znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 299/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť R. S., zastúpeného advokátom   JUDr. Claude   Trelajom,   Ulica   M.   R.   Štefánika   30,   Nové   Zámky,   ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu Komárno sp. zn. 2 T 17/2012 z 20. februára 2014 a uznesením Krajského súdu v Nitre č. k. 4 Tos 32/2014-2189 z 18. marca 2014, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. marca 2014 doručená sťažnosť R. S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. Claude Trelajom,   Ulica M. R. Štefánika   30,   Nové   Zámky,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   podľa   čl.   5   ods. 3   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Komárno   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 2 T 17/2012 z 20. februára 2014 a uznesením Krajského súdu   v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tos 32/2014-2189 z 18. marca 2014.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že okresný súd napadnutým uznesením zamietol žiadosť sťažovateľa o prepustenie z väzby s odôvodnením, že trvajú dôvody väzby podľa   §   71   ods.   1   písm.   b)   a   c)   zákona   č.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej len „Trestný poriadok“).   Proti   tomuto uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ sťažnosť, o ktorej krajský súd rozhodol tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že po takmer troch rokoch, ktoré strávil vo väzbe, nemôže byť iba samotné podozrenie, že spáchal závažný trestný čin, dôvodom ďalšieho trvania väzby. Podľa jeho názoru sa okresný súd ani krajský súd nezaoberali posúdením, či sú splnené podmienky väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Poukazuje, že dôvody jeho väzby sa od počiatku nezmenili a nepristúpil k nim žiadny nový významný dôvod.

V sťažnosti ďalej uvádza: „Je nutné podotknúť, že v rámci súdneho konania Krajský súd   v Nitre   vytkol   Okresnému   súdu   Komárno   porušenie   práv   obvineného   vo   vzťahu s opakovaným predvolávaním svedkov, čo môže mať za následok zbytočné prieťahy v konaní na prvostupňovom súde.

Napriek tomu, že Krajský súd Nitra uložil súdu, aby o podanej obžalobe rozhodol s čo najväčším urýchlením, nakoľko obžaloba bola podaná dňa 01. 03. 2012, prvostupňový súd sa týmto doporučením neriadi.

Dňa   20.   3.   2014   rozhodol   o odročení   pojednávania   a o opakovanom   predvolaní svedka M. Napriek tomu, že podľa obžaloby sú navrhnutí na výsluch v trestnom konaní aj iní svedkovia, na ktorých výsluchu obžalovaný trvá, prvostupňový súd zamieta návrh obžalovaného   a svedkov   odmieta   predvolať   na   pojednávanie   a odmieta   aj   vzájomnú konfrontáciu obžalovaného a svedkov.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto rozhodol:„Okresný   súd   Komárno   rozhodnutím   sp.   zn.   2   T/17/2012   zo   dňa   20.   02.   2014 a Krajský súd Nitra rozhodnutím sp. zn. 4 Tos/32/2014-2189 zo dňa 18. 03. 2014 porušil sťažovateľove   právo   garantované   v   čl.   17   ods.   5   Ústavy   SR   a čl.   5   ods.   3   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ústavný súd zrušuje Uznesenie Krajského súdu Nitra 4 Tos/32/2014-2189 zo dňa 18. 03. 2014 a Uznesenie Okresného súdu Komárno 2 T/17/2012 zo dňa 20. 02. 2014 a vec mu vracia na nové konanie.

Ústavný súd priznáva pre sťažovateľa primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000   Eur,   ktoré   sú   povinní   porušitelia   rukou   spoločnou   a nerozdielnou   zaplatiť sťažovateľovi v lehote do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

Porušitelia sú povinní uhradiť sťažovateľovi trovy konania pred Ústavným súdom.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu   alebo   inú   úradnú   osobu   splnomocnenú   zákonom   na   výkon   súdnej   právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

1.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 2 T 17/2012 z 20. februára 2014

Z   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   vyjadreného   v čl.   127   ods.   1 ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.   Preto   právomoc   ústavného   súdu   nastupuje   až vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť.   Sťažovateľ   teda   mal k dispozícii   na   ochranu   svojich   práv   proti   uzneseniu   okresného   súdu   účinný   opravný prostriedok,   o ktorom   bol   príslušný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu rozhodnúť vo veci ochrany označených práv je dôvodom na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

2.   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   5   ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 32/2014- 2189 z 18. marca 2014

Podstatou   sťažnosti   je   nesúhlas   sťažovateľa   s ďalším   trvaním   jeho   väzby.   Jeho námietky   sú   formulované   vo   všeobecnej   rovine.   Sťažovateľ   nespochybnil   dôvodnosť trestného stíhania vedeného proti nemu, tvrdí však, že samotné podozrenie zo spáchania závažného trestného činu nie je dostatočným dôvodom na dlhšie trvanie väzby, a namieta, že krajský súd dôsledne neskúmal, či sú splnené dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku. Poukazuje tiež na to, že dôvody jeho väzby sa v priebehu konania nezmenili a sú odôvodňované   rovnakými   skutočnosťami,   čo   je   podľa   jeho   názoru   neprípustné a v rozpore s označenými právami. Poukazuje aj na prieťahy v konaní vo veci samej.

Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre zdôrazňuje, že každé pozbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a   okrem   toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť zlučiteľné   s   účelom   čl.   17   ústavy,   ktorým   je   ochrana   jednotlivca   proti   svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03, III. ÚS 7/00). Ústavný súd preto v prípade namietaného porušenia čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl.   124   ústavy)   je   preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený slobody,   s   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných slobodách, nie však konať ako všeobecný súd ďalšej inštancie; takéto konanie by bolo porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv   alebo   slobôd   medzi   všeobecné   súdy   a   ústavný   súd   v   čl.   127   ods.   1   ústavy (I. ÚS 165/02).

Vo vzťahu k označeným článkom ústavy a dohovoru ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že v čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru týkajúcich sa práva na osobnú   slobodu   sú   obsiahnuté tak   právo   podať návrh   na konanie,   v ktorom   by   súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná,   ako   aj   právo   nebyť   vo   väzbe   dlhšie   ako   po   dobu   nevyhnutnú, resp. primeranú dobu,   alebo   byť   prepustený   počas   konania   (napr.   III. ÚS 7/00, III. ÚS 255/03,   III. ÚS 199/05),   pričom   prepustenie   z   väzby   na   slobodu   môže   byť v zákonom ustanovených prípadoch podmienené zárukou (III. ÚS 7/00, IV. ÚS 181/07). Ústavný súd preto v predmetnej veci posudzoval namietané porušenie základného práva sťažovateľa   podľa   čl. 17   ods.   5   ústavy   a   práva   podľa   čl.   5   ods.   3   dohovoru   spoločne, zohľadňujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 5 ods. 3 dohovoru.

Ústavný   súd   vychádzal   pri   posudzovaní   námietok   sťažovateľa   aj   z   obsahu napadnutého uznesenia okresného súdu, opierajúc sa pritom o svoj ustálený právny názor, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného súdu nemožno posudzovať izolovane (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Krajský súd zamietol sťažnosť sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu okresného súdu   podľa   § 193   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku   (pretože   nie je dôvodná).   Svoje rozhodnutie odôvodnil v časti relevantnej pre posúdenie sťažnosti takto:

„Tak   s materiálnymi   podmienkami   väzby   ako   i s konkrétnymi   skutočnosťami odôvodňujúcimi   existenciu   dôvodov   väzby   u obžalovaného   sa   krajský   súd   vysporiadal v ostatnom   svojom   uznesení   z 30.   12.   2013,   sp.   zn.   4   Tos/163/2013   ako   i vo   svojich predchádzajúcich   uzneseniach,   keď   rozhodoval   o sťažnosti   obžalovaného   o prepustenie z väzby na slobodu pričom sa vysporiadal aj s dôvodnosťou podozrenia, že žalované skutky spáchal   obžalovaný,   pričom   v tejto   súvislosti   krajský   súd   poukazuje   na   to,   že   v danom štádiu   konania   nie   je   jeho   úlohou   hodnotiť   dôkazy   vykonané   na   hlavnom   pojednávaní a v priebehu prípravného konania spôsobom uvedeným v § 2 odsek 12 Trestného poriadku, ale zaoberať sa existenciou dôvodnosti podozrenia, ktoré v danom štádiu konania nebolo ani vyvrátené resp. výrazným spôsobom spochybnené...

Súd I. stupňa správne dospel k záveru, že aj v súčasnom štádiu trestného stíhania je u obžalovaného daný dôvod väzby uvedený v § 71 odsek 1 písmeno b), c) Trestného poriadku, ktorý spočíva v dôvodnej obave, že by v prípade prepustenia na slobodu by mohol pokračovať   v   páchaní   obzvlášť   závažnej   trestnej   činnosti,   s   konkrétnymi   skutočnosťami odôvodňujúcimi existenciu dôvodu väzby sa taktiež vysporiadal súd I. stupňa v dôvodoch napadnutého   uznesenia,   na   ktoré   krajský   súd   poukazuje   a   dodáva,   že   konkrétnou skutočnosťou   odôvodňujúcou   daný   dôvod   väzby   u   obžalovaného   sú   skutkové   okolnosti prípadu   a   obava   z   pokračovania   v   páchaní   trestnej   činnosti   zo   strany   obžalovaného, poukazujúc aj na stíhanie vedené proti obžalovanému na Okresnom súde v Komárne pod sp. zn.   1   T   136/2000.   Krajský   súd   sa   vysporiadal,   ako   už   bolo   vyššie   uvedené,   tak   s dôvodom väzby u obžalovaného podľa § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku ako aj podľa § 71 odsek 1 písmeno b) Trestného poriadku.

Krajský súd taktiež trvá na svojom závere, že ani z hľadiska pomerov páchateľa a ani okolností prípadu, nemožno konštatovať výnimočné okolnosti prípadu a nie je teda možné nahradiť väzbu obžalovaného niektorým z inštitútov určených na dosiahnutie účelu väzby tak, ako na to poukázal už krajský súd vo svojom uznesení z 30. 12. 2013.“

Okresný súd v časti odôvodnenia, na ktorú odkázal krajský súd, uviedol: „Súd preskúmal žiadosť obvineného o prepustenie z väzby, ako aj pripojený spisový materiál, vypočul obvineného, pričom zistil, že obvinený je dôvodne podozrivý zo spáchania skutkov   uvedených   v obžalobe   Okresnej   prokuratúry   Komárno.   V súčasnosti   je   stíhaný pre obzvlášť závažný zločin nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držanie a obchodovanie s nimi podľa § 172 odsek 1 písmeno c), písmeno d), odsek 2 písmeno c) Trestného zákona, pre zločin nedovolaného ozbrojovania a obchodovania   so   zbraňami   podľa   §   294   odsek   2   Trestného   zákona,   pre   prečin nedovolaného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 294 odsek 1 trestného zákona   o pre   pokračujúci   zločin   vydierania   podľa   §   189   odsek   1,   odsek   2   písmeno   c) trestného   zákona.   V súčasnosti   sa   voči   obžalovanému   vedenie   aj   iné   trestné   stíhanie na Okresnom súde Komárno pod spisovou značkou 1 T/136/2000.

Vzhľadom na tieto skutočnosti súd zastáva názor, že u obvineného existujú konkrétne skutočnosti, ktoré odôvodňujú obavu, že v prípade jeho prepustenia na slobodu by tento pokračoval   v páchaní   trestnej   činnosti,   tým   je   daný   dôvod   väzby   podľa   §   71   odsek   1 písmeno c) Trestného poriadku.

U obvineného   existujú   aj konkrétne   skutočnosti odôvodňujúce   obavu,   že by tento v prípade prepustenia na slobodu mohol vplývať na svedkov, aby tak dosiahol pre seba priaznivejšie   rozhodnutie,   čím   je   daný   dôvod   väzby   podľa   §   71   odsek   1   písmeno   b) Trestného   poriadku.   Vo   veci   ešte   neboli   vypočutí   obvineným   navrhovaní   svedkovia a je obava, že by mohol na týchto svedkov pôsobiť a tak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie.“

Podľa judikatúry ESĽP k čl. 5 ods. 3 dohovoru súdy majú povinnosť preskúmať dôvody   väzby   obvineného   v priebehu   konania   a prepustiť   ho   na   slobodu,   ak   okolnosti ďalej neodôvodňujú pokračovanie pozbavenia jeho osobnej slobody. Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu môže odôvodňovať väzbu v počiatočnom štádiu konania, avšak v určitom   štádiu   konania   to   už   nepostačuje.   Posúdenie   dôvodnosti   trvania   väzby nemôže byť   abstraktné,   ale   musí   zohľadňovať   konkrétne   okolnosti   každého   prípadu (McKay v. Veľká   Británia,   rozsudok   z   3. 10. 2006,   bod   45;   Kudla   v.   Poľsko,   rozsudok z 26. 10. 2000, bod 110).

Právo obvineného podať žiadosť o preskúmanie zákonnosti jeho väzby zaručuje čl. 5 ods. 4 dohovoru (Rakevich v. Rusko, rozsudok z 28. 10. 2003, bod 43). Prieskumné súdne konanie   musí   byť   v   súlade   s   hmotnoprávnymi   a   procesnými   vnútroštátnymi   právnymi predpismi   a   tiež   aj s   účelom   čl.   5   dohovoru,   ktorým   je ochrana jedinca   proti   svojvôli (Koendjbiharie v. Holandsko, rozsudok z 25. 10. 1990, bod 27). Argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa   danej   osoby   a veci   (napr.   Boicenco   v.   Moldavsko,   rozsudok   z 11. 6. 2006, bod 142).

Z odôvodnenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu   posudzovaného   v spojení s uznesením   okresného   súdu   vyplývajú   konkrétne   skutočnosti   vo   vzťahu   ku   každému dôvodu   väzby.   Preventívna   väzba   odôvodnená   mnohosťou   a rôznorodosťou   trestnej činnosti, ktorá je prerokúvaná v danom súdnom konaní, a navyše ďalšie trestné konanie vedené   proti   sťažovateľovi   sú   také   skutočnosti,   ktoré   možno   považovať   za   legitímne odôvodnenie obavy, že sťažovateľ bude pokračovať v trestnej činnosti, v súlade s legálnou definíciou   tohto   väzobného   dôvodu   podľa   §   71   ods.   1   písm.   c)   Trestného   poriadku. Odôvodnenie väzobného dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku taktiež nie je abstraktnou úvahou bez akékoľvek opodstatnenia, keďže sťažovateľ je v dvoch bodoch obžaloby trestne stíhaný za skutok kvalifikovaný ako pokračovací zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. c) Trestného zákona proti osobám, ktoré vystupujú ako svedkovia aj v ďalšej časti obžaloby.

Pokiaľ   sťažovateľ   poukazuje   na   to,   že   na   ďalšie   trvanie   väzby   nepostačuje len dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   závažného   trestného   činu,   je   potrebné   uviesť, že Trestný   poriadok   nepripúšťa   ani   v počiatočnom   štádiu   trestného   konania   ako   dôvod na uvalenie   väzby   len   dôvodné   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu,   za   ktorý   bolo vznesené obvinenie, ale súčasne musí byť splnený aj niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b) alebo c) Trestného poriadku. Okolnosti odôvodňujúce daný väzobný dôvod   musia existovať počas celej doby väzby, a teda   ich   trvanie musí byť podrobené pravidelnej kontrole zo strany súdu. Nevyžaduje sa však, aby k dôvodom, ktoré boli zistené pri vzatí do väzby, nevyhnutne pristúpil v priebehu konania iný dôvod väzby, prípadne boli zistené ďalšie skutočnosti odôvodňujúce ten istý dôvod väzby, pokiaľ okolnosti, ktoré boli dôvodom   na vzatie   do   väzby,   trvajú   počas   celej   doby   väzby   a ich   relevancia   nebola v priebehu konania natoľko oslabená, že ich už nemožno považovať za skutočnosti, ktoré by legitímne   odôvodňovali   potrebu   pozbavenia   osobnej   slobody   obvineného   v záujme dosiahnutia   účelu   trestného   konania.   Tieto   okolnosti   musia   byť   skúmané   v kontexte konkrétneho trestného konania.

Krajský súd skúmal v konaní o žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby, či dôvody jeho väzby stále trvajú, posudzoval ich existenciu v kontexte aktuálneho stavu konania, uviedol ich v odôvodnení svojho rozhodnutia, odôvodnenie nie je všeobecné, ale vychádza z konkrétnych okolností zistených v trestnom konaní a ich právne posúdenie ako dôvodu ďalšieho trvania väzby sťažovateľa nie je v rozpore s podmienkami upravenými Trestným poriadkom ani v rozpore so štandardami vyplývajúcimi z judikatúry ESĽP.

Sťažovateľ poukazuje v sťažnosti aj na záverečnú časť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu, v ktorej krajský súd upozornil okresný súd, aby nedochádzalo k prieťahom v súvislosti s opakovaným predvolávaním svedkov, a uviedol, že je potrebné vo veci   rozhodnúť   v krátkom   čase.   Sťažovateľ   v tejto   časti   uvádza,   že   okresný   súd sa neriadi upozornením krajského súdu, keď opäť predvolal na hlavné pojednávanie svedka M., súčasne však odmieta predvolať svedkov, ktorých navrhuje on.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľ   neuvádza   v odôvodnení   sťažnosti   žiadne   iné skutočnosti   týkajúce   sa   prieťahov   v konaní,   nenamieta,   že   postup   okresného   súdu je poznačený   nečinnosťou,   a vôbec   sa   nevyjadruje   k priebehu   konania,   ústavný   súd nepovažoval za potrebné zisťovať podrobný priebeh hlavného pojednávania, pretože by tým preskúmaval sťažnosť nad rámec námietok sťažovateľa.

Sťažovateľ v súvislosti s prieťahmi namieta, že okresný súd „nadbytočne“ opakuje výsluchy svedkov, čo možno považovať za námietku neefektívneho postupu. Krajský súd k námietke sťažovateľa uviedol:

„K   námietkam   obžalovaného   týkajúcich   sa   prieťahov   v konaní,   krajský   súd konštatuje, že súd I. stupňa doposiaľ konal vo veci zbytočných prieťahov. Pokiaľ doteraz odročoval hlavné pojednávanie, bolo tak z väčšej časti za účelom vykonávania dôkazov na návrh obžalovaného, avšak z opakovaného predvolávania niektorých svedkov je zrejmá nesústredenosť   pri   vykonávaní   dôkazov   súdom   I.   stupňa   a krajský   súd   upozorňuje   súd I. stupňa,   aby   sa   takémuto   konaniu   vyvaroval,   nakoľko   toto   bez   vážnych   dôvodov   má za následok zbytočné prieťahy v konaní pred súdom I. stupňa, pričom v prípade niekoľkých svedkov navrhovaných obžalobou Krajského prokurátora v Nitre súd I. stupňa predvoláva až na hlavné pojednávanie dňa 20. 03. 2014.“

Krajský   súd   sa   zaoberal aj   posúdením   námietky   zbytočných   prieťahov   v postupe okresného súdu, tieto však nepovažoval za opodstatnené. Sťažovateľ interpretuje túto časť odôvodnenia krajského súdu ako potvrdenie zbytočných prieťahov, čo však nezodpovedá citovanému obsahu odôvodnenia. Sťažovateľ za porušenie svojich práv považuje postup okresného   sudu,   ktorý   zamietol   jeho   návrhy   na   vypočutie   svedkov.   Vychádzajúc z odôvodnenia   uznesenia   krajského   súdu,   proti   ktorému   sťažovateľ   nevzniesol   žiadne konkrétne   námietky   dôvodne   spochybňujúce   konštatovanie   krajského   súdu,   že   hlavné pojednávanie bolo odročované v prevažnej miere na účely vykonania dôkazov navrhnutých sťažovateľom,   ústavný   súd   nepovažuje   námietku   zbytočných   prieťahov   v postupe okresného súdu za dôvodnú.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru napadnutým uznesením krajského súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2014