/01. Predmetom tohto konania bola žalobcom uplatnená pohľadávka vo výške 2 226 Sk s príslušenstvom z titulu nezaplatenej mzdy. Okresný súd na pojednávaní 4.   decembra   2001   vyhlásil   rozsudok,   ktorým   zaviazal   sťažovateľku   zaplatiť   žalobcovi žalovanú sumu, ako aj súdny poplatok v zmysle § 2 ods. 2 zákona Slovenskej národnej rady č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   a poplatku   za   výpis   z registra   trestov   v znení neskorších predpisov. Proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 5 C 155/01 zo 14. decembra 2001 podala sťažovateľka v zákonnej lehote odvolanie. Krajský súd (ako odvolací súd) rozsudkom sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a zároveň   zaviazal   sťažovateľku   na   náhradu   trov   odvolacieho   konania.   Po   doručení rozsudku odvolacieho súdu (7. apríla 2003) podala sťažovateľka v uvedenej právnej veci dovolanie (7. mája 2003), ktoré najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Cdo 89/03 z 28. augusta 2003 odmietol.

Porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Cdo 89/03 z 28. augusta 2003 namietala sťažovateľka najmä z tých dôvodov, že dovolací súd nezistil ňou namietanú podmienku prípustnosti dovolania podľa v § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), keďže z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je možné vyvodiť, „...či to nezistil z objektívnych dôvodov (pre ich neexistenciu) alebo preto, že Najvyšší súd opomenul vyšetriť vady predchádzajúceho konania. Z dikcie § 242 ods.1 druhá veta O. s. p. vyplýva, že dovolací súd je povinný prihliadať aj na tie vady konania uvedené v § 237 písm. f ) O. s. p., ktoré neboli v dovolaní uplatnené“.

Postup okresného súdu, ktorý porušil svoju poučovaciu povinnosť podľa § 5 ods. 1 OSP, zakladá podľa sťažovateľky zmätočnosť jeho rozsudku v zmysle § 237 písm. f) OSP, a preto mal najvyšší súd dovolanie pripustiť.

Sťažovateľka vyčíta najvyššiemu súdu tiež to, že sa vôbec nezaoberal dôvodmi, pre   ktoré   krajský   súd   neodročil   odvolacie   pojednávanie   aj   napriek   jej   písomnému ospravedlneniu,   ktoré   mu   bolo   doručené   pred   vynesením   rozsudku   spolu   so   žiadosťou o jeho   odročenie.   Najvyšší   súd   podľa   sťažovateľky   pochybil   aj   tým,   že   sa   nezaoberal vecnou   stránkou   jej   žiadosti   o odročenie   odvolacieho   pojednávania.   V spojitosti   s tým vyslovuje sťažovateľka názor, že kolízia s iným pojednávaním (ako tomu preukázateľne bolo v jej prípade) je kvalifikovaným dôvodom pre odročenie pojednávania, ak oň účastník požiada..

Poukazujúc na ustanovenie § 212 ods. 2 OSP sťažovateľka tvrdí, že najvyšší súd porušil povinnosť vyplývajúcu mu z tohto zákonného ustanovenia tým, že neprihliadol na   vady   konania,   ktoré   mohli   mať   za   následok   nesprávne   rozhodnutie   vo   veci (napr., že nebol okresným súdom poučený o možnosti rozhodnúť vec v jeho neprítomnosti). Napokon   sťažovateľka   pripomína,   že   najvyšší   súd „...ďalej   opomenul,   že   povinnosť Okresného súdu Nové Zámky zaslať žalovanému žalobu aj s prílohami a vyzvať ho, aby sa k nej vyjadril (§ 114 ods. 2 O. s. p.) nemá význam len pre rozhodnutie pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ale pre každý kontradiktórny rozsudok. Táto povinnosť súdu vyplýva z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

V dôsledku   uvedeného   sťažovateľka   požadovala,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

„Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   8.   2003,   sp.   zn. 5 C 155/01 (5 Cdo 89/03) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   8.   2003,   sp.   zn. 5 C 155/01 (5 Cdo 89/03) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   28.   8.   2003,   sp.   zn. 5 C 155/01 (5 Cdo 89/03) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   15.   1.   2003,   č.   k.   5   C   155/01-57 (5 Co 72/02-57) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   15.   1.   2003,   č.   k.   5   C   155/01-57 (5 Co 72/02-57) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   zo   dňa   15.   1.   2003,   č.   k.   5   C   155/01-57 (5 Co 72/02-57) bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 4. 12. 2001, č. k. 5 C 155/01-39 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 4. 12. 2001, č. k. 5 C 155/01-39 bolo porušené právo sťažovateľa na spravodlivú súdnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Rozsudkom Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 4. 12. 2001, č. k. 5 C 155/01-39 bolo   porušené   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- Sk.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   oprávnený   rozhodovať   o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb, ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

Ústavný   súd   je   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   viazaný   návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy).

1. Sťažovateľka namietala porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp.   zn.   5   Cdo 89/03   z 28.   augusta   2003,   ktorým odmietol   jej   dovolanie proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   (…)   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).

V danej   veci   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací   (§   10a   ods.   1   OSP)   pri   skúmaní prípustnosti dovolania dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, a preto ho odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c) v spojení s § 243b ods. 4 OSP]. Sťažovateľka podotýka, že „Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu v dovolacom konaní nie je už prípustný žiadny opravný prostriedok ani iný právny prostriedok nápravy“.

V takýchto   prípadoch   odmietnutie   dovolania   môže   byť   predmetom   skúmania zo   strany   ústavného   súdu   a meritórneho   posúdenia   iba   za   predpokladu,   že   by   výkon právomoci   najvyššieho   súdu   bolo   možné   považovať   za   nezlučiteľný   s ústavou   alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   III.   ÚS   206/03)   je   jedným z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti možno   vysloviť   v prípade,   ak   ústavný   súd   nezistil   priamu   príčinnú   súvislosť   medzi postupom   orgánu   štátu   a namietaným   porušením   základných   práv.   O zjavnej neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo   slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   konanie (napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou vo vzťahu k napadnutému uzneseniu najvyššieho   súdu   je   nesúhlas   sťažovateľky   s jeho   právnym   názorom   a   interpretáciou a aplikáciou   príslušných   zákonných   ustanovení   pri   rozhodovaní   o jej   dovolaní   proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti, arbitrárnosti jeho názoru alebo   svojvôli   a nezakladá   ani   oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor najvyššieho súdu vlastným právnym názorom. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   podmienok   prípustnosti   dovolania uplatnených sťažovateľkou najvyšším súdom nemá takéto nedostatky. Ústavný súd nezistil taký výklad ustanovení citovaných v napadnutom uznesení a také ich uplatnenie vo veci sťažovateľky, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozhodnutia   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   zaoberal a vyrovnal   s dôvodmi   sťažovateľky,   ktorými   podporovala   prípustnosť   svojho   dovolania s poukazom na § 237 písm. f). Dovolací súd sa s nimi nestotožnil, a preto jej dovolanie odmietol.

Prípustnosť dovolania neprichádzala podľa názoru najvyššieho súdu do úvahy ani z hľadiska § 238 OSP, resp. podmienok uvedených v § 237 písm. a) až g) OSP.

Ústavný súd ďalej uvádza, že súčasťou žiadneho zo sťažovateľkou označených práv, ktorých   porušenie   namieta,   nie   je   povinnosť   súdu   akceptovať   ňou   uvádzané   dôvody prípustnosti opravného prostriedku ani pravidlo týkajúce sa spôsobu ich posúdenia. Preto ich   nerešpektovanie   súdom   nemožno   bez   ďalšieho   považovať   za   porušenie   základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Pokiaľ ide o námietku porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo   vzťahu   k označenému   uzneseniu   najvyššieho   súdu,   sťažovateľka   v petite   sťažnosti nekonkretizuje, ktoré zo základných práv obsiahnutých v tomto článku ústavy a dohovoru napáda. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľkina námietka smeruje proti tomu, že najvyšší súd „...opomenul, že povinnosť Okresného súdu Nové Zámky zaslať žalovanému žalobu aj s prílohami a vyzvať ho, aby sa k nej vyjadril (§ 114 ods. 2 O. s. p.) nemá význam len pre rozhodnutie pre zmeškanie podľa § 153b O. s. p., ale pre každý kontradiktórny rozsudok. Táto povinnosť súdu vyplýva z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“.

V odôvodnení rozsudku krajského súdu sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003 sa v súvislosti s týmto tvrdením uvádza, že: „V prejednávanej veci z obsahu spisu nad všetky pochybnosti vyplýva, že súd si splnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 114 ods. 1 OSP a odporcovi (t. j. sťažovateľovi) doručil návrh na začatie konania. Súd prvého stupňa tak urobil dňa 20. 9. 2001, kedy vo veci určil termín pojednávania na deň 9. 10. 2001 o 10.15 hod. a spolu s týmto oznámením doručil odporcovi aj rovnopis návrhu. Túto okolnosť dosvedčuje odporcom   podpísaná doručenka (do   vlastných rúk),   ktorú   zásielku odporca prevzal 1. 10. 2001 (č. l. 10 spisu). Z obsahu úpravy súdu prvého stupňa vykonanej dňa 20. 9. 2001 nie je možné zistiť, či dal odporcovi poučenie a aký je jeho obsah. Pokiaľ súd prvého stupňa nevyzval odporcu, aby sa k návrhu v lehote 15 dní písomne vyjadril konal v rozpore s ust. § 114 ods. 2 písm. a) OSP. Zároveň toto zákonné ustanovenie ukladá súdu povinnosť poučiť účastníka o možnosti rozhodnúť o žalobe rozsudkom pre zmeškanie podľa   §   153   b   OSP,   pokiaľ   sa   k žalobe   v uvedenej   lehote   nevyjadrí.   Keďže   nebol preukázaný opak, odvolací súd vychádzal z tvrdení odporcu, že nebol vyzvaný na to, aby sa k žalobe vyjadril a ani mu súd neposkytol poučenie v zmysle ust. § 114 ods. 2 písm. a) OSP. Napriek tejto skutočnosti je odvolací súd toho názoru, že uvedené procesné pochybenie nemá za následok nesprávne rozhodnutie v tejto veci. Predovšetkým je potrebné uviesť, že súd prvého stupňa o veci nerozhodol rozsudkom pre zmeškanie podľa § 153b OSP, a preto nie   je   potrebné   ani   zo   strany   odvolacieho   súdu   skúma,   či   sú   splnené   všetky   osobitné podmienky   pre   vydanie   takéhoto   rozhodnutia.   Absencia   poučenia   účastníka   o   možnosti rozhodnúť   spor   kontumačným   rozsudkom   (rozsudkom   pre   zmeškanie)   v prípade,   ak   súd týmto rozsudkom vec ani nerozhodne, nemá za následok takú procesnú vadu konania, pre ktorú by musel odvolací súd bez ďalšieho takýto rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Rovnaký názor má odvolací súd aj v prípade, ak súd nevyzval účastníka konania, aby sa k podanej žalobe písomne vyjadril.“

Z uvedeného   je   zrejmé,   že   s námietkami   sťažovateľky   vo   vzťahu   k tvrdenému nedoručeniu   rovnopisu   návrhu   na   začatie   konania,   výzvy   na   vyjadrenie   sa   k návrhu a k poučeniu   ohľadne   možnosti   rozhodnúť   spor   rozsudkom   pre   zmeškanie   sa   náležite vyrovnal v citovanom rozsudku už krajský súd. Preto nebolo potrebné, aby sa nimi najvyšší súd   v dovolacom   konaní   znovu   zaoberal   len   z toho   dôvodu,   že   na   ne   sťažovateľka opakovane poukazovala.

Sťažovateľka   vo   vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   najvyššieho   súdu   výslovne nenamietala porušenie základného práva na verejné prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov   v jej   prítomnosti   a aby   sa   mohla   vyjadriť   k vykonávaným   dôkazom. V okolnostiach danej veci porušenie označených základných práv však ani neprichádzalo vôbec do úvahy.

Najvyšší   súd   rozhodol   o dovolaní   sťažovateľky   28.   augusta   2003,   t.   j.   po   troch mesiacoch   po   jeho   podaní   (podané   bolo   7.   mája   2003).   Pri   rozhodovaní   postupoval v zmysle   zákonných   oprávnení,   ktoré   mu   poskytovali   príslušné   procesné   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, keď nenariadil pojednávanie (§ 243a ods. 1 OSP), s čím súvisí aj právo byť prítomný na pojednávaní. Vzhľadom na ustanovenie § 243a ods. 2 OSP, podľa   ktorého   sa   na dovolacom   konaní nevykonáva   dokazovanie   (ani v   prípade,   že   sa nariadi   pojednávanie),   nepovažoval   ústavný   súd   za   potrebné   zaoberať   sa   ani   možným porušením   základného   práva   sťažovateľky   vyjadrovať   sa   ku   všetkým   vykonávaným dôkazom.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu spojitosť medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu a základnými právami sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2.   Sťažovateľka   namietala   aj   porušenie   svojich   označených   práv   rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003 a rozsudkom okresného súdu sp. zn. 5 C 155/01 zo 14. decembra 2001.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 110/03). Vychádzajúc z toho, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je časovo obmedzený právny prostriedok ochrany ústavnosti, a s prihliadnutím na to, že od 7. apríla 2003, keď bol sťažovateľke podľa jej tvrdenia doručený rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 Co 72/02 z 15. januára 2003, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 5 C 155/01 zo 4. decembra 2001, do 15. decembra 2003, keď podala sťažnosť na pošte Nové Zámky 3, uplynuli viac ako dva mesiace, mal ústavný súd za dostatočne preukázané podanie sťažnosti sťažovateľkou   (vo   vzťahu k namietanému rozsudku   okresného   súdu   a krajského   súdu) po uplynutí zákonom stanovenej lehoty.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   o   sťažnosti sťažovateľky v časti smerujúcej proti napadnutým rozsudkom okresného súdu a krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol tak, ako je uvedené v druhom bode výroku tohto rozhodnutia.

Osobitným   podaním   doručeným   ústavnému   súdu   spolu   so   sťažnosťou   požiadala sťažovateľka   o ustanovenie   právneho   zástupcu   v konaní   pred   ním   s poukazom   na   to, že   podľa   jej   názoru   spĺňa   predpoklady   na   to,   aby bola   súdom   oslobodená   od   súdnych poplatkov v zmysle § 138 ods. 1 OSP.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   pri   predbežnom   prerokovaní   nepovažoval ústavný súd za dôvodné o uvedenej žiadosti sťažovateľky rozhodovať.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2004