znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 3/02-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. augusta 2002 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   N.,   bytom   V.   O.,   K.,   vo   veci   porušenia   jeho základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Trnave sp.   zn.   18   P   218/92   z   27.   apríla   1998,   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trnave   sp.   zn. 6 Co 208/98 z 9. septembra 1998, uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. 9 Er 1156/00 z 11.   decembra   2000,   uznesením   Okresného   súdu   v Trnave   sp.   zn.   20   P   218/92 z 25. októbra 2001 a nečinnosťou Okresného súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 218/92, za účasti Okresného súdu v Trnave a Krajského súdu v Trnave, a takto

r o z h o d o l:

Sťažnosť Ing. J. N. v časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu v Trnave sp. zn. 18 P 218/92 z 27. apríla 1998, rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 6 Co 208/98 z 9. septembra 1998, uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. 9 Er 1156/00 z 11. decembra 2000 a uznesením Okresného súdu v Trnave sp. zn. 20 P 218/92 z 25. októbra 2001   o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

Vo zvyšnej časti sťažnosť   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ing. J. N., bytom V. O., K. (ďalej len „sťažovateľ“), namietol v sťažnosti doručenej Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 26. júla 2002 porušenie svojich základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ku ktorému malo   dôjsť   rozsudkom   Okresného   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn. 18 P 218/92 z 27. apríla 1998, rozsudkom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   6   Co   208/98   z 9.   septembra   1998,   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 9   Er   1156/00 z 11.   decembra   2000 a   uznesením   okresného súdu   sp.   zn.   20 P   218/92 z 25. októbra 2001. Sťažovateľ zároveň namieta, že označenými súdnymi rozhodnutiami boli porušené aj viaceré ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodnutím vyslovil, že došlo k porušeniu jeho vyššie označených základných práv, zrušil napadnuté rozhodnutia a okrem toho zároveň žiada, aby mu ústavný súd priznal „náhradu za porušenie základných práv a slobôd v čiastke100 000 Sk“. Navyše sa sťažovateľ domáha aj zrušenia rozhodnutia krajského súdu sp. zn.8 Co 14/02 z 12. februára 2001, ktorým bolo odmietnuté jeho odvolanie proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 18 P 218/92. Týmto uznesením zamietol súd prvého stupňa návrh sťažovateľa   na   obnovu   konania   o zníženie   výživného.   Napokon   sťažovateľ   žiada,   aby ústavný   súd   pozastavil   vykonateľnosť   rozsudku   okresného   súdu   sp.   zn.   29   P   218/92zo 16. januára 1996, ktorým bolo rozhodnuté o zvýšení jeho vyživovacej povinnosti, ktorú má voči svojej maloletej dcére.

Osobitným podaním doručeným ústavnému súdu zároveň so sťažnosťou sťažovateľ požiadal,   aby   mu   bol   v konaní   pred   ústavným   súdom   ustanovený   právny   zástupca poukazujúc   na   to,   že   je   nezamestnaný   a jeho   príjmy   z poľnohospodárskej   činnosti vykonávanej mimo podnikania sú na hranici, resp. pod hranicou životného minima.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený rozhodovať o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a preskúmal   juzo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesenímbez ústneho pojednávania.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02) je   predmetom   predbežného   prerokovania   iba   rozhodovanie   o návrhu   vo   vzťahu k základným právam alebo slobodám, porušenie ktorých sa namieta.

Z toho dôvodu ústavný súd v rámci predbežného prerokovania skúmal predovšetkým to,   či   podaná sťažnosť nie je zjavne neopodstatnená, resp.   či nejde o sťažnosť podanú oneskorene, teda či neexistujú tieto dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§   25   ods.   2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde odpustiť jej zmeškanie.

K porušeniu základných práv sťažovateľa označených v jeho sťažnosti malo podľa neho dôjsť rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 P 218/92 z 27. apríla 1998, rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 Co 208/98 z 9. septembra 1998, uznesením okresného súdu sp. zn. 9   Er   1156/00   z 11.   decembra   2000   a   uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   20   P   218/92z   25.   októbra   2001.   Sťažovateľ   k svojej   sťažnosti   predložil   napadnuté   rozhodnutia   bez vyznačenia ich právoplatnosti. Zo stanoviska o stave konania, ktoré si ústavný súd vyžiadal od   okresného   súdu   a ktoré   mu   bolo   doručené   12.   augusta   2002   aj   s pripojeným právoplatným   rozsudkom   č.   k.   18   P   218/92-120,   právoplatným   uznesením   č.   k.20   P   218/92-208,   a tiež   z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   mal   ústavný   súdza   dostatočne   preukázané   podanie   sťažnosti   sťažovateľom   na   ústavný   súd   po   uplynutí zákonom stanovenej dvojmesačnej lehoty.

Ústavný   súd   preto   na   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť   sťažovateľa   v   časti namietajúcej porušenie čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 a čl. 144 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 18 P 218/92 z 27. apríla 1998,   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   Co 208/98 z 9.   septembra 1998,   uznesením okresného súdu sp. zn. 9 Er 1156/00 z 11. decembra 2000 a uznesením okresného súdusp. zn. 20 P 218/92 z 25. októbra 2001 podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.

Sťažovateľ ďalej namietal nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 218/92 vo veci jeho návrhu zo 17. decembra 1999 uvádzajúc, že od podania návrhu neboli   vo   veci   vykonané žiadne   úkony,   v dôsledku   čoho   došlo   k porušeniu   jeho   právana prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z obsahu sťažnosti a pripojených príloh ústavný súd zistil, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 P 218/92 z 27. apríla 1998 rozhodol o návrhu sťažovateľa, ktorým sa domáhal zníženia výživného na svoju maloletú dcéru od marca 1996 zo sumy 1 800 Sk na sumu300 Sk mesačne, tak, že jeho návrh zamietol. Krajský súd 9. septembra 1998 rozhodnutím sp. zn. 6 Co 208/98 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Dňa 29. januára 2001 podal sťažovateľ návrh na obnovu konania, ktorý bol okresným súdom   25.   októbra   2001   zamietnutý.   Sťažovateľ   podal   proti   rozhodnutiu   súdu   prvého stupňa   odvolanie,   ktoré   krajský   súd   uznesením   z 12.   februára   2002   odmietol.   Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 2. marca 2002.

Tieto zistenia potvrdzujú aj predložené rozhodnutia a stanovisko   okresného súdu, z ktorého ďalej vyplýva, že sťažovateľ podával na viaceré štátne orgány rôzne podania, ktoré boli postúpené okresnému súdu a z ktorých obsahu bolo zrejmé, že sa stále domáha obnovy   konania   vo veci   zníženia   výživného   na   maloletú   dcéru.   V závere   stanoviska okresného súdu sa napokon konštatuje, že „v prípade, ak sťažovateľ nebude v budúcnosti schopný   plniť   si   vyživovaciu   povinnosť,   nič   mu   nebráni,   aby   si   znovu   podal   návrhna zníženie výživného“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (napr. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom   len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade všeobecnými súdmi) ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu namietaného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie.

Sťažovateľ   v danom   prípade   v sťažnosti,   ktorá   bola   ústavnému   súdu   doručená 26.   júla   2002,   namietol   porušenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   hoci konanie,   v ktorom   malo   dochádzať   k prieťahom,   bolo   rozhodnutím,   ktoré   nadobudlo právoplatnosť   2.   marca   2002   právoplatne   ukončené   (pozri   vyznačenie   právoplatnostina   prvostupňovom   uznesení),   a teda   v čase   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu porušovanie základného práva sťažovateľa v konaní pred všeobecným súdom už netrvalo.

Tento skutkový stav bol základom pre záver ústavného súdu, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.   Z toho   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v   časti   namietajúcej   nečinnosť okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 P 218/92 odmietol už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ním nerozhodoval.

P o u č e n i e: Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2002